KSKE 7 S 13901/2010 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/13901/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010234100 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7010234100.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobcu VERUM, s. r. o., Košice, so sídlom Košice, Krivá č. 18, zast. advokátom JUDr. Miroslavom Kraľom, AK Košice, Hraničná č. 12, proti žalovanému Pamiatkovému úradu SR Bratislava, Cesta na červený most č. 6, zast. advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, AK Košice, Bajzova č. 2, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. 05. 2010 č. k. PU-10/557-2/2931/25/LEH takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250j ods. 3 O. s. p. zrušuje rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. mája 2010 č. k.: PU-10/557-2/2931/25/LEH a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi priznáva náhradu trov konania v sume 66,-- eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť advokátovi JUDr. Miroslavovi Kráľovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 20. 05. 2010 č. k.: PU-10/557-2/2931/25/LEH žalovaný podľa § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Košice č.: KE-10/69-11/750/FA,MK zo dňa 12. 02. 2010, ktorým bol žalobca uznaný zodpovedným zo spáchania správneho deliktu podľa § 43 ods. 1 písm. b) zák. č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len pamiatkový zákon) v spojitosti s § 42 ods. 1 písm. g) cit. zákona, ktorého sa dopustil tým, že dňa 17. 06. 2009 v poludňajších hodinách vykonal nepovolenú asanáciu historickej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na Z. ul. č. X v S. na parc. č. XXX/X, vedenej na J. Č.. XXXX ako dom súpisné č. 1004, okres Košice I, obec Košice - Staré mesto, k. ú. S. - W. Q., situovanej v mestskej pamiatkovej rezervácii v Košiciach, ako aj tým, že nedodržal podmienku v bode B) záväzného stanoviska Krajského pamiatkového úradu Košice č. KE-08/0521-022869/MK zo dňa 29. 04. 2008 a to zachovať výškové a priestorové usporiadanie stavby, čím sa dopustil iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 43 ods.1 písm. b) pamiatkového zákona v spojení s § 43 ods. 1 písm. g) pamiatkového zákona, pretože iného správneho deliktu sa dopúšťa ten, kto spôsobuje svojím konaním nepriaznivé zmeny stavu kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia alebo ochranného pásma, alebo ohrozuje ich ochranu. Za uvedenú delikt mu bola podľa § 43 ods. 1 písm. b) pamiatkového zákona uložená pokuta vo výške 40.000 eur, ktorú bol zaviazaný zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Včas podanou žalobou zo dňa 23. 07. 2010 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie tvrdiac, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je v rozpore so zákonom, pričom jeho nezákonnosť vidí v tom, že vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, čo viedlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Poukázal na to, že správny orgán pri rozhodovaní vo veci vychádzal z troch znaleckých posudkov a to z posudku H.. X. W. z júla 2003, posudku H.. V. J. zo dňa 22. 07. 2008 a posudku H.. Q. B., D.., zo dňa 24. 08. 2010, z ktorých vyplýva, že tieto sú vo vzájomnom rozpore, pričom správne orgány rozpory neodstránili a s týmito sa nevysporiadali. Správne orgány sa v odôvodnení rozhodnutia odvolávajú na archívnu projektovú dokumentáciu evidovanú na Krajskom pamiatkovom ústave Košice pod archívnym č. Z-2637/2002 - stavebná úprava a novostavba - objekt na Z. Č.. X B. S., časť statika, ktorá bola spracovaná H.. X. W. v júli 2003, ktorého posudok konštatuje dostatočnú statickú únosnosť základových pásov, nosného muriva, dreveného krovu s tým, že nie sú prekážky pre prestavbu objektu. Predmetný posudok je ešte z roku 2003 a preto nemôže odborne posudzovať stav predmetnej nehnuteľnosti v roku 2009. Popis predmetnej nehnuteľnosti menovaným znalcom sa nezhoduje s rozmermi spadnutej nehnuteľnosti - vily a v posudku z roku 2003 sa uvádza, že objekt je dvojpodlažný, pričom predmetný objekt mal v roku 2009 tri podlažia. Samotné posúdenie statiky stavby vychádza z pôvodného tvaru objektu L, pričom časť budovy tvoriaca dvornú časť bola na základe búracieho povolenia v minulosti zbúraná. Technická správa z roku 2003 nerieši zopnutie objektu v časti drevených trámových stropov pri zopnutých trámoch, neobsahuje spôsob nadobudnutia pevnostných charakteristík materiálov, neposudzuje kvalitu základových konštrukcií, ani stav na základe vykonania skúšok pevnosti a kvality betónu. Uvádza sa v ňom, že základy sú tvorené betónom pevnosti B15, pričom v čase výstavby vily sa betón kvality B15 nepoužíval. Závery v posudku H.. X. W. sú v roku 2009 neaktuálne a na ich základe nie je možné prijať záver o zodpovednosti žalobcu za správny delikt.

Podľa názoru žalobcu odvolací správny orgán nedostatočne vyhodnotil dôkaz, znalecký posudok H.. Q. B., D.., zo dňa 24. 08. 2009 č. 28/2009, kde sa konštatuje, že objekt po asanácii nevykazoval znaky samovoľného zrútenia, avšak v časti 2 - Základné údaje konštatuje, že po znaleckom posúdení v zásade je možné s hlavnými bodmi hodnotenia stavu objektu súhlasiť, a to pokiaľ ide o posudok H.. V. J. zo dňa 22. 07. 2009, ktorý odporúča objekt neopravovať, stávajúce konštrukcie asanovať. V tomto posudku sa konštatuje, že v dávnejšej minulosti došlo v suteréne objektu k zničeniu podláh, k obnaženiu niektorých základových konštrukcií, čo bolo vykonané neodborne a nekvalitne, objekt bol dlhší čas bez údržby, čo mohlo viesť k sadnutiu základov a k prasklinám v stenách budovy. Na základe tohto je potrebné prijať záver, že odvolací správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí s týmito tvrdeniami znalca nevysporiadal. Podľa výpovede menovaného znalca tento posudzoval stav objektu až po jeho spadnutí, či zrútení a až keď jeho úlohou bolo posúdiť, v akom stave sa nachádzajú zvyšky budovy po asanácii, vykonal iba vizuálnu ohliadku a to len múrov suterénu, pričom konštatoval, že konštrukcia nevykazuje trhliny a vypovedal, že neskúmal presnú príčinu asanácie budovy a na otázku prečo neurobil pevnostné skúšky betónu odpovedal, že objednávateľ posudku prvostupňový správny orgán si toto neobjednal. Ani s týmito tvrdeniami znalca sa správny orgán podľa názoru žalobcu nevysporiadal.

Žalobca zdôraznil, že správny orgán použil ako dôkaz výsluch svedka H.. Q. B. zo dňa 08. 02. 2010, kedy už menovaný nebol znalcom, pretože bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov v októbri 2009. Zo strany správneho orgánu nebolo dostatočne odôvodnené neakceptovanie protokolu o skúške betónu v základoch, keďže žalobca predložil správnemu orgánu protokol č. 88/Sch/08 o nedeštruktívnej skúške betónu Schmidtovým kladivkom zo dňa 19. 12. 2008 vyhotovený H.. I., SITASS - Telgavský, inžinierska činnosť, technická a poradenská služba v stavebníctve, pričom sám správny orgán žiadnu skúšku betónu nevykonal.

Správny orgán sa taktiež nevysporiadal so znaleckým posudkom H.. Q. J. zo dňa 22. 07. 2008, v ktorom sa konštatuje 100 %-né poškodenie kovovej konštrukcie stropu 2. a 1. nadzemného podlažia, 20 % plôch stien, ale hlavne 100 % objemu viditeľných základov, preto statik odporúčal objekt neopravovať a stávajúce konštrukcie asanovať. Taktiež konštatoval, že poškodenie základov je vážne a že výmena základov môže mať za následok poškodenie stenovej sústavy. Týmito závermi statika sa správny orgán nezaoberal.

Správne orgány sa taktiež nevysporiadali so znaleckým posudkom H.. J. z júna 2008, nachádzajúcim sa v spise, pri vydaní rozhodnutia tento dôkaz nevykonali a nepoužili i napriek tomu, že menovaný znalec v posudku prijal jednoznačné závery, že únosnosť železobetónovej dosky nevyhovuje a nevyhovuje ani

únosnosť tehlového piliera. Na základe popisu porúch a statického posúdenia železobetónovej stropnej dosky a tehlových medziokenných pilierov nosná konštrukcia budovy nevyhovuje pre požadovaný účel a z dôvodu porušenia železobetónových trámov stropu a poklesu nosného prevlaku stropu hrozí havária budovy a je potrebné ju zbúrať.

Zo strany správneho orgánu nedošlo ani k vysporiadaniu sa s výpoveďou svedka Ing. X. E., ktorý bol vo funkcii stavbyvedúceho a riaditeľa dodávateľa TS Group, s. r. o., vykonávajúceho práce na zrútenom objekte. Tento jednoznačne vypovedal, že nedošlo k fyzickému kontaktu mechanizmov vykonávajúcich výkopové práce s objektom vily a že ich zamestnanci ovládajú mechanizmy na 100 %. A títo dodržali stanovený technologický postup.

Aj keď všetci znalci jednotne sa zhodli v tom, že predmetný objekt bol staticky narušený, správny orgán sa obmedzil iba na tvrdenie, že pri historických objektoch je to bežné. Vychádzajúc z uvedeného zastáva žalobca názor, že správny orgán vyslovil nesprávny právny záver, žalobca sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, nespáchal žiadny správny delikt, pretože dodržal všetky postupy uložené mu stavebným úradom i Krajským pamiatkovým úradom. Správny orgán pochybil už pri stanovení podmienok v záväznom stanovisku, ako aj v samotnom správnom konaní. Týmto postupom bol žalovaný ukrátený na svojich právach.

V písomnom vyjadrení zo dňa 01. 10. 2010 navrhol žalovaný žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť a to zo skutkových aj právnych dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného. V prvostupňovom i druhostupňovom konaní správne orgány rešpektovali všetky procesné zásady a princípy, vykonali dokazovanie, dôkazy voľne a vo vzájomnej súvislosti vyhodnotili, účinne sa zaoberali námietkami, argumentmi žalovaného a jeho návrhmi na vykonanie dokazovania. Vychádzali zo skutkových zistení, ktoré vzišli z vykonaného dokazovania a ktoré boli preukázané, alebo vyšli v konaní najavo a v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor. Zhodne ako v jednotlivých napadnutých rozhodnutiach uviedol, že pri posudzovaní predmetnej veci vykonal dokazovanie výpoveďou obvineného - štatutárneho zástupcu žalobcu H.. W. Š., výpoveďou jej splnomocneného zástupcu Q. Š., H.. B. J., výpoveďami svedkov H.. X. Č., H.. V. J. a svedka H.. Q. B., D.., ako aj obsahom spisov Krajského pamiatkového úradu Košice, č. KE-08/0521, č. KE-08/1081, č. KE-09/0891, najmä zo záznamu zisťovania na mieste samom zo dňa 17. 06. 2009, znaleckého posudku H.. Q.. B.U., D.., statického posudku H.. V. J. zo dňa 22. 07. 2008, protokolu č. 88/Sch/08 zo dňa 19. 12. 2008 o skúške Schmidtovým kladivkom, technickej správy H.. W. a z ďalších dôkazov. K jednotlivým námietkam uviedol, že v roku 2003 vlastník historickej vily plánoval nadstavbu a za tým účelom bol H.. W. podrobne vypracovaný realizačný projekt, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že pridané zaťaženie od obytného podkrovia bude tak minimálne, že prakticky nemôže ovplyvniť spôsob zakladania. Upozornil, že žalobca ako keby zabudol, že predmetná nehnuteľnosť, nachádzajúca sa v pamiatkovej rezervácii mesta Košíc mala 85 rokov a prešla dlhodobým vývojom. Táto projektová dokumentácia z roku 2003 bola vierohodná, pretože sa jednalo o najvyšší stupeň projektovej dokumentácie realizačný projekt, podľa ktorého mala byť obnova nehnuteľnosti uskutočnená. Prvostupňový správny orgán ako orgán špecializovanej štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu postupoval štandardnou odbornou metodológiou, podľa ktorej skúmal vývoj objektu v časových súvislostiach. Zameral sa na zistenie aktuálneho stavu, preto vzal do úvahy statický posudok z roku 2003, ale aj z roku 2008, aby zistil, či narušenie predmetnej nehnuteľnosti je krátkodobé, alebo dlhodobé.

K ďalšej námietke žalovaný uviedol, že historická vila bola v dobe svojho vzniku postavená samostatne a dvorová prístavba bola pristavaná omnoho neskôr, asi v 60. rokoch 20. storočia. Po asanácii dvorovej prístavby stála vila opäť samostatne od roku 2004 do roku 2009. Asanácia železobetónového skeletu prístavby na nej nezanechala žiadne trhliny. Práve táto skutočnosť svedčí o tom, že stavby neboli previazané a ani inak sa navzájom neovplyvňovali. Prostý betón pevnosti B15 sa v čase výstavby nepoužíval, avšak v tomto čase sa už bežne stavali výškové objekty a na trhu bola široká škála betónov, iba sa pred II. svetovou vojnou inak nazývali, preto ho statik H.. W. pre zrozumiteľnosť označil v súčasnej kategorizácii betónov.

Žalovaný potvrdil, že v priebehu správneho konania vykonal dôkaz výsluchom svedka H.. Q. B., D.., ktorý bol ustanoveným znalcom v správnom konaní, ktoré sa viedlo na Krajskom pamiatkovom úrade v Košiciach o opatreniach na nápravu bezprostredne po asanácii historickej vily, ktorého závery boli plne použiteľné i pre konanie o správnom delikte žalobcu. Bolo to z dôvodu, že znalec posudzoval aj stav po vykonanej asanácii. Tento konštatoval, že vila po asanácii nevykazovala znaky samovoľného zrútenia. Stavebné konštrukcie, ktoré sa po zrútení zachovali na hromade, neboli rozdrvené, rozsypané ani poklesnuté samovoľne v dôsledku zlého technického stavu. Suterén bol prakticky zachovaný. Základy boli celistvé bez poškodení, trhliny a praskliny boli viditeľné na miestach zrútenia a sústredeného nárazu pri asanácii.

Správny orgán prvého stupňa vykonal za účasti znalca a žalobcu v konaní o opatreniach na nápravu sp. zn. 09/891 aj ohliadku na mieste samom už po asanácii historickej vily a z ohliadky vyhotovili fotodokumentáciu. Aj z tejto, ktorá je súčasťou spisu o správnom delikte a bola vyhotovená za účasti žalobcu vyplýva, že historická vila nevykazovala ani najmenšie trhliny, ktoré by signalizovali statické poruchy v základoch. Historická vila bola staticky predimenzovaná, tzn., že bola postavená niekoľkonásobne pevnejšie, ako bolo nevyhnutné, čo je typické pre tradičné stavby. Základy boli meter hrubé, boli založené v hĺbke 2 metrov pod úrovňou terénu. Pokiaľ mala historická vila také statické poruchy, na aké poukazoval žalobca, tieto poruchy by boli po zrútení nadzemnej časti na základoch jasne viditeľné a zdokumentovateľné.

Žalovaný poukázal tiež na to, že pokiaľ ide o konštatáciu znalca H.. Q.. B., D.. a statika H.. V.. J., ich závery sa odlišujú, avšak posudky si vo všeobecnosti neodporujú. Žalovaný konštatoval, že H.. B., D.., vzal do úvahy všetky posudky, poznatky, zistenia, projektové dokumentácie, správy a uskutočnil aj vlastnú ohliadku, tzn., že disponoval kompletnou sumou podkladov na to, aby o veci urobil odborný záver. Vychádzajúc z uvedeného tvrdenie o nedostatočnosti základov neobstojí z dôvodu, že po asanácii zostali základy predmetného objektu prakticky neporušené. V záveroch tohto znaleckého posudku sa konštatuje, že objekt nevykazoval znaky samovoľného zrútenia, keďže stavebné konštrukcie, ktoré sa zachovali neboli rozdrvené, rozsypané ani poklesnuté a suterén bol prakticky zachovaný. Uvedené bolo zistené na mieste samom, kde prvostupňový správny orgán vykonal ohliadku, ako aj fotodokumentáciu.

Menovaný H.. B., D.., v čase vykonávania dokazovania žalovaným v rámci tohto konania už nebol zapísaný v zozname súdnych znalcov, a ani v tomto konaní nebol ustanovený za znalca ad hoc, bol v konaní vypočutý v procesnom postavení svedka. Pevnostnej skúške betónu Schmidtovým kladivkom zo dňa 19. 12. 2008 neprikladal význam, pretože základy, celý suterén a strop suterénu sa aj po asanácii historickej vily zachovali bez porušenia, čo len dokazuje, že boli pevné a mnohonásobne staticky predimenzované. Navyše nositeľom pamiatkovej hodnoty bola nadzemná architektúra, ktorá bola predmetom pamiatkovej ochrany. Pokiaľ ide o spomínanú metódu skúšky betónu, žalovaný zistil, že pre vyhodnotenie merania sa používa norma ČSN EN 12 504-2, ktorá hovorí o tom, že ak viac ako 20 % všetkých meraní sa líši od hodnoty vypočítaného mediánu o viac ako 6 jednotiek, potom celá sada meraní musí byť zamietnutá. Z odbornej literatúry vyplýva, že táto metóda je len orientačná a pre pamiatkové budovy nepoužiteľná a navyše žalovaný upozornil na to, že pri vykonávaní tejto pevnostnej skúšky betónu nebol prítomný a vlastník ju odovzdal v kópii až mesiac po vykonaní asanácie.

Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj s predloženým statickým posudkom H.. V.. J., ktorý posudzoval ako jeden z podkladov, pričom jeho závermi nie je správny orgán viazaný. Vzhľadom na tieto závery vyzval žalobcu ako vlastníka historickej budovy, aby predložil stavebno-technický prieskum základov, tzn. aby mohla byť vyhodnotená ich pevnosť exaktnou štandardnou laboratórne zisťovanou metódou, tzn. kockovou pevnosťou betónu. To však žalobca nevykonal a takúto skúšku nepredložil.

Pokiaľ sa žalobca odvoláva na statický posudok H.. J. z júna 2008, žalovaný k nemu nevie zaujať stanovisko, pretože tomuto nikdy nebol predložený a netvorí ani súčasť spisového materiálu.

Vyjadrenie svedka H.. Č., stavbyvedúceho, ktorý stavebné práce vykonával a v rámci výpovede vyslovoval svoje názory ohľadom zrútenia historickej vily považoval za jeden z dôkazov a posudzoval

ho v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi ako boli vyššie špecifikované. Menovaný svedok sám vo svojej výpovedi uviedol, že k zrúteniu budovy mohli prispieť aj otrasy z mechanizmov a to tatroviek, ktoré vyvážali zeminu a suť, ktorá bola z pôvodného objektu vyvážaná a takisto aj samotná radlica rýpadla UDS, ktorá pracovala v tesnej blízkosti vily, kde mohol tento proces spustiť výkop na pilotážnu rovinu a musel byť robený v absolútnom kontakte s obnaženými základmi vily. Žalovaný tiež dospel k záveru, že stavbyvedúci nepostupoval správne, pretože začal stavebnú činnosť bez projektu stavby, bez zabezpečenia okolitých objektov, čo je v rozpore s vyhl. 374/1999 Z. z. o bezpečnosti práce a technických zariadení pri stavebných prácach, konkrétne s § 19 ods. 7. Svedok začal stavať bez príslušného povolenia stavebného úradu, avšak z výsledkov dokazovania vyplýva, že stavebná firma pod vedením stavbyvedúceho v skutočnosti vykonávala búracie práce na historickej vile.

Žalovaný taktiež poukázal na to, že každé narušenie statiky ešte nemusí zákonite znamenať to, že stavba sa následne zrúti. Takáto situácia by mohla hroziť v prípade, ak by bol objekt zaradený z hľadiska znaleckého štandardu pre statiku do kategórie S VI, resp. S VII. Podľa znaleckého štandardu v takom prípade by stavebný úrad musel nariadiť okamžité sanačné práce. Do uvedenej kategórie historickú vilu však nikto zo statikov nezaradil, jednotlivé posudky boli urobené nezávisle od seba a všetci statici sa jednotne zhodujú v tom, že objekt je do určitej miery staticky narušený a líšia sa iba vo svojich záveroch.

Podľa názoru žalovaného v správnom konaní bola plne preukázaná zodpovednosť žalobcu za protiprávne konanie, ktoré spočívalo v tom, že svojou nepovolenou stavebnou činnosťou ohrozil ochranu pamiatkového územia, v dôsledku čoho k asanácii historickej vily bez povolenia pamiatkového úradu a nakoniec i stavebného úradu došlo. Zapríčinil, že došlo k nenávratnému úbytku pamiatkových hodnôt z územia. Na naplnenie uvedenej skutkovej podstaty správneho deliktu postačuje len ohrozenie pamiatkového územia.

Pri určení výšky pokuty správne orgány zohľadnili poľahčujúce i priťažujúce okolnosti na strane žalobcu a pokutu určili na jej dolnej hranici. Prihliadli na to, že žalobca ústne deklaroval zámer vyhotoviť kópiu nehnuteľnosti v určenej lehote, ktorá by bola dôstojnou náhradou zaniknutej stavby. Priťažujúcou okolnosťou bolo, že ako vlastník historickej vily žalobca vedel o tom, že historická vila sa nachádza v pamiatkovej rezervácii a že nedodržiava podmienku stanovenú v bode B č. 3 stanoviska Krajského pamiatkového úradu v Košiciach č.k. KE-08/0521-022869/Mk z 29. 04. 2008, ako aj to, že protiprávne konanie bolo závažné a nezvratné. Historická vila mala nespochybniteľne architektonické kvality a táto bola jedným z reprezentantov významnej vývojovej kapitoly v dejinách modernej slovenskej architektúry.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že tieto správne orgány pri posudzovaní predmetného správneho deliktu okrem iných vychádzali aj z dôkazov - obsahu spisu Krajského pamiatkového úradu v Košiciach č. KE-08/0521 vrátane stanoviska Krajského pamiatkového úradu v Košiciach č.k. KE-08/0521-022869/Mk z 29. 04. 2008, spisu č. KE-08/1081, statického posudku H.. V. J. 07/2008, predloženého účastníkom konania a odkazuje aj na archívne dokumenty Krajského pamiatkového úradu v Košiciach, zaznamenávajúce históriu predmetnej budovy. Vychádzali tiež z archívnej projektovej dokumentácie, ktorej zmenu si dal vypracovať vlastník predmetnej nehnuteľnosti, ktorá bola evidovaná na Krajskom pamiatkovom úrade v Košiciach pod archívnym číslom Z-2637/2002 stavebná úprava a novostavba objektu na Z. T.. Č.. X B. S., časť statika, ktorá bola vypracovaná H.. X. W., autorizovaným stavebným inžinierom v odbore statika stavieb v júli 2003, ku ktorej bolo vydané stavebné povolenie mestskou časťou Košice - Staré mesto pod č. VŽP - 2003/05851-0044/GZL dňa 10. 12. 2003, ktorej súčasťou je aj výkresová dokumentácia tohto projektu. Žalovaný tiež poukazuje na rozhodnutie o zmene stavby pred dokončením zo dňa 8. 12. 2008 č. MK-08/223260-005/I/KUS , ktoré bolo vydané k predloženej projektovej dokumentácii. Správne orgány v napadnutých rozhodnutiach poukazujú aj na záväzné stanovisko KPÚ č. KE-08/0521-02/2869/ MK,DU, ktorým bol schválený zámer úpravy predmetného objektu predložený žalobcom, nedodržania podmienky v bode B) č. 3 ktorého sa mal žalobca dopustiť, ako aj záväzné stanovisko KPÚ č.

KE-08/1081-03/5827/ MK,DU, ktorým bola schválená projektová dokumentácia pre stavebné povolenie predmetnej nehnuteľnosti

Z administratívneho spisu predloženého súdu žalovaným na základe písomnej výzvy zo dňa 02. 09. 2010 súd zistil, že vyššie špecifikované dôkazy sa v tomto administratívnom spise nenachádzajú a k tomuto spisu okrem spisu č. 09-891BA Krajského pamiatkového úradu v Košiciach žiaden iný spis, na ktorý sa oba správne orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí odvolávajú, pripojený nebol a nenachádzajú sa v ňom ani fotokópie vyššie citovaných listinných dôkazov, o ktoré sa rozhodnutia v predmetnej veci opierajú.

Podľa § 250d ods. 1 O. .s. p. predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu, ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.

Podľa § 250j ods. 3 O. s. p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Podľa ods. 7 cit. zák. ustanovenia správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že v danom prípade nie je možné napadnuté rozhodnutie žalovaného ani správneho orgánu prvého stupňa preskúmať, pretože súdu správnym orgánom predložený administratívny spis nie je úplný a preto nie je možné verifikovať, či dôkazy, o ktoré opierajú správne orgány svoje rozhodnutia boli vykonané a aký bol ich obsah.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. 5. 2011) napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 3 O. s. p. zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť pre neúplnosť spisov a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd vo veci rozhodol podľa § 250f ods. 1 O. s. p., pretože na základe jeho výzvy (ods. 2 cit. zák. ust.) účastníci konania (žalobca podaním zo dňa 12. 11. 2010 a žalovaný podaním zo dňa 21. 10. 2010) vyslovili svoj súhlas s rozhodnutím vo veci rozsudkom bez nariadenia pojednávania.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého, keďže rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p., priznal žalobcovi úplnú náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia okrem trov právneho zastúpenia (§ 151 ods. 2 O. s. p.) v sume 66,-- Eur z titulu súdneho poplatku. Trovy právneho zastupovania v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O. s. p. žalobca nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.