KSKE 8 CoP 233/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 8 CoP 233/2011

KS v Košiciach, dátum 28.02.2012, sp.zn. KSKE 8 CoP 233/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/233/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211208611 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211208611.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o mal. N. J. nar. XX.X.E. zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach pracoviskom Košice II dieťaťa rodičov N.. H. T. nar. XX.XX.E. bývajúcej v W. B. L. D.. Č.. X, prechodne v W. B. W. D.. Č.. XX zastúpenej JUDr. Adrianou Krajníkovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Kuzmányho ul. č. 57 a C. J. nar. XX.X.E. bývajúceho v W. B. Y. O. Č.. XX zastúpeného JUDr. Veronikou Kitovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej č. 20 v konaní o zmenu úpravy styku otca s maloletou o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 31.5.2011 č. k. 25P 42/2011-485 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zákaze styku otca s mal. N. nar. XX.X.E..

Z r u š u j e vo výroku o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Košice I z 10.7.2003 č.k. 18C 127/2003-36 tak, že zakázal styk otca s maloletou. O trovách štátu rozhodol tak, že zaviazal matku nahradiť štátu sumu 454,09 € a otca 466,21 €, z ktorej ho 53,12 € zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec a žiadal, aby ho odvolací súd zmenil tak, že upraví jeho styk s maloletou každú sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. bez prítomnosti matky s tým, že ju zaviaže pripraviť maloletú na stretnutie nielen tak, že ju oblečenie, ale aj tak, aby vedela, že má otca, ktorý ju má rád a chce sa s ňou stretnúť. Zároveň navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách tak, že štát nemá právo na náhradu trov konania, pretože ich v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností znáša sám. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa ani po vrátení veci neodstránil nedostatky vytýkané Najvyšším súdom SR. V tejto súvislosti poukázal na to, že mu znalkyne L.. W. H. PhDr. R. odňali možnosť konať pred súdom, ak ho riadne nepredvolali na pohovor, ak si nedostatočne preštudovali obsah spisu a na tom základe vychádzali z viacerých údajov, ktoré boli rozporné. Namietal ich závery o jeho agresívnosti a uviedol, že pokiaľ zistili, že maloletá má z neho strach, museli jej tú emóciu vnuknúť príbuzní, pretože inak by si ju nemohla pamätať so zreteľom na to, že sa s ňou nestretol, odkedy sa s matkou rozišli. Za nedostatočné považoval aj psychologické vyšetrenie dospelých osôb a konštatoval, že ak je znalkyňa odborníčka na psychiku maloletých detí, nevie rovnako zodpovedne posúdiť aj psychiku dospelých. Poznamenal, že konajúci súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, že ho napadli rodičia matky,

ani s vplyvom ich násilníckej povahy na riadny vývoj maloletej. Konštatoval, že mu súd napriek tomu, že oznámil zmenu svojho bydliska doručoval na starú adresu a že rovnako postupovali aj znalkyne.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zákaze styku otca s mal. N., v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo ku dňu rozhodovania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o návrhu matky na zákaz jeho styku s mal. N.. Vykonaným dokazovaním bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, že je v záujme mal. N., aby bol v tomto štádiu jej vývoja zakázaný styk otca s ňou, pretože si ho neželá a dôrazne ho odmieta. Z ust. § 43 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že mal. dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Jeho názoru musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Pretože mal. N. je podľa záverov PhDr. R. intelektovo nadpriemerne nadané dieťa, ktoré dokáže otvorene prejaviť svoje potreby a želania, odvolací súd dospel k presvedčeniu, že je schopná vzhľadom na svoju rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor. Ani z vyšetrenia, ktoré u znalkyne absolvovala, nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by jej vôľu spochybňovali a odôvodňovali tak potrebu vyšetrenia otca. Práve naopak, vyplynulo z neho, že maloletá sa vzdorovito bráni situáciám, ktoré jej dospelí nanútia, resp. ak žiadajú od nej prispôsobiť sa situácii, ktorá jej nevyhovuje, z čoho možno analogicky vyvodiť, že stretnutia s otcom, ktoré si neželá, by mali na jej zdravý vývoj negatívny dopad. Pokiaľ otec konštatoval, že maloletá je v postoji k nemu ovplyvňovaná jej blízkymi príbuznými, odvolací súd poukazuje na obsah znaleckého posudku PhDr. Ľ. R., z ktorého vyplýva, že povahové vlastnosti maloletej nasvedčujú, že si dokáže presadiť svoje potreby a želania bez toho, aby sa vo svojom postoji prispôsobovala rodičovi alebo iným blízkym osobám. Navyše, maloletá v interview neuviedla žiadnu informáciu, ktorá by viedla k úsudku, že má na základe ovplyvnenia matkou negatívny a odmietavý vzťah k otcovi. Ten je skôr indiferentný, vníma ho ako cudziu osobu, ktorá o ňu neprejavila skutočný záujem. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ by otec mal o maloletú skutočný záujem tak, ako deklaroval v priebehu konania, urobil by všetko preto, aby si k maloletej našiel cestu, či už jej návštevou v škole, alebo posielaním pozorností k sviatkom a aktívne by pristupoval ku všetkým úkonom, ktoré boli v preskúmanom konaní realizované v záujme maloletej za účelom spravodlivého rozhodnutia o jeho styku s ňou. Pokiaľ otec poukazoval na to, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať, ak ho znalkyne riadne nepredvolali na pohovor, odvolací súd uvádza, že po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie bolo dostatočne objasnené, že znalkyne si riadne splnili svoju povinnosť predvolať otca a bol to práve on, kto svojím prístupom cielene maril úkony a tým nútil matku a maloletú podrobovať sa opakovaným znaleckým dokazovaniam, kým sám sa nezúčastnil ani jedného z nich bez toho, aby mu v tom bránila ospravedlniteľná prekážka. Napriek tomu, že znalkyne nevedeli preukázať svoje tvrdenia o opakovanom riadnom predvolávaní otca prostredníctvom pošty a telefónu inak ako predložením podacieho lístka o doručovaní predvolania na adresu v W. na ul. S. L. V. Č.. XX (č.l. 423) a záznamov z diára o naplánovaných sedeniach, v ktorých opakovane v priebehu 5 mesiacov figurovalo meno otca skoro každý týždeň a niekedy aj dva krát denne v ranných a popoludňajších hodinách (č.l. 424-431) , odvolací súd nemal dôvod spochybňovať pravdivosť ich tvrdení so zreteľom na ich zhodné výpovede, vysoký stupeň ich profesionality a dlhoročných skúseností, skutočnosť, že matka sa na rovnaké predvolania riadne dostavovala, list právnej zástupkyne otca z 23.3.2006, v ktorom potvrdila, že jej znalkyňa telefonovala a písomné podanie z 20.5.2008, v ktorom otec konštatoval, že mu bolo doručené pozvanie na znalecké dokazovanie. Znalkyňa PhDr. R. k neúčasti otca na znaleckom dokazovaní už v znaleckom posudku na č.l. 263 podrobne uviedla, že sa ho pokúšala predvolať celkovo na 7 termínov, a že mu v každej zásielke adresovanej na obidve jeho známe adresy poskytla dva

termíny s dostatočným časovým odstupom. Zo zistenia, že sa jej od otca žiadna zásielka nevrátila, vyvodila záver, že si ich riadne preberal, čo v ich následnom rozhovore nepoprel a uviedol, že ich prevzal stále po termíne. Skutočnosť, že otec zanedbával preberanie pošty, ak sám pripustil, že v priebehu konania sa na adresách, ktoré na svojich podaniach uvádzal nenachádzal, a že si chodil preberať poštu iba sporadicky, a stávalo sa mu, že niektoré zásielky ušli jeho pozornosti, umožňuje aj podľa názoru odvolacieho súdu záver, že sa o možnosť konať pred súdom pripravil (už z akýchkoľvek pohnútok) sám. Odhliadnuc od toho, znalkyne sa po neúspešných pokusoch predvolať otca prostredníctvom pošty a policajného zboru skontaktovali telefonicky s jeho právnou zástupkyňou a aj priamo s otcom a z výpovede znalkyne PhDr. R. dokonca vyplynulo, že bola natoľko ústretová, že mu v rozhovore ponúkla možnosť, aby si sám určil vyhovujúci termín aj v sobotu, prípadne cez týždeň vo večerných hodinách, čo nevyužil a na dokazovanie sa nedostavil. Z oznámenia zamestnávateľa otca vyplýva, že mu v rozhodnom čase nebránili žiadne objektívne prekážky, aby sa zúčastnil aspoň jedného z opakovane ponúkaných sedení u znalkýň. Odvolací súd poznamenáva, že na neprispôsobivosť otca a jeho arogantné správanie nepoukazovali len matka a znalkyne, ale aj kolízny opatrovník. Pokiaľ otec namietal, že konajúci súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, že ho napadli rodičia matky, ani s vplyvom ich násilníckej povahy na riadny vývoj maloletej, odvolací súd zdôrazňuje, že znalkyňa PhDr. R. k predmetnej námietke zaujala jednoznačné stanovisko, ak skonštatovala, že si podrobne preštudovala aj informácie o trestnom konaní týkajúceho sa agresívneho správania starých rodičov a napriek tomu dospela k záveru, že kontakt maloletej so starými rodičmi nesignalizoval ich negatívny vplyv na výchovu maloletej. Naopak, ich vplyv vyhodnotila ako jednoznačne pozitívny. Vzhľadom k tomu, že podkladom pre rozhodnutie o zákaze styku otca s maloletou bol predovšetkým postoj a osobnostné črty mal. N., sú bez právneho významu odvolacie námietky otca poukazujúce na to, že znalkyňa neuviedla, že uznesenie o predbežnom zákaze jeho styku s maloletou bolo odvolacím súdom zrušené a že si jej konštatovania odporujú, ak na jednej strane uvádza, že ho maloletá nevidela od svojich 5 mesiacov a na druhej strane, že od svojich 9 mesiacov. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí styku otca s mal. N. ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil len na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 2 O. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných správ, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti v prípade úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnutné takéto

rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (článok 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) . Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. v platnom znení, štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Podľa § 372u O. s. p. na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

Ustanovenie § 148 O.s.p. platí nielen pre konanie, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada nákladov konania podľa ust. § 142 až 145 O.s.p., teda v tzv. sporovom konaní, ale aj pre konanie v ostatných veciach, v ktorých vzhľadom k ich povahe nemožno hovoriť o úspechu alebo neúspechu účastníka vo veci, tzv. nesporových konaniach. Štát má preto podľa výsledku konania proti účastníkom právo na náhradu nákladov konania, ktoré platil aj v konaniach, v ktorých účastníci nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda v konaniach, ktoré sú vecne oslobodené od súdnych poplatkov alebo v ktorých sú účastníci osobne oslobodení od súdnych poplatkov. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát nie je rozhodujúce, či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené. Ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu, pri ktorého výkone vznikli trovy štátu, nie je bezprostredne relevantné. Z uvedeného vyplýva, že v konaniach nesporových, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, má štát právo na náhradu trov konania vždy proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu, avšak u každého účastníka musí skúmať, či nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., a v takomto prípade náhradu trov štátu voči účastníkovi, ktorý spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, neprizná. Nie je teda rozhodujúce to, či účastník bol oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p., ale to, či sú inak u tohto účastníka splnené podmienky na priznanie oslobodenia podľa § 138 O. s. p.

Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa napadnutého výroku o trovách štátu dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré však nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav, ak nerozdelil pohľadávku štátu zodpovedajúcu 53,12 € rovným dielom medzi účastníkov konania, ale zaviazal otca k výlučnej povinnosti nahradiť štátu trovy nesporového konania s konštatovaním, že ich zavinil, napriek tomu, že v nesporových konaniach, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov, má štát právo na náhradu trov konania proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu. Pochybil tiež, ak sa nevysporiadal s tým, či sú u otca splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov ako druhou zákonnou podmienkou, podľa ktorej sa posudzuje, či štát má právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Dopustil sa aj ďalšieho pochybenia, ak zrozumiteľne neodôvodnil, akým výpočtom dospel vo výroku k čiastke 466,21 €, z ktorej zaviazal otca zaplatiť časť 53,12 €, ak z odôvodnenia vyplýva, že zaviazal rodičov zaplatiť po 454,09 € a otca navyše aj 53,12 €. Súčet týchto čiastok predstavuje 507,21 € a nie 466,21 €. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podmienky pre rozhodnutie o trovách štátu, nevysporiadal sa s tým, či sú u otca splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a nie je možné zistiť, akým výpočtom dospel k čiastke 466,21 €, odvolací súd musel preto zrušiť výrok o trovách štátu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátiť vec v tomto rozsahu súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie, pretože ak by zmenil rozhodnutie a rozdelil by pohľadávku štátu rovným dielom medzi otca a matku, porušil by zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a matke, ktorá sa neodvolala by odňal možnosť podať proti takému

výroku odvolanie. Ak by rozhodol výlučne iba o tej polovici trov, ktorú je povinný znášať otec, odňal by štátu právo domáhať sa príslušnej časti trov, ktoré platil a aj práva podať proti rozhodnutiu odvolanie. Bude povinnosťou súdu prvého stupňa odstrániť vytýkané nedostatky, opäť rozhodnúť o trovách štátu a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. tak, aby jeho závery boli spätne preskúmateľné, zrozumiteľné, presvedčivé a logicky správne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.