KSKE 8 CoE 149/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/149/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207206510 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207206510.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej X. A., V..Z.. so sídlom v N. na N. ul. č. XX/A IČO: 31 322 051 proti povinnej H. O. Z..F..P.. naposledy so sídlom v G. na A. ul. č. X IČO: 31 668 003 vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Moyzesovej ul. č. 34 pod sp.zn. EX 522/07 o vymoženie 228,24 Eur s príslušenstvom o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 27.10.2011 č.k. 49Er/779/2007-10 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Proti výroku o trovách exekúcie podal odvolanie súdny exekútor s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a spôsobuje mu škodu. V tejto súvislosti vyjadril presvedčenie, že súd postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie a svojím rozhodnutím mu odňal právo garantované Ústavou Slovenskej republiky, ak mu nepriznal právo na náhradu trov exekúcie. Zdôraznil, že konajúci súd mal pri rozhodovaní o trovách exekúcie analogicky aplikovať § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekúcie v prípade, ak povinná zanikne. Prezentoval názor, že súd prvého stupňa mal zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a zaviazať oprávnenú na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu z 13.5.2011 pod sp.zn. 7 M Cdo 5/2011 a z 30.11.2006 pod sp.zn. 2 M Cdo 1/2006. S podrobným odkazom na rozsiahlu judikatúru slovenských a európskych súdnych inštancií namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, ak jedným uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ak aplikoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Musele proti Belgicku, inštitút zavinenia a znášania rizika neúspešnej exekúcie oprávnenou a nezohľadnil, že oprávnená má ako jediná dispozičné právo na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvého stupňa mal najprv vyhlásiť exekúciu za neprípustnú, vyčkať na správoplatnenie tohto výroku a až následne ju zastaviť. Prezentoval názor, že inštitút zavinenia sa aplikuje v prípade rozhodovania o trovách exekúcie len vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania. Uviedol, že podľa §-u 196 ods. 1 EP mu vždy patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, a že súd je vždy povinný rozhodnúť o jeho trovách so zreteľom na to, že ide o kogentnú právnu normu vyjadrenú slovami patrí a nie môže patriť . Konštatoval, že súd nemá priestor na uváženie, ani na zužujúci výklad právnej normy, možnosť úvahy má v tom, ktorý subjekt zaviaže na náhradu trov exekúcie, v závislosti od toho, aký je dôvod zastavenia exekúcie. V ďalšom sa zaoberal právnym postavením súdneho exekútora a v tejto súvislosti veľmi podrobne poukázal na niekoľko nálezov Ústavného súdu SR, rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, ktoré podľa jeho názoru nie je možné primerane použiť aj na exekútorov, pretože sa týkajú postavenia advokátov a ich koncipientov. Poznamenal, že právny vzťah medzi ním a účastníkom exekučného konania nie je možné považovať za vzťah súkromnoprávny, ale verejnoprávny, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 EP) , a že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 EP) . Oprávnená mohla predvídať, že môže v priebehu konania dôjsť k zániku povinnej na základe jej výmazu z Obchodného registra. Vyjadril presvedčenie, že riziko, ktoré nesie oprávnená nie je možné prenášať na neho ako súdneho exekútora, pretože oprávnená má možnosť voľby, či podá návrh na vykonanie exekúcie, kým on toto právo nemá, je povinný ho prijať, inak by znášal následky v disciplinárnom konaní.

Oprávnená sa k odvolaniu súdneho exekútora nevyjadrila.

Odvolací súd na základe odvolania súdneho exekútora preskúmal napadnutý výrok uznesenia podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že je ho potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 221 ods. 2 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel k presvedčeniu, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, ak nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie na základe konštatovania, že povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom konania a oprávnená túto skutočnosť nezavinila, a nemohla ju predpokladať, pretože z ustálenej súdnej praxe nadväzujúcej na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 M Cdo 15/2011 vyplýva, že ak bola povinná zrušená bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora (alternatívne ak bol zrušený konkurz pre nedostatok majetku ako v predmetnom prípade) , prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že jej majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (ani podľa § 57 ods. 2 EP) z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Navyše, súd prvého stupňa sa pri konštatovaní, že oprávnená nemohla pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinná zanikne v priebehu konania bez právneho nástupcu, dostatočne nevysporiadal so skutočnosťou, či v čase keď oprávnená podávala návrh na výkon exekúcie bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu povinnej. Z obsahu predloženého spisu totiž vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný v roku 2007, pretože vec je evidovaná pod sp.zn. 31K/18/2007 a návrh na začatie exekúcie bol oprávnenou podaný 29.3.2007. Pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, odvolací súd zrušil uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa odseku 2 cit. zák. ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa v tomto rozsahu na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou náležite sa vysporiadať s dôvodmi výmazu povinnej z obchodného registra, v závislosti od prijatých záverov a vyššie prezentovaných právnych úvah ustáliť dôvod zastavenia exekúcie a tým aj to, kto bude znášať trovy exekúcie, následne bude jeho povinnosťou zistiť, či súdny exekútor viedol exekúciu účelne (pretože exekútor má podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nárok na náhradu tých trov, ktoré boli potrebné na účelné vymáhanie nároku) , t.j. či riadne a včas vykonal, resp. mohol vykonať všetky úkony potrebné pre uspokojenie pohľadávky oprávnenej v nadväznosti na čas, ktorý uplynul medzi udelením poverenia na vykonanie exekúcie a dňom, kedy bola povinná vymazaná z obchodného registra, ak dospeje k záveru o ich účelnosti určiť rozsah trov a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby bolo určité, zrozumiteľné a spätne preskúmateľné.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.