KSKE 8 CoP 95/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/95/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211216365 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211216365.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci P. T. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na F. ul. č. X zastúpeného JUDr. Richardom Kovalčíkom advokátom so sídlom v Košiciach na Rázusovej ul. č. 1 a vo veci starostlivosti súdu o maloletú N. T. nar. XX.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, pracoviskom Košice IV bývajúcu s matkou deti rodičov: P.. A. T. nar. X.X.XXXX bývajúcej v O. na F. ul. č. X zastúpenej JUDr. Richardom Kovalčíkom advokátom so sídlom v Košiciach na Rázusovej ul. č. 1 a C. T. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v W. na A. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Jarmilou Milatovou advokátkou so sídlom v Bratislave na Metodovej ul. č. 7 v konaní o zníženie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 19.1.2012 č.k. 25P/117/2011-88 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva P. náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 142,61 Eur, ktoré je otec povinný zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. Richardovi Kovalčíkovi so sídlom v Košiciach na Rázusovej ul. č. 1 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca na zníženie výživného a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zníži jeho vyživovaciu povinnosť voči P. a voči mal. N. z 99,58 Eur na 50 Eur mesačne, pretože mu jeho pomery nedovoľujú, aby prispieval viac. Poukázal na to, že pravidelne sporí P. na účte vedenom v Slovenskej sporiteľni, a.s., z ktorého si už v tomto roku môže vybrať 700 Eur, pretože dosiahol plnoletosť. Poznamenal, že napriek tomu P. dal učiteľom príkaz, aby mu neposkytovali informácie o jeho študijných výsledkoch. Uviedol, že ak bolo treba, vybavil mu doučovanie u svojej tety, v ktorom by mohol pokračovať a nemusel by si platiť za súkromné hodiny u tretej osoby. Konštatoval, že jeho návrh nebol účelový a v tejto súvislosti poznamenal, že k nemu pristúpil až v júni 2011, aj keď o prácu prišiel už v auguste 2010. Medzitým sa snažil nájsť si prácu a výživné si plnil z podpory v nezamestnanosti, no keď sa mu nepodarilo zamestnať sa a pribudla mu vyživovacia povinnosť, nemal inú možnosť ako požiadať o zníženie výživného. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že došlo k zvýšeniu odôvodnených potrieb P. a mal. N., pretože aj v čase predchádzajúcej úpravy výživného boli školopovinní. Jediným výdavkom navyše bola podľa jeho názoru stužková mal. N., na ktorú sa každý rok jednorazovo vyberá

35 Eur a na túto čiastku je ochotný prispieť. Ohradil sa aj proti výške účtu P. za telefonovanie a vyjadril presvedčenie, že by si tú čiastku, ktorá prevyšuje štandard mal platiť sám. Konštatoval, že nepreplácanie nadčasov je vážnym dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru. Pokiaľ by si tieto nároky uplatňoval súdnou cestou tak, ako mu to radil súd prvého stupňa, bolo by otázkou času, kedy by došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru zamestnávateľom. K ukončeniu pracovného pomeru ho viedla aj iná výhodnejšia pracovná ponuka, ktorá sa však nerealizovala. Napriek všetkému ešte v roku 2010 požiadal o opätovné prijatie k bývalému zamestnávateľovi, v čom mu nebolo vyhovené. Uviedol, že neodmieta brigády, aby mal z čoho splácať úver po 500 Eur mesačne a pôžičku, ktorú si zobral v rozsahu 5.000 Eur. Záverom poznamenal, že skutočnosť, že jeho družka je jedinou spoločníčkou a konateľkou spoločnosti, ktorá ho zamestnáva, je bezvýznamná, pretože medzi nimi neexistuje z hľadiska rodinného práva žiadny relevantný vzťah. Povinným prispievať na výživu je výlučne on a nie aj jeho partnerka, ktorá má sama vyživovaciu povinnosť k mal. F.. Poprel tvrdenie, že by vlastnila 2 izbový byt v Bratislave. Všetci traja bývajú v byte, na ktorý si zobral úver.

Matka mal. N. a P. vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhli potvrdiť napadnutý rozsudok, pretože je vecne správny. Navyše, P. žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania za prevzatie a prípravu jeho právneho zastúpenia a vyjadrenie k odvolaniu v rozsahu 257,38 Eur vrátane náhrady režijných paušálov zvýšené o 20 % DPH, celkovo 308,88 Eur. Poukázali na to, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že otec ukončil svoj pracovný pomer v TV Markíza dobrovoľne, čím sa vzdal príjmu, ktorý mu zabezpečoval dobrú životnú úroveň. Pokiaľ ide o dôvod, ten otec nepreukázal a ak tvrdil, že to bolo preto, že mu nepreplácali prácu nadčas uviedli, že sa mohol na súde domáhať nápravy. K odvolacím námietkam otca, že v takom prípade by mu zamestnávateľ dal výpoveď, poukázali na to, že samotné uplatňovanie tohto nároku zamestnancom na súde nemôže byť podľa Zákonníka práce príčinou ukončenia pracovného pomeru. O nezodpovednom postoji otca k jeho vyživovacím povinnostiam svedčí podľa ich názoru aj fakt, že do pojednávania nepožiadal o priznanie dávok v hmotnej núdzi, aj keď bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Vyslovili preto pochybnosti, z akého príjmu otec uspokojoval svoje potreby a splácal pôžičky, ak od januára 2011 nemal žiadny príjem. Skutočnosť, že P. požiadal učiteľský zbor, aby neposkytoval otcovi informácie o jeho študijných výsledkov je irelevantná. P. je plnoletý a je oprávnený rozhodnúť sa, či bude rodičov informovať o svojich výsledkoch v škole. Pokiaľ otec prezentoval názor, že nedošlo k zvýšeniu odôvodnených potrieb P. a mal. N. uviedli, že je úplne prirodzené, že s pribúdajúcim vekom sa zvyšujú aj potreby. Konštatovali, že o skutočnosti, že by mal otec sporiť P. v Slovenskej sporiteľni sa dozvedeli prvý krát až na pojednávaní a k jej pravdivosti sa nemôžu vyjadriť, pretože ju otec nepreukázal. Navyše uviedli, že dobrovoľné sporenie nemôže v žiadnom prípade nahrádzať plnenie vyživovacej povinnosti oprávnenej osobe a ani opodstatňovať jej zníženie. Nestotožnili sa ani s tvrdením otca, že je právne bezvýznamné, že žije s družkou, pretože si tak znižuje svoje výdavky na bývanie. Pokiaľ otec popieral, že by jeho družka vlastnila byt, priložili čiastočný výpis LV č. XXXX, v ktorom figuruje ako vlastníčka bytu č. XX v Okrese W. G., katastrálne územie H..

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 psím. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného. Súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní,

ktoré tvorili jeho obranu v prevažnej miere už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného. Aj keď otcovi fakticky klesol príjem z 940, 32 Eur na približne 60 Eur mesačne, neboli splnené podmienky pre zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči mal. N. a P., pretože si pokles príjmu zavinil sám, ak napriek vedomosti o existencii svojich vyživovacích povinností iniciatívne ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti Markíza - SLOVAKIA, spol. s r.o. len preto, že mu nepreplácali prácu nadčas. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že otec si mohol uplatniť nárok žalobou na súde a nie vzdať sa zamestnania so stabilným príjmom bez toho, aby mal zabezpečenú adekvátnu náhradu. Pokiaľ otec v tejto súvislosti argumentoval, že v prípade, ak by si svoj nárok uplatnil na súde, zamestnávateľ by mu dal výpoveď, odvolací súd poukazuje na § 61 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone, medzi ktoré nepatrí podanie žaloby zamestnancom na zamestnávateľa pre nepreplácanie mzdy za nadčas. Zo zásad vyplývajúcich z § 75 ods. 1 Zák. o rodine vyplýva, že súd musí pri určení výživného prihliadnuť na to, či povinný neopustil pre neho vhodné zamestnanie poskytujúce mu väčší príjem, pretože je povinnosťou súdu zabrániť pokusom uniknúť vyživovacej povinnosti tým, že by si povinný našiel zamestnanie s nízkym platom, resp. takmer so žiadnym v domnienke, že ho následne nemožno postihnúť. Pri určení, resp. znížení výživného je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu a tým možnosť poskytovania určeného výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a takzvanú potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Z oznámenia bývalého zamestnávateľa otca vyplýva, že za obdobie od augusta 2009 do júla 2010 u nich pracoval s čistým priemerným mesačným príjmom 877,71 Eur. Odvolací súd je toho presvedčenia, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri rozhodovaní o návrhu otca na zníženie výživného vychádzal z takto zisteného príjmu, pretože tento by otec mohol reálne dosahovať, ak by sa neunáhlil a neinicioval skončenie svojho pracovného pomeru z dôvodov, ktoré nie je možné vyhodnotiť vo vzťahu k jeho vyživovacej povinnosti ako dôležité. Odvolací súd poznamenáva, že kým na jednej strane otec tvrdil, že nemal záujem pracovať pre zamestnávateľa, ktorý sa na jeho úkor obohacoval, na druhej strane mu to už o pár mesiacov nevadilo, keď požiadal o svoje opätovné prijatie. Navyše, skutkové okolnosti zistené súdom prvého stupňa, že otec aj napriek svojmu oficiálne prezentovanému príjmu 60 Eur mesačne, spláca svoj byt po 500 Eur mesačne, pôžičku 5.000 Eur, pričom nežiada o dávky v hmotnej núdzi a navrhuje znížiť výživné na 50 Eur pre každé dieťa nasvedčujú, že jeho finančná situácia je lepšia ako ju prezentoval v priebehu konania, t.zn. že disponuje úsporami, alebo takým vedľajším príjmom, ktorý mu dovoľuje uspokojovať si všetky jeho potreby v rozsahu, na aký bol zvyknutý a plniť si aj vyživovaciu povinnosť v doterajšom rozsahu. Zistenie, že otec zavádzal, ak tvrdil, že jeho družka nevlastní byt, aj keď podľa čiastočného výpisu z LV č. XXXX je opak pravdou, umocňuje záver o celkovej nehodnovernosti a účelovosti jeho výpovedí, a tým aj o opodstatnenosti aplikácie zásady potencionality príjmov. V tejto súvislosti sú úplne bezpredmetné námietky otca, že P. zakázal, aby mu učitelia poskytovali informácie o jeho študijných výsledkoch. Aj keď došlo k zníženiu príjmu otca z 940 Eur na 877,71 Eur a pribudla mu vyživovacia povinnosť k mal. F., neboli splnené podmienky pre zníženie výživného, pretože na druhej strane vzrástli odôvodnené potreby P. a mal. N.. Pokiaľ otec spochybňoval, že došlo k nárastu odôvodnených potrieb detí, odvolací súd poukazuje na to, že medzi odôvodnené potreby detí nepatrí len šatstvo, bielizeň, obuv, hygienické potreby, výdavky súvisiace so štúdiom a mimoškolskými aktivitami, ale aj nájomné a strava, ktorých rozsah sa za posledné 4 roky od poslednej úpravy výživného preukázateľne zvýšil tak, ako to vyplýva z verejne dostupných údajov Štatistického úradu. Navyše, je všeobecne známe, že s prechodom na vyšší stupeň vzdelávania sú spojené zvýšené výdavky vo všetkých smeroch. V posudzovanom prípade mal. N. navštevuje gymnázium, kým v čase predchádzajúcej úpravy výživného navštevovala akoby druhý stupeň základnej školy (terciu na osemročnom gymnáziu) a P. ukončil štúdium na strednej škole, kým v čase predchádzajúcej úpravy výživného ukončil základnú školu. Odvolací súd je toho presvedčenia, že je v možnostiach otca, aby si plnil vyživovaciu povinnosť voči P. a voči mal. N. po 99,58 Eur mesačne zohľadňujúc, že má znížené výdavky na bývanie v dôsledku toho, že býva v spoločnej domácnosti so svojou družkou, ktorá síce je na rodičovskej dovolenke s mal. F. nar. XX.XX.XXXX, ale súčasne je jedinou konateľkou a spoločníčkou v spoločnosti, ktorá zamestnáva aj otca a vlastní byt v lukratívnej časti Bratislavy, ktorý môže prenajímať (ak tak nerobí už teraz) . Pokiaľ otec odôvodňoval svoj návrh na zníženie výživného rozsahom splátok za byt, v ktorom býva, odvolací súd uvádza, že táto okolnosť už bola zohľadnená pri predchádzajúcej úprave výživného. Odvolací súd nezohľadnil ani tvrdenie otca,

že sporí P. v Slovenskej sporiteľni, pretože svoje tvrdenie nepreukázal a navyše, dobrovoľné sporenie nemôže v žiadnom prípade nahrádzať plnenie vyživovacej povinnosti priamo oprávnenej osobe, a ani opodstatňovať jej zníženie. Pretože súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách konania, odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Pretože P. mal v odvolacom konaní plný úspech, odvolací súd mu podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov jeho právneho zastúpenia potrebných na účelné bránenie jeho práva proti otcovi, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. Pri ich vyčíslení odvolací súd vychádzal z tarifnej hodnoty veci určenej podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) 2.974,80 Eur (5 násobok ročného plnenia, ktoré mu právny zástupca ubránil 49,58 Eur) , z ktorej podľa § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky určil základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 111,21 Eur (41,49 Eur + 7 x 9,96 Eur) . Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu právneho zástupcu za vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa 111,21 Eur a náhradu hotových výdavkov 7,63 Eur podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, čo je celkom 118,84 Eur navýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty 23,77 Eur, ktoré odvolací súd zaviazal otca zaplatiť právnemu zástupcovi P. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 160 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd nepriznal P. náhradu trov prvostupňového konania, pretože odvolací súd pri potvrdzovaní rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhoduje len o trovách odvolacieho konania a navyše P. si právo na náhradu trov prvostupňového konania vôbec neuplatnil.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.