KSKE 7 CoP 296/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/296/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208224440 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7208224440.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Juraja Tymka vo veci starostlivosti súdu o maloletú N. I. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa rodičov L.Q. I. nar. XX.XX.XXXX trvale bývajúcej v T. na M. ul. č. XX prechodne bývajúcej v T. na T. ul. č. XX a O. I. nar. X.X.XXXX bývajúceho v T. na Ť. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Alicou Petrovskou Homzovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Moyzesovej ul. č. 46 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 19.7.2011 č.k. 23P 275/2008-418 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od otca pre mal. N. I. naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 21.4.2006 sp.zn. 12C 74/2005 z 1.750 Sk za obdobie od 1.9.2008 do 31.8.2009 na 120 € mesačne, za obdobie od 1.9.2009 do 31.7.2010 na 180 € mesačne a za obdobie od 1.8.2010 do budúcna na 160 € mesačne, ktoré je povinný platiť matke maloletej vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu. Dlžné výživné za obdobie od 1.9.2008 do 31.7.2011 vo výške 2.811,57 € zaviazal otca zaplatiť matke maloletej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil výživné v ním navrhovanej výške a povolil mu splácať dlžné výživné v splátkach po 70 € mesačne (v priebehu konania na súde prvého stupňa konkrétnu výšku zvýšeného výživného nenavrhol, navrhol ponechanie doposiaľ určeného výživného v platnosti) . Namietal, že súdom zvýšené výživné nezohľadňuje zákonom stanovené kritériá potrieb dieťaťa a schopností, možností a majetkových pomerov rodiča. Uviedol, že od poslednej úpravy pomerov v roku 2006 nepochybne došlo k zmene pomerov u maloletej, nie však takej, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného na trojnásobok pôvodného výživného. Súdu prvého stupňa vytkol, že pri zisťovaní pomerov u maloletej a jej matky sa uspokojil len s ničím nepodloženými tvrdeniami matky, ktorá nepredložila jediný dôkaz o výdavkoch na maloletú a výdavkoch a príjmoch jej domácnosti. Maloletá od podania návrhu rovnako ako pri poslednej úprave pomerov až do 1.9.2009 navštevovala materskú školu, v tomto období sa pomery u nej nezmenili, len s ohľadom na jej vek, rozhodne však nie tak, ako to vyhodnotil súd prvého stupňa sumou 120 € mesačne. Od 1.9.2009 začala maloletá navštevovala základnú školu, avšak z výdavkov uvedených matkou je zrejmé, že výdavky so školskou dochádzkou sú nižšie, ako boli v čase, keď navštevovala materskú školu. Konkrétne v čase dochádzky maloletej do materskej školy boli jej výdavky približne 60 € mesačne, na základnej škole 50

€ mesačne, po započítaní školy v prírode 150 € ročne, čo je v priemere 15 € mesačne, t.j. 1/4 výdavkov na materskú školu. Z uvedených dôvodov sa domnieva, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o kvalifikovanej zmene pomerov na strane maloletej. Pri určovaní výživného súd zohľadnil aj skutočnosť, že sa s dcérou nekontaktuje, čo vyhodnotil opäť jednostranne, pretože v konaní uviedol, že o maloletú prejavuje záujem, chce sa s ňou stretávať tak, ako bolo určené súdom, ale matka mu styk neumožňuje, trvá na tom, aby sa s dcérou stretával len v ich domácnosti. Zdôraznil, že súd vykonával dôkazy jednostranne a napokon ich tak aj vyhodnotil. Pri predchádzajúcom rozsudku nepovažoval ani len za potrebné vypočuť ho a rozhodol. Takýto postup súdu prvého stupňa nemá nič spoločné s rovnosťou strán v konaní. Ako vyslovene šikanózne sa mu javí zvýšenie výživného oproti predchádzajúcemu rozsudku v tomto konaní, ktorý bol odvolacím súdom zrušený. Uviedol, že v čase poslednej úpravy výživného bol jeho priemerný čistý príjem 365 €, v súčasnej dobe je okolo 490 €, to znamená zvýšenie príjmu o 130 € a nie o 2.000 € ako nesprávne uvádza súd prvého stupňa. Cestovné náhrady, ktoré sú mu vyplácané, nie sú jeho príjmom, pretože ide o náhradu určenú na stravovanie pri jeho pracovných cestách, ktoré minie počas pobytu mimo domova. Z povahy tejto náhrady je zrejmé, že slúži na zabezpečenie základných potrieb počas pracovných ciest zamestnanca a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z.. Ďalšia zmena pomerov u neho nastala, keď uzavrel 15.6.2010 manželstvo, čím mu vznikla vyživovacia povinnosť k terajšej manželke a po narodení syna S. XX.X.XXXX aj vyživovacia povinnosť k nemu. Domnieva sa, že tieto skutočnosti súd nedostatočne zohľadnil. Uviedol, že nevie preukázať ani jeden dôvod na vylúčenie sudcu podľa ust.§ 14 O.s.p., ale domnieva sa vzhľadom na správanie sa konajúceho sudcu v priebehu konania a postup súdu, že sú tu dôvody a pochybnosti o nezaujatosti súdu vo vzťahu k jeho osobe, pretože súd jednostranne vykonával dôkazy a napokon ich aj jednostranne vyhodnotil. Opakovane poukázal na predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa, pri vydávaní ktorého nepovažoval ani len za potrebné vypočuť ho a rozhodol. Ako vyslovene šikanózne sa mu javí ďalšie zvýšenie výživného oproti predchádzajúcemu rozsudku v tomto konaní, ktorý bol odvolacím súdom zrušený, kde súd prvého stupňa vychádzal z tých istých skutočností a zvýšil výživné od 24.9.2011 (správne 2008) do 31.7.2009 na 110 € a od 1.8.2009 na 150 € mesačne. Rovnako zaujaté a šikanózne a bez opory v zákone je uloženie povinnosti zaplatiť dlžné výživné do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ktoré súd odôvodnil tým, že údajne zneužíval O.s.p. a konal tak, aby oddialil rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti poukázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu 7CoP 410/2009, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že oddialenie rozhodnutia nespôsobil on, ale súd prvého stupňa porušením ustanovení O.s.p. tým, že ho riadne nepredvolával, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky na vykonanie pojednávania, nevypočul ho ako účastníka konania, čím mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Dôsledkom takéhoto postupu súdu prvého stupňa bolo tiež, že spis bol pol roka na krajskom súde.

Matka a kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili.

Otec doručil odvolaciemu súdu 27.9.2011 pracovnú zmluvu uzavretú 31.8.2011 so zamestnávateľom Ing. Vladimírom Liškom - TIMA FOX Charkovská 4 Košice s dohodnutým nástupom do práce 1.9.2011 s tým, že pracovný pomer je dohodnutý na dobu neurčitú s dohodnutými mzdovými podmienkami 317 € a výplatným termínom posledný deň nasledujúceho mesiaca a skúšobnou dobou v trvaní do 1.12.2011.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania a preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd dodáva, že zmenou pomerov v zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej strane alebo na strane druhej, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. V konaní o zvýšenie výživného je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu povinného uniknúť vyživovacej povinnosti. Uvedené ustanovenie je potrebné vztiahnuť aj na prípady, ak sa povinný bez vážneho dôvodu vzdá vhodného zamestnania poskytujúceho mu väčší príjem alebo iného majetkového prospechu bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil porovnateľný zdroj príjmu tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom neoblo ohrozené. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možné preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne, bez zavinenia povinného rodiča, ktorým môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. Pri určení výživného bude teda rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že v preskúmavanom prípade došlo k podstatnej a trvalej zmene pomerov odôvodňujúcej zmenu rozhodnutia o výživnom jednak u maloletého dieťaťa, ako aj u oboch rodičov. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa týkajúcimi sa hodnotenia zmien pomerov, ktoré nastali od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, ktoré súd zároveň premietol do rozhodnutia o zvýšení vyživovacej povinnosti otca diferencovane za jednotlivé obdobia, v ktorých nastali podstatné zmeny pomerov v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd sa rovnako stotožnil aj s rozsahom zvýšenej vyživovacej povinnosti otca v jednotlivých obdobiach, ktorý zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu výživného vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine citovaných v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa a v súvislosti s odvolacou argumentáciou otca týkajúcou sa zohľadnenia cestovných náhrad odvolací súd dodáva, že cestovné náhrady síce netvoria súčasť mzdy a sú zo zákona určené na pokrytie výdavkov na stravu počas výkonu práce, ale na druhej strane pozitívne ovplyvňujú bežné životné podmienky poberateľa, minimálne jeho náklady na vlastné stravovanie a tiež je notoricky známou skutočnosťou, že práve vyplácanie cestovných náhrad je hlavným stimulom pre vykonávanie práce vodiča diaľkovej kamiónovej dopravy, pretože z týchto finančných prostriedkov je možné určitú časť ušetriť a úspory následne zlepšujú majetkové pomery povinného rodiča. Z uvedeného dôvodu bol postup súdu prvého stupňa správny, keď prihliadol aj na cestovné náhrady otca, z ktorých, ako vyplynulo z ním produkovaných dôkazov, uhrádza podstatnú časť nákladov svojej terajšej rodiny. Pokiaľ ide o skúmanie odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, odvolací súd dodáva, že tieto sú u detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú zvýšené v súvislosti so zhoršeným zdravotným stavom dieťaťa, finančne náročnou záujmovou činnosťou alebo potrebou špeciálneho vzdelávania dieťaťa, teda ide o skutočnosti všeobecne známe, ktoré nie je potrebné dokazovať. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pre určenie rozsahu výživného nie je podstatné, či sa

povinný rodič má možnosť stýkať s maloletým dieťaťom, prípadne či o stretnutia s dieťaťom javí záujem, preto uvedené odvolacie námietky otca považoval za irelevantné. Rovnako bez právneho významu sú odvolacie námietky týkajúce sa rozdielnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa o zvýšení vyživovacej povinnosti rozsudkom, ktorý bol zrušený odvolacím súdom, pretože pochybenia súdu prvého stupňa boli odstránené práve zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu s tým, že súd prvého stupňa je viazaný iba právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí v súlade s ust. § 226 O.s.p., ale nie ako sa mylne domnieva otec maloletej aj vlastným rozhodnutím, ktoré bolo neskôr odvolacím súdom zrušené. V tejto súvislosti je nadbytočné a právne bezvýznamné poukazovanie na vady konania súdu prvého stupňa, v dôsledku ktorých bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zaviazal otca zaplatiť dlžné výživné do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože z ust. § 160 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takejto výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako v zákonnej lehote. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému podľa ust.§ 160 ods. 1 O.s.p. v konaniach týkajúcich sa výživného a predovšetkým výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na zvýšenú ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu. Zároveň je potrebné poznamenať, že otcovi muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom dieťaťa sa zvyšujú jeho odôvodnené potreby (teda aj suma potrebná na ich uspokojenie) , preto pri primeranej prezieravosti mohol a mal vytvárať úspory aj v súvislosti s touto nepochybnou a očividnou zmenou pomerov dieťaťa. Súdne zvýšenie rozsahu vyživovacej povinnosti mohol očakávať od začatia konania o zvýšenie výživného (september 2008) a je nepochybné, že príjmové možnosti mu umožňovali, aby časť príjmu dal na tvorbu úspor, prípadne aby sa pripravil na možnosť zvýšenia výživného pre maloleté dieťa preto vzhľadom na relatívne vysoký dlh na výživnom je od neho možné očakávať splatenie dlhu v zákonnej lehote troch dní a nie je potrebné mu poskytnúť lehotu dlhšiu na splatenie dlhu, ani priznať výhodu splátok s tým, že ani matka pri uspokojovaní potrieb dieťaťa nebola zvýhodnená splátkami, ale musela tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako vznikali a z hľadiska záujmu maloletého dieťaťa sa javí byť účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov v prospech dieťaťa.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.