KSKE 7 Sp 16/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sp/16/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200836 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200836.1

Rozhodnutie Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: L. H. J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L., toho času umiestnená v E., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, XXX XX K. B. O., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 zo dňa 11.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 11.07.2012 číslo PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 zo dňa 11.07.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľku dňom 11.07.2012 v čase od 14:35 hod. na účel jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpila na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ju umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov U. (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 05.01.2013.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 11.07.2012 v čase o 04:30 hod. bola navrhovateľka kontrolovaná hliadkou OHK PZ Č. B. O. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku z Ukrajiny do Slovenskej republiky, kedy predložila hraničnej kontrole povolenie na pobyt vo Francúzskej republike, ktoré vykazovalo znaky falšovania. Pri hraničnej kontrole nepožiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na požiadanie hliadky o podanie vysvetlenia k veci sa navrhovateľka bez dostatočného ospravedlnenia alebo závažných dôvodov odmietla vyjadriť, preto bola predvedená na príslušný útvar za účelom podania vysvetlenia vo veci podozrenia z falšovania povolenia na pobyt. Navrhovateľka teda neoprávnene prekročila vonkajšiu hranicu cez hraničný priechod Čierna nad Tisou, pričom ku hraničnej kontrole predložila platný cestovný doklad W. G. a povolenie na pobyt, ktoré vykazovalo známky falšovania. Svojim konaním sa dopustila priestupku neoprávneného prekročenia štátnej hranice podľa § 116 ods. 1 písm. a/, c/ zákona o pobyte cudzincov.

Po predvedení a následnom vyjadrení navrhovateľka v zmysle § 22 ods. 1 zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) , za prítomnosti tlmočníčky, dňa 11.07.2012 o 15:20 hod. vo svojej výpovedi požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľky a zistil, že táto nemá žiadne finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu jej policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľky na územie Ukrajiny podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, jej nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jej život nie je ohrozený ani z dôvody rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľky pre účely jej vrátenia na Ukrajinu v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľky z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 11.07.2012 v čase od 13:00 hod. do 15:00 hod. na OHK PZ K. s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ- HCP-SO11-31-034/2012, v ktorej je jasne uvedené, že ukrajinská strana neeviduje porušenie žiadneho zákona voči osobe na území Ukrajiny a potvrdzuje, že navrhovateľku prijme na svoje územie, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia, budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.

Ďalej odporca v svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľke daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľka uviedla, že z domova vycestovala lietadlom na Ukrajinu a jej cieľovou krajinou bolo Slovensko, kde si chcela nájsť prácu, zároveň však prejavila vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a teda na základe uvedeného mal správny orgán za to, že zaistenie navrhovateľky v tomto prípade je účelné a dôvodné. Uviedol k tomu, že navrhovateľka dňa 11.07.2012 o 15:20 hod. vo svojom vyjadrení v zápisnici prejavila vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky až po vstupe na územie SR, s časovým odstupom a preto príslušný útvar na prijatie vyhlásenia o azyle, podľa názoru odporcu, nie je OHK v mieste hraničného priechodu, ako je to uvedené v § 3 ods. 2, písm. a/ zákona o azyle. Z tohto dôvodu má správny orgán zato, že na prijatie vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce v zmysle § 3 ods. 2, písm. d/ zákona o azyle. Odporca poukázal na znenie § 3 ods. 8 zákona o azyle a v tomto zmysle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Dospel k záveru, že hoci navrhovateľka požiadala o azyl, účel jej zaistenia stále trvá a v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil správny orgán tým, že nevie, či vôbec navrhovateľka podá pred príslušným orgánom vyhlásenie o udelení azylu na území SR, nie je možné vedieť, či sa v priebehu konania nevyskytnú nové prekážky a nie je dopredu možné vedieť stanoviť dĺžku konania azylovej procedúry, no počas celého konania bude správny orgán skúmať účelnosť a efektívnosť lehoty zaistenia. Z toho dôvodu správny orgán využil príslušné oprávnenie na zaistenie cudzinca v zmysle ust. § 88 ods. 1, písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 05.01.2013.

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 17.07.2012, podaným na poštovú prepravu dňa 18.07.2012, doručeným krajskému súdu dňa 20.07.2012, sa navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhala zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi

na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľky uviedol viaceré odvolacie dôvody. Prvým odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľka bola v čase o 04:30 hod. podrobená hraničnej kontrole hliadkou odporcu v medzinárodnom osobnom vlaku OS8861, no v rozpore s tým už o 04:21 hod. bol odporcom odmietnutý jej vstup na územie Slovenskej republiky. Teda rozhodnutie bolo tiež vydané skôr ako odporca kontaktoval navrhovateľku. Rovnako v rozhodnutí odporcu č.p. PPZ- HCP-SO11-73-017/2012 zo dňa 11.07.2012 a č.p. PPZ-HCP-SO11-73-019/2012 zo dňa 12.07.2012 je konštatované, že cudzinec bol kontrolovaný o 04:30 hod., avšak rozhodnutie o odopretí vstupu bolo vydané už o 04:21 hod., čo nemožno akceptovať iba ako nedôslednosť pri použití totožného textu rozhodnutia a preto považoval zástupca navrhovateľky postup odporcu za zmätočný a nezrozumiteľný. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva aj zmätočnosť vo vzťahu k samotnej existencii rozhodnutia o zaistení. Ak bol navrhovateľke odopretý vstup, nie je zrejmé, prečo sa nachádza na území SR, pretože k odopretiu vstupu muselo dôjsť pred vstupom na územie SR. V rozpore s vlastným rozhodnutím o odopretí vstupu odporca sám spôsobil vstup navrhovateľky na územie SR a vydal jej rozhodnutie o zaistení. Z toho dôvodu rozhodnutie odporcu považoval zástupca navrhovateľky za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V návrhu zástupca navrhovateľky tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľky nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľky efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Zaistenie navrhovateľky považoval jej zákonný zástupca za nezákonné aj z pohľadu možnosti vrátenia navrhovateľky na Ukrajinu, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia zo dňa 11.07.2012 medzi zástupcami Ukrajiny a SR. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia navrhovateľky na Ukrajinu nedošlo bezodkladne, po súhlase s jej prijatím na Ukrajinu v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, konkrétne čl. 3 ods. 1 písm. a/ tohto dohovoru, ako aj v zmysle čl. 8 ods. 6 a čl. 9 ods. 1 tejto dohody. Napriek tomu, že odporca v svojom rozhodnutí uvádza, že Ukrajina potvrdila prekročenie hranice z územia Ukrajiny a boli tak splnené podmienky na prijatie navrhovateľky na územie Ukrajiny, odporca nepožiadal riadne odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu odstránenia právnych a vecných nedostatkov. Nerealizáciu vrátenia navrhovateľky bezodkladne a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty tento súhlas zanikol, čím zanikol aj účel zaistenia a z toho dôvodu je navrhovateľka nevrátiteľná na územie Ukrajiny.

Splnomocnený zástupca navrhovateľky tiež uviedol, že navrhovateľka je žiadateľkou o udelenie azylu, pričom konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, ktorým v zmysle § 3 ods. 2, písm. a/ je policajný útvar v mieste hraničného priechodu. Navrhovateľka vyhlásila, že žiada o udelenie azylu na území SR ešte počas kontroly vo vlaku a nie je pravdivé tvrdenie odporcu, že sa tak nestalo. Pri prvom kontakte medzi navrhovateľkou a odporcom nebol prítomný tlmočník a preto je možné, že odporca navrhovateľke nerozumel, čo však nemôže byť na jej škodu. Zástupca navrhovateľky tvrdil, že odporca ako oddelenie hraničnej kontroly je útvarom v mieste hraničného priechodu a je teda orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, vstupujúceho na územie SR, o tom, že žiada o azyl. Argumentácia o nepríslušnosti odporcu z dôvodu, že navrhovateľka požiadala o azyl až s časovým odstupom, po vstupe na území SR, je nezrozumiteľná, keďže požiadala o azyl pri prvom kontakte s príslušnými orgánmi v prítomnosti tlmočníka a odporca mal zákonnú povinnosť

prijať toto vyhlásenie navrhovateľky a nie je jeho úlohou posudzovať účelnosť takéhoto vyhlásenia. Konanie o žiadosti o udelenie azylu na území SR v prípade navrhovateľky sa začalo okamihom vyslovenia vôle žiadať o azyl pred odporcom ako príslušným orgánom a v dôsledku toho je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľky namietal odôvodnenie dĺžky lehoty pozbavenia osobnej slobody v napadnutom rozhodnutí tým, že v rozhodnutí nie je jediná zmienka o tom, prečo bolo nevyhnuté určiť lehotu práve na stanovené obdobie. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľky na územie Ukrajiny a prečo nebolo možné ho realizovať bezodkladne. Odporca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo bolo v danej veci nevyhnutné určiť lehotu zaistenia tak, ako bola stanovená vo výroku rozhodnutia. Navyše zástupca navrhovateľky tiež namietal, že neexistuje žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mohla byť vrátená na Ukrajinu, čo predpokladá ustanovenie § 84 ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov s tým, že pozbavenie osobnej slobody je teda viazané na účel zaistenia, ako to vyplýva z § 90 ods. 2, písm. b/ bod 1 a d/ zákona o pobyte cudzincov, teda rozhodnutie, v zmysle ktorého by bolo možné vrátiť navrhovateľku na územie Ukrajiny, neexistuje. To nemožno nahradiť schôdzkou hraničných splnomocnencov, na ktorej boli stanovené podmienky vrátenia navrhovateľky na územie Ukrajiny.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľky navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň, aby nariadil prepustenie navrhovateľky z UPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky písomne vyjadril dňa 25.07.2012.

K odvolacej námietke o zmätočnosti rozhodnutia odporca uviedol, že správny orgán vo formulári o odopretí vstupu pod č.p.: PPZ-HCP-SO11-11-17/2012 chybne uviedol čas odopretia vstupu o 04:21 hod. a namiesto reálneho času vykonania kontroly o 04:30 hod. uviedol čas príchodu vlaku, čo možno považovať za administratívnu chybu pri vypisovaní formulára o odopretí vstupu. V čase o 04:30 hod. sa začali iba vykonávať úkony smerujúce k odopretiu vstupu, ktoré nemohlo byť dokončené, nakoľko navrhovateľka požiadala o azyl a následne museli byť realizované iné úkony, ktoré vyústili do rozhodnutia o zaistení. Odporca preto mal za to, že rozhodnutie je preskúmateľné.

Ohľadom efektívnosti a účelnosti zaistenia odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedol, že tým, že navrhovateľka požiadala o udelenie azylu, nastali aj v zmysle Dohody právne prekážky bezodkladného odovzdania navrhovateľky na Ukrajinu, aj vzhľadom na obsah zápisnice z hraničnej schôdzky, že je možné osobu vrátiť na Ukrajinu, ak sa jej neprizná azyl. K námietke zániku súhlasu Ukrajiny s vrátením osoby odporca tvrdil, že podľa čl. 5 ods. 2 Dohody odovzdanie osoby sa môže uskutočniť bez žiadosti o readmisiu alebo písomného oznámenia (osoba má platný cestovný doklad alebo preukaz totožnosti) a v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohody žiadosť o readmisiu sa musí predložiť najneskôr do jedného roka.

K interpretácii ust. § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o azyle odporca namietal, že navrhovateľka odmietla pri kontrole komunikovať s hliadkou a vôľu o udelenie azylu prejavila až za prítomnosti tlmočníčky počas vyjadrenia v konaní o odopretí vstupu a preto príslušným útvarom na prijatie žiadosti o azyl v zmysle § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle je ÚPZC Sečovce. Tvrdenie navrhovateľky, že o azyl požiadala počas vykonávania hraničnej kontroly, označil za nepravdivé, pretože s hliadkou odmietla komunikovať.

Napokon k odvolacej námietke ohľadom lehoty zaistenia odporca citoval ust. § 88 ods. 3 a druhú vetu ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Namietal tiež nemožnosť aplikovať § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov v prípade vrátenia osoby na Ukrajinu v súlade s Dohodou, pretože navrhovateľka nie je v procese administratívneho vyhostenia, ale v procese vrátenia na Ukrajinu. Zdôraznil, že stále

trvá potreba zaistenia z dôvodu, že ak sa neudelí navrhovateľke azyl, bude vrátená na Ukrajinu v súlade s Dohodou medzi ES a Ukrajinou o readmisii osôb. Navrhol preto potvrdiť napadnuté rozhodnutie.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 26.07.2012 sa zúčastnil splnomocnený zástupca odporcu, splnomocnený zástupcu navrhovateľky ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal vykonať pojednávanie v jeho neprítomnosti.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní trval na správnosti právneho posúdenia veci v napadnutom rozhodnutí a poukázal na písomné dôvody vyjadrenia k opravnému prostriedku navrhovateľky. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľky je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2, písm. a/, d/ O.s.p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 11.07.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku dňom 11.07.2012 od 14:35 hod. a umiestnil ju do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 05.01.2013.

Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou

namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľky realizovateľné.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľky, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia.

Je oprávnená odvolacia námietka, uznaná aj odporcom v jeho vyjadrení, v prípade kontroly navrhovateľky na hranici v čase o 04:30 hod. a odopretia jej vstupu na hranici už o 04:21 hod., čo však bolo predmetom rozhodovania o odopretí vstupu na hranici a v napadnutom rozhodnutí odporcu nie je odôvodnený dôvod nerealizovania tohto rozhodnutia (až v jeho vyjadrení k opravnému prostriedku je odôvodnený podanou žiadosťou o udelenie azylu) .

V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na účel jej vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, sa krajský súd musel zaoberať aj odvolacou námietkou, že v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody, po schválení readmisie, sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s čl. 9 ods. 1 tejto Dohody. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že na realizáciu readmisie stanovil odporca vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie lehotu do 05.01.2013, ktorá nezodpovedá požiadavke odovzdať dotknutú osobu bezodkladne . Navyše pri podmienke ukrajinskej strany, vyjadrenej v zápisnici zo stretnutia pomocníkov hraničných splnomocnencov oboch krajín zo dňa 11. júla 2012, bude možné túto osobu vrátiť, iba ak sa jej neprizná azyl. Takúto odvolaciu námietku považuje krajský súd za predčasnú, keďže pre krajský súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, kedy došlo k stretnutiu splnomocnencov oboch krajín a realizáciu vrátenia bezodkladne nemožno požadovať dňom vydania napadnutého rozhodnutia. V prípade ďalšie konania a rozhodovania odporcu bude jeho povinnosťou sa zaoberať týmito podmienkami vrátenia v zmysle Dohody a zaoberať sa aj súvislosťou s namietaným ustanovením § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

Naproti tomu v súvislosti s týmito skutočnosťami je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľky o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a účelnosti takého zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

K hodnoteniu efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľky, odporca v svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania uviedol, že z domova vycestoval lietadlom na Ukrajinu, jej cieľovou krajinou je Slovensko, kde si chcela nájsť prácu, zároveň však prejavila vôľu o udelenie azylu na území SR a teda na základe uvedeného má správny orgán za to, že zaistenie účastníka konania v tomto prípade je účelné a odôvodnené . Ako už bolo uvedené, dĺžku lehoty zaistenia správny orgán odôvodnil tým, že nevie, či vôbec menovaná podá pred príslušným orgánom vyhlásenie o udelení azylu na území SR, nie je možné vedieť, či sa v priebehu konania nevyskytnú nové prekážky a nie je možné dopredu vedieť stanoviť dĺžku trvania azylovej procedúry .

S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia sa krajský súd nemôže stotožniť a považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené.

Odporca v svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľky o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle. V zmysle § 3 ods. 2 písm. b/ zákona o azyle príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý

žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany p o vstupe na územie SR, je policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení.

V spojitosti s tým potom odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil i tým, že nevie, či vôbec menovaná podá pred príslušným orgánom vyhlásenie o udelení azylu na území SR . Z rozhodnutia odporcu nie je zistiteľný dôvod ďalšieho postupu odporcu po odopretí vstupu navrhovateľke na územie SR na hranici v Čiernej nad Tisou, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľky v opravnom prostriedku. Zo správy, vyžiadanej od migračného úradu súdom, je zistiteľné, že navrhovateľka je evidovaná ako žiadateľka o azyl od 17.7.2012. Bude povinnosťou odporcu sa touto skutočnosťou zaoberať v ďalšom konaní nielen z hľadiska skúmania účelu zaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ale tiež pri hodnotení efektívnosť a reálnosť vrátenia navrhovateľky podľa medzinárodnej zmluvy.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia . Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie , (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011) . V rozsudku sp. zn. 10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 05.01.2013) . Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011) .

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľky, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľky z ÚPZC U., krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle §

250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 11.07.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-018/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, bez dôvodu uvedeného v ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p..

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľka, ktorá mala v konaní úspech, ani jej splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.