KSKE 7 CoP 94/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/94/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7910212843 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7910212843.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa M. I. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na ul. V. E. XXX/X proti odporkyni B. I. rod. Š. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v J. B. na I. ul. č. XX/XXX v konaní o rozvod manželstva o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trebišov z 20.1.2012 č.k. 12C 180/2010-74 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že manželstvo navrhovateľa M. I. nar. XX.X.XXXX a odporkyne B. I. rod. Š. nar. XX.X.XXXX uzavreté 12.1.1980 zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu v R. vo zväzku X ročník XXXX strana X pod poradovým číslom X r o z v á d z a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na rozvod manželstva.

Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal rozvodu manželstva s odporkyňou s odôvodnením, že dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti, spolužitie prerušili po dlhodobých nezhodách v manželstve a toho času žije dlhodobo v partnerstve s inou ženou. Odporkyňa žiadala návrh zamietnuť. Tvrdila, že v manželstve boli aj vážne nezhody, avšak aj napriek tomu, že navrhovateľ toho času žije s inou ženou, môže sa kedykoľvek k nej vrátiť, kľúče od domu si ponechal a ona je ochotná s ním spolužitie obnoviť. Konajúci súd vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci uzavreli manželstvo v roku 1980. Z manželstva pochádzajú dve deti, ktoré sú plnoleté. Medzi účastníkmi nie je sporné, že už v čase začiatkov manželstva navrhovateľ naviazal známosť s terajšou partnerkou, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Vzhľadom k tomu, že v tom čase boli obidve deti účastníkov maloleté, navrhovateľ ukončil známosť s vtedajšou partnerkou a vrátil sa späť k odporkyni. Odporkyňa tvrdí, že manželovu neveru trpela hlavne kvôli deťom, aby deti mohli byť vychovávané v rodine, teda za účasti oboch rodičov. Aj napriek tomu, že v začiatkoch manželstva mal navrhovateľ známosť s inou ženou, odporkyňa túto skutočnosť preklenula a viedli spolu s navrhovateľom aj intímny život. Postupne sa však navrhovateľ aj v intímnej oblasti prestal zaujímať o odporkyňu a odporkyňa sa mu nevnucovala. Podľa tvrdenia odporkyne k intímnym vzťahom dochádzalo medzi manželmi ešte dva roky predtým, než navrhovateľ podal návrh na rozvod manželstva. V októbri 2009 navrhovateľ odišiel od odporkyne a začal žiť spolu so svojou terajšou partnerkou a doposiaľ s ňou žije v spoločnej domácnosti. Odporkyňa poprela tvrdenie navrhovateľa ohľadne toho, že aj ona mala v minulosti uvažovať o rozvode manželstva. Rovnako poprela jeho tvrdenia, že by nevedela hospodáriť so spoločnými finančnými prostriedkami. Tvrdila, že značná časť výdavkov bola použitá na problémy, ktoré vznikli v súvislosti s ich synom. Zistený skutkový stav konajúci súd právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 18, § 19 ods. 1, § 22, § 23 ods. 1 Zákona o rodine a konštatoval, že návrh navrhovateľa na rozvod manželstva zamietol, nakoľko zistil, že dôvody, ktoré uvádza navrhovateľ nie sú v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Zákona o rodine, podľa ktorých súd môže manželstvo účastníkov rozviesť. Poukázal hlavne na ust. § 22 Zákona o rodine, podľa

ktorého k rozvodu manželstva možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Samotná skutočnosť, že jeden z manželov bez vážnejších dôvodov ukončí faktické spolužitie a začne žiť s iným partnerom, nie je sama osebe zákonným dôvodom na rozvod manželstva. Platí hlavne v prípadoch, keď druhý manžel ešte nedospel k presvedčeniu, že manželská nevera zo strany manžela vyvolala úplnú stratu záujmu o partnera, ktorý sa dopúšťa manželskej nevery. V tejto veci odporkyňa aj v súvislosti so svojím náboženským presvedčením neodmieta navrhovateľa, práve naopak tvrdí, že ani manželská nevera z jeho strany a spolužitie s inou ženou, nie sú žiadnou prekážkou k tomu, aby sa navrhovateľ k nej vrátil. Konajúci súd poznamenal, že aj v minulosti došlo k obdobnému stavu, keď navrhovateľ mal známosť s inou ženou, vrátil sa k odporkyni a žili spolu, pričom spolužitie prebiehalo aj v intímnej sfére. Navrhovateľ nepreukázal, že by v prípade osoby odporkyne a jej správania došlo k takým neprimeraným prejavom vo vzťahu k jeho osobe, alebo k porušeniu takých mravných spoločenských zásad, ktoré by odôvodňovali ukončenie spolužitia účastníkov a hlavne oprávnenosť postupu, ktorý navrhovateľ zvolil. Vzhľadom k týmto skutočnostiam návrh navrhovateľa zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a ich manželstvo s odporkyňou rozviedol. Zdôraznil, že návrh na rozvod manželstva podal z dôvodov, že ich manželstvo má od začiatku problémy a medzi ním a manželkou sú vzťahy tak vážne a trvalo rozvrátené, že ich manželstvo nemôže plniť svoj účel a nemožno očakávať obnovenie ich manželského spolužitia. Poukázal na to, že s odporkyňou nežije v spoločnej domácnosti už od roku 2009, kedy od nej odišiel a začal žiť so svojou terajšou partnerkou. Intímne spolu nežijú ešte dlhšie. Od roku 2009 žije v spoločnej domácnosti s inou ženou, jeho partnerkou, s ktorou plánuje spoločnú budúcnosť a založenie rodiny. Poukázal na výpoveď odporkyne z 21.11.2011, z ktorej vyplýva, že ich manželstvo s odporkyňou má problémy od začiatku a s terajšou partnerkou sa pozná dlhé roky. Od manželky neodišiel skôr najmä kvôli deťom. Ani zo strany odporkyne nemožno vidieť snahu o záchranu manželstva a vie, že s rozvodom manželstva nesúhlasí jedine z náboženských dôvodov. Uvedené môže dokázať jej vlastným tvrdením, ktoré odporkyňa uviedla vo svojej výpovedi, podľa ktorej podala odvolanie len preto, že nemohla pristupovať k sviatostiam. Odporkyni totiž nevadí jeho mimomanželský vzťah ani to, že s ňou nežije v spoločnej domácnosti ani to, že s ňou nežije intímne. Odporkyňa je nahnevaná a snaží sa obrátiť proti nemu ich deti aj jeho matku, no na druhej strane jej nevadí, že žije s inou partnerkou, ako vo svojej výpovedi uviedla, môže s ňou žiť ako druh a družka. Uvedené nesvedčí o tom, že by odporkyňa mala voči nemu úprimné city. Domnieva sa, že v ich prípade dlhodobo neexistuje harmonické a trvalé životné spoločenstvo a ich spoločné deti sú už plnoleté. Nemožno hovoriť ani o povinnostiach vyplývajúcich z ust. § 18 a § 19 Zákona o rodine. Už vyše dvoch rokov nežijú v spoločnej domácnosti, nežijú ani intímne a vzťahy medzi nimi sú trvalo rozvrátené a nie je možné očakávať zlepšenie tejto situácie alebo obnovenie spolužitia. Ich manželstvo je v úplnom rozklade, úplne nefunkčné a na jeho rozvode trvá najmä z dôvodu, že vedie spoločný život s inou ženou, ktorý je na rozdiel od manželského života s odporkyňou funkčný, stabilný a založený na vzájomných silných citových väzbách. K odporkyni nemá najmenší záujem sa vrátiť.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Nesúhlasí s tvrdeniami navrhovateľa, ktoré sú zavádzajúce a prisvojuje si argumenty, ktoré sa nezakladajú na pravde. Poukázala na ust. § 18 Zákona o rodine. Navrhovateľ sám vo svojej výpovedi uviedol, že ju podvádzal už dlhšiu dobu a že s terajšou partnerkou má dlhodobý pomer, preto sám sa dobrovoľne priznal k manželskej nevere, čiže porušil vyššie uvedené ustanovenie zákona. Dopustil sa manželskej nevery, nerešpektoval jej dôstojnosť a tým pádom nevytváral zdravé rodinné prostredie. Aj napriek všetkému sa snažila tento prešľap navrhovateľa odpustiť, čím naplnila ust. § 18 Zákona o rodine tým, že obnovila vytvorenie zdravého rodinného života. Poukázala na to, že počas celého manželstva s navrhovateľom ani raz nebola neverná. Naopak, jeho manželskú neveru vždy znášala. O výchovu detí sa starala príkladne, len za pomoci jeho rodičov, nakoľko navrhovateľ počas ich manželského života pracoval v týždňových pracovných turnusoch a domov chodil len na víkendy. Posledných šesť rokov, keď pracoval na F., mal vážnu známosť, tak jeho príchody domov boli po mesiaci a to tak, že prišiel domov vo štvrtok a pondelok odchádzal. Pokiaľ ide o intímne spolunažívanie, tak práve zo strany navrhovateľa nebol záujem. Doma sa sťažoval, že má zdravotné problémy, čo pripisoval cukrovke. Bol chladný a bez citov. Napriek týmto skutočnostiam bola príkladnou manželkou. Jej city k nemu boli vždy úprimné. Všetky problémy v manželstve sa snažila vyriešiť bez toho, aby o niečom závažnom tušili ich deti, preto nesúhlasí s tvrdeniami, že ona bola príčinou tohto problému. Navrhovateľ si protirečí tým, keď uvádza, že robí všetky potrebné kroky k tomu, že stavia ich spoločné deti proti nemu a snaží sa ich pridružiť na

jej stranu, no vzápätí uvádza, že deti sú dospelé a majú vlastný rozum. Pokiaľ ide o jeho matku, zabudol na slová, ktoré mu povedala, keď bol doma a to, že zabudol na štvrté Božie prikázanie. O jeho 82-ročnú mamu sa starala a aj stará. Ak by ich manželstvo malo od začiatku problémy, pravdepodobne by nemali spolu dve deti. Celá rodina brala ich manželstvo ako harmonické bez akýchkoľvek problémov, preto nemôže súhlasiť s tvrdeniami navrhovateľa, že ich manželstvo bolo nefunkčné a nestabilné od začiatku. Je odhodlaná naďalej zotrvať v manželstve s navrhovateľom, pomáhať mu a vytvárať stabilný a fungujúci vzťah. Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa, že z jej strany ide len o náboženské dôvody, uvedené považuje za irelevantné, lebo sám navrhovateľ navštevuje cirkevné obrady, bohoslužby. Skutočnosť, že je hlboko veriaca dodáva len na fakte, že bola obetavou manželkou. Cirkevný rozvod neexistuje. Tvrdenia navrhovateľa nie sú ničím podložené a preto navrhovateľ nachádza a hľadá každú možnú cestu, aby dosiahol svoje. Navrhovateľ uviedol, že z domu sa odsťahoval v roku 2009, čo nie je pravda, lebo sa odsťahoval v júni 2010, nakoľko do mája 2010 bol evidovaný na Okresnom úrade práce Trebišov. Takže dôvod, že neodišiel skôr kvôli deťom je tupá lož. Podotkla, že v roku 2010 mala ich dcéra 30 rokov a syn 26 rokov. Vzhľadom na to je jeho tvrdenie, že má dlhšiu známosť a z domu sa neodsťahoval len kvôli tomu, že mali deti protichodné. Týmto priamo priznal fakt, že ide u neho len o krátkodobú známosť. Tento prešľap v manželstve je ochotná odpustiť. Za 30 rokov manželstva toho odpustila omnoho viac ako on.

Podľa § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.

Podľa § 23 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.

Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) , ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1) .

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 23 Zákona o rodine vyplýva, že zákonným predpokladom zrušenia manželstva rozvodom je existencia vážneho rozvratu vzťahu medzi manželmi, pre ktorý manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, pričom záver o vážnosti rozvratu medzi manželmi je odôvodnený vtedy, ak sa rozvrat vzťahu medzi manželmi javí ako neodčiniteľný, nenapraviteľný stav vzhľadom na jeho intenzitu (hĺbku) a trvalosť rozvratu a so zreteľom na možnosť ďalšieho plnenia spoločenského účelu manželstva. Účel manželstva vyplýva z jeho základných funkcií a to funkcie biologickej spočívajúcej v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb, funkcie výchovnej spočívajúcej v založení rodiny a riadnej výchove detí, funkcie vzájomnej pomoci spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú a funkcie hospodárskej, t.j. že obaja manželia sa starajú o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Predpokladom rozvodu manželstva je objektívne zistenie podmienok pre rozvod, a to či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Spoločenský účel manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia, v ktorom manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení poskytujúc si

vzájomnú pomoc a podporu. Prechodný a krátkodobý nesúlad medzi manželmi nemôže byť dôvodom na rozvod manželstva. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný citový vzťah medzi manželmi, dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahu medzi nimi. Zistenie príčin, ktoré viedli k vážnemu rozvráteniu manželstva nie je iba zistením základnej alebo poslednej príčiny, ale zistením všetkých príčin, ktoré už v dobe uzavretia manželstva mohli znížiť vyhliadky na to, že manželstvo bude harmonické, pevné a trvalé, ktoré boli podnetom pre konflikty medzi manželmi a ktoré sa prehlbovali a dovŕšili rozvrat medzi nimi do takej miery, že rozvod sa stal rozumným východiskom vzniknutej situácie. Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok. Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny kvalifikovaný rozvrat vzťahu medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu a dĺžkou jeho trvania, ktoré sú zahrnuté v požiadavke vážnosti a trvalosti rozvratu. Znamená to, že manželstvo možno rozviesť iba ak je rozvod v tom ktorom prípade riešením zodpovedajúcim stanoveným hľadiskám na manželstvo a jeho zánik rozvodom.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods 1 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine, ale nesprávne vyhodnotil skutkový stav vo vzťahu k hodnoteniu trvalosti a intenzity rozvratu manželstva účastníkov konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že samotná skutočnosť, že jeden z manželov bez vážnejších dôvodov ukončí faktické spolužitie a začne žiť s iným partnerom za situácie, že ešte druhý manžel nedospel k presvedčeniu, že manželská nevera vyvolala úplnú stratu záujmu o partnera, ktorý sa dopúšťa manželskej nevery, nie je sama o sebe zákonným dôvodom na rozvod manželstva, navyše za situácie, že odporkyňa nepovažuje manželskú neveru navrhovateľa s inou ženou za prekážku k tomu, aby sa k nej vrátil. Poznamenal, že aj v minulosti už došlo k obdobnému stavu, keď navrhovateľ mal známosť s inou ženou, vrátil sa k odporkyni a žili spolu, pričom spolužitie prebiehalo aj v intímnej sfére. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvého stupňa dospel k odlišnému právnemu záveru. V prípade účastníkov konania nejde o krátkodobú krízu v manželstve, avšak o dlhodobý rozvrat spôsobený rozdielnym názorom na zabezpečovanie domácnosti a finančné hospodárenie, v dôsledku čoho citový vzťah medzi účastníkmi ochladol, stratili skutočný záujem o seba navzájom, neskôr prestali spolu intímne žiť a navrhovateľ opakovane nadviazal vzťah so ženou, s ktorou udržiaval známosť už v r. 1987, ktorá trvala do r. 1992. Navrhovateľ teda v r. 2009 vyhľadal bývalú priateľku Z. C. Z. A. A. a začal s ňou žiť v partnerskom vzťahu, pričom s ňou žije doposiaľ v prenajatom byte a dokonca sa zamestnal aj v mieste jeho terajšieho bydliska. Ako vyplynulo z výpovede odporkyne, jej snaha o obnovenie spolužitia spočíva v tom, že nevymenila zámky od domu, teda navrhovateľ sa môže kedykoľvek k nej vrátiť, pričom je ochotná mu neveru odpustiť a žiť s ním v spoločnej domácnosti. Uvedený postoj odporkyne však nie je možné hodnotiť ako úprimnú snahu o obnovenie spolužitia, nakoľko nevyvinula žiadnu iniciatívu smerujúcu k zmene postoja navrhovateľa vo vzťahu k eventuálnemu obnoveniu funkcií ich manželstva. Vzhľadom na skutkové zistenia súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že manželstvo účastníkov konania neplní svoj účel, pretože nevytvára rodinné prostredie, v ktorom by manželia žili spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujúc si vzájomnú podporu a pomoc, pričom tento rozvrat je hlboký a trvalý, o čom svedčí skutočnosť, že navrhovateľ vyvinul aktivitu smerujúcu k opusteniu spoločnej domácnosti, manželia spolu nekomunikujú, dlhodobo sa intímne nestýkajú a snaha o reparáciu ich vzťahu v dôsledku absolútnej rezignácie navrhovateľa, nie je úspešná. Vzhľadom na absolútne odmietavý postoj navrhovateľa k zachovaniu manželstva a jeho negatívny postoj k odporkyni, nemožno ani očakávať, že svoj postoj k manželskému spolužitiu prehodnotí. Súčasný právny stav neumožňuje súdu donútiť navrhovateľa zotrvať v nefunkčnom manželstve, ktoré považuje za neperspektívne a svoj ďalší život mieni prežiť vo vzťahu s inou ženou, s ktorou žije už dlhodobo v spoločnej domácnosti a plánuje s ňou založenie rodiny. Odporkyňou prezentovaná snaha o zachovanie manželského spolužitia s navrhovateľom vyznieva v kontexte dlhodobého neriešenia problémov vo vzťahu manželov nevierohodne. Záujem odporkyne o zotrvanie v manželstve nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd nútil navrhovateľa zotrvávať v manželstve s odporkyňou. Odporkyňa neporušila žiadne manželské povinnosti vyplývajúce z ust. § 18 a 19 Zákona o rodine, avšak právna úprava podmienok rozvodu vyplývajúca z ustanovení Zákona o rodine nepozná inštitút zavinenia a teda nevychádza zo zásady, že návrh na rozvod môže podať len ten z manželov, ktorý nedal príčinu na rozvod manželstva a takisto sa pre skončenie manželstva rozvodom

nevyžaduje konsenzus oboch manželov. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a manželstvo navrhovateľa a odporkyne ako úplne nefunkčné rozviedol.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.