KSKE 8 CoP 214/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/214/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899749 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899749.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa Y.. O. U. nar. X.X.XXXX bývajúceho v W. na W. ulici č. XX proti odporkyni Z. U. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v W. na Y. ulici č. X zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou T.. J. U. nar. X.X.XXXX bývajúcou v W. na Y. ulici č. X v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 15.4.2011 č.k. 23P 224/1995-256 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e výrok rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II z 19.10.1999 č.k. P 224/1995-63 tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni od 25.1.2008. V prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ust. § 62, § 65, § 75, § 76, § 77 a § 78 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. a vykonaného dokazovania, kedy zistil, že odporkyňa preukázateľne ku 25.1.2008 ukončila štúdium na vysokej škole a tým prípravu na svoje budúce povolanie.

V prevyšujúcej časti, ktorým sa navrhovateľ domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči odporkyni ku 1.12.2002 s odôvodnením, že k tomuto termínu sa stal sociálne odkázaný, konajúci súd zamietol vychádzajúc z vykonaného dokazovania, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľov ostatný pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a v čase, kedy došlo k jeho skončeniu navrhovateľ ako zamestnanec Národného úradu práce, Krajského úradu práce Bratislava spĺňal zákonnom stanovené predpoklady na vykonávanie verejnej služby. Ukončenie pracovného pomeru konajúci súd vyhodnotil ako ukončenie na základe jeho vlastného rozhodnutia a nie ako skončenie pracovného pomeru z objektívneho charakteru. Preto nevyhovel návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti voči odporkyni ku dňu, kedy sa stal nezamestnaným a sociálne odkázaným.

Konajúci súd pri rozhodnutí o tejto časti návrhu navrhovateľa poukázal na ust. § 118 Zákona o rodine, kedy konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005 sa dokončia podľa tohto zákona.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s odôvodnením: už Krajský súd Košice vážne pochybil, keď vydal uznesenie sp.zn. 7CoP/137/2010-120 z 29.11.2011, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd pochybil tým, že predmetnú vec posudzoval v zmysle zák.č. 36/2005 Z.z. o rodine, ktorý v čase vydania rozsudku Okresného súdu sp.zn. 23P/224/95-138 z 19.10.2004 ešte neexistoval. Okresný súd teda nemohol

konať tak, ako to uviedol krajský súd vo svojom odôvodnení, ale mohol konať len tak, ako mu to zákon (v tom čase platný zák.č. 94/1963 Zb. o rodine) umožňoval. V čase vydania rozsudku okresného súdu 23P/224/1995-138 z 19.10.2004 totiž platil zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa teda vec nemohol posudzovať podľa neexistujúceho zákona. Na základe uvedeného uznesenia okresný súd v priebehu konania svojvoľne prejudikoval dôvod ukončenia pracovného pomeru navrhovateľa, a to z objektívneho dôvodu na dôvod subjektívny, a to tým, že okresný súd podal vlastný výklad ust. § 2 ods. 1 písm. f) zákona NR SR č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe, a to aj napriek skutočnosti, že zák.č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe, zák.č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, zák.č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a všetky právne relevantné zákony, vrátane zák.č. 94/1963 Zb. o rodine (podľa ktorého bola zrušená vyživovacia povinnosť) , resp. zák.č. 36/2005 Z.z. o rodine, uvedený dôvod definujú ako dôvod objektívny. V zmysle platných právnych noriem sudca nie je oprávnený podávať vlastný výklad zákona, ale vo svojej praxi musí ho len aplikovať. Výklad zákona prislúcha len Ústavnému súdu SR. Okresný súd v priebehu konania posudzoval majetkové pomery navrhovateľa v priebehu rokov 2004-2010 aj keď mal posudzovať roky 2002-2004, ktoré boli predmetom sporu, a ktoré posudzoval aj krajský súd vo svojom uznesení. Okresný súd dokonca pri výpočte príjmu navrhovateľa v priebehu rokov 2004-2010 vychádzal z hypotetických údajov a výpočtov, pričom ich deklaroval ako listinný dôkaz - viď rozsudok sp.zn. 23P/224/1995-256 strana 8 ods. 1. Okresný súd striktne sa držiac uznesenia krajského súdu bol dôrazne navrhovateľom upozornený, že prípad neprejednáva v súlade so zákonom, nakoľko vrátená vec nemôže byť posudzovaná v zmysle zák.č. 36/2005 Z.z. o rodine, ak to bolo uvedené v odôvodnení uznesenia krajského súdu, nakoľko zák.č. 36/2005 Z.z. o rodine v čase vydania rozsudku o zrušení vyživovacej povinnosti (rok 2004) neexistoval. Zároveň bol okresný súd upozornený, že v tom čase platný zák.č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, majetkové pomery účastníkov konania (v súvislosti s vyživovacou povinnosťou, tretia časť výživné, prvá hlava, § 85-87) vôbec nedefinoval, takže ani súd pri zrušení vyživovacej povinnosti inač konať nemohol, nakoľko mu to zákon neumožňoval ani neukladal. Okresný súd svojím konaním neoprávnene nad rámec zákona a bez právne relevantných ustanovení získal informácie o majetkových pomeroch navrhovateľa v priebehu rokov 2004-2010, pričom uvedené obdobie vôbec nebolo v príčinnej súvislosti s prejednávanou vecou. V tejto súvislosti bol okresný súd požiadaný, aby uvedená námietka bola protokolárne zaznamenaná a uvedená v rozsudku, čo okresný súd neakceptoval. Aj napriek upozorneniu zo strany navrhovateľa okresný súd nedodržiaval príslušné právne normy, svojím postupom prejudikoval celý prejednávaný prípad, nedržal sa dôsledne ustanovení § 120-136 zák.č. 99/1963 Zb. O.s.p. a pri dokazovaní celkove abstrahoval § 244-246c zák.č. 99/1963 Zb. O.s.p.. V zmysle platných právnych noriem sudca je povinný prejednávať veci, ktoré vyplývajú z návrhu a pri prejednávaní prípadu musí postupovať v súlade so zákonom, v zmysle zákona a len v rozsahu zákona, pričom v tomto prípade postupoval mimo rámec zákona a nad rámec zákona a svojím konaním vedome porušil ústavné práva navrhovateľa na spravodlivý súd. Na základe § 205 ods. 2 písm. a) a na základe § 221 ods. 1 písm. h) zák.č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov navrhujem, aby krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že predmetom konania sú sporné roky 2002-2004. Dôkazy sa musia týkať rokov 2002-2004 a vec sa musí posudzovať podľa zák.č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, ako to uvádzajú aj príslušné prechodné a záverečné ustanovenia zák.č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov. .

Odvolací súd konštatuje, že z uvedeného odvolania nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa odvoláva len proti výroku, ktorým súd návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol, preto výrok o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporkyni ku dňu 25.1.2008 nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom (§ 206 ods. 2 O.s.p.) .

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa v zastúpení T.. J. U., ktorá uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za zákonný a spravodlivý bez akýchkoľvek vád zakladajúcich z niektorých odvolacích dôvodov a preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vyslovila presvedčenie, že žiadne zo zákonných ustanovení v tom čase platného Zákona o rodine a ani Zákona o rodine platného v súčasnosti, neobsahuje ustanovenie, ktoré by povinnému rodičovi s hodnotným nehnuteľným majetkom umožňovalo neplatiť výživné na dieťa, ktoré sa pripravuje na svoje budúce povolanie. Poukázala aj na to, že sa odporca odvoláva na Ústavu SR v súvislosti s obhajobou svojich práv a pritom sám posledný pracovný pomer skončil práve z dôvodu, že odmietol rešpektovať ústavu a ústavné zákony a v tomto zmysle podpísať sľub u zamestnávateľa.

Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 O.s.p. a rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 221 ods. 2 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto spôsobom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti, prípadne úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) . Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pre jeho vydanie musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku rozsudku, ktorým konajúci súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti je neurčitý a preto je následne nepreskúmateľný, je formulovaný všeobecne a nie je možné zistiť ani vyvodiť záver, so zreteľom na návrh navrhovateľa domáhajúceho sa zrušenia výživného, za aké obdobie rozhodol súd prvého stupňa o zamietnutí jeho návrhu. Konajúci súd síce zistil skutkový stav a vyhodnotil vykonané dokazovanie, ale nesprávne vec právne posúdil a v dôsledku toho procesne pochybil, ak v odôvodnení rozhodnutia v napadnutej časti

neposudzoval diferencovane zistený skutkový stav za obdobie do 31.3.2005, kedy bol účinný Zákon o rodine č. 94/1963 Zb. a za obdobie od 1.4.2005 za účinnosti Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z..

Z preskúmavaného spisu nepochybne vyplýva, že 22.6.2001 podala matka za v tom čase ešte maloletú dcéru Z. nar. XX.X.XXXX návrh na zvýšenie výživného a v priebehu konania otec Y.. O. U. podal návrh na zrušenie (neurčenie) výživného voči dcére Z. od 1.12.2002 s odôvodnením, že týmto dňom sa stal sociálne odkázaným. V priebehu konania Z. U. nadobudla plnoletosť (17.7.2001) a udelila plnú moc na zastupovanie v prebiehajúcom konaní matke T.. J. U., ktorá ako splnomocnená zástupkyňa zobrala späť návrh na zvýšenie výživného a žiadala v tejto časti konanie zastaviť. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom konania zostal návrh otca (navrhovateľa v konaní) o neurčenie resp. zrušenie výživného voči plnoletej dcére Z. (odporkyni v tejto veci) . Odvolací súd zdôrazňuje, že v rozhodnom období, t.j. od 1.12.2002, odkedy sa navrhovateľ domáha zrušenia vyživovacej povinnosti (neurčenia výživného) voči odporkyni, platil Zákon o rodine č. 94/1963 Zb. účinný do 31.3.2005 a Zákon o rodine č. 36/2005 Z.z. účinný od 1.4.2005.

Podľa § 118 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. (retroaktivita v konaniach vo veciach výživného) konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona. Spätná pôsobnosť je výslovne daná v konaniach vo veciach výživného, čo znamená, že ak súd nerozhodol o výživnom podľa tretej časti zákona do 1. apríla 2005, potom sa konanie dokončí podľa nového zákona č. 36/2005 Z.z.. Podľa § 114 zákona č. 36/2005 Z.z. (retroaktivita) právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. To znamená, že zákon č. 36/2005 Z.z. možno použiť na rodinno-právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, nie však pre posudzovanie otázky ich vzniku a práv a povinností z nich vyplývajúcich. Tieto sa bez výnimky budú posudzovať podľa zákona č. 94/1963 Zb. v príslušnom znení podľa momentu ich vzniku.

Odvolací súd poznamenáva, že ust. § 99 ods. 1, 2 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. a ust. § 78 ods. 1, 2 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. o zmene výživného (zvýšenie, zrušenie alebo zníženie výživného) vychádza z rovnakej zásady, že zmenou pomerov sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej strane alebo na strane druhej, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Z rovnakých princípov vychádza aj ust. § 96 ods. 1 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z., podľa ktorých na zníženie príjmu povinného rodiča je možné prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča a ktoré nemôže ovplyvniť, preto pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti povinného rodiča bude rozhodujúci príjem, ktorý by reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity. Zmena, ktorú priniesol nový Zákon o rodine, spočíva v stanovení minimálnej výšky výživného, ktorú je povinný plniť každý rodič svojmu dieťaťu, ktoré je odkázané na výživu, teda aj rodič, ktorý má nedostatočný príjem pre plnenie vyživovacej povinnosti, resp. nemá žiaden príjem (§ 62 ods. 3 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z.) v porovnaní so Zákonom o rodine č. 94/1963 Zb., podľa ktorého, ak povinný rodič nepoberal dostatočný príjem pre plnenie vyživovacej povinnosti z dôvodov, ktoré spoločnosť a právny poriadok uznávali, táto skutočnosť sa premietla do vyživovacej povinnosti takým spôsobom, že sa povinnému neuložila. Odvolací súd tiež poznamenáva, že konajúci súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a ak došlo k zmene právnej úpravy, všeobecný súd musí na túto skutočnosť reagovať a jej reakcia musí nájsť odraz v odôvodnení rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. Bude úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci odstrániť vytýkané nedostatky, vysporiadať sa so všetkými odvolacími námietkami navrhovateľa, rozhodnúť o návrhu na zrušenie (neurčenie) vyživovacej povinnosti voči odporkyni za rozhodné obdobie (od podania návrhu do 24.1.2008) , rozhodné obdobie dátumovo presne diferencovať a právne posúdiť v náväznosti na Zákon o rodine č. 94/1963 Zb. účinného do 31.3.2005 a Zákona o rodine č. 36/2005

Z.z. účinného od 1.4.2005 a rozsudok odôvodniť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby jeho závery vyplývali zo zisteného skutkového stavu a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodnutí, boli preskúmateľné a logicky správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Vypracovala: JUDr. Ludvika Bodnárová