KSKE 8 CoE 29/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/29/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612200288 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7612200288.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej T. Z. s.r.o. so sídlom v F. na Q. G.. Č.. XX/C, IČO: 45 869 464 proti povinnému C. Š. nar. XX.XX.D. bývajúcemu v L. M. W. Š. G.. Č.. D./X vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu so sídlom Exekútorského úradu v Michalovciach na ul. Ľudovíta Štúra č. 12 pod sp. zn. Ex 5678/2011 o vymoženie 332,47 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 13.1.2012, č. k. 4Er/14/2012-13 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že udelí súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, alternatívne, aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože nesprávne vec právne posúdil, v dôsledku čoho jej odňal možnosť uplatniť nárok pred súdom. Vyjadrila presvedčenie, že súd prvého stupňa nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky ako časti úverovej zmluvy, nakoľko súd nemá oprávnenie hmotnoprávne posudzovať právny titul (zmluvu o úvere) vo veci samej. Uviedla, že týmto postupom neopodstatnene nahradil aktivitu povinného, ktorý bol v rozhodcovskom konaní pasívny. V tejto súvislosti citovala názor Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.4.2010 sp. zn. 23 Cdo 4895/2009, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Konštatovala, že rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu by mal smerovať výlučne k zisteniu, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vykonanie exekúcie. Hmotnoprávne posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky patrí do výlučnej kompetencie rozhodcovského súdu alebo pri preskúmaní podľa § 37 ZoRK alebo súdu pri rozhodovaní o žalobe podľa § 40 a nasl. ZoRK. Súd preto nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť podkladového rozhodnutia, a to ani vtedy, aj je takýmto rozhodnutím rozhodcovský nález. Poukázala na to, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka, pretože ustanovenie § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považovala aj rozhodcovská doložka vyžadujúca od spotrebiteľa, aby svoje spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo do Občianskeho zákonníka zavedené až po uzavretí Zmluvy o úvere. Poukázala aj na dôvodovú správu a gramatický výklad citovaného ustanovenia, podľa ktorých ak by aj rozhodcovská doložka zakladala výlučnú právomoc rozhodcovského súdu na riešenie spotrebiteľského vzťahu, neznamená to neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale len jej časti. Vyjadrila presvedčenie, že slovenská verzia ustanovenia o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, na ktorú sa odvolával aj súd prvého stupňa je odlišná od originálnej verzie uvedenej v Smernici Rady 93/13/EHS (konkrétne Príloha bod 1, písm. q/) . Prezentovala názor, že je potrebné považovať ju za nekalú len v prípade, ak vyžaduje od spotrebiteľa, aby predkladal spory

výlučne rozhodcovskému súdu v konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. Poznamenala, že rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože povinný svojím podpisom v zmluve o úvere nevyjadril nesúhlas s rozhodcovskou doložkou. Uviedla, že rozhodcovské konanie sa týka oboch zmluvných strán rovnako, že bol vopred známy rozhodcovský súd, z ktorého štatútom a rokovacím poriadkom mal povinný možnosť oboznámiť sa vopred, a že trovy rozhodcovského konania sú nižšie ako na všeobecných súdoch. Poznamenala, že v čase podania žaloby bolo možné vzhľadom pasivitu povinného vydať aj platobný rozkaz. Pokiaľ súd odôvodňoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky aj pre vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od miesta bydliska povinného uviedla, že by mohla podať žalobu aj na nepríslušnom súde a ten by ju bol povinný prejednať a rozhodnúť bez toho, aby mohol skúmať bydlisko odporcu tak, ako to vyplýva z § 105 O. s. p. Zdôraznila, že v prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na všeobecnom súde, konajúci súd nevyjadril akú inú kvalitu či kvantitu by mali jeho procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil a v čom zasiahol do práv povinného. Na podporu svojich tvrdení priložila fotokópiu uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19.10.2010 sp. zn. 13CoE/203/2010, v ktorom uznal jej argumentáciu nesprávnym slovenským prekladom Smernice Rady 93/13/EHS a konštatoval, že rozhodcovská doložka nespôsobovala nerovnováhu medzi zmluvnými stranami, pretože pripúšťala aj riešenie ich vzájomných sporov dohodou. Poznamenala, že jej právny predchodca mal nad sebou vykonávaný dohľad Národnou bankou, ktorá ustanovovala pravidlá obozretného podnikania a o.i. dohliadala na dodržiavanie právnych predpisov. Namietala, že sa konajúci vôbec nezaoberal § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého bol jeho právny predchodca v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Uviedla, že v prípade, ak by žalovala povinného na všeobecnom súde, mohlo by sa stať, že súd by konanie zastavil a postúpil by vec na námietku žalovaného na rozhodcovský súd so zreteľom na § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Záverom dodala, že týmto postupom jej exekučný súd odníma právo na súdnu ochranu, pretože novému uplatneniu jej práva na všeobecnom súde bráni prekážka res iudicata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

Súdny exekútor vo vyjadrení k odvolaniu oprávnenej navrhol, aby mu odvolací súd vyhovel v plnom rozsahu.

Povinný sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i) ] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh") , ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd náležitým a presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a keďže sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O. s. p.. Pokiaľ oprávnená namietala rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, odvolací súd poukazuje na to, že ak oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011) . Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov konania rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z) , je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané) , ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať) . Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a zostal v rozhodcovskom konaní nečinný, je tu irelevantná. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, tak ako to oprávnená namietala v odvolaní; exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011) .

Oprávnená v podanom odvolaní správne poukázala na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neplatil § 54 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorý bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený až novelou účinnou od 01.01.2008, avšak táto okolnosť nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Vzhľadom k tomu, že Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu

neplatnosti. Pretože ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. g/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše smernica Rady č. 93/13/EHS v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa upravená prísnejšie ako v samotnej smernici, takého znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom smernice. Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ súdom prvého stupňa a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej je v súlade so slovenským právom.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v čl. 9 bode 9.2 Všeobecných obchodných podmienok. Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú zo zmluvy a obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so Zmluvou a Obchodnými podmienkami, vrátane sporov o ich vznik, platnosť a výklad, , v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov s tým, že sa jeho rozhodnutiu, ktoré je konečné a záväzné podriadia. Miesto rozhodcovského konania je Bratislava.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, pretože praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si právny predchodca oprávnenej už predformuloval v obchodných podmienkach a na výbere ktorej nemal žiadnu účasť. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V dôsledku takto formulovanej rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (povinného) . Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, ktorej súčasťou sú obchodné podmienky, ktoré obsahujú takúto doložku, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy) , čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ. Z uvedených dôvodov sa aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Na závere o neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nemení nič ani námietka odvolateľa, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z § - u 93b zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Podľa § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo

nečinnosť spotrebiteľa samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky však nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke bez alternatívnej možnosti jej odmietnutia. Uvedená rozhodcovská doložka nie je ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako vyplýva zo zákona o bankách v spojení s občianskym zákonníkom.

Navyše podľa znenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i) ] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to podľa § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. (poznámka č. 88k/ k zákonu č. 483/2001 Z. z.) . Jedná sa o súd zriadený bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým združením. Z exekučného titulu ani z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 nevyplýva, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, je stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle § 67 zákona č. 510/2002 Z. z., pričom jedine takýto rozhodcovský súd bol v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený prejednávať a rozhodovať spory z bankových obchodov.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pretože nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Obchodné podmienky Poštovej banky a. s., v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010) .

Pokiaľ oprávnená namietala, že súd odôvodňoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky aj pre vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu v Bratislave od miesta bydliska povinného v Spišských Tomášovciach a tvrdila, že by mohla podať žalobu aj na nepríslušnom súde a ten by ju bol povinný prejednať a rozhodnúť bez toho, aby mohol skúmať bydlisko odporcu tak, ako to vyplýva z § 105 O. s. p., odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na frekventovanosť vystupovania oprávnenej ako navrhovateľky (vyplývajúcu z evidenčných pomôcok súdu) by to nebolo možné so zreteľom na znenie § 105 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87, t.j. podľa miesta bydliska povinného, ktoré je v L.h.

Napokon neobstojí ani námietka oprávnenej, že napadnutým rozhodnutím dôjde reálne k úplnému odňatiu jej práva na súdnu ochranu, pretože tento spôsob vybavenia veci, ani rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku res iudicata.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože si právo na ich náhradu nikto neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.