KSKE 8 CoP 229/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/229/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711202438 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7711202438.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky F.. S. O. nar. XX.XX.B. bývajúcej v S. na ulici F. H. č. X zastúpenej JUDr. Jurajom Kulom advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Mäsiarskej ulici č. 30 proti odporcovi Z.. S. O. nar. X.XX.B. bývajúcemu v S. na ulici F. H. č. X zastúpenému JUDr. Ivetou Marcinovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na Námestí Slobody č. 13 v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 14.3.2012 č.k. 7C 35/2011-71 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, návrh na nariadenie predbežného opatrenia a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby jej návrhu v celom rozsahu vyhovel. Odôvodnenie právne odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., kedy v konaní došlo k vadám v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., kedy súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. h/ O.s.p., keď rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovila nesúhlas s právnym záverom súdu, ktorý konštatoval, že v priebehu konania nebola preukázaná jej neschopnosť sama sa živiť s poukazom na výšku jej starobného dôchodku 440 €, čo jej umožňuje pokryť základné životné potreby, a to so zreteľom na to, že priemerná výška starobného dôchodku v Slovenskej republike je 374,33 € mesačne. Táto skutočnosť podľa jej názoru neodôvodňuje záver súdu, že je schopná sama sa živiť a je presvedčená, že pri vyhodnocovaní neschopnosti jedného z bývalých manželov živiť sa, musí súd prihliadnuť okrem výšky príjmu aj na subjektívne a objektívne okolnosti, ako napr. výdavky, schopnosť a možnosť sa zamestnať, zdravotný stav a iné skutočnosti a popri nich samozrejme aj na zákonné dôvody na strane odporcu, ktorými sú jeho možnosti a schopnosti. Vytkla súdu prvého stupňa, že pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu neprihliadol na jej odôvodnené výdavky v súvislosti s bývaním, stravovaním a zabezpečovaním ďalších životných potrieb, ktoré presne špecifikovala v návrhu vo veci

samej a ktoré prevyšujú jej starobný dôchodok. Uviedla, že na pojednávaní 14.3.2012 konajúci súd poučil účastníkov konania podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a v zmysle ust. § 118 ods. 4 O.s.p. ich vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dôkazom, ako aj k právnej časti. V rámci tejto záverečnej reči jej právny zástupca žiadal vykonanie ďalších dôkazov, a to vyžiadať od zamestnávateľa odporcu výšku jeho príjmu za rozhodné obdobie vrátane odmien a ostatných príjmov a tiež rozhodnutie sociálnej poisťovne o výške jeho výsluhového dôchodku. Súčasne poukázala na položky, ktoré uviedol odporca ako výdavky a ktoré považuje za sporné a navrhla, aby súd na tieto položky neprihliadol. Konajúci súd na návrhy právneho zástupcu neprihliadol a následne dokazovanie považoval za skončené a vyhlásil rozsudok. Toto konanie prvostupňového súdu považuje za postup, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval jej právny zástupca na pojednávaní, pričom v rozsudku neodôvodnil, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal a tým porušil, resp. nedodržal procesný postup podľa ust. § 118 ods. 2 O.s.p..

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na to, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu v prevažnej miere už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a navrhovateľka ani v odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jej návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, pričom dôsledne vychádzal z ust. § 72 ods. 1, kedy rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Odvolací súd dodáva, že zánikom manželstva zanikajú všetky osobné a osobnomajetkové práva a povinnosti manželov. Zaniká teda aj vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi, ktorá má manželom zabezpečiť zásadne rovnakú životnú úroveň. Solidarita ako charakteristický znak manželských vzťahov sa môže ale v obmedzenej podobe preniesť aj do času po zániku manželstva za podmienok určených v ust. § 72 Zákona o rodine. V zmysle odporúčaní európskej legislatívy majú členské štáty vychádzať z princípu ekonomickej nezávislosti oboch manželov po rozvode a uprednostňovať v právnej úprave zabezpečenie uspokojovania potrieb bývalých manželov, v prvom rade spravodlivým vysporiadaním nárokov zo spoločného majetku, resp. priznaním primeraného dielu z majetku druhého manžela. Alimentačná povinnosť má byť po zániku manželstva skôr výnimkou. Zohľadňovať pri vysporiadaní majetku a stanovení povinnosti výživného vinu na rozvrate manželstva sa neodporúča. V prípade určenia výživného na rozvedenú manželku ide o samostatný nárok s rozdielnymi podmienkami na jeho priznanie a s rozdielnym rozsahom, než je to pri nároku na vzájomnú vyživovaciu povinnosť za trvania manželstva. Po rozvode manželstva v prípade priznania príspevku na výživu rozvedenej manželky má rozvedený manžel právo už len na zabezpečenie primeranej výživy a nie rovnakej životnej úrovne ako v prípade manželov, preto súd pri rozhodnutí o priznaní príspevku na rozvedenú manželku vychádza z iných kritérií než v konaní, kde stanovoval vyživovaciu povinnosť manželovi. Oprávneným pre priznanie príspevku na výživu podľa uvedeného ustanovenia je bývalý manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Táto neschopnosť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného. Medzi subjektívne patrí predovšetkým zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia alebo jej strata v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu

starostlivosti o maloleté dieťa do troch rokov veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú opateru alebo faktická nemožnosť umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú starostlivosť v danom mieste alebo faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzickým a duševným schopnostiam. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom pre priznanie príspevku nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov po rozvode manželstva ani skutočnosť, že navrhovateľovi, hoci aj výrazne, klesla životná úroveň oproti obdobiu pred zánikom manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojenie potrieb v rozsahu ako za trvania manželstva. Jedinou relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý manžel nie je schopný sám sa primerane živiť. Životná úroveň bývalých manželov pri rozhodnutí o priznaní príspevku na rozvedeného manžela sa neskúma ani neporovnáva. Priznanie príspevku na rozvedeného manžela nemôže mať charakter sankčného výživného a súd ho preto nemôže priznať len preto, že druhý manžel nepochybne alebo prevažne rozvrat manželských vzťahov zavinil. Z hľadiska rozhodovania súdu o príspevku na výživu rozvedeného manžela je relevantné to, z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva len s ohľadom na ust. § 75 ods. 2. Podľa tohto ustanovenia by súd právo na príspevok nepriznal, ak by to odporovalo dobrým mravom, a to ani v prípade, ak by bola splnená podmienka odkázanosti na strane navrhovateľa a zároveň aj podmienka schopnosti poskytovať príspevok na strane odporcu. Z uvedeného vyplýva, že súd pri rozhodovaní o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela skúma základnú hmotnoprávnu podmienku, a to je neschopnosť jedného z bývalých manželov živiť sa primeraným spôsobom sám. Konajúci súd vykonal dostatočné dokazovanie, zistil majetkové pomery obidvoch účastníkov konania, dôsledne sa zaoberal schopnosťami a možnosťami navrhovateľky sama sa živiť a tieto okolnosti správne vyhodnotil, keď dospel k záveru, že v priebehu konania nebola preukázaná neschopnosť navrhovateľky živiť sa sama, a to napriek tomu, že prišla o príjem z čiastočného úväzku a v čase rozhodnutia jej príjem pozostával len zo starobného dôchodku a vyslovil názor, že výška starobného dôchodku 440 € umožňuje pokryť jej základné životné potreby, a to aj s poukazom na ich rozsah. V súvislosti s jej majetkovými pomermi správne poukázal na skutočnosť, že disponuje nehnuteľnosťou, a to rodinným domom a odporca v rámci ešte nevysporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov disponuje chatou, ale napriek tomu, že odporca má v súčasnej dobe nadpriemerný príjem spočívajúci vo výsluhovom dôchodku 1.313 € a príjmu zo zamestnania 747 € a v porovnaní s týmto príjmom je navrhovateľka v horšej majetkovej situácii, nárok na príspevok jej nevznikol, nakoľko má schopnosť sama sa živiť, preto návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým po začatí konania navrhovateľka žiadala určiť predbežne príspevok na výživu rozvedenej manželky a návrh vo veci samej zamietol. K odvolacím námietkam navrhovateľky týkajúcim sa procesného pochybenia konajúceho súdu, ktorý neakceptoval návrhy právneho zástupcu navrhovateľky na ďalšie dokazovanie v rámci záverečnej reči po poučení podľa § 120 ods. 4 a následne vyhlásil dokazovanie v zmysle ust. § 118 ods. 4 za skončené, odvolací súd dodáva, že podľa ust. § 120 ods. 1, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná a určí rozsah a mieru vykonaného dokazovania. Nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktorými majú byť preukázané skutočnosti pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné alebo právne bezvýznamné a nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v priebehu konania navrhnú, pretože princíp hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Konajúci súd vykonal dokazovanie smerujúce k zisteniu, či je navrhovateľka schopná sama sa živiť a keďže zistil, že navrhovateľka túto schopnosť má, akceptoval odporcom tvrdený príjem (výsluhový dôchodok 1.313 € a príjem zo zamestnania 747 €) , ktorý potvrdil aj jeho zamestnávateľ, preto odvolací súd dospel k záveru, že konajúci súd procesne nepochybil a preto nie je možné ani toto jeho konanie, ktorým nevyhovel návrhu právneho zástupcu navrhovateľky vykonať ďalšie dokazovanie, ako postup, ktorým by bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. vo výroku, ktorým zamietol návrh vo veci samej, vo výroku, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia a vo výroku, ktorým nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého právo na náhradu trov odvolacieho konania by mal odporca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, tento však náhradu trov odvolacieho konania nežiadal a navrhovateľke nebola priznaná náhrada trov konania, keďže v zmysle uvedeného ustanovenia úspešná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Odôvodnenie rozsudku vypracovala: JUDr. Ludvika Bodnárová