KSKE 7 S 18/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/18/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200121 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200121.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobcu JUDr. Oľga Kmeťová, CSc., so sídlom na Mlynskej č. 17, Košice, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu ANTIK spol., s r.o., so sídlom na Timonovej č. 13, Košice, IČO: 36 174 297, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/16663-120551/2010/992517-r zo dňa 24. 11. 2010, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa ust. § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I č. 695/230/48506/10/Tar zo dňa 10. 6. 2010, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006 vo výške 129.944,60 eur a bola určená vlastná daňová povinnosť v sume 610.700,65 eur, čím prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

V dôvodoch rozhodnutia žalovaný po preskúmaní odvolacích dôvodov dospel k záveru, že daňovým subjektom uplatnený nárok na nadmerný odpočet nebol v súlade s platnou právnou úpravou. Po vykonaní daňovej kontroly u daňového subjektu bol vyhotovený protokol č. 695/321/41743/2010/Teg zo dňa 20. 5. 2010, ako aj jeho dodatok č. 1 zo dňa 1. 6. 2010 prerokovaný a podpísaný so správkyňou konkurznej podstaty dňa 4. 6. 2010. Rozhodujúcou skutočnosťou pre nepriznanie nadmerného odpočtu boli najmä zistenia správcu dane, týkajúce sa vývozu tovaru a predaja tovaru v colnom sklade.

V zdaňovacom období február 2006 daňový subjekt (ANTIK spol. s r.o. Košice) uskutočnil predaj v colnom sklade bez dane z pridanej hodnoty, čím porušil ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru v colnom sklade podlieha režimu dane z pridanej hodnoty, pretože Slovenská republika nevyužila možnosť podľa čl. 16 Šiestej smernice Rady ES 77/388/ES, resp. č. 156 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty. V danom prípade, hodnota tovaru predaného z colného skladu bola zahrnutá do hodnoty vykázaného vývozu do tretích štátov. Faktúry, ktorých predmetom boli dodávky televízorov, videokamier, kamier a i., boli vystavené pre subjekty v napadnutom rozhodnutí uvedené, do USA, Ukrajiny a iných štátov, spolu daň z pridanej hodnoty bola správcom dane vyčíslená vo výške 4,975.185,15 Sk.

Správca dane na základe dožiadania, ktorých obsahom bola požiadavka o preverenie uskutočnenia vývozu vyššie uvedených tovarov pre americké a ostatné spoločnosti, v súvislosti s deklarovanými údajmi na faktúrach zistil, že o amerických firmách nie sú v obchodnej, ani daňovej databáze žiadne údaje.

V súvislosti s vývozom tovaru do tretích krajín, aj Colné riaditeľstvo SR požiadalo o administratívnu spoluprácu viaceré štáty, do ktorých boli predmetné tovary určené, pričom Colná správa Ukrajiny uviedla, že v rokoch 2005 - 2006 dovozy predmetných tovarov neeviduje. Ruská Colná správa uviedla, že americké spoločnosti v Monterey Europe LCC a ďalšie vo faktúrach uvedené, žiadne dovozy na územie Ruskej federácie neboli realizované. Obdobne neboli potvrdené ani ďalšie skutočnosti v súvislosti s dovozom tovaru pre moldavského príjemcu SENSOR alebo Krespary Company S.A. Zurich, Švajčiarsko, teda konkrétne miesto určenia do tretích štátov nebolo zistené, čím nedošlo k splneniu podmienky podľa ust. § 47 zák. č. 222/2004 Z.z.

Rozhodujúcou skutočnosťou pre nepriznanie nadmerného odpočtu a určenie vlastnej daňovej povinnosti bolo aj zistenie správcu dane, že daňový subjekt nepostupoval pri vykazovaní prijatého dobropisu v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. Ak nadobúdateľ tovaru v tuzemsku z iného členského štátu obdrží doklad o oprave základu dane od dodávateľa z iného členského štátu, opravuje základ dane a daň, nakoľko z nadobudnutia tovaru uplatňoval daň. Údaje o oprave základu dane a dane uvádza v riadkoch 23 a 24 daňového priznania. V tomto prípade išlo o doklad - dobropis č. 48056105 zo dňa 30. 12. 2005, dodávateľ TAUER ELEKTRO, a.s., Praha, ČR, za dodatkovú zľavu tovaru: základ dane - 71.532,70 Sk, 19 % DPH - 13.591,20 Sk.

Daňový subjekt ďalej porušil ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. tým, že si uplatnil odpočet dane z faktúr, ktoré neobsahovali všetky náležitosti faktúry v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. b/ zák. č. 222/2004 Z.z. Faktúry neobsahovali identifikačné číslo daňového subjektu - doklad OT 2, faktúra č. ZU 11 407 zo dňa 1. 2. 2006 od dodávateľa Hotel Remy s.r.o. Bratislava, doklad ID/6, faktúra č. ZU11695 zo dňa 24. 2. 2006 od dodávateľa Hotel Remy, s.r.o. Bratislava, rozdiel vzniku práva na úplné odpočítanie v riadku 14 DP je 368,- Sk.

Tvrdenie daňového subjektu, že mu bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane tým, že neprebehlo prvostupňové konanie, nie je objektívne, pretože správca dane predložil spis, v ktorom eviduje množstvo písomností, zápisníc o ústnom pojednávaní a úradných záznamov spísaných s daňovým subjektom, obsahom ktorých bolo preverovanie zistených skutočností. Daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly predkladal správcovi dane doplňujúce doklady, teda riadne spolupracoval, niektoré doslovné odpisy, ako napr. odpoveď CR SR zo dňa 26. 4. 2010, nebol umožnený k sprístupneniu (§ 22 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.) , čím daňovému subjektu neboli odňaté iné práva, ktoré mohol a aj využil pri daňovej kontrole podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Správca dane nezaťažoval daňový subjekt spôsobom výkony kontroly, ani nepoškodil jeho dobré meno, pretože sa títo výkonom kontroly ani nedozvedeli. Daňová kontrola nie je dôvodom na spochybnenie postavenia spoločnosti, nakoľko daňové kontroly a preverovanie obchodných transakcií sa vykonávajú vo všetkých daňových sústavách (správach) , je aj obsahom medzinárodných zmlúv, ako aj predmetom daňového tajomstva.

U daňového subjektu boli spochybnené zdaňovacie obdobia júl 2005 a február 2006, teda nie všetky vývozy tovarov, ako to v odvolaní uviedol, ďalej žalovaný v dôvodoch rozhodnutia poukázal aj na ostatné zdaňovacie obdobia s rozdielnymi nadmernými odpočtami. Od júla 1997 do januára 2005, t. j. za 8 rokov a 7 mesiacov, si spoločnosť ANTIK spol., s r.o., stále uplatňovala nadmerné odpočty DPH, ktorých výška sa pohybovala od 1 do 12 miliónov Sk a len v ojedinelých prípadoch klesla pod 1 milión Sk.

Daňový subjekt do konca roka 2006 predal všetok tovar, za zdaňovacie obdobie december 2006 mu vznikla daňová povinnosť v sume 8,301.999,- Sk, ktorú však Daňovému úradu Košice I neuhradil

a vznikol mu záväzok napriek skutočnosti, že predmetná daň z pridanej hodnoty bola odberateľmi uhradená. Z uvedeného vyplýva, že konaním daňového úradu sa daňový subjekt nedostal do konkurzu.

Protokol o daňovej kontrole bol vyhotovený presne podľa jednotlivých riadkov daňového priznania k dani z pridanej hodnoty, ktoré vyplnil daňový subjekt, aj predaj v colnom sklade. Správca dane aj odpovede CR SR vyhodnotil ako každé iné dôkazy v súlade s § 2 a 29 zák. č. 511/1992 Z.z.

Pokiaľ ide o dĺžku daňového konania, v tomto smere bolo konanie prerušené až do obdŕžania odpovede na základe žiadosti o medzinárodnú informáciu a odpovede z CR SR, počas prerušenia konania lehoty neplynú, daňovú kontrolu ukončil do jedného roka, neobstojí ani tvrdenie daňového subjektu, že kontrola bola vykonaná v rozpore s ust. § 2, § 15 a § 29 zák. č. 511/1992 Zb.

Vzhľadom na to, že v čase začatia kontroly bolo v systéme VIES vykázané za II. štvrťrok 2006 nadobudnutie tovaru od všetkých dodávateľov z iných členských štátov EÚ v maximálnej hodnote 52,560.858,- Sk a daňový subjekt vykázal v daňových priznaniach za 3. štvrťrok 2005 spolu intrakomunitárne nadobudnutie tovaru v sume 119,420.828,- Sk, čo je hodnota vyššia ako sa uvádza v systéme VIES, správca dane v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. a v záujme preverenia oprávnenosti nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, požiadal v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií o preverenie intrakomunitárnych nadobudnutí tovaru z členských štátov EÚ.

Poverenie na výkon kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006 bolo vydané v súlade s § 4 ods. 3 písm. a/ bod 7 zák. č. 150/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 15 zák. č. 511/1992 Zb. Námietka daňového subjektu bola neopodstatnená.

Forma, akou má správca dane zisťovať rozdiely dane, nie je určená žiadnym právnym predpisom, správca dane pri každom riadku daňového priznania pre prehľadnosť a vypovedaciu schopnosť uviedol aj ustanovenie príslušného paragrafu zákona č. 222/2004 Z.z. Dôvodom pre opakované uvádzanie zistení je skutočnosť, že daňový subjekt nesprávne deklaroval svoje uskutočnené zdaniteľné obchody a prijaté zdaniteľné obchody a správca dane ich definoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. Správca dane korigoval plnenia, do ktorých uskutočnené plnenia nepatrili a zaradil ich do plnení, do ktorých podľa zák. č. 222/2004 Z.z. patrili. Obdobne aj uvádzané nedostatky v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, správca dane bol povinný uviesť a poukázať na nich v súlade s ust. § 60 ods. 3 a § 70 zák. č. 222/2004 Z.z.

K prekročeniu právomoci daňového úradu nedošlo, pretože kontrola sa nevykonávala tak, že sa kontroloval colný sklad, správca dane zistenia len opísal, čím nezasahoval do kompetencie colných orgánov, ďalej, daňový subjekt nesprávne posúdil zdaniteľné obchody, a tým nesprávne vykázal aj v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty údaje, ktoré neboli v súlade s platnou právnou úpravou. Tuzemskom sa pre účely zákona o DPH rozumie územie Slovenskej republiky, územím Európskych spoločenstiev sa rozumie tuzemsko a územia ostatných členských štátov vymedzené na účely dane ako tuzemsko týchto členských štátov. Odoslanie, alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu, je platiteľ dane povinný preukázať písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do colného režimu, vývoz, v ktorom je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia spoločenstva a dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru (CMR, nákladné listy a i.) .

Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že americké spoločnosti, ktoré daňový subjekt uviedol na deklarovaných faktúrach za zdaňovacie obdobie február 2006, nemali záznam v obchodnej ani daňovej databáze, bankové prevody z účtov týchto spoločností nebolo možné preveriť, nakoľko tieto spoločnosti platili v hotovosti, priamo v sídle ANTIK spol., s r.o., konateľ spoločnosti ANTIK spol., s r.o., mená platiteľa týchto osôb nevedel uviesť, Ruská a Ukrajinská colná správa nepotvrdila vstup vyvezeného tovaru v rokoch 2005 - 2006 na územie Ruska alebo Ukrajiny.

Predmetné spoločnosti boli legálne zapísané do obchodného registra v USA, ale neregistrovali sa pre daňové identifikačné číslo a nepodali daňové priznania pre daň z príjmov v USA. Adresy použité predmetnými spoločnosťami sú adresami registrovaného zástupcu, ktorý je zástupcom pre prijímanie a odovzdávanie právnych dokumentov, teda nie zástupcom, ktorý by vykonával činnosť v mene predmetných spoločností, bez obchodnej aktivity. Väčšina amerických spoločností, ktoré konajú v dobrej viere, majú webovú stránku, žalovaný podrobne rozpísal neexistenciu DIČ u všetkých amerických spoločností, pričom daňový subjekt, na ktorom je dôkazná povinnosť, neuviedol žiadne informácie o svojich odberateľoch, najmä, či existovali nejaké prevádzky na území Ukrajiny a Ruska, ako aj inde, Švajčiarsko, Moldavsko, čím vo všetkých prípadoch, daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od dane, keďže nepreukázal dodanie tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu.

K námietkam, ktoré sa týkali vývozných faktúr, odvolací orgán zistil, že v zmysle vyhl. č. 581/2005 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhl. MF SR 227/2004 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 199/2004 Z.z. Colného zákona, pri vývoze tovaru je povinným údajom identifikačné číslo príjemcu. Daňový subjekt na základe uvedených vývozných faktúr uvádzal v daňovom priznaní skutočnosti, ktoré bol následne povinný preukázať. Správca dane pri výkone daňovej kontroly faktúry posudzoval rovnako ako všetky ostatné predložené dôkazy, preto hodnotil aj údaje v nich obsiahnuté z hľadiska ich pravdivosti. Preverovanie faktúr, ako aj ich sprievodných dokladov (CMR a i.) , tiež podlieha v rámci daňovej kontroly k ich verifikácii. Na základe zistených skutočností, rozsiahlym preverovaním zistil, že k splneniu vývozu do miesta určenia tovaru do tretích krajín nedošlo. Uvedené potvrdzuje výsledok preverovania CR SR. Tovar bol odberateľom spoločnosti ANTIK spol., s r.o., ešte na území SR predaný ďalšiemu subjektu, čo nasvedčuje tomu, že vývozcom tovaru už nebola slovenská spoločnosť ANTIK spol., s r.o. Prepravný list - CMR v skutočnosti nebol potvrdený odberateľom cudzieho štátu.

V závere rozhodnutia žalovaný cituje ust. § 2 ods. 1 písm. a/, § 11, § 13 ods. 1 písm. a/, c/, § 18, § 19 ods. 1, § 21, § 43, a § 47, § 69 ods. 1 a § 70, § 71 ods. 2 písm. b/ zák. č. 222/2004 Z.z., čím súhrnne zopakoval vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k vydaniu dodatočného platobného výmeru, potvrdeného napadnutým rozhodnutím.

Žalobca podanou žalobou v zákonnej lehote sa domáhal zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia.

Tvrdil, že výsledkom nezákonnej daňovej kontroly bol nezákonný dôkaz - protokol z daňovej kontroly, na ktorý správca dane pri následnom rozhodovaní podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. nesmel prihliadať.

Nezákonnosť daňovej kontroly je daná porušením zákonných ustanovení o lehotách na jej vykonanie. Počas daňovej kontroly je daňový subjekt viazaný povinnosťami, ktoré mu ukladá § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane je pri jej výkone povinný dodržať lehoty na jej ukončenie. U žalobcu začal správca dane daňovú kontrolu 4. 5. 2006 a ukončená bola prerokovaním protokolu 4. 6. 2010.

Podľa § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. účinného v čase vykonávania daňovej kontroly u daňového subjektu (teraz § 15 ods. 17) správca dane ukončí daňovú kontrolu (§15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o 6 mesiacov. Poukázal na nález ÚS SR III. ÚS24/210 zo dňa 29. 6. 2010., nález ÚS SR I. ÚS 241/07 zo dňa 18. 9. 2008, nález ÚS ČR IV. ÚS 666/02.

Po predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly nadriadeným orgánom (do 4. 5. 2007) , správca dane v daňovej veci žalobcu daňovú kontrolu prerušil rozhodnutím zo dňa 2. 4. 2007. Oznámením zo dňa 5. 5. 2010 správca dane oznámil žalobcovi, že pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo a v kontrole sa pokračuje, (po doručení vyjadrenia Colného riaditeľstva SR 4. 5. 2010) , protokol bol vyhotovený dňa 20. 5. 2010. Ustanovenia §§ 15, 16 zák. č. 511/1992 Zb. umožňujú iba primerané použitie ustanovení o daňovom konaní na daňovú kontrolu. Východiskom úvah žalobcu je nemožnosť

primeranej aplikácie všeobecných ustanovení o daňovom konaní na daňovú kontrolu za predpokladu, že zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje špeciálne ustanovenie o záväznom limite na ukončenie daňovej kontroly a zároveň neobsahuje stanovenie o jej možnom prerušení. Súčasne je potrebné vychádzať z toho, že daňová kontrola nie je súčasťou daňového konania, ale popri daňovom konaní rovnocennou obsahovou zložkou správy daní (§ 1a písm. c/ zák. č. 511/1992 Zb.) . Podľa názoru žalobcu, ak špeciálna norma § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb., predtým § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. ustanovuje záväzný limit na ukončenie daňovej kontroly a súčasne výslovne ustanovuje jediný prípad, kedy uvedené lehoty neplatia (§ 15 ods. 19 zák. č. 511/1992 Zb.) , nemožno za primeraného použitia ustanovenia o prerušení daňového konania (§ 25a cit. Zákona o správe daní) prerušiť daňovú kontrolu tak, že v konečnom dôsledku trvala u žalobcu viac než 4 roky, rozviedol výklad ust. § 25a ods. 1 cit. Zákona o správe daní, z ktorého pre žalobcu vyplynulo, že správca dane prerušil konanie vo veci kontroly bez toho, aby boli splnené predpoklady uvedené v hypotéze § 25a cit. Zákona o správe daní. Nezákonnosť prerušenia konania nemohol napadnúť, keďže nebolo proti nemu prípustné odvolanie a v mimo odvolacom konaní žalobca nebol úspešný.

Žalobca ďalej namieta, že mu neboli oznámené výsledky šetrenia CR SR, čím mu bola upretá možnosť vyjadriť k uvedeným zisteniam. Vyjadrenie CR SR nebolo sprístupnené z dôvodu, aby nebolo umožnené nahliadanie, a tým aj umožnenie sprístupnenia informácií vo vzťahu k iným daňovým subjektom. Uvedené utajenie vyjadrenia CR SR, ktoré však bolo použité ako dôkaz v konaní, nemožno hodnotiť inak, ako porušenie ústavného práva žalobcu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) , s poukazom na dikciu ust. § 15 ods. 5 písm. d/ zák. č. 511/1992 Zb.

Rozhodnutie žalovaného žalobca považuje za nesprávne a nezákonné, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Záver správcu dane, že daňový subjekt v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty deklaroval vývoz tovaru do tretích štátov oslobodených od dane, ale nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od dane, keď nepreukázal dodanie tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu, nakoľko konkrétne miesto určenia nie je známe a na predložených CMR nie je potvrdené prevzatie tovaru príjemcom, nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi.

Žalovaný posúdil vec (splnenie podmienok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri vývoze tovaru) nesprávne v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovenia § 47 o DPH, poukazujúc na princíp právnej istoty, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, štandardnú judikatúru - PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07 a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) .

Žalobca tvrdil, že zákonným spôsobom preukázal realizovanie vývozu tovaru a colnými orgánmi bolo potvrdené, že tovar opustil územie EÚ. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobcom dodaný tovar bol v jeho mene odoslaný do miesta určenia na území tretieho štátu, pričom žalobca preukázal tak vývoz tovaru, ako aj doklad o preprave. Žiadne zákonné ustanovenie neupravuje povinnosť žalobcu preukazovať v daňovom konaní aj dovoz tovaru v treťom štáte, a preto postup správcu dane odoprený žalovaným v preskúmanom rozhodnutí, nemožno vyhodnotiť inak ako ústavne nekonformný. Súčasne žiaden právny predpis neukladá žalobcovi deklarovať konkrétne miesto určenia na území tretieho štátu; na daňové účely postačí, ak je nesporné, že miesto určenia sa nachádza mimo územia ES a na území tretieho štátu, čo žalobca nesporne preukázal.

Žalovaným prezentovaný názor o tom, že žalobca dodal tovar ešte v SR tretím osobám, ktoré ho následne vyviezli do miesta určenia v treťom štáte, predstavuje ničím nepodloženú fikciu, ktorá nemá oporu v žiadnom vykonanom dôkaze a je v priamom rozpore nielen s dôkazmi predloženými žalobcom (JCD, CMR) , ale aj vyjadrením príslušných colných orgánov, do ktorých výlučnej právomoci patrí potvrdzovať všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa vývozu tovaru zo SR na územie tretích štátov. Splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH pri vývoze tovaru konštatoval aj príslušný colný orgán. Ak žalovaný požaduje preukázanie splnenia týchto podmienok ďalšími zákonom nevyžadovanými dokladmi, neprípustným spôsobom zasahuje do individuálnej a majetkovej sféry žalobcu a priamo zasahuje do jeho vlastníckeho práva k pohľadávke na vrátenie nadmerného odpočtu.

Súčasne nemá žiadnu oporu v zákone žalovaným prezentovaný názor, že žalobca mal predložiť dôkazy o existencii prevádzkarní spoločnosti MONTEREY EXPORT EUROPE LLC a iných v Rusku a na Ukrajine. Žalobca preukázal, že tovar bol odoslaný a prepravený zo SR na územie tretích štátov potvrdením na CMR a JCD, čím uniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní / ( 47 ods. 1, 3 zákona o DPH, v spojení s § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb) . Preukazovanie ďalšieho právneho a faktického osudu vyvezeného tovaru bolo mimo rámca možnosti žalobcu, a preto dokladovanie akýchkoľvek iných skutočností správcom dane a žalovaným nemá oporu v platných daňovo-právnych normách. Nakoniec správnosť prezentovaného názoru žalobcu potvrdzuje aj Metodický pokyn žalovaného č. 2009/63 a závery z iných daňových kontrol vykonávaných u žalobcu.

Rovnako Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo dňa 17. 5. 1977 stanovuje v čl. 15 oslobodenie od dane pri vývoze zo Spoločenstva, podobných plneniach a v medzinárodnej preprave. Každá činnosť pri vývoze, ako aj každé plnenie podobné tejto činnosti musí byť oslobodené od DPH, aby sa zabezpečilo, že predmetná činnosť bude zdanená výlučne na mieste spotreby dotknutých výrobkov.

V konaní bolo preukázané, že tovar je určený na spotrebu na území tretích štátov a neskončil na daňovom území Európskeho spoločenstva a napadnutým rozhodnutím žalovaného dochádza aj k porušeniu ustanovenia čl. 15 Šiestej smernice, keď napriek preukázanému vývozu tovaru, tento tovar neoslobodzuje od DPH.

Z judikátov Súdneho dvora ES k čl. 15 Šiestej smernice je zrejmé, že konanie žalovaného je tiež v rozpore so zásadou právnej istoty, a je teda nezákonné, aby správca dane požadoval iné dokumenty, ako stanovil vnútroštátny zákon o DPH.

Žalovaný zhodne so správcom dane tvrdí, že daňový subjekt uskutočnil predaj v colnom sklade bez DPH, čím porušil § 19 ods. 1 zákona o DPH, tento záver žalovaného je nezákonný.

Je zrejmé, že žalovaný nerozoznáva colný štatút tovaru, t. j. či ide o tovar spoločenstva, alebo ide o tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva. V uvedenom prípade nejde o predaj tovaru v colnom sklade, na ktorý by sa vzťahovalo ust. § 19 ods. 1 o DPH, pretože išlo o tovar, ktorý nemal štatút tovaru spoločenstva.

Je pravdou, že na predaj tovaru (musí ísť o tovar spoločenstva) v colnom sklade nachádzajúcom sa na území SR, ktorý bol prepustený do režimu uskladňovania v colnom sklade po 1. 5. 2004 vrátane, sa použijú ustanovenia zákona o DPH.

Podľa § 2 zákona č. 222/2004 Z.z. predmetom zákona o DPH je aj dodanie tovaru, ktoré je za protihodnotu, s miestom dodania v tuzemsku (§ 13 zákona o DPH) uskutočnené zdaniteľnou osobou. Ak ide o dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miestom dodania tovaru to miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje. Ak sa predaj tovaru, t. j. dodanie tovaru za protihodnotu uskutočňuje v colnom sklade nachádzajúcom sa v tuzemsku, v deň, keď kupujúci nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, vzniká predávajúcemu daňová povinnosť.

Čl. 3 ods. 6 až 8 Colného kódexu definuje postavenie tovaru, t. j., či ide o tovar spoločenstva, alebo o tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva.

V zmysle čl. 161 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Európskeho spoločenstva, do colného režimu vývoz je možné na podklade colného vyhlásenia prepustiť len tovar, ktorý má štatút tovaru spoločenstva, t. j. tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, nemôže ani byť prepustený do colného režimu vývoz.

Vo všetkých prípadoch predaja tovaru na uvedených faktúrach v celkovej sume 26,185.185,- Sk išlo o tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva.

Tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva vo všetkých prípadoch bol Colným úradom Košice, pobočka Haniska, prepustený do režimu vonkajší tranzit spoločenstva na podklade tranzitného colného vyhlásenia MRNN, pričom Colným úradom určenia bol vo všetkých prípadoch Colný úrad Čierna nad Tisou, pobočka Dobrá, terminál kombinovanej dopravy.

Uvedená skutočnosť, že ide o tovar, ktorý nemá štatút spoločenstva, že tovar bol prepustený do režimu vonkajší tranzit spoločenstva, je písomne potvrdená colnými orgánmi SR. V prípade porušenia podmienok nie je kompetentným orgánom na dorub DPH daňový úrad, ale príslušný Colný úrad. Predmetný tovar nikdy nenadobudol štatút tovaru spoločenstva.

Podľa čl. 4 bodu 16 písm. c/ Colného kódexu, zahŕňa colný režim okrem iného colné uskladňovanie. Čl. 84 ods.1 písm. a/, odd. 3 Colného kódexu, režimom s podmienečným systémom sa v prípade tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva, rozumie colné uskladňovanie. Režim colné uskladňovanie umožňuje uskladňovať tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva bez toho, aby tento tovar podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatrenia (čl. 98 písm. a/ Colného kódexu) .

Daňový úrad nemá kompetenciu posudzovať predaj tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva v colnom sklade, toto právo majú len colné orgány a colným orgánom aj prislúcha právo prípadného dorubu DPH.

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 10. 5. 2001 a navrhol žalobu zamietnuť. V dôvodoch vyjadrenia uviedol skutočnosti, ktoré sú totožné s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného, preto súd ich nebude opakovane opisovať.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p. a po oboznámení sa s administratívnym spisom dospel k záveru, že žaloba nebola opodstatnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č. 5Sžf/69/2011 zo dňa 30. 4. 2012 neuviedol, s ktorými žalobnými dôvodmi sa súd nevysporiadal. Súd zastáva názor, že v odôvodnení rozhodnutia dodržal ust. § 250j ods. 1 O.s.p., vysporiadal sa so všetkými žalobnými námietkami. Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť zaoberať sa iba žalobnými námietkami.

Žalobca žalobné dôvody zhrnul do troch najzávažnejších okruhov, prvým bola procesná stránka vedenia daňovej kontroly, druhým hmotnoprávna otázka (§ 47 ods. 1, 3 zákona o DPH) a nekompetencia daňového úradu na dorubenie dane, keďže nešlo o tovar spoločenstva a na tento tovar sa vôbec nevzťahujú predpisy o DPH.

Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu neuviedol odvolaciu námietku ohľadne dĺžky daňového konania; námietku nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly uvádza až v žalobe. Z uvedeného dôvodu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol dôvody, pre ktoré mohla byť daňová kontrola ukončená po jej prerušení, v zákonom stanovenej lehote do 1 roka a nemohol sa ani vysporiadať s takouto námietkou (ust. § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov) a ani preskúmavací súd k tejto žalobnej námietke nemohol zaujať stanovisko.

Súd túto námietku žalobcu neuznal, pretože počas prerušenia daňovej kontroly, žiadne lehoty neplynú, po získaní dôkazov, správca dane pokračoval v ukončení daňovej kontroly. Žalobcovi nič nebránilo, aby podal žalobu na nečinnosť správneho orgánu.

Podľa ust. § 47 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej zákona o DPH) , oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim, alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu.

Podľa ust. § 47 ods. 3 cit. zákona o DPH, odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať colným vyhlásením, v ktorom je colným orgánom potvrdený výstup tovaru z územia Európskeho spoločenstva a dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru; platiteľ musí mať colné vyhlásenie, v ktorom je potvrdený výstup tovaru z územia Európskeho spoločenstva, najneskôr do konca šiesteho kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane.

Podľa ust. § 19 ods. 1 prvá veta cit. zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa ust. § 19 ods. 9 cit. zákona o DPH, ak je tovar odoslaný, alebo prepravený z tuzemska do miesta určenia na území tretieho štátu (§ 47 ods. 1 a 2) , za deň dodania tovaru sa považuje deň výstupu tovaru z územia Európskeho spoločenstva, ktorý je potvrdený colným orgánom v colnom vyhlásení alebo v zjednodušenom colnom vyhlásení. Zákon o DPH ďalej definuje pojem dodanie tovaru . Podľa ust. § 8 ods. 1 prvá veta cit. zákona o DPH dodaním tovaru je

a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak;

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že je nepostačujúce splniť iba zákonnú podmienku pri vývoze tovaru, ako to bolo v danom prípade, deklarovaním cez výstup tovaru prostredníctvom CMR, JCD, že tovar opustil územie Slovenskej republiky a ďalej, že nie je povinnosťou daňového subjektu skúmať, kde bol a kedy dodaný.

Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne posúdil predmetné dodávky tovaru (faktúry pre odberateľa Monterey Trading LLC USA, Monterey Export Europe LLC USA, OOO, MVI MARKET Ukajina, Krespari Company S.A. Switzerland, celkom 17) , ako tovaru spoločenstva v colnom sklade na území Slovenskej republiky, keďže v skutočnosti išlo o tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva a na tento tovar sa vôbec nevzťahujú predpisy o DPH podľa Šiestej smernice Rady ES, ako aj zákona o DPH.

V kontrolovanom zdaňovacom období žalobca uskutočnil predaj v colnom sklade bez dane z pridanej hodnoty.

Žalobca je zdaniteľnou osobou, fakturovaný tovar bol umiestnený v prenajatom colnom sklade. V každej obchodnej transakcii vystupuje na jednej strane dodávateľ a na druhej strane odberateľ, identifikácia uvedených subjektov musí byť zrejmá z faktúr a podľa prideleného identifikačného čísla takejto právnickej osoby je nezameniteľná. Tovar deklarovaný žalobcom v prípade 17 faktúr ako vyvezený na územie tretích štátov, do miesta určenia, kde prevzatie tovaru nebolo potvrdené ani na základe medzinárodnej výmeny informácií (odpoveď zo dňa 28. 3. 2006) , ako aj odpovede Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 21. 2. 2007, 19. 6. 2007, 24. 6. 2008, 8. 1. 2009, 28. 5. 2009, 11. 2. 2010 a 4. 5. 2010. Obrana žalobcu, pokiaľ ide o registráciu firiem na faktúrach uvádzaných, tieto firmy neboli na základe žiadnej obchodnej, či inej zmluvy partnerom žalobcu, jednalo sa v niektorých prípadoch o ich apostilovaný štatút (Monterey Export Europe LLC zo dňa 5. 5. 2005, Monterey Trading LLC zo dňa 6. 11. 2001) , ktorý ešte nepreukazuje, že ako zaregistrovaná spoločnosť fakticky vyvíjala podnikateľskú činnosť pri nákupe deklarovaného tovaru od žalobcu. Žalobca ako protihodnotu za dodaný tovar prijímal platby v hotovosti, ale neuviedol od koho, čo potvrdzuje zápisnica č. 695/321/79595/2006/Hla, pričom sa jednalo o tovar v hodnote 17,350.717,35 Sk, za zdaňovacie obdobie február 2006 ako tovar vyvezený na územie tretích štátov, oslobodený od DPH.

Rozlišovanie medzi tovarom spoločenstva a tovarom, ktorý nie je tovarom spoločenstva, na ktoré žalobca poukazuje, je podstatné len z hľadiska colných predpisov, zákon o DPH takto tovary nerozlišuje. Prepustenie tovaru do režimu vonkajší tranzit je v súlade s colnými predpismi. Táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie, či predaj tovaru v colnom sklade podlieha dani z pridanej hodnoty.

Postup správcu dane, podľa ust. § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. bol zákonný, ak požiadal o súčinnosť colné orgány, či bol deklarovaný tovar riadne prepravený odberateľovi v treťom štáte, čo preukázané nebolo.

Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou. Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, na účely tohto zákona je tuzemskom územie Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, je miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním, alebo prepravou tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie, alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písm. b/ odseku 2 a § 14 cit. zák.

Žalobca, poukázal na príslušné články Colného kódexu. Zákon o DPH bol harmonizovaný prostredníctvom Šiestej smernice rady ES 77/388/ES, resp. čl. 156 Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. 11. 2006. Členské štáty môžu oslobodiť od dane transakcie ako napr., dodanie tovaru určeného na predloženie k precleniu, prípadne umiestneného do dočasného skladu, dodanie tovaru určeného na umiestnenie do slobodného pásma, alebo do slobodného skladu, dodanie tovaru určeného na prepustenie do režimu colných skladov, alebo do režimu aktívny zušľachťovací styk. Slovenská republika úpravou zákona o DPH túto možnosť nevyužila a dodanie tovaru určeného na prepustenie do režimu colných skladov neoslobodila od dane.

Súd z vyššie uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu o štatúte tovaru colný štatút , t. j., že predaj tovaru umiestneného v colnom sklade by mohol byť predmetom dane len vtedy, ak by bol tovarom spoločenstva, je ničím nepodložené, bez odkazu na príslušné zákonné ustanovenia v zákone o DPH, preto ho považoval za právne irelevantné, v dôsledku čoho aj námietka, že dorubenie DPH mal vykonať colný úrad, je neopodstatnená.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania (R ÚS SR č. III. ÚS 115/03 č. 313/2003) .

Z uvedeného dôvodu súd považoval námietku žalobcu týkajúci sa nepreukázania dôkazu CR SR. Za právne irelevantnú, pretože tieto dôkazy, ktoré sa vzťahovali na tento predmet konania, boli daňovému subjektu známe z protokolu. Námietky, ktoré nemali vplyv na výrok rozhodnutia, súd považoval za irelevantné.

Podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len v medziach žaloby ) , dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného súd nezistil nezákonný postup správneho orgánu prvého stupňa, ani žalovaného, pretože prvostupňový správny orgán pri hodnotení dôkazov pri vydaní dodatočného platobného výmeru č. 695/230/48506/10/Tar zo dňa 10. 6. 2010 postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, preto nebol daný ani dôvod uvedené rozhodnutie meniť v odvolacom konaní žalovaným.

Súd znovu opakuje, že žalobu zamietol preto, lebo išlo o predaj tovaru v Colnom sklade, na ktorý sa vzťahujú predpisy o DPH (čl. 16 Šiestej smernice Rady 77/388/ES zo dňa 17. 5. 1977) .

Žalobcovi sa nepriznalo právo na náhradu trov konania, keďže žalobca v konaní nebol úspešný, s poukazom na ust. § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.