KSKE 9 CoE 46/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9CoE/46/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806206721 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7806206721.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: S. Z., K.. XX.XX.XXXX, X. XXX/XX, Y. v konaní vedenom pred súdnym exekútorom Mgr. Ing. Radoslavom Kešeľákom, o vymoženie zostatku trov predchádzajúceho konania a trov exekučného konania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č.k. 11Er/538/2006-31, zo dňa 22. septembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola exekúcia zastavená.

Mení uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie a zaväzuje oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Radoslavovi Kešeľákovi, so sídlom Mlynská 2, Spišská Nová Ves trovy exekúcie vo výške 51 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Radoslavovi Kešeľákovi trovy exekúcie vo výške 58,82 eur, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Exekučným titulom v tomto prípade bol rozsudok, sp.zn. SR 2526/06 vydaný dňa 17.7.2006 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava. Rozhodol s poukazom na § 251 ods.4, § 103 O.s.p., § 41 ods. 1,2 Exekučného poriadku, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK ) , § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, ktoré citoval.

V odôvodnení uviedol, že je nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá dňa 29.7.2005 medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Návrh Zmluvy o úvere je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ teda nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou podľa názoru súdu prvého stupňa je prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku.

Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorého znenie odcitoval, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie tejto

rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie nebolo dodržané, teda zákon obchádza. Tento záver podľa súdu prvého stupňa potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na danom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Keďže spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, rozhodcovská doložka tak napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.

Vzhľadom na vyššie uvedené, exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe takejto doložky, zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené, odporuje dobrým mravom, teda nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný.

Súd prvého stupňa mal za to, že v predmetnej exekúcii sú dané dôvody na jej zastavenie v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 ZRK, na ktoré prihliada ex offo, teda aj bez návrhu.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa v súlade s § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, ktoré mu na základe jeho vyúčtovania priznal vo výške 58,82 eur.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Oprávnený namietal posúdenie Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľskej, posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Uviedol, že

Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Uviedol tiež, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Oprávnený sa nestotožnil ani s priznanou výškou trov exekúcie z dôvodu, že podľa jeho názoru úkon označený ako návrh na zastavenie exekúcie je úkonom, ktorého vykonanie nie je priamo účelné pre dosiahnutie zmyslu exekúcie, a to uspokojenia pohľadávky oprávneného.

K podanému odvolaniu sa vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že s ním nesúhlasí a žiada súd, aby uvedené odvolanie zrušil v plnom rozsahu a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, len pokiaľ smeruje proti výroku o trovách exekúcie.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad) . Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením Zmluvy o úvere dňa 29.07.2005, je treba aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky a zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka) . Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú

procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy) , čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 5 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil pre nespôsobilý exekučný titul. Z toho dôvodu odvolací súd výrok o zastavení exekúcie ako vecne správny potvrdil (§219 O.s.p.)

Odvolací súd sa však nestotožňuje s rozhodnutím okresného súdu o priznaní trov exekúcie. K odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho priznania odmeny súdnemu exekútorovi za úkon návrh na zastavenie exekúcie odvolací súd uvádza, že za exekučnú činnosť je potrebné považovať tú činnosť súdneho exekútora, ktorá bezprostredne smeruje k uskutočneniu núteného výkonu exekučného titulu. Za takúto činnosť nemožno považovať bežnú administratívnu činnosť súdneho exekútora, ktorá síce súvisí s exekučnou činnosťou ale nesmeruje k výkonu súdneho rozhodnutia. Preto je potrebné mať za to, že úkon návrh na zastavenie exekúcie nie je úkon exekučnej činnosti, aj keď jeho vykonanie predpokladá zákon, ale administratívnou prácou, náhrada za ktorú je zahrnutá v odmene súdneho exekútora (§ 25 vyhl.) . Na základe uvedeného odvolací súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu priznanú súdom prvého stupňa, zníženú o 6,64- eur, teda spolu 29,88 + 20% DPH = 35,86,- eur + 15 eur (poštovné) = 50,86 eur. Na základe § 26 vyhlášky č. 288/1995 o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, vypočítaná odmena súdneho exekútora sa zaokrúhľuje na najbližších 50 eurocentov nahor, čo znamená, že výsledná výška odmeny pre súdneho exekútora priznaná odvolacím súdom je 51,- eur.

V odvolacom konaní mal oprávnený vo veci čiastočný úspech, a preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 142 ods. 2 O.s.p. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.