KSKE 7 CoP 215/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/215/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205202157 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7205202157.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci navrhovateľky J. K.Ä.G. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v F.A. na ul. E. č. XX zast. JUDr. Ivetou Rajtákovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 proti odporcovi A.. L. K.Ä.G. nar. XX.XX.XXXX bývajúcemu v F. na ul. F. č. X v konaní o určenie manželského výživného o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 20.4.2011 č.k. 13C 46/2005 - 882 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí návrhu a trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh zamietol. V časti o určenie manželského výživného za obdobie po 27.7.2008 konanie zastavil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku proti výroku o zamietnutí návrhu a trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Navrhla zmeniť napadnutý výrok tak, že zaviaže odporcu prispievať jej na výživu za obdobie od 1.2.2005 do 30.9.2005 531 € mesačne, od 1.10.2005 do 31.10.2005 332 € mesačne, od 1.11.2005 do 31.1.2006 498 € mesačne, od 1.2.2006 do 31.8.2006 564 € mesačne, od 1.9.2006 do 31.3.2007 664 € mesačne a od 1.4.2007 do 24.7.2008 232 € mesačne do troch dní od právoplatnosti rozsudku a prizná jej náhradu trov celého konania. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v zmysle ktorého súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že bolo preukázané, že na základe návrhu navrhovateľky boli súčasne začaté okrem tohto konania aj konanie o úprave práv a povinností k maloletým deťom a konanie o zrušenie BSM za trvania manželstva a konštatoval, že ani začatie týchto súdnych konaní navrhovateľkou nespôsobilo na strane odporcu, že by bol prestal financovať a v takom rozsahu ako dovtedy potreby rodiny a spoločnej domácnosti. Napriek postupu aký zvolila navrhovateľka (začatie súdnych konaní) , ktorý postup je objektívne spôsobilý narušiť akékoľvek rodinné vzťahy, odporca proklamoval vo svojich počiatočných vyjadreniach (čl. 67) záujem a snahu o zotrvanie v manželstve a udržanie rodiny. Citovala článok 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Je bezprecedentným taký postup súdu, ktorý jej za uplatňovanie práv vyplývajúcich zo zákona o rodine neprizná výživné,

ktorého nárok jej v súlade s uvedeným zákonom preukázateľne patrí. Nemožno ju sankcionovať za to, že sa obrátila na súd a žiadala od odporcu plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú zo zákona o rodine. Akceptujúc takýto postup súdu by jediným s dobrými mravmi súladným bol taký postup, ktorý by znášal neplnenie povinnosti zo strany druhého manžela a rodiča tŕpne, pretože akékoľvek domáhanie sa plnenia povinnosti druhého manžela by bolo nemorálnym. Tento názor popiera zmysel a obsah prakticky všetkých povinností zakotvených v zákone o rodine, pretože vyžadovanie si ich plnenia zákonnými prostriedkami je považované za nemorálne. Na pojednávaní vysvetlila, prečo podala v r. 2005 návrh na zrušenie BSM, pretože v danom období odporca ako manžel sa k nej správal veľmi čudne, o ničom sa s ňou nerozprával a jej obavy sa potvrdili, keď začali vznikať rôzne pôžičky, o ktorých nemala vedomosť. Napríklad pôžička, o existencii ktorej nemala žiadnu vedomosť. Chce uviesť, že odporca ju stále nepretržite napádal, že žije s ním len pre peniaze, nadával jej, ponižoval ju a aj preto podaním takéhoto návrhu chcela preukázať, že s ním nežije pre peniaze, aby keď budú mať oddelený majetok videl, že to nie je len z toho dôvodu. Spočiatku sa snažila manželstvo zachrániť, ich vzájomné vzťahy sa však veľmi zhoršili a odporca jej stále pri stretnutiach vulgárne vynadal aj v prítomnosti maloletých detí. Prvostupňový súd podľa jej názoru sa stotožnil len s účelovým a nepreukázaným tvrdením odporcu, pričom jej tvrdenia opomenul. Poukázala na § 18 a 19 Zákona o rodine a konštatáciu súdu, že postup, ktorý si zvolila a to začatie súdnych konaní, je postupom objektívne spôsobilým narušiť akékoľvek rodinné vzťahy, takýto záver považuje za nesprávny, pretože ona návrhy na súd podávala z dôvodu, že rodinné vzťahy už narušené boli konaním odporcu, ktorý s ňou nekomunikoval, vyčítal jej, že je s ním len kvôli jeho finančnému zabezpečeniu, ktoré nezabezpečil, aby bola životná úroveň maloletých detí rovnaká ako jeho, pretože maloletí majú právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Odporcom uvádzaný záujem a snaha o zotrvanie v manželstve a udržanie rodiny v porovnaní s jeho správaním - nekomunikovanie, uložené pokarhanie za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu je len účelovým vyjadrením, ktoré nie je v súlade so zásadami ustanovenými v Zákone o rodine, ani v súlade s dobrými mravmi. Citovala ust. § 135 ods. 1 vety tretej O.s.p., že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal. Prvostupňový súd však nesprávne upriamil pozornosť len na nepreukázanie fyzických útokov na ňu, pričom nevenoval pozornosť na uvádzané skutočnosti a to, že odporca spáchal priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, za ktorý mu bolo uložené pokarhanie. Súd je takýmto rozhodnutím viazaný. Je potrebné zdôrazniť, že z pripojeného spisového materiálu a priestupkového konania vyplýva, že odporca sa dopustil priestupku, z ktorého bol uznaný vinným a pokarhaný pred ich maloletou vtedy štvorročnou dcérou. Skutočnosť, že urobila oznámenia o fyzickom napadnutí, pričom konania boli zastavené neznamená, že sa takéto skutky nestali, iba to, že neboli preukázané. V období od augusta 2006, kedy poberala podporu v nezamestnanosti a bola na základe vlastnej žiadosti vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie do marca 2007, kedy sa zamestnala bola bez akéhokoľvek príjmu. Súd má za to, že v tomto období, keďže bola bez vlastného príjmu a žili oddelene, ich životná úroveň nemohla byť a ani nebola rovnaká. Zdôvodnila svoju žiadosť o vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie poskytovaním osobnej starostlivosti dcére, ale vzhľadom na napätú situáciu vo vzťahoch medzi nimi ktorá sa vytvorila z dôvodov na strane navrhovateľky, ktorá aj v čase, keď proti odporcovi bojovala manželstvo účastníkov bolo nefunkčné, spoliehala sa na zabezpečenie svojej výživy zo strany odporcu tu má súd za dôvodné uplatniť zákonné kritérium dobrých mravov. Ako konanie v rozpore s dobrými mravmi je možné posudzovať aj prípady, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykoná žiadnu zárobkovú činnosť, aj napriek objektívnym možnostiam a svojim schopnostiam a svoju situáciu rieši požadovaním výživného. Takéto správanie z jej strany v konaní nebolo preukázané, keďže je nesporné, že vykonávala zárobkovú činnosť. Z listinných dôkazov predložených v konaní jednoznačne vyplynulo, že pracovný pomer musela ukončiť z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu maloletej dcéry. O vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie požiadala z dôvodu osobnej starostlivosti o dcéru vzhľadom na jej zdravotný stav a nespoliehala sa na zabezpečenie svojej výživy zo strany odporcu, keďže hneď potom, čo zdravotný stav maloletej dovolil nastúpila do zamestnania. Konštatácia súdu, že nebolo by spravodlivé, aby súd priznal výživné osobe, ktorá sa pričinila o narušenie osobných vzťahov s odporcom priznal manželské výživné založené práve na takomto osobnom vzťahu s odporcom vo vzťahu k manželstvu účastníkov, pričom navrhovateľka si povinnosti vyplývajúce z manželstva neplnila a odišla bez zjavnej príčiny zo spoločnej domácnosti, nepomáhala vytvoreniu zdravého rodinného prostredia, podávaním rôznych oznámení, ktoré neboli preukázané, nerešpektovala odporcu a jej aktivity napokon viedli k rozpadu manželstva poprela, pretože 31.3.2006 urobila oznámenie na OO PZ - sídlisko KVP o fyzickom napadnutí zo strany odporcu a je zrejmé, že zo spoločnej domácnosti odišla kvôli nevhodnému správaniu zo strany odporcu. Prvostupňový súd však túto skutočnosť opomínal a vyvodzuje nesprávny záver o odchode bez zjavnej príčiny. Návrh na určenie manželského výživného

podala, keďže jej a odporcova životná úroveň bola radikálne rozdielna. V konaní bolo nesporné, že odporca z prostriedkov, ktoré mu plynuli alebo z pracovného pomeru alebo z iných zdrojov poskytoval peniaze na starostlivosť o maloleté deti. Zásadne rovnaká životná úroveň nie je určovaná tým, aké pôžitky si ten - ktorý z manželov podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov obstará, ale aké by si vychádzajúc z jeho možností, schopností a majetkových pomerov obstarať mohol. Poukázala na to, že prostredníctvom inštitútu manželského výživného sa okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napr. obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje potreby v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla by disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Odporca hospodáril samostatne, niekoľko krát ju nechal bez finančných prostriedkov, preto situáciu riešila podaním návrhu na súd, aby sa tak zabezpečila v zásade rovnaká životná úroveň medzi nimi v zmysle ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania jasne vyplýva, že životná úroveň medzi nimi nebola v zásade rovnaká, z čoho vyplýva, že nie je odôvodnený záver prvostupňového súdu pokiaľ rozhodol, že priznanie výživného je v rozpore s dobrými mravmi. Ňou požadované výživné nielenže je odôvodnené potrebám, ktoré v rozhodnom období mala, ale aj možnostiam a schopnostiam odporcu, ktorého životná úroveň v rozhodnom období jednoznačne vysoko prevyšovala jej životnú úroveň, z čoho vyplýva rozpor so zásadou rovnakej životnej úrovne manželov vyplývajúcej zo Zákona o rodine. Z nesprávnosti výrokov vo veci samej vyplýva aj nesprávnosť výroku o trovách konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril.

Výrok rozsudku o zastavení konania v časti o určenie manželského výživného za obdobie po 27.7.2008 nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť a preto nemohol byť predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 veta prvá O.s.p.) .

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 cit. zák. ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k výroku o zamietnutí návrhu a trovách prvostupňového konania bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu a trovách konania, preto odvolací súd napadnuté výroky rozsudku podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého výroku rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) . Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s námietkami navrhovateľky uplatnenými už počas konania na súde prvého stupňa a navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci samej.

Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a trvá až do jeho zániku. Manželia, ako to vyplýva z ust. § 71 ods. 1, 2 Zákona o rodine, majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či žijú spolu alebo nežijú a ich hmotná a kultúrna úroveň má byť v zásade rovnaká. Táto skutočnosť je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva z ich rovnakých práv a povinností v manželstve. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne

na starostlivosť o domácnosť. Podľa § 73 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o rodine. Ide najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a spokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravený. Z hľadiska § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože práve dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možno posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores) . Konajúci súd správne vyhodnotil konanie navrhovateľky požadujúcej manželské výživné od odporcu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože napriek tvrdenej odvolacej námietke, že chcela zachrániť manželstvo za okolností ňou vyvolaných ako ukončenie pracovného pomeru vo februári 2006, odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi, ktoré prispeli k úplnému narušeniu ich vzájomných vzťahov. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou navrhovateľky, že pokiaľ podala návrh na zrušenie BSM, bolo to z dôvodu, že odporca sa k nej správal čudne, o ničom s ňou nehovoril a jej obavy sa potvrdili, keď začali vznikať rôzne pôžičky, o ktorých nemala vedomosť, pričom ju odporca stále napádal, že s ním žije len pre peniaze, tak podaním takého návrhu chcela preukázať, že s ním pre peniaze nežije, aby mali oddelený majetok. Vo vzťahu k ďalšej podmienke pre určenie manželského výživného vyplývajúcej z ust. § 71 Zákona o rodine, teda skutočnosť, že životná úroveň manželov v zmysle odvolacieho návrhu navrhovateľky mohla byť, ale nebola rovnaká, pretože za rovnakú životnú úroveň nie je možné považovať matematicky zhodný príjem manželov, pretože zásada rovnakej životnej úrovne je modifikovaná hľadiskami vyjadrenými v ust. § 7 ods. 1 Zákona o rodine, pričom tieto kritériá je nevyhnutné aplikovať na pomery obidvoch manželov a je potrebné vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú nevyhnutné náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely a podobne. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca finančne zabezpečoval odôvodnené potreby navrhovateľky aj maloletých detí vzhľadom na navrhovateľkou zabezpečovanú osobnú starostlivosť o ne a financoval aj stavbu spoločného rodinného domu, uhrádzal náklady spojené s užívaním bytu, ako aj náklady súvisiace s prevádzkou motorového vozidla, ktoré zakúpil výlučne v prospech navrhovateľky vrátane poistiek a nákladov na pohonné hmoty, ako aj úhrady na kúpu, rekonštrukciu a zariadenie jej bytu na E. ulici a týmito výdavkami nezaťažoval navrhovateľku a znášal ich s úmyslom vytvárania finančného a majetkového zázemia aj pre navrhovateľku rovnakým dielom, preto nemožno v danom prípade hovoriť o disproporcii celkovej životnej úrovne účastníkov a navyše navrhovateľka v konaní nepreukázala odporcov nadštandardný spôsob života, ktorý ani s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nemožno konštatovať.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého právo na náhradu trov odvolacieho konania by mal účastník, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, v danom prípade odporca, tomu však v súvislosti s konaním žiadne preukázateľné trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil, preto mu nemohli byť priznané a navrhovateľka v odvolacom konaní nebola úspešná, preto nemá právo na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.