KSKE 8 CoP 62/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/62/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107224694 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7107224694.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky M. Z. nar. XX.XX.W. bývajúcej v E. H. V.. H. Ú. Č.. X proti odporcovi Z.. X. Q. nar. XX.X.W. bývajúcemu v P. H. Q. K. H.. X, U. H.. X, Q. F. R. zastúpenému JUDr. Augustínom Tomášom advokátom so sídlom v Košiciach na Floriánskej ul. č. 16 v konaní o zvýšenie výživného a o zrušenie výživného o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 14.11.2011 č. k. 19C/214/2007 - 161 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného tak, že zvyšuje výživné od odporcu pre navrhovateľku určené rozsudkom Obvodného súdu Košice II z 12.4.1995 č.k. P/440/1994-58 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29.2.1996 č.k. 13Co/510/1995-67 z 850,- Sk (28,21 Eur) na 99,58 Eur mesačne za obdobie od 10.10.2007 do 30.6.2010 a dlžné výživné 2.332,19 Eur od 10.10.2007 do 30.6.2010 zaväzuje odporcu zaplatiť navrhovateľke do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Mení rozsudok v napadnutom výroku o zrušení vyživovacej povinnosti tak, že vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľke určenú rozsudkom Obvodného súdu Košice II z 12.4.1995 č.k. P/440/1994-58 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29.2.1996 č.k. 13Co/510/1995-67 zrušuje od 1.7.2010.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh na zvýšenie výživného, zrušil vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľke určenú rozsudkom Obvodného súdu Košice II z 12.4.1995 č.k. 26P/440/1994-58 (správne malo byť P/440/1994-58 - pozn. odvolacieho súdu) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29.2.1996 č.k. 13Co/510/1995-67 k 31.8.2009 a nepriznal odporcovi náhradu trov konania.

Rozhodol tak na základe návrhu z 10.10.2007, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby súd zvýšil vyživovaciu povinnosť odporcu voči nej na 3.000,- Sk (99,58 Eur) mesačne, pretože sa jej od poslednej úpravy výživného v roku 1996 podstatne zvýšili odôvodnené potreby. Odporca v priebehu konania žiadal, aby súd zrušil jeho vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke od 31.8.2009, pretože je schopná sama sa živiť. Z vykonaného dokazovania zistil, že výživné od odporcu pre navrhovateľku bolo naposledy upravené rozsudkom Obvodného súdu Košice II z 12.4.1995 č.k. P/440/1994-58 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29.2.1996 č.k. 13Co/510/1995-67 na 850,- Sk. V tom čase bola navrhovateľka žiačkou 6. ročníka základnej školy, odporca pracoval s čistým priemerným mesačným príjmom 9.534,- Sk a mal vyživovaciu povinnosť voči F. nar. W., ktorá študovala v 1. ročníku gymnázia a voči N. nar. W., ktorý navštevoval 4. ročník gymnázia. Z výpovede navrhovateľky zistil, že žije v

rodinnom dome s matkou a jej mladším bratom, ktorý študuje na vysokej škole. Trpí alergiou, na ktorú užíva Xyzal. Strednú školu ukončila maturitou v roku 2001 a od septembra 2001 sa stala študentkou 1. ročníka Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach. Okrem skutočností uvedených v potvrdení od predmetnej fakulty zistil, že v školskom roku 2006/2007 nastúpila na denné štúdium na Technickú univerzitu v Košiciach. V školskom roku 2007/2008 opätovne nastúpila do druhého ročníka Lekárskej fakulty a paralelne študovala na Technickej univerzite externou formou. V školskom roku 2008/2009 urobila v zimnom semestri dve skúšky a dve, jednu z anatómie a jednu z histológie neurobila. V letnom období brigádovala, kde si zarobila najviac 20.000,- Sk. Z výpovede matky navrhovateľky zistil, že odporca si plní svoju vyživovaciu povinnosť v určenom rozsahu. Potvrdila, že navrhovateľke uspokojuje všetky potreby, že je alergičkou, a že má zdravotné problémy súvisiace s jej nadváhou. Z protokolu Okresného súdu v Q. F.- T. N. P. zistil, že odporca pracuje ako lekár v zdravotnom zariadení Z.. Od roku 2007 tam pracuje s priemerným zárobkom 11.000 šelekov. Z výplatnej pásky za november 2010 zistil, že zarobil 13.872,45 šelekov. Z toho spláca banke pôžičku po 1.900,- šelekov, platí nájomné po 2.400,- šelekov mesačne, miestne dane po 300,- šelekov, za správu domu 100,- šelekov, za ostatné služby spojené s užívaním bytu 1.200,- šelekov. Je ženatý, býva v prenájme, vlastní osobné motorové vozidlo a polovica jeho mzdy ide na úhradu dane z pridanej hodnoty a na sociálne zabezpečenie. Za profesionálne poistenie platí 300,- šelekov a Lekárskej komore v závislosti od príjmu okolo 280,- šelekov mesačne. Z potvrdenia Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach zistil, že navrhovateľka bola u nich zapísaná do 1. ročníka v školskom roku 2001/2002. V akademickom roku 2002/2003 opakovala prvý ročník a v akademickom roku 2003/2004 študovala v druhom ročníku, ktoré 30.8.2004 prerušila do 3.5.2005. 4.5.2005 bola zapísaná do druhého ročníka v akademickom roku 2004/2005, ktorý študovala do 22.8.2005, kedy druhýkrát prerušila štúdium, a to až do 8.5.2006. 9.5.2006 bola opätovne zapísaná do druhého ročníka v akademickom roku 2005/2006, pričom 29.9.2006 bola vylúčená pre neprospech podľa § 66 ods. 1 písm. c/ Zákona o vysokých školách. 5.9.2007 bola opätovne zapísaná do druhého ročníka štúdia pre akademický rok 2007/2008, pretože úspešne zvládla prijímacie konanie, ktorý však opakovala v akademickom roku 2008/2009 a 18.9.2009 bola opätovne vylúčená zo štúdia. Z lekárskej správy Z.. C. K. zistil, že navrhovateľka je u neho evidovaná od mája 2007 pre chronickú alergickú nádchu. Zistený skutkový stav súd prvého stupňa posúdil podľa § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a skonštatoval, že neboli splnené podmienky pre zvýšenie výživného, nakoľko navrhovateľka minimálne k 29.9.2006, kedy bola prvýkrát vylúčená zo štúdia dosiahla taký vek (23 rokov) , ako aj taký stupeň telesnej a duševnej vyspelosti, že bola schopná sama sa živiť a samostatne uspokojovať všetky svoje potreby. V odôvodnení uviedol, že v priebehu konania nebola produkovaná žiadna skutočnosť, ktorá by bránila navrhovateľke pokračovať v sústavnom riadnom štúdiu na vysokej škole. Vzhľadom k tomu, že odporca navrhoval zrušiť svoju vyživovaciu povinnosť k neskoršiemu dátumu, ako konštatoval zmenu pomerov a predmetom konania nie je vec starostlivosti súdu o maloletých, súd jeho návrhu vyhovel a zrušil jeho vyživovaciu povinnosť ku dňu, ktorý navrhoval. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O. s. p. tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia, pretože jeho právny zástupca ich nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zvýši vyživovaciu povinnosť odporcu na 99,58 Eur mesačne od 10.10.2007 do 30.6.2010 a zruší ju až od 1.7.2010, pretože až vtedy úspešne ukončila bakalárske štúdium na Technickej univerzite a nadobudla schopnosť sama sa živiť. Namietala, že ju konajúci súd riadne nepredvolal na pojednávanie, kde vyhlásil rozsudok. Poukázala na to, že mala zdravotné problémy, pre ktoré sa jej nepodarilo doštudovať na Lekárskej fakulte. Namietala, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil pomery odporcu, ak sa uspokojil len s jednou jeho výplatnou páskou za november 2010 podľa ktorej zarobil 13.872,45,- šelekov, čo je po prepočítaní až 2.837 Eur, a ak nezohľadnil, že predal za 7 miliónov rodinný dom v E.. Navyše uviedla, že od roku 2004 do 2009 bol spoločníkom D. D. so základným imaním XX miliónov Slovenských korún pri vklade 25.000,- Sk.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že ju konajúci súd riadne nepredvolal na pojednávanie, kde vyhlásil rozsudok, uviedol, že bola riadne predvolaná, no zásielka sa súdu vrátila s poznámkou, že si ju neprevzala v odbernej lehote. Ak argumentovala, že nemohla dokončiť štúdium na Lekárskej fakulte zo zdravotných dôvodov poukázal na jej výpoveď na pojednávaní, že dôvodom jeho ukončenia bolo, že podcenila náročnosť skúšky. Konštatoval, že ani jej matka na pojednávaní nevypovedala o zdravotných problémoch, ktorými by navrhovateľka mala trpieť. Poznamenal, že z lekárskej správy

vyplýva, že ochorenie navrhovateľky môže v menšej miere ovplyvňovať schopnosť koncentrácie, ale z dlhodobého hľadiska jej nebráni v štúdiu. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že štúdium navrhovateľky na Technickej univerzite nie je relevantné pre ďalšie trvanie jeho vyživovacej povinnosti, pretože vo všeobecnosti platí, že externá forma štúdia sa nepovažuje za sústavnú prípravu dieťaťa na výkon povolania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktorému predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je opodstatnené, preto rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil.

Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) , ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1) .

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodiča trvá do tej doby, pokiaľ dieťa nie je schopné samo sa živiť. Ide o najobvyklejší dôvod zániku vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu patriaci k dôvodom, ktoré nepôsobia sami osebe, ale iba ako podklad pre rozhodnutie súdu. To znamená, že ak nastane takýto dôvod, môže sa povinný domáhať toho, aby jeho vyživovacia povinnosť bola zrušená súdom. Ide o zmenu rozhodnutia, ktorým bolo určené výživné, čo znamená, že pre vydanie tohto rozhodnutia musia byť súčasne splnené podmienky určené v § 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 163 ods. 1 O.s.p.. Ako zásada platí aj pre toto rozhodnutie, že ho možno vydať len vtedy, ak dôjde ku zmene pomerov, pretože nie je prípustné, aby prostredníctvom ustanovenia, ktoré pripúšťa zmenu rozhodnutí, bola presadzovaná alebo dokonca vykonaná reparácia chybných rozhodnutí z predchádzajúcej doby. Podmienka, za splnenia ktorej môže súd zrušiť vyživovaciu povinnosť povinnej osobe, je v zákone definovaná ako schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo. Táto schopnosť nie je viazaná na dosiahnutie určitej vekovej hranice, konkrétne ani k dosiahnutiu plnoletosti. Schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo je závislá na tom, kedy sa stane spôsobilým hradiť svoje odôvodnené potreby z odmeny za svoju prácu, pričom musí ísť o takú prácu, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a duševným predpokladom a je vykonávaná v súlade so záujmom spoločnosti. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu zanikne až vtedy, keď dieťa dosahuje pravidelný a postačujúci príjem z povolania, ktoré si zvolilo podľa svojich schopností, možností, predpokladov a záujmov. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu) , sa tradične akceptuje štúdium. Na jednej strane treba brať do úvahy záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam a danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje lepšie uplatnenie, na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených daností, aby nedochádzalo k zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho postoja k práci (napr. zavinené rozviazanie pracovného pomeru) . Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu teda zásadne trvá po celú dobu prípravy dieťaťa na budúce povolanie, ale na druhej strane, vlastný majetok a príjem dieťaťa priamo ovplyvňuje určenie resp. zrušenie vyživovacej povinnosti rodiča. Zákonodarca má na mysli predovšetkým príjmy, ktoré dieťa dosahuje v období jeho prípravy na budúce povolanie a ktoré majú určitú povahu trvalosti a opakovateľnosti, pretože ojedinelé príjmy dieťaťa, dosahované napr. svojou pracovnou činnosťou v období školských prázdnin, spravidla nemôžu ovplyvniť výšku ani trvanie vyživovacej povinnosti povinného, pretože len málo zasahujú do priemeru, v ktorých je táto povinnosť určená a slúži oprávnenému (dieťaťu) k dosiahnutiu určitého prilepšenia a nie na úhradu jeho základných osobných potrieb.

Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa predmetu konania dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, použil správne ustanovenia Zákona o

rodine, ktoré však nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav a dospel tak k nesprávnym právnym záverom. Odvolací súd dôsledne porovnal a posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že zákonná vyživovacia povinnosť odporcu voči navrhovateľke trvala až do 30.6.2010, dokedy sa pripravovala na budúce povolanie štúdiom na Technickej univerzite, kde nadobudla titul. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka nedoštudovala Lekársku fakultu a na Technickej univerzite neštudovala posledné dva roky dennou formou štúdia, ale externou, bez ďalšieho neosvedčuje, že sa od 10.10.2007 do 30.6.2010 celodenne a riadne nepripravovala na budúce povolanie, a že mala priestor organizovať si svoj voľný čas tak, aby sa zamestnala a poberala pravidelný a adekvátny príjem. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že navrhovateľka už minimálne k 29.9.2006 dosiahla taký stupeň telesnej a duševnej vyspelosti, že bola pripravená a schopná sama sa živiť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých právnych úvah a konkrétnych skutkových okolností konajúci súd dospel k takémuto záveru. Okamih, kedy dieťa nadobudne schopnosť živiť sa samo nie je možné zovšeobecňovať koncom päťročnej doby klasického vysokoškolského štúdia, ktorým sa súd prvého stupňa pravdepodobne riadil so zreteľom na to, že navrhovateľka nastúpila do prvého ročníka Lekárskej fakulty v akademickom roku 2001/2002 (aj keď nesprávne, pretože štúdium na Lekárskej fakulte trvá 6 rokov) . Aj keď je pravdou, že navrhovateľka nadobudla vysokoškolský titul až po 9 rokoch štúdia, v priebehu konania nebolo preukázané, že by účelovo predlžovala svoje štúdium len preto, aby mohla zneužívať vyživovaciu povinnosť odporcu a odďaľovať svoj nástup do práce, ku ktorej má negatívny postoj. Tento záver by podľa názoru odvolacieho súdu opodstatňovalo zistenie, že by neabsolvovala aj ľahšie skúšky, že by sa nepokúšala o opakovaný reparát ťažkých skúšok, ani o prijatie na Lekársku fakultu a na Technickú univerzitu, že by nebrigádovala, viedla záhaľčivý život a súbežne by podávala návrhy na zvýšenie výživného vo vyššom rozsahu. V posudzovanom prípade sa však navrhovateľka napriek problémom s určitými predmetmi na Lekárskej fakulte nevzdávala, pokúšala sa znova absolvovať problematickú skúšku, opätovne a úspešne absolvovala prijímacie pohovory, popri tom brigádovala a poistila sa, keď začala študovať aj na Technickej univerzite. Zároveň podala návrh na zvýšenie výživného až po 16 rokoch len na 99,58 Eur, aj keď by jej zvýšené potreby a príjem odporcu umožňovali zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu. Pri hodnotení dôvodnosti dlhodobej snahy navrhovateľky o získanie vzdelania na Lekárskej fakulte nie je zanedbateľným ani fakt, že obaja rodičia, aj nevlastný súrodenec navrhovateľky sú lekármi. Z uvedených dôvodov nemožno navrhovateľke spravodlivo vyčítať a vyhodnotiť v jej neprospech, že sa upäla na predstavu o nadobudnutí lekárskeho vzdelania, ktoré sa jej nepodarilo získať, pretože precenila svoje schopnosti. Ani skutočnosť, že navrhovateľka dosiahla titul externou formou štúdia na Technickej univerzite neumožňuje záver, že sa riadne nepripravovala na výkon povolania tak, ako tvrdil odporca v podanom odvolaní. Podstatou externej formy štúdia je, že každý študent si pružne, podľa svojich individuálnych schopností, možností, návykov a náročnosti štúdia volí spôsob, ako ho úspešne zvládnuť. Aj keď túto formu štúdia využívajú predovšetkým pracujúci jedinci, neznamená to automaticky, že aj navrhovateľka sa mohla popri nej zamestnať, ak bolo preukázané, že jej schopnosti neumožňovali študovať dennou formou štúdia a už vôbec nie súbežne študovať a pracovať. Odvolací súd je toho presvedčenia, že až počas externej formy štúdia, ktorá vyžaduje väčšiu sebadisciplínu, samostatnosť a zodpovednosť, nadobudla také vzdelanie a skúsenosti, že získala schopnosť sama sa živiť. Ani skutočnosť, že navrhovateľka v rozhodnom období príležitostne brigádovala, neovplyvňuje trvanie vyživovacej povinnosti odporcu, pretože príjem, ktorý z brigády dosahovala počas letného obdobia nebol pravidelným a dostatočným zdrojom jej výživy. Podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje len právne bezvýznamné prilepšenie, ale na druhej strane nadobudnutie určitých praktických skúseností, aby sa v budúcnosti mohla riadne zamestnať a poberať adekvátny príjem.

Pretože odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre zrušenie vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľke od podania návrhu do 30.6.2010, zaoberal sa dôvodnosťou návrhu na zvýšenie výživného. V tejto súvislosti uvádza, že zmenou pomerov v zmysle § 78 Zák. o rodine sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Preto v konaní o zvýšenie výživného je potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutia o výživnom s pomermi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75

ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých okrem iného vyplýva, že pri rozhodovaní o rozsahu výživného je potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako je šatstvo, bielizeň, obuv, nájomné za byt a tiež potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj potreby súvisiace so zdravotným stavom, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Zo zásady úmernosti životnej úrovne dieťaťa a jeho rodičov vyplýva aj to, že výživné môže byť určené v zodpovedajúcej miere aj na zvýšené potreby dieťaťa, vyplývajúce z tejto úmernosti a to pre súčasnú dobu, ako aj pre budúcnosť. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a pokiaľ životná situácia rodiča predstavuje vyšší životný štandard, možno spravodlivo očakávať, že rovnaký štandard umožní svojmu dieťaťu a to formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nepochybne tiež vyplýva, že okrem odôvodnených potrieb oprávnenej osoby sú rozhodujúce predovšetkým reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä pracovnými príležitosťami primeranými vlastnostiam rodičov.

Odvolací súd dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k záveru, že bola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov odôvodňujúca zvýšenie výživného, pretože za 16 rokov nepochybne došlo k podstatnému nárastu odôvodnených potrieb navrhovateľky vo všetkých smeroch, k zvýšeniu príjmu odporcu z 9.534,- Sk (316,47 Eur) na 13.872,45 izraelských šelekov (čo je v prepočte 2.723,37 EUR) a k zániku jeho vyživovacích povinností k N. a k F.. Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľkou požadované výživné 99,58 Eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 3,33 Eur, zohľadňuje len základnú mieru jej nevyhnutných potrieb a je nepochybné, že matka dopĺňa zo svojho príjmu zdroj výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre všestranný rozvoj navrhovateľky. Pokiaľ ide o pomery odporcu prezentované v priebehu konania na súde prvého stupňa, tieto sú vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného len o 71,37 Eur mesačne, pretože výrazné zvýšenie jeho príjmov (o 2.406,90 Eur mesačne) a odôvodnených potrieb navrhovateľky od poslednej úpravy výživného, keď bola ešte len žiačkou 6. ročníka základnej školy, by zjavne odôvodňovalo zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu (ak by o to navrhovateľka žiadala) , berúc do úvahy najmä časové obdobie (16 rokov) , ktoré uplynulo od predchádzajúcej úpravy výživného, počas ktorého si odporca plnil vyživovaciu povinnosť len v rozsahu 28,21 Eur mesačne (ktoré predstavuje výživné na 1 deň 0,94 €) a tiež absenciu záujmu odporcu o navrhovateľku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporcovi po zaplatení výživného zostane aj pri jeho zvýšených výdavkoch dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu bežného životného štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil navrhovateľke formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine) . Tento záver umocňuje aj zistenie, že odporca napriek existencii svojich výdavkov, ktoré prevyšujú jeho príjmy, finančne vypomáha rodine svojho syna, aj dcére jeho manželky tak, ako to vyplýva z jeho výpovede pred dožiadaným súdom na č.l. 145 - 146 spisu. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou navrhovateľky, že jej konajúci súd odňal možnosť konať pred súdom, ak ju riadne nepredvolal na pojednávanie, kde vyhlásil rozsudok, pretože zo zásielky obsahujúcej predvolanie na pojednávanie založenej na č.l. 156 spisu nepochybne vyplýva, že jej ju riadne doručoval, no tá sa mu vrátila s poznámkou, že si ju neprevzala v odbernej lehote, aj keď sa na doručovanom mieste zdržiavala. Vzhľadom k tomu, že ju súd v priebehu konania dôsledne vypočul, jej neprítomnosť na pojednávaní nemala za následok nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, ani odňatú možnosti konať, ktorá by opodstatňovala zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pretože odvolací súd zvýšil výživné od odporcu pre navrhovateľku, bolo potrebné rozhodnúť o dlžnom výživnom, ktoré za obdobie od 10.10.2007 do 30.6.2010 predstavuje 2.332,19 Eur (99,58 Eur - 28,21 Eur, ktoré odporca prispieval podľa predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, t.j. 71,37 Eur, jeho alikvotná časť 48,35 Eur za 21 dní októbra 2007 a 71,37 Eur x 32 mesiacov od novembra 2007 do júna 2010) . Pokiaľ ide o splatnosť dlhu na výživnom, odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom k pomerom odporcu, výške dlhu a charakteru predmetu konania, by nebolo spravodlivé priznať výhodu splátok aj preto, že ide o výnimku zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p.) . Zvýšenie svojej vyživovacej povinnosti mohol odporca očakávať od začatia konania, t.j. 5 rokov a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu na výživnom odkladaním časti jeho príjmu. Odvolací súd pri rozhodovaní o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom prihliadol aj na tú skutočnosť, že matka pri uspokojovaní potrieb navrhovateľky nebola zvýhodnená splátkami, ale musela tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako vznikali a javí sa byť účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov v prospech navrhovateľky. Vzhľadom na pomery odporcu, ktoré nenasvedčujú, že by aktuálne disponoval úsporami vo výške dlhu na výživnom, odvolací súd predĺžil lehotu splatnosti dlhu na výživnom na 30 dní, aby nebol v 3 dňovej zákonnej lehote tlačený k uzavretiu nevýhodnej pôžičky s vysokými úrokmi, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť jeho životnú úroveň. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok podľa § 220 O. s. p. tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa nerozhodoval o trovách konania podľa § 224 ods. 2 O. s. p., pretože si právo na ich náhradu nikto neuplatnil v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p..

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.