KSKE 8 CoE 62/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/62/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607204390 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607204390.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej H. J..S..Z.. so sídlom v T. na H. ul. č. XX, IČO: 35 807 598 právne zastúpenej JUDr. Martinom Máčajom advokátom so sídlom v Bratislave na Pribinovej ul. č. 25 proti povinnej U. Č. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v A. na J. ul. č. XXX/XX vedenej u súdneho exekútora Mgr. Ing. Radoslava Kešeľaka so sídlom Exekútorského úradu v Spišskej Novej Vsi na Mlynskej ul. č. 2 pod sp.zn. EX 349/07R o vymoženie 48,86 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 16.6.2011 č.k. 6Er/101/2007-20 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie.

Odmieta odvolanie proti výroku o zmene súdneho exekútora.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju, zamietol návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a zaviazal oprávnenú nahradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie 52,43 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrila presvedčenie, že úver, ktorý povinnej poskytla nie je spotrebiteľským úverom uzavretým podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože nebol uzatvorený na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jeho predmetom nie je tovar alebo služba, ale bol uzavretý na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a jeho predmetom bolo peňažné plnenie. Tento druh zmluvy mal v čase jej uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a nie podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorého znenie bolo zmenené až s účinnosťou od 1.1.2008. Pokiaľ súd prvého stupňa zastavil exekúciu pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov uviedla, že v zmluvách uzavretých podľa § 497 Obchodného zákonníka sa nevyžaduje, aby obsahovali ako podstatnú náležitosť aj ročnú percentuálnu mieru nákladov. V tejto súvislosti poukázala na § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán a nie ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že sa všetky ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. Konštatovala, že svojim klientom síce poskytuje peňažné prostriedky dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Uviedla, že klienti jej nie sú povinní uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom tak, ako to predpokladá § 2 písm. b/ zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 12.9.2005, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom namietala, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní

o zastavení konania posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, ak vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania už pri rozhodovaní o vydaní poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za súladný so zákonom.

Povinná a súdny exekútor ostali v odvolacom konaní nečinní.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Osobitným predpisom pre exekučné konanie je zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) . Z uvedeného vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je prípustné iba vtedy, ak to Exekučný poriadok pripúšťa. Zmenu súdneho exekútora tento upravuje v ust. § 44. Pretože v predmetnej veci sa exekučné konanie začalo 27.3.2007, na toto konanie sa aplikuje znenie § 44 účinné do 31. mája 2010.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného do 31. mája 2010, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa odseku 9 súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Pretože zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva prípustnosť podania odvolania proti rozhodnutiu súdu o zmene súdneho exekútora, resp. proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora, odvolanie proti takýmto rozhodnutiam nie je prípustné.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Vzhľadom k tomu, že oprávnená napadla uznesenie súdu prvého stupňa aj vo výroku o zmene súdneho exekútora a odvolanie proti rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora nie je prípustné, odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. jej odvolanie v tejto časti odmietol.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú o jej zastavení a o trovách exekúcie, preto uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je

rozhodnutím o veci samej, preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže skúmať existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) , či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19) . V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Exekučný súd tak môže urobiť kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž dopĺňa Exekučný poriadok o špeciálne prípady, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, teda aj v prípade, ak už bolo vydané poverenie exekútorovi. Exekučný súd, ak sú splnené zákonom vyžadované podmienky, exekučné konanie uznesením zastaví. Nie je preto dôvod na námietku oprávnenej, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, po udelení poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola až v priebehu exekúcie predložená Zmluva o úvere a súd z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Pokiaľ oprávnená namietala, že súd prvého stupňa posúdil poskytnutý úver ako spotrebiteľský a nie podľa § 497 Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že konajúci súd postupoval správne, pretože povinná uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba. Úver sa ako spotrebiteľský posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver za účelom jej podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinná nie je označená v žiadnom z bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m) , ale je identifikovaná svojím rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Naopak, z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania 12.9.2005 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z.z.) , v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) . V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 41a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Na závere, že ide o spotrebiteľský úver a zákon poskytuje spotrebiteľovi ochranu svojimi kogentnými právnymi ustanoveniami nemení nič ani tá skutočnosť, že podľa tvrdení oprávnenej jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť

týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ani skutočnosť, že oprávnená poskytla povinnej peňažné prostriedky a nie tovar alebo službu nespochybňuje záver, že oprávnená poskytla povinnej spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení) .

Pokiaľ ide o úroky a poplatky zo spotrebiteľského úveru odvolací súd poznamenáva, že aj keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil právny vzťah, keď ho podriadil pod právny režim § 4 ods. 2 písm. j/ zák. č. 258/2001 Z.z., aj keď v čase uzatvorenia zmluvy 12.9.2005 bola ročná percentuálna miera nákladov zakotvená v § 4 ods. 2 písm. g/ predmetného zákona, toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého výroku. Odvolací súd poukazuje na § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.6.2006 podľa ktorého, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že dodávateľ, t.j. oprávnená nezakotvila do zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN) , úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a oprávnená musí znášať dôsledky v podobe vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, nakoľko povinná ešte pred vydaním exekučného titulu splatila celý poskytnutý úver, aj príslušné poplatky. Pretože predmetom konania zostal už len poplatok za upomienku a nezaplatený úrok z omeškania 48,86 € k 23.11.2006 a povinná zaplatila 468,96 €, aj keď mala pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov splatiť len reálne poskytnutý úver 265,55 € navýšený o zákonný úrok z omeškania, ktorý nepochybne k 23.11.2006 neprevyšoval 203,41 €, aj odvolací súd považoval pohľadávku oprávnenej za vymoženú. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov si neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.) .

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.