KSTT 10 Co 282/2014 - iSpis

Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/282/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2698899850 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2698899850.9

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľa: Ing. R. E., nar. XX. V. XXXX, bytom L. K., T. XXXX, zast. advokátom: JUDr. Albín Kostolanský, Malacky, Záhorácka 53, proti odporkyni: D. E., nar. XX. R. XXXX, bytom L. K. XXX, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica z 12. februára 2014 č. k. 5C 146/1998 - 892 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že :

I. zisťuje, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patria :

1/ nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie L. K. ako rodinný dom č. XXX na parcele registra C č. 966/3 a parcela registra C č. 966/3 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 675 m2 v hodnote 25.166,14 eur;

2/ nezastavaný stavebný pozemok zapísaný na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie L. K. ako parcela registra C č. 249/85 - ostatné plochy vo výmere 571 m2 v hodnote 1.366,56 eur;

3/ kuchynská linka typ Fina UKN (výrobca Mier Topoľčany) v hodnote 264,60 eur a

4/ 2 kusy skríň v hodnote 108,45 eur;

spolu veci v hodnote 26.905,75 eur a

II. bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadava tak, že do výlučného vlastníctva odporkyne prikazuje všetky veci pod I. zhora a navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni na vyrovnanie sumu 45.980,24 eur do 30. novembra 2015.

V častiach poplatkovej povinnosti a trov konania účastníkov i štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že do bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len BSM ) účastníkov patria veci podľa výpočtu odvolacieho súdu zhora (súdom prvého stupňa inak označené ako položky č. 1, 2, 5 a 6 celkového výpočtu) a okrem nich tiež sumy 1.659,70 eur ako kúpna cena osobného automobilu výrobnej značky Škoda Forman 135 ŠPZ SED 01-62 (položka č. 3) , 370,68 eur za hnuteľné veci prevzaté navrhovateľom /zariadenie jedálne a 2 skrine/ (položka č. 4) , 229,63 eur za elektroniku prevzatú navrhovateľom /už vyradenú/ (položka č. 7) a 116.606,21 eur ako suma vynaložená z majetku patriaceho do BSM účastníkov na oddelený majetok navrhovateľa (položka č. 8) s tým, že hodnotu majetku patriaceho do BSM ustálil sumou 145.771,97 eur. BSM vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľa (s nadbytočnou identifikáciou tohto účastníka i odporkyne v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku tiež menom, priezviskom a dátumom narodenia, u navrhovateľa potom aj jeho akademickým titulom) prikázal finančné prostriedky pod položkami 3, 4, 7 a 8 v celkovej hodnote 118.866,22 eur a do výlučného vlastníctva navrhovateľky všetky vo výroku označené veci (položky 1, 2, 5 a 6 výpočtu) v celkovej hodnote 26.905,75 eur; na úplné finančné vyrovnanie potom navrhovateľovi uložil zaplatiť odporkyni sumu 45.980,24 eur do 30. júna 2014. Obom účastníkom uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Senica do 3 dní po právoplatnosti rozsudku súdny poplatok za vyporiadanie BSM v sume 4.373 eur; vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a napokon každému z účastníkov uložil tiež povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Senica čiastočnú náhradu trov konania štátu a to navrhovateľovi v sume 807,02 eur a odporkyni v sume 772,99 eur, i tu do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 143 - 145 a 147, § 148 ods. 1, § 148a ods. 1, § 149 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., v znení neskorších zmien a doplnení) , vecne potom nad rámec konštatovania uzavretia manželstva účastníkov 21. februára 1987, zániku BSM rozvodom manželstva s právoplatnosťou tzv. rozvodového rozsudku dňom 1. júna 1995 a neexistencie dohody o vyporiadaní vedúcej k podaniu návrhu na súd predovšetkým záverom, podľa ktorého súčasť tzv. masy BSM tvoria len veci a finančné prostriedky uvedené vo výroku rozsudku, keďže hnuteľné veci, ktoré účastníci vlastnili, získali prevažne darom a už v minulosti si ich rozdelili a z týchto už len veci prevzaté odporkyňou existujú, kým tie prevzaté navrhovateľom už boli vyradené a do vyporiadania šlo zaradiť iba ich tzv. časovú hodnotu. V konaní sa nepodarilo preukázať existenciu žiadnych iných vecí, súcich na vyporiadanie a obdobne ako u rozhodnutia rozsudkom bezprostredne predchádzajúcim tomu napadnutému tentoraz (rozsudkom z 3. novembra 2010, zrušeným uznesením Krajského súdu v Trnave z 22. mája 2012 sp. zn. 10Co/56/2011) do BSM nešlo započítať výnos z podnikania navrhovateľa (podnikajúceho so súhlasom odporkyne, ktorý nemusel byť písomný) , keďže takéto podnikanie bolo aj podľa záverov dokazovania za pomoci znalkyne z odboru účtovníctva v rokoch 1990 - 1995 (ale aj niekoľko rokov po zániku BSM) stratovým (čo ale rovnako platilo i o nemožnosti zohľadnenia pasív vzniknutých pri podnikaní) . So zreteľom k zákonom ustanovenému pravidlu nenadobúdania do BSM vecí slúžiacich výkonu povolania len jedného z manželov iba do vlastníctva podnikajúceho navrhovateľa patrili nehnuteľnosti, v ktorých tento účastník prevádzkoval reštauráciu a predajňu potravín, pretože dohody o spoločnom podnikaní tu nebolo a vypomáhanie odporkyne nemalo charakter podnikateľskej činnosti. To sa týkalo aj motorových vozidiel, traktora a nákupu hovädzieho dobytka, na druhej strane však finančné prostriedky na obstaranie takéhoto majetku získané formou úverov splatených za trvania manželstva účastníkov (teda z prostriedkov v režime BSM) sumami 1.706.979,70 niekdajších Sk, čiže 56.661,31 eur (úvery od T. T. a.s.) a 1.805.900 niekdajších Sk, čiže 59.944,90 eur (úver od L. G. P. a.s.) , v súčte predstavujúcimi práve sumu označenú výrokom napadnutého rozsudku za položku č. 8 zhora, bolo nevyhnutné považovať za to, čo bolo zo spoločného vynaložené na oddelený majetok navrhovateľa. Pre presah hodnôt takto získaných navrhovateľom nad hodnotou všetkých vecí tvoriacich masu BSM nebolo možné navrhovateľovi prikázať žiadnu z nehnuteľností ani hnuteľných vecí, pretože v prípade opaku by jeho výplatová povinnosť musela byť reprezentovaná ešte vyššou sumou, než aká bola uvedená vo výroku tentoraz napadnutého rozsudku. K tej bolo treba dospieť tak, že ak na každého z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov zo súhrnnej hodnoty zisteného a zohľadniteľného majetku pripadala polovica zo sumy 145.771,97 eur (72.885,99 eur) , hodnoty nadobudnuté navrhovateľom boli práve o 45.980,24 eur vyššími a tie získané odporkyňou o rovnakú sumu nižšími (118.866,22 - 72.885,99 = 45.980,24 eur = 72.885,99 - 26.905,75) . Rozhodnutie o trovách konania účastníkov bolo odôvodnené

právne ust. 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne len čiastočným úspechom oboch účastníkov, u ktorých súd nerozhodol podľa návrhu žiadneho z nich (čo do prikázania predmetu BSM tomu - ktorému účastníkovi ani čo do výšky finančného vyrovnania) ; rozhodnutie o trovách konania štátu právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne trovami štátu na znalečnom nekrytom preddavkami v sume 1.580,01 eur (súčet všetkých znalečných 1945,98 eur po odrátaní preddavkov navrhovateľa 165,97 eur a odporkyne 200 eur) , z ktorej na každého z účastníkov pripadol rozdiel medzi polovicou sumy všetkých takýchto trov (972,99 eur ako polovica z 1.945,98 eur) a sumou ním zaplateného preddavku a napokon rozhodnutie o poplatkovej povinnosti bolo odôvodnené len vecne tým, že 4.373 eur sú 3% zo 145.771 eur.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len navrhovateľ s návrhom na jeho zrušenie (rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal jednak podhodnotením nehnuteľností prikazovaných rozsudkom odporkyni (ktorých hodnota je podľa vyjadrení bližšie neidentifikovaných realitných kancelárií niekoľkonásobne vyššia, než tá uvedená vo výroku napadnutého rozsudku) , okrem toho tiež prikázaním jemu len vecí s minimálnou zostatkovou hodnotou (resp. opotrebovaných a nefunkčných) a do tretice i tým, že suma 116.606,21 eur prikázaná jemu nebola preukázaná, určená bola napriek jej výške iba odhadom (?) , čo činí rozsudok v príslušnej časti i nepreskúmateľným.

Odporkyňa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť v podstate pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi, ako aj pre názor o značnej povrchnosti a vágnosti odvolacích dôvodov (námietok) navrhovateľa, ktoré postrádajú i konkrétnu právnu argumentáciu. Prípadné doplnenie dokazovania, potrebné pre konečné rozhodnutie, môže vykonať i odvolací súd a takéto rozhodnutie by bolo pre viac než 16-ročnú dĺžku konania i potrebným.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p. celú vec (pretože tu šlo o prípad, u ktorého z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, rozsah prieskumu rozhodnutia v prvom stupni podľa odvolacieho návrhu navrhovateľa by mohol mať za následok i zvrátenie výsledkov konania na súde prvého stupňa a od výroku rozsudku vo veci samej závislými boli i všetky jeho ďalšie výroky) a to podľa § 214 ods. 1 2 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom odporkyne a (rešpektujúc i možnosť rozširovania dôvodov odvolania len v lehote na jeho podanie, čiže iba dôvody z podania datovaného 18. mája 2014, odstraňujúceho vady odvolania z 29. apríla 2014, tu por. aj § 205 ods. 3 O. s. p. a opäť § 212 ods. 1 takéhoto zákona) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok napriek niektorým nedostatkom týkajúcim sa podoby výroku rozhodnutia vo veci samej treba považovať zásadne za vecne správny, nakoľko súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci v miere dostatočnej pre vydanie rozhodnutia a vec i (až na výnimky uvedené v ďalšej časti) posúdil tiež správne po právnej stránke.

Predovšetkým sa žiada uviesť, že i odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého všetky veci a majetkové hodnoty zanesené takýmto súdom do výroku tentoraz napadnutého rozsudku treba považovať za súčasť BSM a ako také ich bolo potrebné aj vyporiadať. Po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na vyporiadanie buď dohodou alebo na návrh ktoréhokoľvek z bezpodielových spoluvlastníkov už ako prostriedok na odvrátenie následku vyporiadania zo zákona (tu por. § 149 ods. 4 O. z.) prichádzalo do úvahy len vyporiadanie s ingerenciou súdu a z autoritatívneho rozhodnutia súdu (rozsudkom) a uznesenia schvaľujúceho prípadný zmier (aj v tomto prípade rozhodnutia súdu a nie iba jednoduchej dohody, dojednateľnej výlučne do troch rokov od zániku BSM) ako oboch alternatív takéhoto vyporiadania pre neschopnosť účastníkov dospieť k dohode spôsobilej sa stať súčasťou výroku zmier schvaľujúceho uznesenia bola možnou len tá prvá (rozsudok) . Výsledkami dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa pritom spoľahlivo boli vylúčené z vyporiadania ďalšie veci, resp. majetkové hodnoty, u ktorých opäť ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že do BSM nepatria.

Z námietok uplatnených odvolaním potom akceptovať šlo len tú prikázaním konkrétnych položiek (odvolaním označených za veci) do vlastníctva navrhovateľa, aj tú však len v tej najvšeobecnejšej rovine, čiže nie preto, že takéto položky boli prikázané odvolateľovi a mali by mať minimálnu zostatkovú hodnotu alebo byť už opotrebované a nefunkčné (kde navrhovateľovi podľa všetkého uniklo, že peňažné sumy

vyjadrujúce hodnotu vecí, ktoré už masu BSM opustili, vecami nie sú a preto ani o ich hodnote nemôže byť reči, že peňažné sumy z povahy veci nemôžu byť ani opotrebovanými či nefunkčnými a do tretice to isté platí u sumy reprezentujúcej súhrn úverov splatených za trvania BSM a získaných na obstaranie oddeleného majetku navrhovateľa) , ale preto, že sa vôbec vo výroku rozsudku ocitli.

Súčasťou konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu vo veciach vyporiadania BSM, na ktorej ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť, je totiž to, že i keď vyporiadanie sa zásadne vykonáva podľa stavu existujúceho v čase zániku BSM, vyporiadať (prikázaním tomu - ktorému účastníkovi rozsudkom súdu) možno len veci do BSM patriace a k času rozhodovania súdu ešte existujúce; kým na ostatné veci a aj iné hodnoty je možné prihliadnuť len v rámci tzv. širšieho vyporiadania. Práve uvedené sa obvykle logicky prejaví zdanlivým nesúladom medzi súborom vecí pojatých do výroku rozsudku o vyporiadaní a najmä hodnotou takých vecí na jednej strane a výškou sumy určenej na výplatu jedného z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov tým druhým, resp. i osobou spoluvlastníka povinného takto na náhradu na strane druhej, k čomu sa navyše (ako aj v prejednávanej veci) môže pridružiť tiež ďalšia rovnako iba zdanlivá nepochopiteľnosť spôsobu vyporiadania, pri ktorom všetky veci má nadobudnúť len jeden z bývalých spoluvlastníkov a druhý mu má k tomu ešte doplatiť určitú sumu na vyrovnanie.

Jedným z pravidiel rozhodovania o vyporiadaní BSM je síce i to, na čo už tunajší súd upriamil pozornosť vo svojom ostatnom zrušujúcom uznesení (už spomínanom uznesení sp. zn. 10Co/56/2011) , teda že primárne sa majú medzi bývalých spoluvlastníkov rozdeliť nimi nadobudnuté veci tak, aby povinnosť na finančné vyrovnanie (tzv. výplatová povinnosť) tu nemusela byť podľa možnosti vôbec alebo táto bola čo najnižšia a čo bolo doplnené i úvahou o praktickej neobhájiteľnosti vyporiadania BSM pozostávajúceho z viacerých nehnuteľností ich prikázaním len jednému z účastníkov (por. tamtiež) , toto však nie je možným, ak súčasťou tzv. širšieho vyporiadania majú byť tiež iné než vyporiadavané nehnuteľnosti (rozumej nehnuteľnosti obstarané do výlučného vlastníctva len jedného z bývalých manželov či už celkom alebo v nezanedbateľnej miere za prostriedky inak patriace do BSM) či akékoľvek iné majetkové hodnoty, na ktoré pri uvažovaní o sumári hodnôt získaných jedným i druhým bývalým manželom prihliadnuté byť musí, hoci ich nie je dôvod uvádzať aj vo výroku rozsudku (práve preto, že do BSM buď nepatria alebo nie sú vecami použiteľnými na prikázanie niektorému z účastníkov) .

Práve takým bol aj prípad v prejednávanej veci, kde súhrn finančných prostriedkov na úveroch zaplatených za trvania manželstva aj BSM účastníkov z majetku patriaceho do BSM, slúžiacich ale na nadobudnutie (zveľadenie) oddeleného majetku iba navrhovateľa (majetku stojaceho takto mimo predmet vyporiadania, u ktorého je bez právneho významu, či ním účastník ho nadobudnuvší disponuje ešte aj v čase rozhodovania o vyporiadaní) prevyšoval hodnotu všetkého majetku v BSM, súceho na prikázanie obom účastníkom a takto už jediná majetková hodnota nadobudnutá navrhovateľom sama sebe činila hodnotu všetkých ostatných vecí a majetkových hodnôt vyporiadavaných v rámci tzv. širšieho vyporiadania menej významnou, či presnejšie nespôsobilou ovplyvniť fakt správne konštatovaný aj súdom prvého stupňa, ktorým bolo to, že pri snahe o uplatnenie pravidla rozdelenia medzi spoluvlastníkov vecí by sa obrazné nožnice medzi hodnotami nadobúdanými oboma manželmi ešte viac otvorili (namiesto toho, aby tu bol opačný a žiadúci trend ich zatvárania) .

Čo ale v tu diskutovanej súvislosti opodstatneným nebolo, boli odvolacie námietky údajným určením sumy vynaloženej na oddelený majetok navrhovateľa iba odhadom, nepodložením výšky takejto sumy vykonaným dokazovaním a nepreskúmnateľnosťou rozsudku z toho dôvodu. Tvrdenia z odvolania v tejto časti odvolateľa usvedčovali buď z neoboznámenia sa ním s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku (v ktorom boli úvahy, za pomoci ktorých súd prvého stupňa dospel k záveru o výške sumy vynaloženej na oddelený majetok navrhovateľa, podané dostatočne zrozumiteľne a aj objektívne presvedčivo) alebo z jeho neochoty existenciu takýchto dôvodov pripustiť, jedno i druhé malo však na možnosť navrhovateľovi v tomto prisvedčiť rovnaký dopad (samozrejme taký, že argumentáciu z odvolania prijať možné nebolo) .

Ani v prípade námietky údajným podhodnotením nehnuteľností prikazovaných odporkyni sa odvolací súd s navrhovateľom nemohol stotožniť.

Súd prvého stupňa totiž pri rozhodovaní tentoraz napadnutým rozsudkom rešpektoval to usmernenie odvolacieho súdu (nachádzajúce sa v odôvodnení jeho ostatného zrušujúceho uznesenia v tejto veci) , podľa ktorého sa pri vyporiadaní BSM oceňujú veci a majetok k času zániku BSM a preto aj v znaleckom posudku bolo potrebné vrátiť sa späť do roku 1995 (a nie oceňovať podľa stavu v čase rozhodovania) . Stále nie je dôvod ustupovať od toho záveru, že pri určovaní ceny nehnuteľností sa má síce vychádzať z tzv. všeobecnej (trhovej) ceny (teda nielen skoršej ceny určovanej na základe príslušnej oceňovacej vyhlášky) , v prípade oceňovania pre účely vyporiadania BSM je ale rozhodujúcou vždy cena k času zániku BSM (kde oproti skoršej praxi z minulosti, vychádzajúcej z oceňovania podľa oceňovacieho predpisu platného v čase rozhodovania o vyporiadaní, avšak zároveň zo stavu k času zániku BSM, došlo len k nahradeniu jedného spôsobu určenia ceny iným, nie však aj k posunu tzv. právne významného dňa - pretože tým musí vždy ostať deň zániku spoluvlastníctva majúceho sa neskôr vyporiadať, ktorý sa na rozdiel od vyporiadavania spoluvlastníctva podielového zásadne kryje s dátumom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, pokiaľ pravda k zániku BSM nedošlo iným zákonom predpokladaným spôsobom) . Práve v tomto musela tkvieť neakceptovateľnosť odvolacej námietky navrhovateľa nevychádzaním (súdom prvého stupňa) z cenových relácií realitných kancelárií, nakoľko tu odvolateľ zjavne nerešpektoval rozdiely medzi vyporiadaním oboch právom predpokladaných typov spoluvlastníckych vzťahov (spoluvlastníctva podielového aj bezpodielového, z ktorých to druhé je čo do okruhu účastníkov spoluvlastníckeho vzťahu obmedzené výlučne na manželov) . Takto mu samozrejme muselo uniknúť i to, že kým u podielového spoluvlastníctva je čas zrušenia spoluvlastníckeho vzťahu a jeho vyporiadania s prikázaním celej veci jednému alebo aj viacerým zo spoluvlastníkov, skôr držiacich len ideálne spoluvlastnícke podiely (celok predstavujúce iba v súčte) totožný a je ním čas rozhodnutia súdu (s alternatívou v podobe dohody spoluvlastníkov) , u spoluvlastníctva bezpodielového sa vykonáva len vyporiadanie spoluvlastníctva zaniknutého už skôr, často s veľkým časovým predstihom pred samotným vyporiadaním a to tak, že totožný rozsah vlastníctva dvoch osôb k tej istej veci, tradične vyjadrovaný zlomkom 1/1 (pri ktorom by už súčet zlomkov u oboch spoluvlastníkov bol vyšší než číslo jedna a aj preto tu o podieloch vôbec nie je reč) , u každej obmedzovaného identickým právom druhého spoluvlastníka sa transformuje buď na výlučné právo jednej z nich alebo na spoluvlastníctvo podielové. Práve tento rozdiel v spojitosti s rozdelením majetkových sfér bývalých bezpodielových spoluvlastníkov už k času zániku BSM musí spôsobovať, že nemôže byť spravodlivým spôsob určovania ceny v spoluvlastníctve, ktorý by vychádzal z akýchkoľvek iných cien, než aké tu boli v čase zániku spoluvlastníckeho vzťahu. To má práve bezpodielových spoluvlastníkov motivovať nie k tomu, aby konania o vyporiadaní predlžovali s cieľom zhodnotenia veci v spoluvlastníctve a podieľania sa nimi na obvyklom raste ceny nehnuteľností, vykazujúcom presne opačný trend než u väčšiny iných vecí a majetkových hodnôt, spôsobilých byť predmetom vlastníctva (a aj BSM) , ale naopak, aby sa usilovali o čo najmenší časový rozostup medzi zánikom BSM a jeho vyporiadaním a takto aj o čo najmenšiu pravdepodobnosť pohybov v cenách, ktoré by v spoluvlastníkovi nehnuteľnosti nenadobúdajúcom mohli živiť pocity ukrivdenia.

Práve to boli dôvody, pre ktoré sa súd prvého stupňa po výsluchu znalca oceňujúceho nehnuteľnosti (Ing. Pavla Patinku) na pojednávaní 3. októbra 2012 správne vrátil k pôvodne určeným cenám nehnuteľností podľa stavu v čase zániku BSM, tieto aj pri rozhodovaní tentoraz napadnutým rozsudkom urobil i súčasťou jeho výroku a vychádzal z nich aj pri stanovení ceny masy BSM a spôsobe vyporiadania.

Súc vedený týmito úvahami preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 220 ods. 1 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho rozsudku. Fakticky inak došlo k potvrdeniu spôsobu rozhodnutia súdu prvého stupňa (zachovanie v jeho výroku všetkých vecí majúcich sa vyporiadať, ich prikázanie len odporkyni rovnako, ako to urobil už súd prvého stupňa a tiež uloženie navrhovateľovi povinnosti na vyrovnanie odporkyne rovnakou sumou ako v napadnutom rozsudku) podľa § 219 ods. 2 O. s. p., pričom právnu zmenu rozsudku si vyžiadala len potreba nápravy už spomenutých pochybení, týkajúcich sa jeho výroku (potreba vypustenia odtiaľ položiek nemajúcich charakter vecí ani reálnych majetkových hodnôt, v čase rozhodovania existujúcich a zodpovedajúca úprava formulácií) a tiež nutnosť ustanovenia novej (pre výšku sumy majúcej sa zaplatiť dlhšej než zákonnej) lehoty na splnenie povinnosti na finančné vyrovnanie pre uplynutie tej určenej súdom prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania.

Za správne (prakticky bez výhrad) bolo možné považovať i rozhodnutia o trovách konania účastníkov i štátu, pretože úspech žiadneho z účastníkov (konečné rozhodnutie vo vzťahu k pôvodným návrhom oboch) zďaleka nebol úplným, pre zmeny postojov v priebehu konania pomer úspechu a neúspechu nebolo by možné vymedziť a obaja účastníci sa navyše pred odvolacím súdom procesného práva na náhradu trov konania výslovne vzdali (pričom odporkyňa tak urobila v skutočnosti už skôr tým, že nepodala proti ostatnému rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci odvolanie) . To platilo navzdory nedostatku i právneho odôvodnenia aj u rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, kde uloženie poplatkovej povinnosti obom účastníkom zodpovedalo zákonnému pravidlu podľa § 2 ods. 1 písm. c/ prvej časti vety zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (v znení nehorších zmien a doplnení) , sadzba poplatku položke 6 písm. b/ Sadzobníka k takémuto zákonu, zaokrúhlenie základu poplatku na celé eurá nadol ustanoveniu § 7 ods. 11 vety prvej zákona, o ktorom je tu reč a zaokrúhlenie poplatku (pred zaokrúhlením predstavujúceho 4.373,13 eur) vete druhej písm. a/ ostatného zmieneného paragrafu a odseku, pričom napokon uloženie povinnosti v lehote 3 dní tu obdobne ako u náhrady trov konania štátu bolo uplatnením zákonného pravidla (§ 160 ods. 1 O. s. p.) a nezistenia dôvodu pre odchýlenie sa od neho.

Aj v týchto častiach preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. potvrdil.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešnou odporkyňa (navrhovateľ naopak s odvolaním, sledujúcim zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by mala byť o. i. určená cena nehnuteľností prikazovaných odporkyni vyššou sumou, neuspel) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu jeho trov. Odvolací súd jej potom žiadnu náhradu nepriznal pre výslovné vzdanie sa ňou tohto procesného práva pred odvolacím súdom.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) .

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti ním uložené

nebudú splnené dobrovoľne v lehote plnenia v ňom určenej, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.