KSKE 7 CoP 289/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 7 CoP 289/2011

KS v Košiciach, dátum 22.02.2012, sp.zn. KSKE 7 CoP 289/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/289/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711201571 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7711201571.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci navrhovateľa Q. A. nar. X.X.XXXX bývajúceho v S. č. XX proti odporkyni V. F.P. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v V. na ul. N. R. č. XXXX/XX v konaní o zrušenie príspevku na výživu rozvedeného manžela o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 27.5.2011 č.k. 10C 26/2011-33 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni určenú uznesením Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp.zn. 7C 1018/99 zo dňa 9.7.2001 od 8.2.2011. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. V odôvodnení rozsudku konajúci súd uviedol, že návrhom doručeným súdu 8.2.2011 sa navrhovateľ domáhal voči odporkyni zrušenia príspevku na výživu rozvedeného manžela s odôvodnením, že v priebehu plnenia si tejto vyživovacej povinnosti došlo k podstatným zmenám najmä v tom, že jeho plnenie presahuje zákonom stanovenú dobu päť rokov, pretože vyživovaciu povinnosť si plní od 23.11.1999 doposiaľ, t.j. 12 rokov. Počas plynutia tejto povinnosti odporkyňa nepodala žiadosť súdu o predĺženie tejto lehoty nad rámec piatich rokov, ani nespĺňa podmienky o výnimočnom predĺžení nad uvedený rámec. Odporkyňa nie je v hmotnej núdzi, poberá riadny starobný dôchodok, ktorý jej bol viackrát valorizovaný a tento je nad rámec životného minima. Taktiež využíva výhody, ktoré umožňuje štát a to pravidelné zvyšovanie dôchodku, vianočné príspevky, príspevok na bývanie, zľavu na celodennú stravu, zľavu na cestovnom, poberá renty za pozemky, ktoré dala do prenájmu, zľavy na manikúru a pedikúru. Vyživovacia povinnosť trvá od 23.11.1999 a podľa jeho názoru mala skončiť 23.11.2004, z čoho vyplýva, že plnenie tak presahuje už šesť rokov. Za uvedenú dobu odporkyni navyše zaplatil 2.389,68 €. Ďalej uviedol, že odporkyňa netrpí hmotnou núdzou, jej príjem je nad rámec životného minima, je schopná sama sa živiť, netrpí dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom a nevyžaduje si sústavnú opateru. Z uvedených dôvodov žiadal o zrušenie stanovenej povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela. Konajúci súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu a konštatoval, že súčasný príjem odporkyne nepredstavuje životné minimum, nemôže byť v hmotnej núdzi, nakoľko je poberateľkou pravidelného mesačného príjmu formou starobného dôchodku 273,80 € mesačne, preto je schopná sama si dostatočne zabezpečovať svoje základné životné a iné nevyhnutné potreby. To, že je vlastníčkou preukazu ZŤP ešte neznamená a nepreukazuje, že je trvalo alebo dlhodobo zdravotne indisponovaná, resp. sústavne odkázaná na pomoc iných. Konštatoval, že taktiež zistil, že odporkyňa na terajšie ňou označené nízke finančné príjmy má v súčasnej dobe vo svojom osobnom vlastníctve 4-izbový byt, v ktorom býva sama. S prihliadnutím na majetkové pomery odporkyne dospel k záveru, že odporkyňa nespĺňa podmienky pre predĺženie zákonom stanovenej lehoty na príspevok pre rozvedenú manželku a preto zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni. O trovách konania rozhodol podľa §

142 ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ mal vo veci úspech len čiastočný, nakoľko požadované dlžné výživné, ako uviedol v návrhu, si na pojednávaní už neuplatnil a neúspešnej odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa a navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní nedostatočne prihliadal na príčiny rozvodu ich manželstva, pretože hlavným dôvodom ich rozvodu bola nevera navrhovateľa. Po rozvode manželstva iba ona poskytovala ich trom deťom prostredie domova, pretože vždy počas ich štúdia a po jeho ukončení ju so svojimi rodinami navštevovali a navštevujú v ich 4-izbovom byte. Konštatovala, že byt získala do osobného vlastníctva po rozvode manželstva s cieľom poskytnúť ho v budúcnosti svojim deťom alebo vnukom, lebo na rozdiel od navrhovateľa myslí na ich budúcnosť. Tento byt jej poskytuje primeranú životnú úroveň, a i napriek tomu, že poberá starobný dôchodok 273,80 €, financuje ho pre svoje deti a ich potomkov a nemá žiadnu povinnosť speňažiť tento majetok na zabezpečenie si svojej primeranej výživy. Zdôraznila, že navrhovateľ i napriek tomu, že poberal dobrý plat a teraz poberá výsluhový dôchodok 929,26 €, žiadny takýto majetok počas svojho života pre svoje deti nenadobudol. Konštatovala, že zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa, ktorý jej prispieva 33,19 € jej po vyplatení povinných platieb za byt ostalo na životné a nevyhnutné potreby 45 € mesačne, čo predstavuje 1,50 € na deň. Pretože je vlastníčkou preukazu ZŤP, nemá možnosť si sama privyrobiť a prilepšiť si svoju finančnú situáciu. Poukázala na ust. § 72 ods. 3 Zákona o rodine a uviedla, že súd môže výnimočne dobu vyplácania príspevku na rozvedeného manžela predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby aj z iných objektívnych dôvodov, než sú uvedené v ust. § 72 ods. 3 Zákona o rodine. Vyslovila názor, že v jej veci existujú objektívne dôvody na predĺženie vyplácania príspevku na rozvedeného manžela, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a pred vydaním rozsudku bol neúplne zistený skutkový stav veci.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa, pretože vychádzal zo správneho posúdenia veci a pred vynesením rozsudku správne zistil skutkový stav a postupoval v intenciách zákona. Uviedol, že je bezpredmetné sa vyjadrovať k tomu, aký podiel mal na príčine rozvratu manželstva, pretože je to vec stará 23 rokov a nemá dôvod sa tým zaoberať. Konštatoval, že odporkyňa pozabudla, že okrem dôchodku 273,80 € mesačne poberá aj príspevok na bývanie a vydržiava nájomníčku za 100 € mesačne bez akejkoľvek zmluvy či živnosti a taktiež neuviedla, aké náklady má na živobytie, ak jej ostane iba 45 €. Poukázal na to, že každý občan tohto štátu si má možnosť privyrobiť aj tí, ktorí majú ZŤP, pričom odporkyňa počas jeho doby platenia výživného neurobila nič preto, aby mohla pracovať, aj keď mala dostatočnú dobu päť rokov. Vyslovil názor, že odporkyňa je schopná sama sa živiť, netrpí ani žiadnou nevyliečiteľnou chorobou, ktorá by si vyžadovala sústavnú opateru. Uviedol, že pokiaľ má jeden z manželov aj značné neprimerané príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v rámci systému sociálneho zabezpečenia) , nárok na príspevok mu nevzniká.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s odvolacími námietkami odporkyne v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu

už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporkyňa neuviedla ani v priebehu odvolacieho konania žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporkyni. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že odporkyňa nepreukázala, že z objektívnych dôvodov nie je schopná sama sa živiť ani po uplynutí doby piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, pretože nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci si sústavnú opateru, ktorý je podmienkou, kedy súd môže v zmysle § 72 ods. 3 Zákona o rodine výnimočne predĺžiť priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela aj po uplynutí doby piatich rokov. Odvolací súd poznamenáva, že podmienky trvania, ako aj rozsah príspevku na výživu rozvedeného manžela sa líšia od podmienok vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Základnou hmotnoprávnou podmienkou existencie trvania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela je nepochybne preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť. Preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou predĺženia priznania príspevku na výživu rozvedeného manžela aj po uplynutí doby piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva. Za rozvedeného manžela neschopného sám sa živiť možno spravidla považovať bývalého manžela - ktorý sa stará o deti vo veku do troch rokov, prípadne o deti staršie, avšak invalidné alebo vyžadujúce si osobitnú starostlivosť, alebo ak podľa lekárskeho alebo znaleckého posudku rozvedený manžel vzhľadom na vek alebo zdravotný stav nie je schopný byť zárobkovo činný. Z preskúmavaného spisu vyplýva, že odporkyňa je poberateľkou starobného dôchodku 273,80 € mesačne, ktorý nepredstavuje životné minimum, nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci si sústavnú opateru a preto je odvolací súd toho názoru, že je objektívne v možnostiach odporkyne živiť sa primeraným spôsobom samostatne. K odvolacej námietke odporkyne, že je vlastníčkou preukazu ZŤP a preto nemá možnosť si sama privyrobiť a prilepšiť si svoju finančnú situáciu odvolací súd dodáva, že aj napriek tomu, že odporkyňa je držiteľkou preukazu ZŤP, táto skutočnosť ešte nepreukazuje jej dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci si sústavnú opateru, kedy až pri splnení tejto podmienky by súd mohol výnimočne predĺžiť dobu piatich rokov na poskytovanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Z uvedeného je zrejmé, že odporkyňa nesplnila základnú hmotnoprávnu podmienku na predĺženie priznania príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa § 72 ods. 3 Zákona o rodine. Odvolací súd pri rozhodovaní o zrušení príspevku na rozvedeného manžela prihliadol aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ prispieval na výživu odporkyne od 23.11.1999 doposiaľ, t.j. 12 rokov, za ktorú dobu bolo v možnostiach odporkyne zabezpečiť si finančné prostriedky potrebné na svoju primeranú výživu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.