KSKE 8 CoE 147/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 8 CoE 147/2011

KS v Košiciach, dátum 27.08.2012, sp.zn. KSKE 8 CoE 147/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/147/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110231448 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7110231448.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej J., s.r.o. so sídlom v L. X. J. N.. Č.. XX, IČO: 35 807 598 právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Pribinovej ul. č. 25 proti povinnému Ľ. K. nar. X.XX.I. bývajúcemu v F. X. F. N.. Č.. X vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60 pod sp. zn. EX 16480/2010 o vymoženie 87,96 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 18.7.2011, č. k. 48Er/327/2011-13 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a určil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou a v tejto súvislosti poukázala na to, že poskytla povinnému úver na účely zamestnania. Konštatovala, že povinný jej uhradil pohľadávku v celom rozsahu 19.5.2011. Namietala, že konajúci súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú napriek tomu, že rozhodcovské konanie nebolo jediným dohodnutým spôsobom riešenia sporov medzi zmluvnými stranami. V tejto súvislosti poukázala na rozhodcovskú doložku upravenú v bode 17 VPPÚ, ktorá obsahovala alternatívne určenie právomoci súdu na riešenie sporov. Poznamenala, že podľa odbornej literatúry nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá dáva spotrebiteľovi možnosť rozhodnúť sa, či podá žalobu na všeobecnom alebo na rozhodcovskom súde, nie je dotknutá § - om 53 ods. 4 písm. r/ OZ. Navyše, aj z anglického a z nemeckého prekladu smernice č. 93/13/EHS vyplýva, že neprípustnosť rozhodcovskej doložky sa týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Vyjadrila presvedčenie, že vzdialenosť rozhodcovského súdu od miesta bydliska povinného nie je okolnosťou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, pretože rozhodcovské konanie prebieha v písomnej forme. Namietala, že konajúci súd posúdil úroky z omeškania ako neprimerane vysoké a nezohľadnil, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Prezentovala názor, že dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná, a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale je priamo úmerná skutočnosti, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje pritom zabezpečenie a vystavuje sa obchodnému riziku tým, že poskytuje úver na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej. Ak si s povinným z týchto dôvodov dohodla úrok z omeškania 0,25 % za každý deň jeho omeškania, takto prejavenú vôľu by mal súd rešpektovať. Zdôraznila, že ani zákon, ani iné právne predpisy neobmedzujú výšku úrokovej sadzby pre obchodné záväzkové vzťahy. V tejto súvislosti poukázala na dispozitívnu povahu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a z toho vyplývajúcu možnosť zmluvných strán dohodnúť si výšku úrokov odlišne od zákona. S poukazom na judikatúru NS SR uviedla, že súd, ani povinný sa nemôžu odvolávať na dobré mravy, ak v čase, keď povinný bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere

za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaviazal a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Záverom namietala, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení konania posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, ak vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania už pri rozhodovaní o vydaní poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za súladný so zákonom.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca podľa § 374 ods. 4 O. s. p. tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. K odvolacím námietkam oprávnenej týkajúcej sa neopodstatnenosti preskúmavania uplatneného nároku po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie odvolací súd uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej a nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Exekučný súd tak môže urobiť kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž dopĺňa Exekučný poriadok o špeciálne prípady, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, teda aj v prípade, ak už bolo vydané poverenie exekútorovi. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku oprávnenej, že ak už exekučný súd raz udelil poverenie, nemôže v priebehu konania zastaviť exekúciu.

Pokiaľ oprávnená namietala, že súd prvého stupňa posúdil jej vzťah s povinným ako spotrebiteľský napriek tomu, že povinný vyhlásil, že finančné prostriedky sú určené na výkon jeho povolania, odvolací súd poukazuje na to, že ani takéto vyhlásenie povinného bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Aj keď z § - u 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. vyplýva, že spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon povolania, v prípade, ak Zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, o aké zamestnanie ide a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 102 ods. 1 veta prvá O.s.p.) . Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností je na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivejšie právne dôvody. Procesná povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti rozhodné pre posúdenie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (oprávnená) , ktorý nesie aj procesnú zodpovednosť za to, že túto povinnosť nesplnil. Vzhľadom k tomu, že oprávnená neuniesla bremeno dôkazu a neodstránila pochybnosti o tom, či povinný skutočne čerpal úver na výkon povolania, aj odvolací súd posudzoval zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania ako zmluvu spotrebiteľskú, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali. Ak totiž má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, podľa § 41a Občianskeho zákonníka platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu spravujúcu sa režimom spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o jej neprijateľnosti, pretože vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávnenou riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, nakoľko bol spísaný na predtlačenom formulári. Vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, povinný mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené. Za takejto situácie považuje odvolací súd úvahy konajúceho súdu o neprimeranosti úrokov z omeškania a odvolacie námietky oprávnenej na ňu nadväzujúce za nadbytočné, a preto sa nimi už nezaoberal. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov si neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O s. p.) .

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.