KSKE 8 CoE 135/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/135/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811207129 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811207129.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej H. B. J., J..S..Z.. so sídlom v T. na E. ul. č. XX IČO: 35 792 752 zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kubániho ul. č. 16 proti povinnému E. U.E.Z. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v C. na P. ul. č. XXXX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Patriciusa Baďuru so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Viedenskej ceste č. 5 pod sp.zn. EX 737/2011 o vymoženie 4.964,49 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo 14.9.2011 č.k. 4Er/707/2011-15 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 222,96 Eur za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanie odvolania. Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský súd riadne nedoručil povinnému exekučný titul, poukázala na dispozitívny charakter § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase uzatvorenia zmluvy podľa ktorého, ak sa účastníci konania nedohodli inak, považuje sa písomnosť za doručenú aj vtedy, ak je zaslaná do posledného známeho miesta trvalého pobytu adresáta, v prípade, ak ju nemožno doručiť na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti. Uviedla pritom, že sa s povinným v čl. 18 ods. 18.2.1 písm. g/ zmluvy dohodli na tzv. náhradnom doručovaní písomností. Vyjadrila presvedčenie, že v danom prípade je možné považovať zásielku s exekučným titulom za doručenú povinnému, pretože rozhodca mu v súlade s týmito ustanoveniami zaslal rozhodcovský rozsudok, ale tento si neprevzal v odbernej lehote. Prezentovala názor, že zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje postup súdom označovaný ako zrýchlené konanie podľa čl. 18 ods. 18.2.1 písm. a/ a b/ zmluvy. Uviedla, že ide o podobný postup ako pri vydávaní platobného rozkazu či zmenkového platobného rozkazu podľa Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ však ide o samotné doručovanie v rozhodcovskom konaní, toto sa spravuje ustanoveniami zmluvy obsiahnutými v rozhodcovskej doložke, ktoré boli v danom prípade dojednané odlišne od zákona.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný

sudca podľa § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nemieni úplne vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.

Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol, ak zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, pretože exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom nebol dodržaný procesný postup pri jeho doručovaní. Z porovnania znenia čl. 18.2.1 Zmluvných dojednaní s ustanoveniami § 172 a nasl. O.s.p. vyplýva, že konanie prebiehajúce u rozhodcu JUDr. Erika Končoka pod sp.zn. RK-901/10-EK malo povahu tzv. skráteného, resp. rozkazného konania, čo v podanom odvolaní nenamietala ani oprávnená. V porovnaní s obvyklým priebehom civilného konania vykazuje skrátené konanie výrazné odlišnosti. Skrátené konanie sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania, len na základe tvrdení žalobcu. Za splnenia zákonných podmienok umožňuje rozhodnúť o žalobe rýchlo a efektívne, bez vypočutia žalovaného. Takéto konanie však nemôže byť na ujmu žalovanému, ktorému je z tohto dôvodu poskytnutý osobitný prostriedok súdnej ochrany, a to podanie odporu. Včasné podanie odporu s odôvodnením má za následok zrušenie platobného rozkazu vydaného v skrátenom konaní. Predpokladom pre využitie práva žalovaného na podanie odporu je riadne doručenie platobného rozkazu žalovanému do vlastných rúk, bez možnosti náhradného doručovania. Riadne doručenie platobného rozkazu žalovanému predstavuje náležitú garanciu, aby sa žalovaný dozvedel o konaní, v ktorom je voči nemu uplatňovaný nárok na splnenie peňažného záväzku. Týmto procesným prostriedkom sa napĺňa dodržiavanie zásady rovnosti účastníkov konania (§ 18 O.s.p.) , ktorá je vlastná aj rozhodcovskému konaniu (§ 17 zákona o rozhodcovskom konaní) . Zásada rovnosti strán v konaní sa prejavuje vo vytváraní rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa v konaní rozhoduje. Táto zásada je zakotvená v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (všetci účastníci sú si v konaní rovní) a obdobne v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Podľa tejto zásady musia stáť účastníci konania pred súdom v rovnakom postavení bez toho, aby bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodňovaná a obom stranám sporu musia byť dané rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Zásada rovnosti účastníkov predstavuje aj interpretačné pravidlo, v zmysle ktorého sa všetky normy procesného práva musia vykladať v súlade s touto zásadou, predovšetkým ak ide o postavenie účastníkov, priebeh konania alebo dokazovanie. Preto aj ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné vykladať tak, aby bola zachovaná zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Rozhodcovské konanie je právnym prostriedkom mimosúdneho riešenia sporov a jeho efektívnosť spočíva v rýchlom a hospodárnom vyriešení sporov tam, kde to umožňuje zákon a kde spory účastníkov nemusí nevyhnutne prejednávať súd v občianskom súdnom konaní. V porovnaní s občianskym súdnym konaním sa vyznačuje väčšou flexibilitou, nižšími trovami konania a neformálnym prístupom. Preto aj právna úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní je stručnejšia a predpokladá podporné použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku na situácie, ktoré tento zákon neupravuje (§ 51

ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) . Uvedené je potrebné aplikovať aj na posudzovaný prípad, kedy došlo k vydaniu právoplatného a vykonateľného exekučného titulu bez toho, aby sa žalovaný - povinný - dozvedel o konaní, v ktorom je voči nemu uplatňovaný nárok na splnenie peňažného záväzku, a to len z dôvodu, že § 25 zákona o rozhodcovskom konaní nepamätá na doručovanie písomností v tzv. skrátenom konaní. Interpretácia §-u 25 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenou v podanom odvolaní, podľa ktorej sa pre prípad doručovania rozhodnutí v skrátenom rozhodcovskom konaní možno dohodnúť na doručení konečného rozhodnutia spolu sa žalobným návrhom aj prostredníctvom inštitútu náhradného doručovania, je podľa názoru odvolacieho súdu v hrubom rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania platnou tak pre občianske súdne konanie ako aj pre rozhodcovské konanie, pretože jej dôsledkom je skutočnosť, že pri náhradnom doručovaní konečného rozhodnutia vo veci spolu so žalobným návrhom sa žalovaný nielenže nedozvie o takomto konaní, ale je mu aj odopretá možnosť brániť sa proti konečnému rozhodnutiu vo veci podaním žalobnej odpovede alebo žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Preto aj v posudzovanom prípade je potrebné per analogiam (§ 173 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 3 Zák. o rozhodcovskom konaní) vychádzať z toho, že rozsudok vydaný v tzv. skrátenom rozhodcovskom konaní sa so žalobným návrhom doručuje do vlastných rúk žalovaného a náhradné doručenie je vylúčené. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebol takýto rozsudok so žalobným návrhom doručený povinnému do vlastných rúk a rozhodca vyznačil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na rozhodcovskom rozsudku len na základe fikcie doručenia, konal v rozpore so zákonom a v rozpore so zákonom bola dohodnutá aj rozhodcovská doložka zakotvená v čl. 18.2.1 Zmluvných dojednaní, pretože svojimi účinkami narúša rovnosť účastníkov rozhodcovského konania a ako taká je v rozpore s §-om 172 a nasl. O.s.p. Z uvedených dôvodov ani rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k presvedčeniu, že rozhodca v rámci rozhodcovského konania nepostupoval v súlade s ustanovením zákona o rozhodcovskom konaní a Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ ide o doručovanie písomností a práve pre nedodržanie procesného postupu došlo k narušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a vstupu do práva povinného, ktoré je mu garantované na základe Ústavy SR, preto potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne a v odôvodnení sa okrem iného obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Vzhľadom k tomu, že oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd jej podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. O trovách konania ostatných účastníkov odvolací súd nerozhodoval, pretože si právo na ich náhradu neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) .

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.