KSKE 7 CoE 149/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoE/149/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911213336 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7911213336.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej T. Z. L., s.r.o. so sídlom v F. na Y. ulici č. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrei Cvikovej s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kubániho ulici č. 16 proti Y. M. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v M. na T. ulici č. XXX/XX o vymoženie 1 889,57 eur s prísl. vedenej u súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola so sídlom v Košiciach na Jantárovej ulici č. 30 o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov z 29.9.2011 č.k. 14Er/1063/2011-13 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnená sa domáhala u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Krnáčom z 23.8.2010 sp. zn. RK-955/10-MK. Súd prvého stupňa po preskúmaní podmienok na vykonanie exekúcie v súlade s § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) zistil, že oprávnená a povinný uzavreli 15.6.2007 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000081673, ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej citoval § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladmý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorý je zo strany zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný, a v ktorom je s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená neprijateľná podmienka, ktorá od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že zo skutočnosti, že uvedená podmienka sa v príkladmom výpočte neprijateľných podmienok v čase uzavretia zmluvy nenachádzala, nie je možné vyvodiť, že nejde o neprijateľnú podmienku. Poukázal na to, že zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom minimálne taký štandard ako zakotvuje smernica 93/13/EHS. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenú v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000081673 a zmluvných dojednaní spoločnosti T. L., spol. s r.o. zistil, že v bode 18 Zmluvných dojednaní Riešenie sporov - rozhodcovská doložka je ustanovené, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce

alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi. Podľa súdu prvého stupňa sa v zmysle tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdialenostne neprijateľnému a pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Aj keď existuje voľba aleternatív medzi rozhodcovským súdom a príslušným súdom, konečná voľba je na navrhovateľovi a odporca nemá možnosť ju namietať ani nijako ovplyvniť, čím spotrebiteľa núti, aby boli spory riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Takto formulovanú rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania 115,38 eur.

Poukázala na niektoré časti odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 a uviedla, že z tohto rozhodnutia vyplývajú podmienky, za akých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne skončenej veci. V prvom rade ide o zhodnotenie, či spotrebiteľ využil svoje procesné možnosti priznané zákonom, akou je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorú je možné o. i. uplatniť z dôvodu popierania platnosti rozhodcovskej doložky, a pri ktorej sú zákonom stanovené lehoty na jej podanie. Dôsledkom postupu súdu je, že opomenutie alebo zmeškanie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku povinným nahradí exekučný súd svojim postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní ani ustanovenia Exekučného poriadku ho k tomu neoprávňujú. Takýto postup oprávnená považuje za postup bez zákonnej opory a v rozpore s právom Európskej únie. Exekučný súd v tomto konaní nevystupuje v pozícii súdu rozhodujúceho v základnom konaní ani v pozícií súdu konajúceho o zrušení rozsudku, ale má konať v rámci právomoci, ktorú mu § 44 Exekučného poriadku určuje. Konaním nad uvedený rámec súd prvého stupňa porušil ústavné pravidlá zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V ďalšom oprávnená uviedla, že za neopodstatnené považuje aj závery súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Z dohodnutej rozhodcovskej doložky vyplýva, že osoba podávajúca žalobu /žalobca/, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom, alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť riešenia sporov výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania, ale je len alternatívou. Takisto považovala za nedôvodné aj tvrdenia súdu o neprijateľnom mieste rozhodcovského konania, nakoľko rozhodcovské konanie je ex lege v zásade písomné. Písomné je aj konanie pred súdom, napr. pri vydaní platobného rozkazu, avšak písomná forma konania neznamená žiadny zásah do práv jeho účastníka, nakoľko svoje argumenty môže vždy uplatniť písomne. Ohľadne dostupnosti miesta konania oprávnená uviedla, že ani v konaní pred všeobecným súdom sa nevychádza striktne z princípu dostupnosti súdu. Dostupnosť miesta konania znamená jeho dosažiteľnosť, t.j. objektívnu možnosť sa do neho dostať. V ďalšom poukázala na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a na dôvodovú správu k uvedenému ustanoveniu. Ohľadne určenia rozhodcov uviedla, že podľa zmluvnej dohody je výber rozhodcu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, ktorej voľba je v súlade so zákonom. Za podstatnú považovala skutočnosť, že exekučný súd nie je oprávnený nahrádzať pasivitu povinného svojou aktivitou založenou na argumentácii o postupe ex offo, ktorý je porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnená všetky ustanovenia rozhodcovskej doložky považovala za súladné so zákonom.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., (pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie) a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení, správne vo veci rozhodol, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého uznesenia, v dôsledku čoho je odôvodnenie presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Pokiaľ ide o oprávnenou v odvolaní namietaný rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní obsahuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu, ktorý je oprávnený a povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol, z hľadísk v ňom uvedených, teda či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. V rámci prieskumu podľa § 44 Exekučného poriadku súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. Exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú podľa exekučného titulu vecne legitimovaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku z 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde Súdny dvor ES zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. .

K oprávnenou namietanému porušeniu Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd uvádza, že viaceré okresné a krajské súdy Slovenskej republiky pristúpili v obdobných prípadoch, podobne ako súd prvého stupňa, k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a k preskúmavaniu platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Na návrh niekoľkých sťažovateľov Ústavný súd Slovenskej republiky posúdil súlad takéhoto postupu s Ústavou Slovenskej republiky a nezistil porušenie zákona či ústavy všeobecnými súdmi. Napr. v uznesení z 24.02.2011, IV. ÚS 55/2011-19 uviedol, že Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru) , podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to tvrdí sťažovateľka. ... Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. .

Pokiaľ ide o preskúmanie rozhodcovskej doložky z hľadiska jej neprijateľnosti, odvolací súd uvádza, že právny vzťah medzi oprávnenou a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere z 15.6.2007 č. 8000081673, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch, čo nenamietala ani oprávnená. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v článku 18 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti T. L. spol. s r.o. Podľa bodu 18.1 týchto dojednaní akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 18.2 tejto Zmluvy o revolvingovom úvere. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto Zmluvy o revolvingovom úvere spočíva na žalobcovi. Ďalej v bode 18.2.1 je uvedené, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z rozhodcov tam uvedených.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Prvostupňový súd konštatoval nekalosť rozhodcovskej doložky v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, a to aj napriek možnosti voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Oprávnená v odvolaní namietala, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka takéto dojednanie pripúšťa. Za dôležitú považuje voľbu, ktorú má žalobca a tým môže byť aj spotrebiteľ. Ak však má spotrebiteľ ,,postavenie žalovaného, ani v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná alebo či bude podaná v rámci rozhodcovského konania . Samotná oprávnená teda v odvolaní priznáva, že pokiaľ by mal povinný spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť súd. Tým len potvrdzuje, že povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej doložke nemá na výber, ak bude zažalovaný na rozhodcovskom súde, čo je vlastne naplnenie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ pričom zároveň zabúda na skutočnosť, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nerieši a nevzťahuje sa na výlučnú možnosť riešenia spotrebiteľských sporov pred štátnym súdom. Nie je preto možné súhlasiť s odvolacou námietkou, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Správny je teda záver súdu o tom, že doložka, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľná aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Uvedená doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnená už predformulovala v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávnenej. Je preto nutné zdôrazniť, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy) , čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné.

Aj s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej z dôvodu geografickej neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania sa odvolací súd stotožňuje, najmä keď tzv. geografická neprijateľnosť miesta konania sporu bola predmetom rozhodovania súdneho dvora (rozsudok Océano Grupo Editorial, spojené veci C 240/98 až C-244/98, rozsudok Pannon C-243/08) . Odradzujúce účinky vyplývajúce z geografickej vzdialenosti nevyplývajú len zo sporu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale tiež aj z následného prejednávania sporu na tom istom súde vo veci samej (§ 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) . V danom prípade tak rozhodcovské konanie, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako aj konanie o pôvodnej žalobe po prípadnom zrušení rozsudku by sa mali uskutočniť v sídle rozhodcovského konania. To môže odradiť spotrebiteľa od toho, že neuplatní svoje práva, pretože už len samotná geografická vzdialenosť je pre povinného zjavne nevyhovujúca. Odvolacia námietka oprávnenej, že rozhodcovské konanie je písomné, je v tejto súvislosti nedôvodná, keďže odradzujúcim faktorom je aj konanie na všeobecnom súde miestne príslušnom podľa miesta rozhodcovského konania (§ 88 ods. 2 O.s.p.) , a to nemá písomnú povahu. Pre porovnanie v prípade konania na štátnom súde by mal povinný možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska (§ 87 písm. f/ O.s.p.) .

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s ďalšou odvolacou námietkou oprávnenej, podľa ktorej ak má spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak ani v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť súd. Síce platí, že pred štátnym súdom sa môže podať žaloba na ľubovoľnom súde a súd skúma príslušnosť iba v prípadoch výlučnej miestnej príslušnosti (§ 88 O.s.p.) , no v prípade námietky spotrebiteľa ako odporcu by sa vec musela postúpiť všeobecnému súdu spotrebiteľa, čo je spravidla jeho bydlisko (§ 105 ods. 1 O.s.p.) , takže pozícia spotrebiteľa z hľadiska možnosti dostať vec pred súd na prijateľnejšom mieste je oproti rozhodcovskému konaniu založenému na problémovej doložke neporovnateľne výhodnejšia.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, teda bola od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím je rozhodcovský rozsudok nespôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože neúspešnej oprávnenej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.