KSTT 11 CoE 300/2014 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSTT 11 CoE 300/2014

KS v Trnave, dátum 28.06.2015, sp.zn. KSTT 11 CoE 300/2014

Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11CoE/300/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709203750 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2709203750.1

Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. N., zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom Mesto Skalica, Mestský úrad, Námestie slobody 10, Skalica, o vymoženie 823,21 eur s príslušenstvom a trov predchádzajúceho konania 259,28 eur, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod č.k. EX 1928/09u, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica, č.k. 2Er/807/2009-30 zo dňa 12. novembra 2013, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konnaia nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale i Smernicou rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v časti náhrady trov exekúcie ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Vecne prvostupňový súd preskúmal zmluvu o pôžičke č. 8505167330, uzavretú medzi spoločnosťou Quatro, a.s. a povinným dňa 15.06.2005, ale aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky a zistil, že v článku VIII. písm. p) je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. V zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Podpisom tejto zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív. Veriteľ tak na základe tejto doložky môže predložiť vec na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonník, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť

právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom. Exekúcia na základe predmetného rozhodcovského rozsudku nie je prípustná. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. V časti trov exekúcie

rozhodol súd prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, keďže súdny exekútor súdu prvého stupňa oznámil, že si trovy exekúcie neuplatňuje.

Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ vyslovil názor, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie a teda skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní môže skúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Existencia resp. neexistencia dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08, pričom zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež nahrádzať pasivitu spotrebiteľa v spore, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa odvolateľa z európskeho práva nemožno vyvodiť záver podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť skúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, komunitárne právo ani neukladá exekučnému súdu povinnosť skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že bola narušená zásada rovnosti. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 a § 54 len na vymenované zmluvy, medzi ktoré zmluva o úvere nepatrila. Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Odvolateľ zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa ktorej by bolo neprijateľným ustanovením rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc výlučne rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, čo ale nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 9. 2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z..

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202) , rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, keď rozhodnutie vyššej súdnej úradníčky považuje za správne a odvolaniu nemieni vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.) .

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.) , oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) , proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia treba považovať za správne.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny účinok) . Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae) , o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom...

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní) . Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p. (resp. súčasnom § 57 Exekučného poriadku) , či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1ods. 1 ZoRK) , či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku) , podrobne upravuje Exekučný poriadok. Ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný iný dôvod" sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Zo zmluvy o pôžičke č. 8505167330 zo dňa 15.06.2005 bolo zistené, že pôvodný veriteľ spoločnosť Quatro, a.s. a povinný ako dlžník, uzavreli zmluvu na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splácať v mesačných splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. V čl. VIII. Záverečné ustanovenia písm. p/ sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Podpisom tejto zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač mal oprávnený už pripravenú a povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spadala pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho

zákonníka. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s ich poskytnutím, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského zmluvného vzťahu v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z..

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k súladnému záveru so súdom prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na argumentáciu prvostupňového súdu, ktorá bola založená na konštatovaní, že formulácia rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, je skutočne neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy účastníkov) , spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka") . To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane .

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods. 1, 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby

súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá,

v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený) . Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ, a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne

neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008) . Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK) , súd exekúciu v celom rozsahu zastaví.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom predmetnej zmluvy a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko predmetné rozhodnutie, č.k. 2Er/807/2009-30 zo dňa 12. novembra 2013 vydané vyššou súdnou úradníčkou, bolo aj v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním. Novela Exekučného poriadku účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. V zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., musí o podanom odvolaní proti výroku o náhrade trov opätovne rozhodnúť sudkyňa súdu prvého stupňa, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.