KSKE 8 CoE 117/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/117/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611211720 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611211720.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej E. J. I., I..W..V.. so sídlom v D. na Ú. ul. č. X IČO: 35 724 803 zastúpenej Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o. so sídlom v Bratislave na Úderníckej ul. č. 5 proti povinnému I. R. nar. X.X.XXXX bývajúcemu v I. R. C. na S. ul. č. XXXX/ XX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60 pod sp.zn. EX 6727/11u o vymoženie 789,04 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 13.9.2011 č.k. 8Er/516/2011-23 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože nesprávne vec právne posúdil. Uplatnila si tiež trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v rozsahu 39,76 s DPH. Vyjadrila presvedčenie, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, ak meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje povinného rozhodcovský rozsudok s hmotným právom, aj keď nepôsobí ako súd tretej inštancie. Konštatovala, že exekučný súd je podľa § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní oprávnený len zastaviť exekúciu a nie nevydať poverenie. Uviedla, že pri aplikácii § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. je potrebné zohľadniť, že exekučný súd nie je príslušný na meritórny prieskum samotného rozhodnutia, ale len na skúmanie vlastnosti uloženej povinnosti. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekúcie by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.10.2009 sp.zn. 33 Cdo 2675/2007. Zdôraznila, že ani z európskeho práva nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale si ich neuplatnil. Namietala, že súd prvého stupňa posúdil práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, ktorú s povinným uzavrela podľa § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, aj keď sa nimi nespravujú všetky právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (ustanovenie § 879 OZ) . Konštatovala, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázala na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je jej cieľom umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia

svoje práva. Ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, jedná sa o neprijateľné ustanovenie, ktoré však nemá za následok neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Na záver zdôraznila, že jej právny predchodca si predložením rozhodcovskej doložky len plnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu pre neho z §-u 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, za čo ho nemožno sankcionovať.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i) ] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh") , ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, pretože rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Pokiaľ oprávnená namietala rozsah preskúmavacej činnosti exekučného súdu a konštatovala, že ju prekročil, ak meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje povinného rozhodcovský rozsudok s hmotným právom, odvolací súd poukazuje na to, že je povinnosťou súdu v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, a teda aj rozhodcovského rozsudku. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159 O.s.p. Ustanovenie § 35 z.č. 244/2002 Z. z. obmedzuje účinky rozhodcovského rozsudku len na účastníkov a nie aj na štátne orgány, pretože rozhodcovské rozhodnutie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci. Pokiaľ teda oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky. Ak sa preto konajúci súd zaoberal otázkou, či bola v tomto konaní daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, nejednalo sa o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a postup nesmeroval k jeho zrušeniu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom oprávnenej, že z §-u 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. V tejto súvislosti poukazuje na to, že by bolo absolútne neúčelné a nehospodárne, aby exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie aj v prípade zistenia neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a následne exekúciu aj bez návrhu zastavil z tých istých dôvodov, ktoré už predtým odôvodňovali nevydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

V nadväznosti na vyššie uvedené závery je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď preskúmaval, či predmetná spotrebiteľská zmluva resp. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou, neobsahujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so záverom konajúceho súdu, že v danom prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v záverečných ustanoveniach zmluvy a v článku IV bodu 4.9 Všeobecných obchodných podmienok, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah záverečných ustanovení Zmluvy o bežnom účte, ani obsah Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko boli spísané na predtlačenom formulári. Ich súčasťou bol aj vopred pripravený obsah rozhodcovskej doložky a povinný, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že aj keď zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 14.9.2004, je aj tak dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom v spotrebiteľskej zmluve neprimeranou podmienkou, ktorá je podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa neprípustná. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie oprávnenej, že znenie §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo zmenené až zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, kým pred jeho účinnosťou bolo možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ iba kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka medzi ktoré nepatrila zmluva o úvere. Toto však nemení nič na skutočnosti, že pre Slovenskú republiku bolo od jej prijatia do Európskej únie dňa 1.5.2004 záväzné uplatňovanie komunitárneho práva, ktoré má prednosť pred vnútroštátnym právom. Preto, napriek tomu, že vnútroštátna úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku bola zosúladená s právom Európskej únie až novelou Občianskeho zákonníka od 1.1.2008, je potrebné vychádzať z toho, že aj v období od 1.5.2004 do 1.1.2008 malo na území Slovenskej republiky prednosť uplatňovanie komunitárneho práva aj v otázke ochrany spotrebiteľa podľa článku č. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/ EHS. Podľa článku III bodov 1, 2 citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť jej podstatu najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Za takúto podmienku je potrebné považovať aj obsah záverečných ustanovení zmluvy a obsah Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávnenej, v ktorej si tento vyhradil, že všetky spory ktoré by v budúcnosti medzi účastníkmi vznikli budú rozhodované v rozhodcovskom konaní podľa zák. č. 244/2002 Z.z. a to Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk.

Na závere o neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nemení nič ani námietka odvolateľa, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z §- u 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, za čo ho nemožno v predmetnom exekučnom konaní sankcionovať, pretože zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Podľa § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Záverečné ustanovenia zmluvy o bežnom účte v bode 8 a Všeobecné obchodné podmienky dodávateľa v článku IV bodu 4.9 však nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke bez alternatívnej možnosti

jej odmietnutia. Uvedená rozhodcovská doložka nie je teda ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako vyplýva zo zákona o bankách v spojení s občianskym zákonníkom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

Vzhľadom k tomu, že oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd jej podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. O trovách konania ostatných účastníkov odvolací súd nerozhodoval, pretože si právo na ich náhradu neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) .

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.