Pl. ÚS 9/1996 - iSpis

PL. ÚS 9/1996 11.11.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/0b662c9c-b180-4dfb-8d65-270a4fd80d16/Rozhodnutie%20-%20N%C3%A1lez%20PL.%20%C3%9AS%209_96.pdf SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLE Z Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na ústnom pojednávaní 11. novembra 1997 prerokoval návrh Okresného súdu Bratislava V, Prokofievova 10-12, Bratislava, zastúpeného JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom senátu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Dušanom Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, za účasti vedľajších účastníkov , podnikateľa, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom v Bratislave a Slovenskej televízie Bratislava, o vyslovenie nesúladu § 200i ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Ustanovenie § 200i ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého "Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť." n ie je v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

Odôvodnenie:

Okresný súd Bratislava V, zastúpený JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom senátu (ďalej len "navrhovateľ") , podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, v ktorom žiadal ústavný súd o zaujatie stanoviska vo veci súladu § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") .

Návrh na začatie konania podal Okresný súd Bratislava V na ústavný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, keďže dospel k záveru, že § 200i ods. 3 OSP je v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy.

Pred podaním návrhu na ústavný súd okresný súd prerušil konanie vo veci 11 C 16/96 účastníkov , žalobcu vo veci ochrany osobnosti proti žalovanej Slovenskej televízii Bratislava.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí, konanom 12. novembra 1996 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len "zákon o ústavnom súde ) návrh predbežne prerokoval, a podľa ods. 3 citovaného ustanovenia prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svoj názor, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodnil týmito argumentami:

Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

2 ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobčanov.

Podľa § 2 cit. zák., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a zameriavajú svoju činnosť na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 3 cit. zák., občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa § 114 ods. 1 cit. zák., pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Podľa ods. 2 písm. c) cit. ust. zák., za tým účelom predseda senátu zabezpečí, aby bolo možné na pojednávaní vykonať potrebné dôkazy, a ak je to účelné, môže vykonať dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu.

Podľa § 117 ods. 1 veta prvá cit. zák., pojednávanie vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene.

Podľa § 120 ods. 1 cit. zák., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykonať aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Podľa § 125 cit. zák., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenie orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 128 cit. zák., orgány štátnej správy a samosprávy, ako aj právnické osoby, sú povinné na dotaz oznámiť súdu písomne alebo prostredníctvom povereného zástupcu skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

3 Podľa § 129 ods. 1 cit. zák., dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej časť na pojednávaní predseda senátu prečíta alebo oznámi jej obsah.

Podľa ods. 2 cit. ust. zák., predseda senátu môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je zrejmá základná charakteristika občianskeho súdneho konania, ďalej charakteristika prípravy pojednávania, dokazovania, dôkazov ako takých aj ich získavania a predkladania.

Z hľadiska dôkazov, dokazovania, ich získavania a predkladania obsahuje šiesta hlava O.s.p. konanie vo veciach ochrany osobnosti osobitné ustanovenie § 200i ods. 3, podľa ktorého je žalovaný povinný do 30 dní od doručenia žaloby sa k nej vyjadriť a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy.

Súd dospel k záveru, že do rozporu s čl. 47 ods. 3 Ústavy sa dostal § 200i ods. 3 O.s.p., podľa ktorého žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Podľa cit. čl. Ústavy, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (konanie pred súdmi, iným štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.

Na úvod je potrebné konštatovať, že termín dôkaz pravdy nie je termínom novým, ale v minulosti bol známy z právnej teórie a až novelou O.s.p. sa dostal do podoby inštitucionálnej. Znamená v zásade skutočnosti vyjadrujúce pravdivosť tvrdenia osoby, ktorá mala zasiahnuť do osobnostných práv druhej osoby. Pokiaľ sa použil výraz pravdivosť tvrdenia , malo to svoj význam, ako bude ďalej ozrejmené.

Problém spočíva v nemožnosti všeobecného použitia dôkazu pravdy, ako bude ďalej na to podrobne poukázané. Okrem toho pravdivosť difamujúceho tvrdenia nie je jedinou a rozhodujúcou skutočnosťou pri posudzovaní dôvodnosti žaloby o ochranu osobnosti. Ďalšími skutočnosťami sú spôsobenie ujmy resp. či zásah bol spôsobilý privodiť ujmu na týchto právach. Určitá informácia môže byť pravdivá resp. môže sa preukázať jej pravdivosť, nemusí to v konečnom dôsledku však znamenať úspešnosť v

4 konaní, ak by sa preukázalo, že informácia - skutkové tvrdenie nespôsobila zásah do práv resp. nebola spôsobilá tento zásah privodiť. Rovnako pravdivé skutkové tvrdenie môže spôsobiť ujmu resp. môže byť spôsobilé privodiť ujmu alebo naopak nepravdivé skutkové tvrdenie môže privodiť ujmu, ale aj nemusí (resp. môže alebo nemusí byť spôsobilé privodiť ujmu) .

Ako už bolo poukázané, dôkaz pravdy nebude možné použiť vo všeobecnosti v každom konaní o ochranu osobnosti.

Prakticky je dôkaz pravdy vylúčený, ak ide o skutočnosti súkromného života bez ohľadu na ich pravdivosť, dokonca ani vtedy, ak nejde vôbec o skutočnosti difamujúce.

Taktiež je dôkaz pravdy vylúčený pri kritike (hodnotiacich úsudkoch) , keďže nemožno vykonať dôkaz pravdy o subjektívnom kritickom hodnotení (najmä žurnalistika) . Je nutné spomenúť prípady neprípustnej kritiky (napr. nadávky) , kedy by pravdivosť bola absolútne nemerateľná.

Treba tiež zdôrazniť, že dôkaz pravdy môže byť dôvodom plne vylučujúcim neoprávnenost’ zásahu do cti len vtedy, ak sa vzťahuje na všetky tvrdenia difamujúcej povahy. Ak by bol dôkaz pravdy vykonaný len o niektorých tvrdeniach, aj keby išlo o tvrdenie v pomere k ostatným (podružným tvrdeniam) podstatné, vzťahuje sa dôvod vylúčenia neoprávnenosti zásahu vždy len na tie tvrdenia, o ktorých dôkaz pravdy bol vykonaný (čiastočný dôkaz pravdy) , iba ak by difamačná povaha ostatných tvrdení vyplývala už z tých tvrdení, ktorých pravdivosť preukázaná bola.

Pre úplnosť treba dodať, že vzhľadom k zásade objektívnej zodpovednosti, na ktorej je osobnostnoprávna ochrana založená, nemôže byť nikdy neoprávnenost’ zásahu vylúčená preto, že ten, kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim skutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej viere, že uvedené skutkové tvrdenie sú pravdivé (tzv. dôkaz ospravedlniteľného omylu) . Opäť sa to môže týkať najmä žurnalistiky. .

5 Návrh sa tiež zaoberá postavením dôkazu pravdy pri tzv. obrane chránených záujmov a prípadmi, kedy uvedenie difamujúcich skutkových tvrdení nemožno považovať za neoprávnený zásah do cti; uvádza tiež prípady (sféra politického boja) , kde sa má rátať s istou toleranciou pri posudzovaní jednotlivých výrokov. Ďalej uvádza prípady, kedy zásah do cti, dôstojnosti, mena a podobne ospravedlniteľný nie je a pokračuje:

Dôkaz pravdy by doslova iluzórne pôsobil v konaniach o ochranu osobnosti, kedy predmetom konania by bol zásah uskutočnený prostredníctvom spravodajstva. Táto oblasť je veľmi citlivá, najmä v dnešnej dobe, v dobe rozmachu informácií. Do konfliktu sa dostáva právo na informácie s právom na ochranu osobnosti. Markantné je to najmä v súvislosti s nutnou pohotovosťou médií, s tým spojenou rýchlosťou informácií, ktoré sú často horúce , čo je zase spojené s ich nepreverenosťou z hľadiska pravdivosti. Pri posudzovaní tohto zásahu je prioritná neoprávnenosť, kritérium pravdivosti je zatláčané resp. pravdivosťou informácie sa nemožno brániť zásahu, ktorého charakter je daný neoprávnenosťou. Tieto prípady je treba odlíšiť od kritiky (hodnotiacich úsudkov) , čo už bolo spomenuté z hľadiska dôkazu pravdy. .

Ďalej sa návrh zaoberá podrobne možnými problémami, ktoré by vyvstali v súvislosti s prezentovaním názorov z oblasti historiografie, v súvislosti so zachovávaním štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva a štátom uznanej povinnosti mlčanlivosti. Rozoberá tiež možný dopad vzťahu novinár - zdroj informácií na výsledok sporu v prípade, že novinár z etických dôvodov zdroj informácií nebude chcieť uviesť. Spomína tiež problematiku spovedného tajomstva, jeho rešpektovanie a ďalej pokračuje:

Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v konaní o ochranu osobnosti navyše nie je dôležitý úmysel, nedbanlivosť, vedomý, nevedomý zásah, zavinený zásah, nezavinený zásah, konanie v dobrej viere (dôkaz tzv. ospravedlniteľného omylu) , vyvolanie

6 následku. Významná je len neoprávnenost’ zásahu do cti, dôstojnosti, mena, a pod. Len proti neoprávnenému zásahu sa poskytuje osobnostnoprávna ochrana. Táto všeobecná zásada značne relativizuje dôkaz pravdy. Napriek tomu sa dôkaz pravdy priorizuje, čo je v rozpore s jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásady rovnocennosti dôkazov.

Použitie dôkazu pravdy bude skutočne veľmi relatívne, a to i tam, kde by sa teoreticky dal použiť (skutkové tvrdenie) , či už z dôvodov zákonných, morálnych, etických alebo jednoducho právno-logických.

Trvať na dôkaze pravdy by znamenalo v určitých prípadoch vystaviť žalovaného dileme - predložiť dôkaz pravdy obsahujúce určité skutočnosti (novinárska etika, spovedné tajomstvo, štátne, hospodárske, služobné tajomstvo a pod.) , a mať šancu na úspech v konaní, ale byť v rozpore s právom, etikou, svedomím alebo nepredložiť ho a byť neúspešný v konaní. .

Na základe uvedeného dochádza navrhovateľ k záveru, "... že rozsah ochrany osobnosti je oveľa širší ako možné použitie dôkazu pravdy"." Je toho názoru (str. 10 návrhu) , že dôkaz pravdy v podobe formálno-právneho zakotvenia v zákone v kontexte celého predmetného ustanovenia § 200i ods. 3 OSP sa stáva samoúčelným.

Ďalej návrh pokračuje:

Všetky doposiaľ uvedené skutočnosti však môžu mať významné procesné dôsledky. Takým veľmi závažným dôsledkom je to, že pokiaľ sa žalovaný k žalobe nevyjadrí resp. nenavrhne súdu prípadný dôkaz, súd pri rozhodovaní o nej vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Žalovaný má tento procesný krok urobiť v lehote 30 dní od doručenia žaloby. Problémom je práve citovaný procesný dôsledok, a to ten, že súd má vychádzať pri rozhodovaní z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Zo zákonnej formulácie vychádza, že súd je povinný vychádzať pri rozhodovaní o žalobe z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

7 V prvom rade je neprípustné, aby sa súdu ukladalo, z čoho má pri rozhodovaní vychádzať. .

Návrh konštatuje, že toto ustanovenie je mimoriadnym zásahom do nezávislosti justície. Cieľ zákonodarcu vytvoriť právne predpoklady pre rýchlosť konania, čo v konaniach o ochranu osobnosti možno akceptovať, môže výrazne negatívne zasiahnuť podľa navrhovateľa do práv žalovaného. Túto problematiku návrh konkretizuje:

Ďalej je neprípustné a v tom je vlastne porušená zásada rovnosti účastníkov vystavovať žalovaného procesne nevýhodnému postaveniu v konaní. Týmto ustanovením § 200i ods. 3 veta prvá a druhá sa žalovaný dostáva do horšieho postavenia ako žalobca.

Takýto postup v konaniach o ochrane osobnosti, ktoré sú svojím charakterom konania mimoriadne právne náročné najmä po stránke hmotnoprávnej nie je na mieste a celé konanie neprípustne zľahčuje a zjednodušuje. Konania o ochrane osobnosti sú príliš komplikované, aby sa v nich postupovalo uvedeným spôsobom. Zo zákonnej dikcie totiž vyplýva, že v prípade, ak sa žalovaný v lehote 30 dní nevyjadrí k žalobe a nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, súd teoreticky a vlastne i prakticky rozhodne na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že rozhodne v jeho prospech. Taktiež je zrejmé, že ak by aj žalovaný predložil súdu i dodatočne vyjadrenie a návrh prípadného dôkazu pravdy, súd by nemal resp. nesmel k nemu prihliadať. Oprávnenosť tohto záveru možno vyvodiť z toho, že zákonodarca vyjadril, že sa bude v týchto prípadoch vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že ďalšie dokazovanie sa nepredpokladá. Zákonodarca vyjadril závažnosť tejto úpravy tým, že o tomto následku musí súd žalovaného poučiť. Z celkovej koncepcie ust. § 200i O.s.p., je zrejmé podriadenosť jedinému cieľu - rýchlosti. .

Návrh sa dotýka možnosti uplatnenia § 58 OSP., možnosti uplatnenia prejednacej zásady a dochádza k záveru, že žalovaný po uplynutí 30-dňovej lehoty už nemôže súdu predkladať ďalšie dôkazy a pokračuje:

8 Veľmi závažnou skutočnosťou je aj to, že žalovaný nemusí správne kvalifikovať skutočnosti tvoriace dôkaz pravdy, čím sa dostane do zlej situácie z hľadiska úspechu v konaní.

Závažnosť je daná tým, že zo zákonného ustanovenia sa dá dôjsť k tomu, že aj nekvalifikované vyjadrenie a nekvalifikovaný návrh prípadného dôkazu pravdy v stanovenej lehote, môže mať pre žalovaného tie isté dôsledky (neúspech v konaní) , ako keby sa nevyjadril vôbec spolu s návrhom na prípadný dôkaz pravdy. A čo je ešte závažnejšie v oboch uvedených prípadoch, ak by sudca vykonával ďalej dokazovanie, dá sa z doposiaľ uvedeného dovodiť záver, že sudca porušuje zákon!

Posledný problém je v gramatickom znení predmetného ustanovenia, konkrétne spojka a v spojení ...... vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy . Táto formulácia nie je presná. Z právneho hľadiska je totiž význam spojok jasný. Tým sa totiž toto ustanovenie stáva nezmyselným, keďže žalovaný sa v podstate núti k vyjadreniu, ktorého obsahom by mal byť prípadný dôkaz pravdy, čo z doposiaľ uvedeného vyznieva mimoriadne nepresne a zavádzajúco.

Zo samotnej formulácie citovanej časti ustanovenia vyplýva, že obsahom nie každého vyjadrenia k žalobe bude dôkaz pravdy. Bude tak zrejme v tých prípadoch, kedy by použitie dôkazu pravdy prichádzalo do úvahy, teda pôjde o prípady zásahov do osobnostných práv skutkovými tvrdeniami, a to výlučne. V iných prípadoch zásahov do osobnostných práv, ako už bolo niekoľkokrát konštatované, jeho použitie prakticky neprichádza do úvahy. Avšak problém pre žalovaného nastane, keď sa síce vyjadrí k žalobe, avšak nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, hoci by v konkrétnom prípade do úvahy prichádzal. Pre konajúceho sudcu by to znamenalo nutnosť ihneď vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, a to práve z dôvodu použitia spojky a v spomínanom slovnom spojení. To isté platí aj ak ho nesprávne kvalifikuje, teda ak žalovaný navrhne súdu dôkaz, o ktorom sa domnieva, že je dôkazom pravdy, ale v skutočnosti z právneho hľadiska o dôkaz pravdy nepôjde v dôsledku jeho mylného názoru.

9 Ďalej je treba sa pristaviť pri obsahu samotného pojmu vyjadrenie . Už bol vyslovený v tomto návrhu názor, že vyjadrenie k žalobe slúži viac-menej k orientácii súdu pred ďalším dokazovaním, tak ako to vyplýva z § 114 ods. 2 písm. a) O.s.p., podľa ktorého za tým účelom (prípravy pojednávania) predseda senátu spravidla zistí stanovisko odporcu a pokúsi sa prípadne predbežne o zmiernené vybavenie prípadu.

Kým v uvedenom ustanovení je dané získanie vyjadrenia fakultatívne, v ust. § 200i ods. 3 je predloženie vyjadrenia obligatórne, pokiaľ sa nemá naplniť následok v tomto ustanovení obsiahnutý.

Dá sa usúdiť, že obsahom vyjadrenia v konaní o ochranu osobnosti musia byť skutočnosti, ktoré vecne zabránia už spomenutému následku. Týmto zákonodarca určil a vymedzil prakticky obsah pojmu vyjadrenie . V opačnom prípade, teda, ak vyjadrenie k žalobe nebude obsahovať tieto skutočnosti, postup súdu bude rovnaký ako v prípade absencie dôkazu pravdy, resp. kvalifikovaného (z právneho hľadiska ) dôkazu pravdy, t.j. súd bude musieť vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. To znamená, že nie každé vyjadrenie bude právne kvalifikovaným vyjadrením slúžiacim k tomu.

Samozrejme, to isté platí ak sa žalovaný nevyjadrí vôbec. Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo nielen formálno-právne, ale i obsahovo stanoviť pojmy vyjadrenie a návrh dôkazu pravdy.

Čo sa týka pojmu navrhnúť prípadný dôkaz pravdy, z gramatického výkladu je zrejmé, že dôkaz pravdy nie je treba konkrétne označiť, stačí ho len navrhnúť t.j. napríklad označiť spôsob jeho získania, dôkazný prostriedok. To znamená, že stačí len nenavrhnúť súdu dôkaz pravdy, aby bol splnený predpokladaný následok vychádzania z tvrdení žalobcu. .

Navrhovateľ napokon porovnáva posudzované ustanovenie OSP s § 153c OSP a záverom konštatuje, že "...Vyjadreniu k žalobe a návrhu prípadného dôkazu pravdy sa pripisuje oveľa väčší význam než si zaslúžia a napriek tomu, čo bolo o týchto pojmoch konštatované ich nenaplnenie môže mať tak závažný dopad, aký stanovil

10 zákon. , z ktorého dôvodu považuje ust. § 200i ods. 3 OSP za nevyhovujúce po stránke obsahovej i formálno-právnej.

Ústavný súd si pre potreby konania a rozhodnutia zaobstaral Dôvodovú správu k posudzovanému ustanoveniu, predloženú Národnej rade Slovenskej republiky v súvislosti s navrhovaným prijatím § 200i OSP v rámci novely č. 232/1995 Z. z.

Predseda ústavného súdu vyžiadal podľa § 39 zákona č. 38/1993 Z. z. stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal. Vyžiadal si tiež stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky písomné stanovisko k návrhu na začatie konania nepredložila.

Dôvodová správa k posudzovanému ustanoveniu uvádza:

"Ustanovenia doterajšej šiestej hlavy boli prevzaté do predchádzajúcich ustanovení ako úpravy všeobecne platné v občianskoprávnom procese. Šiestu hlavu je preto možné využiť na osobitnú právnu úpravu konania vo veciach ochrany osobnosti zakotvenej v § 11 a nasl. O.s.p.

Opodstatnenosť navrhovanej právnej úpravy v § 200i a jej odlišnosť od právnej úpravy konania v iných veciach vyplýva zo samotnej povahy osočovania a urážky na cti spôsobovaných verbálnymi výrokmi pred verejnosťou a výrokmi uverejnenými v hromadných oznamovacích prostriedkoch, proti ktorým sa poškodený nemá možnosť účinne brániť iným spôsobom ako popieraním ich pravdivosti. Preto sa spravidla v navrhovanej právnej úprave prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa môže liberovať len vtedy, keď dokáže pravdivosť svojho tvrdenia. .

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Karabín zaslal ústavnému súdu stanovisko tohto obsahu:

11 Predložený návrh Obvodného súdu Bratislava 5 široko rozoberá procesný stav, ale vyjadruje sa aj k viacerým hmotnoprávnym otázkam právnej úpravy ochrany osobnosti v súvislostiach s inými základnými právami a slobodami.

Pri posúdení nastoleného problému treba vychádzať z jednoty hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy, ako procesného postupu príslušného štátneho orgánu (v danom prípade súdu) , ktorého procesné prostriedky musia zabezpečovať účinnú realizáciu jeho hmotnoprávnych práv a slobôd. V tomto smere obvodný súd v niektorých častiach svojho podania správne poukázal na tieto súvislosti v konkrétnej oblasti právnej úpravy. Svoje vyjadrenie však zameriavam na existujúci procesný stav a jeho dopad na súlad s Čl. 47 ods. 3 Ústavy, Čl. 11 a Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnený pod č. 209/1992 Zb., ktorým je Slovenská republika viazaná.

Podľa Čl. 47 ods. 2 Ústavy: Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom .

Podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (rozumej odsek 2 Čl. 47 Ústavy) .

Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb.: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti . Som toho názoru, že znenie ustanovenia § 200i ods. 3 veta prvá a druhá: v

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe .

nie je

v súlade s ČI. 47 ods. 3, v spojení s ČI. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb., v spojení s ČI. 11 Ústavy Slovenskej republiky.

Dôvody:

Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) , vychádzajúc z ČI. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v ustanovení § 18, garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod rovnakým postavením účastníkov treba rozumieť také procesné postavenie každého účastníka, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Občiansky súdny poriadok až do novelizácie ustanovenia § 200i najmä v záujme poskytnutia ochrany porušeným alebo ohrozeným právam v primeranej lehote, zdanlivo staval účastníkov konania do nerovného postavenia (napr. v skrátenom konaní, pri vydávaní rozsudkov pre zmeškanie) . Aj v týchto konaniach však rovnosť účastníkov bola zabezpečená ďalšími procesnými prostriedkami. A v neposlednom rade aj súdom realizovanou zásadou voľného hodnotenia dôkazov a jeho oprávnenia vykonať akýkoľvek dôkaz, vrátane dôkazu, ktorý účastníci nenavrhli.

Súčasné znenie ustanovenia § 200i OSP vo veciach ochrany osobnosti, súdu takýto postup neumožňuje. Toto ustanovenie totiž ukladá súdu expresis verbis povinnosť vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, bez toho, aby súd mal možnosť vykonať dôkaz. Súčasne tým zákon neumožňuje súdu inak hodnotiť tvrdenia uvedené v žalobe a to ani vtedy, ak by išlo o skutočnosti, ktoré sú v rozpore so všeobecne známymi skutočnosťami, alebo sú tieto v rozpore s poznatkami súdu z jeho úradnej činnosti. Tým sa uvedená právna úprava podstatne líši od ustanovení OSP upravujúcich procesný postup v ostatných veciach. Tie totiž umožňujú, aby sa súd na základe jeho poznatkov a skúseností rozhodol, či vykoná v záujme poskytnutia spravodlivej ochrany ďalšie dôkazy. V tomto smere poukazujem na ustanovenia: § 120 ods. 3 OSP- súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov a § 153b ods. 3 OSP - Skutkovým základom rozsudku podľa odseku 1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný.

Uvedená rozdielnosť právnej úpravy v ustanovení § 200i ods. 3 OSP a ostatných ustanovení OSP má ten dôsledok, že účastník konania, ktorý čo aj nezavinene zmešká zákonnú lehotu 30 dní uvedenú v prvej vete § 200i ods. 3, bez možnosti ingerencie súdu sa dostáva do výrazne nevýhodnejšieho postavenia v porovnaní so žalobcom. Jeho postavenie je o to ťaživejšie, že existujúca právna úprava pri tomto spôsobe rozhodnutia neumožňuje dosiahnuť nápravu takto vydaného rozhodnutia ani riadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) OSP. Problematickou a spornou výkladovou otázkou zostáva aj možnosť odlišného skutkového hodnotenia zo strany súdu, ak odvolací súd zruší rozsudok vydaný za predpokladov uvedených v ustanovení § 200i ods. 3 OSP pre porušenie zákona z iného ako dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) OSP. Skôr sa zdá, že ak nemožno súdu prvého stupňa vytknúť nedostatočne zistený skutkový stav, aj po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bude súd viazaný skutkovým stavom uvedeným v žalobe.

Celkove teda možno urobiť záver, že rovnosť účastníkov nie je v ustanovení § 200i ods. 3 OSP procesným predpisom reálne garantovaná a v dôsledku toho nie je reálne garantovaná ani ochrana hmotnoprávnych práv a slobôd, ktoré úzko súvisia s ochranou osobnosti (napr. právo na informácie, právo na prejav, právo na slobodu názoru, sloboda tlače) , ktorým v hierarchii práv a slobôd je často v medzinárodných dokumentoch poskytovaná väčšia ochrana ako právu na ochranu osobnosti (pozri napr. Čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnený pod č. 209/1992 Zb.) . V uvedených súvislostiach poukazujem aj na judikatúru k Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnený pod č. 209/1992 Zb. (Rozsudok vo veci Ekbatani, séria A-134 z roku 1988)

Právo obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementmi širšieho pojmu spravodlivý proces.

(Rozsudok vo veci Delcourt, séria A z roku 1970)

14 Spravodlivé konanie v sebe zahrňuje predovšetkým princíp rovnosti zbraní , t.j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že každá z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane. Princípom rovnosti zbraní nie je ovšem požiadavka spravodlivosti konania vyčerpaná a tento princíp je iba jedným z dielčích aspektov širšieho pojmu spravodlivého procesu. .

Generálny prokurátor Slovenskej republiky JUDr. Michal Vaľo, CSc. predložil nasledovné stanovisko:

Obvodný súd Bratislava 5 podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta Občianskeho súdneho poriadku postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska o rozpore § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s článkom 47 ods. 3 r Ústavy Slovenskej republiky.

Obvodný súd vo svojom návrhu rozsiahle analyzuje procesný stav, navodzuje z neho vyplývajúce situácie, poukazuje na problémy, s ktorými sa súd v sporoch o ochranu osobnosti musí vysporiadať, a taktiež charakterizuje i hmotnoprávne aspekty danej oblasti, a to aj v spojitosti s právnou ochranou ďalších základných práv a slobôd.

Z takéhoto širokého základu obvodný súd potom uzatvára, že spomenutý § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania obsiahnutou v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Pri posudzovaní predloženého návrhu obvodného súdu treba mať na zreteli jednotu hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy ochrany osobnosti (v širších súvislostiach samozrejme i ďalších základných práv a slobôd) tak, ako vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná a zo zákonov, najmä Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku. Takto možno ustáliť, či namietaný § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku napomáha účinnej ochrane práv účastníkov, garantuje ich práva a teda či v konečnom dôsledku je alebo nie je v súlade so zásadou rovnosti účastníkov obsiahnutou v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

15 Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) . Podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb. každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť.

Ústava Slovenskej republiky v citovanom článku 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Zo znenia § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že spomenuté zásady a garancie sú plne reálne, pokiaľ žalovaný v stanovenej lehote splní zákonnú povinnosť, a teda vyjadrí sa k žalobe a navrhne súdu prípadný dôkaz pravdy. Súd,

16 postupom podľa § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku zistí skutkový stav potrebný ako podklad pre spoľahlivé rozhodnutie.

Prinajmenšom ťaživý je však ďalší postup súdu za predpokladu, že žalovaný nesplnil povinnosť uloženú v druhej vete § 200 i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Nemožno totiž vylúčiť, že tvrdenia žalobcu budú v rozpore so skutočnosťami všeobecne známymi, alebo známymi súdu z jeho činnosti alebo tieto tvrdenia budú nepravdivo interpretovať právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 121 Občianskeho súdneho poriadku) . Potom, aj keď povinnosť súdu vychádzať z tvrdení žalobcu neznamená povinnosť bezvýhradne sa s nimi stotožniť, vznikajú pre súd dve možnosti ďalšieho postupu. Buď bude súd vychádzať z tvrdení žalobcu, ako mu to výslovne ukladá druhá veta § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, bez ohľadu na ich obsah, alebo s prihliadnutím na obsah týchto tvrdení bude súd postupovať podľa § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku.

V oboch prípadoch takto modelovanej situácie sa však súd nevyhne porušeniu zákona.

V prvom predpokladanom prípade výsledkom konania bude rozhodnutie porušujúce zásadu rovnosti účastníkov. Tento záver možno podporiť i úvahou o situácii keď žalovaný nezavinene nesplnil povinnosť uloženú v druhej vete § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, dokonca ak túto povinnosť nesplnil v dôsledku protiprávneho konania žalobcu (ktorý mu zabránil ju splniť) a navyše možno túto úvahu akcelerovat’i vedomosťou súdu o takomto počínaní žalobcu.

V druhom predpokladanom prípade bude výsledkom konania rozhodnutie, podklady ktorého súd zistil postupom v rozpore s povinnosťou uloženou v druhej vete § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Rovnako ťaživá procesná situácia vznikne v oboch modelovaných prípadoch i pre odvolací súd pri rozhodovaní podľa § 221 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pretože niet procesnej súvislosti medzi týmto ustanovením a § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Možno teda uzavrieť, že § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôsledne a reálne negarantuje ústavnú zásadu rovnosti účastníkov, pričom v dôsledku toho nie je dôsledne a bezo zvyšku zabezpečená ani realizácia hmotnoprávnych ustanovení o ochrane osobnosti.

Zastávam preto názor, že § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore s článkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. .

Na ústnom pojednávaní, na ktoré boli účastníci, vedľajší účastníci a ich právni zástupcovia riadne a včas predvolaní, bol prítomný zástupca navrhovateľa JUDr. Marián Kurinec.

Zástupca navrhovateľa predniesol svoj návrh zhodne s jeho písomným vyhotovením. Vo svojom vystúpení, doplnenom o odpovede na otázky položené predsedom ústavného súdu a členmi pléna ústavného súdu okrem argumentov, uvedených v návrhu uviedol, že sa dôkazu pravdy ako takému nebráni. Podľa jeho názoru ide o inštitút známy i v iných krajinách Európy. V každom právnom poriadku, ktorý tento pojem pozná, je dôkaz pravdy rozpracovaný precíznejšie, v širšom rozsahu a vo viacerých paragrafoch. Sám ako sudca, ktorému je zverená agenda ochrany osobnosti, naráža na neprekonateľné ťažkosti, spôsobené textom posudzovaného ustanovenia. Uviedol, že má veľa tzv. nepríjemných káuz, najmä z hľadiska účastníkov konania, ktoré kauzy sú verejnosťou veľmi sledované. Uviedol ďalej, že považuje za nepredstaviteľné, aby boli vypočúvaní novinári ako svedkovia a pod trestnoprávnymi následkami by mali byť donucovaní vypovedať pravdu a prezrádzať tak zdroj informácií. Podľa jeho názoru by žurnalistika stratila poslanie, ktoré je citované v niektorých rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Napokon zdôraznil, že v aplikačnej praxi spôsobuje sporné ustanovenie veľké problémy medzi iným i preto, lebo nie je vôbec riešené prepojenie tohto ustanovenia na odvolacie a dovolacie konanie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z týchto právnych úvah:

18 Podľa § 200i ods. 3 OSP. Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť.

Skutočnosť, že uvedené ustanovenie tvorí jeden významový celok nebráni tomu, aby každá z jeho viet - vyjmúc vetu tretiu - mohla byť samostatne posudzovaná z hľadiska jej vzťahu a súladu s čl. 47 ods. 3 ústavy. (Obsah tretej vety ju automaticky vylučuje z takéhoto posudzovania.) V dôsledku tejto skutočnosti sa však právny záver ústavného súdu, vyjadrený v náleze, vzťahuje na celé ustanovenie.

Prvá veta ukladá žalovanému dve povinnosti: v určenej lehote sa vyjadriť a navrhnúť dôkaz. Ustanovené sú ako lehota, tak povaha dôkazu. Všeobecnou lehotou na vyjadrenie k žalobe je 15 dní od jej doručenia (§ 14 ods. 1 písm. a) OSP) . Určenie dlhšej, 30-dňovej lehoty zrejme súviselo so zvýšenou toleranciou zákonodarcu k obtiažnosti, spojenej so získaním kvalifikovaného dôkazu, alebo možnosti navrhnúť ho.

Povaha dôkazu a spôsob ako sa stane známym súdu sú čiastočne špecifikom ustanovenia. Slová navrhnúť a označiť dôkazy (§ 120 OSP) možno považovať za synonymá. Špecifikom je dôkaz pravdy použitý v spojení s adjektívom prípadný.

Synonymický slovník slovenčiny (Bratislava, Veda, 1995) k heslu prípadný uvádza synonymum možný, u ktorého jestvuje možnosť uskutočnenia, splnenia. Tento význam slova nedáva za pravdu názorom, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP neposkytuje možnosť rozdielneho prístupu k tzv. hodnotiacim úsudkom a faktom, z ktorých iba fakty možno preukazovať dôkazmi. Tam, kde je dôkaz pravdy logicky nemožný, nie je možné a ani zákonné takýto dôkaz žiadať a jeho nenavrhnutie akokoľvek (!) sankcionovať. Neodmysliteľnou súčasťou sudcovskej erudície je schopnosť hodnotiť dôkazy, ako to ukladá § 132 OSP. Osvojený, zvládnutý obsah pojmu dôkaz pravdy nedovoľuje excesy ani výnimočne. Toto mal zákonodarca na mysli, keď v prvej vete termín prípadný použil.

19 Navrhovateľ je toho názoru, že zákon neprípustným spôsobom preferuje žalobcu tým, že žalovanému ukladá navrhnúť nie akýkoľvek dôkaz, ale dôkaz pravdy. Tento názor nemožno považovať za správny.

Podľa § 153 ods. 1 OSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci. K spravodlivému rozhodnutiu, ktorým súd poskytne ochranu právam a oprávneným záujmom občanov dôjde po prejednaní občianskoprávnych vecí v občianskom súdnom konaní, po takej činnosti súdu, záverom ktorej môže existovať istota, že súd vyvinul všetko úsilie, aby skutkový stav veci zistil.

Potrebné poznatky pre rozhodnutie dovoľujú utvoriť dôkazy. Podmienkou každého dôkazu, aby za dôkaz mohol byť považovaný, je tvrdenie o skutočnosti, ktorá má byť preukázaná. Toto tvrdenie tvorí predmet dôkazu. Tézu, obsiahnutú v návrhu (nielen na začiatku konania, ale návrhu na rozhodnutie vôbec) je potrebné podporiť argumentami. Ak argumenty nemajú priamy alebo nepriamy vzťah k téze, nemajú povahu dôkazu. Už na úvod je preto potrebné zdôrazniť to, že pre súd sú v konaní prekážkou, ktorej treba predchádzať, ako aj to, že sa javí vhodným každé opatrenie, ktoré tomuto zámeru napomôže.

Podľa § 79 ods. 1 OSP má návrh okrem všeobecných náležitostí obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia je navrhovateľ povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvolal.

Podľa § 120 ods. 1 OSP sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť, inak tiež tzv. bremeno tvrdenia, teda zaťažuje oboch účastníkov konania. Ten, kto má v občianskom súdnom konaní povinnosť tvrdiť určité skutočnosti, je s ohľadom na uvedené povinný tiež o týchto svojich tvrdeniach ponúknuť potrebné dôkazy. Ak nebudú k predneseným tvrdeniam ponúknuté žiadne dôkazy, potom - ak nepôjde o skutočnosti, ktoré netreba dokazovať - nebude možné tvrdenie preukázať. Nepriaznivý účinok nedokázania určitej skutočnosti musí postihnúť toho, kto bol povinný dôkaz ponúknuť. Účinok spojený v občianskom súdnom konaní s dôkaznou povinnosťou všeobecne chápeme ako dôkazné bremeno. V konečnom dôsledku ide o zodpovednosť za výsledok dokazovania. Ak dôkazné

20 bremeno účastník "uniesol", nastáva preňho v občianskom súdnom konaní priaznivý stav.

Účinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena sa môže prejaviť iba v občianskom súdnom konaní, teda iba v procesnoprávnom vzťahu, a to priaznivým alebo nepriaznivým súdnym rozhodnutím. Tento účinok však sa nemôže prejaviť v hmotnoprávnom vzťahu. Hmotnoprávny vzťah je poznávanou skutočnosťou a poznatok o nej - kladný alebo záporný - na samej tejto skutočnosti nič nemení. Za týchto okolností sa účinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ako bolo uvedené, môže prejaviť iba v priaznivom alebo nepriaznivom súdnom rozhodnutí pre toho účastníka, ktorého dôkazné bremeno zaťažovalo, pričom najmä jeho negatívny dopad nemusí byť prejavom alebo reflexiou toho, že potrebný dôkaz či argument neexistuje.

Dôkazné bremeno vždy zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh, prednesený súdu žalobca. Zaťažuje teda dôkazné bremeno vždy vo vzťahu ku všetkým tvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu. Pokiaľ ide o žalovaného, nezaťažuje tohto dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vtedy, ak iba žiada nevyhovieť návrhu. Zaťažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno vtedy, ak sa jeho návrh na rozhodnutie neopiera iba o popieranie tvrdení navrhovateľa. Z takejto konštrukcie postavenia odporcu nemožno vychádzať vo všetkých sporoch o ochranu osobnosti. Vystačí sa s ňou iba v tých prípadoch, keď odporca v takomto konaní popiera autorstvo útoku takéhoto druhu. Zákonodarca zaviedol inštitút dôkazu pravdy v snahe predísť situáciám, za ktorých mohol žalovaný v konaní o ochranu osobnosti predkladať bezcenné dôkazy a tým neúmerne predlžovať konanie.

Zákonodarca spojil pasivitu žalovaného s nepriaznivým dôsledkom, ktorý preňho z tejto pasivity vyplýva. Viedlo ho k tomu zrejme viacero závažných dôvodov, z ktorých akiste záujem zabezpečiť rovnováhu medzi právom na ochranu osobnosti a právom šíriť informácie bol dominantný. Záujem spoločnosti na rýchlom preukázaní pravdivosti určitej správy je rovnako významný, ako záujem jednotlivca na zistení jej nepravdivosti. Budúci (potenciálni) žalobca a žalovaný sa do interakcie

21 dostávajú vďaka aktívnemu chovaniu žalovaného. Obom hrozí následkom neho ujma: jednému i druhému vďaka uverejneniu nepravdivej správy (ak vynecháme oznam síce pravdivý, ale neoprávnený) . Žalovaný je povinný uvedomovať si objektívne čo riskuje, ak už v čase zverejňovania správy nemá dostatok dôkazov o jej preukázateľnosti. Má možnosť voľby medzi vlastnou ujmou po prehratom spore a ujmou spoločnosti , ktorá nebude môcť pôsobiť silou verejnej mienky na zmenu pomerov.

Za prijateľný motív zákonodarcu je možné považovať i snahu maximálne urýchliť konanie. Rýchlosť konania sa však nemôže presadzovať na úkor jeho zákonnosti a ústavnosti. Posudzovaná právna norma sa dostala do nesúladu s čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodov, uvedených v ďalšej časti odôvodnenia nálezu.

Ústavný súd si neosvojil argumenty navrhovateľa ohľadne otázky, v čom zákonodarca objektívne uľahčil a v čom sťažil procesnú situáciu jednotlivých účastníkov konania tým, že prikázal žalovanému v lehote 30 dní vyjadriť sa a navrhnúť prípadný dôkaz pravdy.

Za objektívne sťaženú situáciu nemožno považovať povinnosť dokázať svoje tvrdenie a zvládnuť tým dôkazné bremeno. Podľa stanoviska Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dombo Beher z roku 1993 zahrňuje rovnosť zbraní zásadu, ... že každej strane musí byť poskytnutá primeraná príležitosť prezentovať svoj prípad vrátane potrebných dôkazov ... . Výzva k vyjadreniu a navrhnutiu dôkazu nemôže byť preto v rozpore so záujmami účastníka a touto zásadou, pretože týmto spôsobom je bezozvyšku rešpektovaná.

Ochrana osobnosti nie je iba oblasťou občianskoprávnou a predmetom občianskeho súdneho konania. Ak útok na osobnú česť občana dosahuje určitú kvalitu, stáva sa jeho pôvodca páchateľom trestného činu (napríklad ohovárania podľa § 206 Trestného zákona) . Z hľadiska objektu a objektívnej stránky civilného i trestného deliktu niet medzi nimi diferencií. Iné postavenie má však trestne stíhaná osoba z hľadiska preukazovania subjektívnej stránky činu a iné postavenie žalovaný v civilnom procese. Bez opakovania známych skutočností je potrebné uviesť, že trestne stíhaný občan bez nebezpečenstva nepriaznivého výsledku môže iba popierať (okrem

22 skutočnosti, že ku skutku vôbec došlo) úmysly, ktoré sú mu kladené za vinu a orgán činný v trestnom konaní je povinný mu ich preukázať. Výrazná odlišnosť medzi týmito dvoma druhmi ochrany osobnosti znemožňuje preto akékoľvek porovnávanie postavenia žalovaného a obžalovaného z hľadiska ich obrany.

Ustanovenie § 200i OSP je v uvedené v šiestej hlave OSP pod marginálnou rubrikou "Konanie vo veciach ochrany osobnosti". Táto skutočnosť predznačuje úvahy o tom, čo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a či táto priorita mala svoje opodstatnenie.

Ústava Slovenskej republiky poskytuje ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena v čl. 19 ods. 1. V čl. 26 ústavy sa zaručuje sloboda prejavu, právo na informácie, právo na vyjadrovanie svojich názorov, prijímanie a rozširovanie informácií atď. Kým v čl. 26 ods. 4 ústavy sa za podmienok, že ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných etc. umožňuje slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie obmedziť zákonom, práva zakotvené v čl. 19 ústavy takýmto spôsobom obmedziť nemožno. Občiansky zákonník v § 11 a nasl. špecifikuje o aké práva v rámci tejto ochrany ide. Čl. 46 a nasl. ústavy pojednáva o "práve na súdnu a inú právnu ochranu". Súdnu a inú právnu ochranu je príslušný orgán povinný poskytnúť tomu, kto sa o ňu zákonom predpísaným spôsobom uchádza.

V konaní o ochranu osobnosti sa na strane žalobcu o súdnu ochranu uchádza občan, subjektívne presvedčený o tom, že jeho právo bolo porušené. Nie je porušením princípu rovnosti účastníkov, ak je žalovaný v takomto spore vyzvaný preukázať, že právo na ochranu osobnosti neporušil. Rovnako je legitímne požadovať, aby tak urobil v určenej lehote bez agravačných tendencií a špekulatívneho predlžovania súdneho sporu.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v kauze Eriksson z roku 1989 (identicky v kauze Kruslin z 1970) stanovisko, že "...interpretácia a aplikácia vnútroštátneho práva prislúcha vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom.".

23 Ak v OSP absentuje legálna definícia pojmu dôkaz pravdy, nebránilo by to súdom interpretovať i aplikovať ho tak, ako to zodpovedá kontextu, v ktorom tvorí logický celok s princípom objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv.

V podstate jednoduchú ale výstižnú definíciu dôkazu pravdy predstavoval § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 108/1933 Sb. o ochrane cti. Vzdor tomu, že ide o trestnoprávny predpis, niet dôvodu hľadať pre tento termín iný obsah. Spomínané ustanovenie je uvedené medzi dôvodmi vylučujúcimi trestnost’ a jeho konkrétna podoba je: ak sa dokáže, že uvedené alebo oznámené skutočnosti sú pravdivé (dôkaz pravdy) . Je hľadaním neexistujúceho problému považovať tento pojem za niečo, s čím by súd mohol mať ťažkosti pri jeho výklade. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska Európskeho súdu ohľadne interpretácie vnútroštátneho práva nemá v právnej praxi opodstatnenie aplikačná neistota. Tvrdenie žalovaného o žalobcovi má totiž presný obsah. Pravdivosť tohto obsahu má preukázať ten, kto ho tvrdí. Iba dôkaz smerujúci k preukázaniu pravdivosti tvrdenia je možné považovať za dôkaz pravdy. Rozsah liberačných možností zákon nezužuje. Sú dané objektívne - alebo je údaj pravdivý, odsúhlasený žalobcom, či inak právne bezchybný, alebo nie. Sú dané pravdaže i subjektívne; akékoľvek presvedčenie žalovaného o svojej pravde však nemôže mať povahu dôkazu. Tieto detaily však presahujú rámec posudzovania súladu § 200i ods. 3 OSP s ústavou. Mimo tohto rámca sú tiež odpovede na viacero nejasností, ktoré navrhovateľovi vyvstávajú v dôsledku rôznych kombinácií vzájomného chápania či nechápania žalovaného a súdu. Podstatné je, že nie je v nesúlade s čl. 47 ods. 3 ústavy, ak je to žalovaný, ktorý má navrhnúť dôkaz o pravdivosti svojho tvrdenia. V uvedenom zmysle preto nie zaťaženie žalovaného dôkazným bremenom je opatrením, ktoré by bolo v rozpore s jeho ústavnými právami. Ak je teda žalovaný povinný do 30 dní od doručenia žaloby ... vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy , nestavia to samo o sebe žalobcu do výhodnejšej pozície, znamenajúcej porušenie rovnosti účastníkov v procese.

Rovnosť účastníkov patrí k základným, ťažiskovým princípom občianskeho súdneho konania. Je vedľa princípu verejnosti jedným z dvoch, ktoré ústava priamo vo

24 svojich článkoch zakotvuje. Svoj pôvod má v prirodzeno-právnej teórii rovnosti občanov, garantovanej v našej ústave čl. 12. Podľa § 18 OSP, ktorý predstavuje zákonnú transformáciu čl. 47 ods. 3 ústavy "Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.".

Ústavný súd posudzuje právnu normu výlučne z hľadiska jej súladu s ústavou.

Napriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, či právna norma predstavuje možnosť reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahrňuje jej hodnotenie otázky, aké problémy môže spôsobiť v aplikačnej praxi.

V stanovisku ku kauze Sunday Times z roku 1979 Európsky súd uviedol: Mnohé zákony používajú často termíny, ktoré sú v tej či onej miere vágne a ich interpretácia a aplikácia sú otázkou praxe. Možnosť rozdielnej interpretácie nespochybňuje právnu podstatu právneho predpisu.

Viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva obsahujú stanoviská k pojmu rovnosť účastníkov. Vo veci Delcourt z roku 1970 ho hodnotil ako "... princíp rovnosti zbraní, t.j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane.". S nevýznamnými, skôr štylistickými obmenami je rovnosť účastníkov charakterizovaná i v iných rozhodnutiach.

Zásada rovnosti účastníkov sa uplatňuje nielen v prvostupňovom konaní. Účastníci sú si rovní v priebehu celého konania, ukončeného doručeným rozsudkom, ktorý nemožno napadnúť odvolaním (§ 159 ods. 1 OSP) .

Podľa § 201 OSP účastníci môžu napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 211 OSP platia pre konanie na odvolacom súde primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné. OSP neobsahuje osobitné ustanovenia, ktorými by sa riadil odvolací súd vo veciach rozhodovaných podľa § 200i OSP.

25 Zásada rovnosti účastníkov vyžaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekážok. Nedostatočná kompatibilita § 200i ods. 3 OSP (jeho druhej vety) a § 218 a nasl. OSP takúto prekážku predstavuje.

Dôvody, pre ktoré môže odvolací súd zrušiť napadnuté rozhodnutie nie sú v § 221 ods. 1 OSP uvedené taxatívne (arg.: najmä ho zruší, ak ...) . Podľa písm. a) citovaného ustanovenia zruší súd rozhodnutie v prípade, že rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Napriek príkladmo uvedeným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, táto skutočnosť pripúšťa konštatovať ďalší, v ustanovení neuvedený dôvod, táto možnosť je pre potreby konania o ochranu osobnosti nepraktická. Celé ustanovenie § 200i ods. 3 OSP sa dotýka dokazovania, teda zisťovania skutkového stavu. Vadu prvostupňového rozsudku, spočívajúcu v nedostatočne zistenom skutkovom stave, je možné podľa uvedeného ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) OSP napraviť. Nie však za situácie, ktorú vytvára druhá veta § 200i ods. 3 OSP. S pasivitou žalovaného musí súd reálne rátať aj napriek opatreniam, ktorými ho môže k súčinnosti nútiť . Súd musí rozhodnúť, aj keď žalovaný nemá na rozhodnutí záujem. Napriek zneniu § 79 ods. 1 OSP (...pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov ...) a možností daných súdu § 43 OSP žalobcovi nič nehrozí, ak koncipuje žalobu tak, ako skutkový a právny stav vidí on sám. Vychádzať z tvrdení žalobcu podľa názoru ústavného súdu neznamená povinnosť súdu nekriticky prijať všetko, čo je v žalobe uvedené. Jej obsah tvorí východisko pre úsudok o jej opodstatnenosti. Porušenie práv na ochranu osobnosti predpokladá aspekt verejnosti , nemôže teda k nemu dôjsť tzv. medzi štyrmi očami. Vo väčšine prípadov sú však argumenty vylučujúce zodpovednosť žalobcu známe iba jemu. Ak ich neuvedie pred súdom prvého stupňa, bude rozsudok vynesený na základe zákonne zisteného skutkového stavu. Nie je pritom nevyhnutné uplatňovať zásadu čo nie je v spisoch,

26 nie je na svete s prihliadnutím na možnosti súdu v istom rozsahu vďaka svojim prípadným poznatkom skutkový stav korigovať. Pri nedostatočne zistenom skutkovom stave však nejde iba o nevykonanie dôkazov už známych, ale i tých, ktoré sa medzičasom objavili, alebo sú dosiahnuteľné a pre spravodlivé rozhodnutie potrebné. Zásadne však by bolo v rozpore s autonómiou vôle účastníka nerešpektovať jeho rozhodnutie k žalobe sa vôbec nevyjadrovať (viď tiež nález PL. ÚS 43/95) .

To však neznamená, že po vynesení prvostupňového rozhodnutia žalovanému v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov môže byť upreté právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) . Uplatnenie procesných práv účastníka v celej šírke poskytovanej OSP v odvolacom konaní musí súdu umožňovať medzi iným i také reparácie, aké riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 2 Cdo 29/92, keď vyriekol, že: Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. Ak by odvolací súd musel konštatovať, že skutkový stav bol zistený dostatočne, pretože iný záver mu zákon neumožňuje, nemožno hovoriť o rovnosti účastníkov, platnej v priebehu celého občianskeho súdneho konania v prípade, že žalovaný sa rozhodne využiť právo odvolať sa a navrhnúť prípadný dôkaz pravdy až v odvolacom konaní.

Zhodnotenie postoja žalovaného, ktorým zapríčinil, že súd nemohol rozhodnúť v zmysle § 114 OSP nájde svoj výraz vo výroku o trovách a nákladoch konania, čo je jedinou možnou sankciou, ktorá je v súlade so zákonom a ústavou.

Ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje ústavnú garanciu rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní.

27 Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 19. novembra 1997

J U Dr. Milan Č i č predseda pléna Ústavného súdu Za správnosť vyhotovenia: Slovenskej republiky Ing. Alžbeta

28 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLE Z Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Čemáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na ústnom pojednávaní 11. novembra 1997 prerokoval návrh Okresného súdu Bratislava V, Prokofievova 10-12, Bratislava, zastúpeného JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom senátu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Dušanom Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, za účasti vedľajších účastníkov , podnikateľa, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom v Bratislave a Slovenskej televízie Bratislava, o vyslovenie nesúladu § 200i ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Ustanovenie § 200i ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého "Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť." n ie je v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

Odôvodnenie:

Okresný súd Bratislava V, zastúpený JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom senátu (ďalej len "navrhovateľ") , podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, v ktorom žiadal ústavný súd o zaujatie stanoviska vo veci súladu § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") .

Návrh na začatie konania podal Okresný súd Bratislava V na ústavný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, keďže dospel k záveru, že § 200i ods. 3 OSP je v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy.

Pred podaním návrhu na ústavný súd okresný súd prerušil konanie vo veci 11 C 16/96 účastníkov , žalobcu vo veci ochrany osobnosti proti žalovanej Slovenskej televízii Bratislava.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí, konanom 12. novembra 1996 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len "zákon o ústavnom súde ) návrh predbežne prerokoval, a podľa ods. 3 citovaného ustanovenia prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svoj názor, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodnil týmito argumentami:

Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

2 ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobčanov.

Podľa § 2 cit. zák., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a zameriavajú svoju činnosť na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 3 cit. zák., občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa § 114 ods. 1 cit. zák., pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Podľa ods. 2 písm. c) cit. ust. zák., za tým účelom predseda senátu zabezpečí, aby bolo možné na pojednávaní vykonať potrebné dôkazy, a ak je to účelné, môže vykonať dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu.

Podľa § 117 ods. 1 veta prvá cit. zák., pojednávanie vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene.

Podľa § 120 ods. 1 cit. zák., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykonať aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Podľa § 125 cit. zák., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenie orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 128 cit. zák., orgány štátnej správy a samosprávy, ako aj právnické osoby, sú povinné na dotaz oznámiť súdu písomne alebo prostredníctvom povereného zástupcu skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

3 Podľa § 129 ods. 1 cit. zák., dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej časť na pojednávaní predseda senátu prečíta alebo oznámi jej obsah.

Podľa ods. 2 cit. ust. zák., predseda senátu môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je zrejmá základná charakteristika občianskeho súdneho konania, ďalej charakteristika prípravy pojednávania, dokazovania, dôkazov ako takých aj ich získavania a predkladania.

Z hľadiska dôkazov, dokazovania, ich získavania a predkladania obsahuje šiesta hlava O.s.p. konanie vo veciach ochrany osobnosti osobitné ustanovenie § 200i ods. 3, podľa ktorého je žalovaný povinný do 30 dní od doručenia žaloby sa k nej vyjadriť a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy.

Súd dospel k záveru, že do rozporu s čl. 47 ods. 3 Ústavy sa dostal § 200i ods. 3 O.s.p., podľa ktorého žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Podľa cit. čl. Ústavy, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (konanie pred súdmi, iným štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.

Na úvod je potrebné konštatovať, že termín dôkaz pravdy nie je termínom novým, ale v minulosti bol známy z právnej teórie a až novelou O.s.p. sa dostal do podoby inštitucionálnej. Znamená v zásade skutočnosti vyjadrujúce pravdivosť tvrdenia osoby, ktorá mala zasiahnuť do osobnostných práv druhej osoby. Pokiaľ sa použil výraz pravdivosť tvrdenia , malo to svoj význam, ako bude ďalej ozrejmené.

Problém spočíva v nemožnosti všeobecného použitia dôkazu pravdy, ako bude ďalej na to podrobne poukázané. Okrem toho pravdivosť difamujúceho tvrdenia nie je jedinou a rozhodujúcou skutočnosťou pri posudzovaní dôvodnosti žaloby o ochranu osobnosti. Ďalšími skutočnosťami sú spôsobenie ujmy resp. či zásah bol spôsobilý privodiť ujmu na týchto právach. Určitá informácia môže byť pravdivá resp. môže sa preukázať jej pravdivosť, nemusí to v konečnom dôsledku však znamenať úspešnosť v

4 konaní, ak by sa preukázalo, že informácia - skutkové tvrdenie nespôsobila zásah do práv resp. nebola spôsobilá tento zásah privodiť. Rovnako pravdivé skutkové tvrdenie môže spôsobiť ujmu resp. môže byť spôsobilé privodiť ujmu alebo naopak nepravdivé skutkové tvrdenie môže privodiť ujmu, ale aj nemusí (resp. môže alebo nemusí byť spôsobilé privodiť ujmu) .

Ako už bolo poukázané, dôkaz pravdy nebude možné použiť vo všeobecnosti v každom konaní o ochranu osobnosti.

Prakticky je dôkaz pravdy vylúčený, ak ide o skutočnosti súkromného života bez ohľadu na ich pravdivosť, dokonca ani vtedy, ak nejde vôbec o skutočnosti difamujúce.

Taktiež je dôkaz pravdy vylúčený pri kritike (hodnotiacich úsudkoch) , keďže nemožno vykonať dôkaz pravdy o subjektívnom kritickom hodnotení (najmä žurnalistika) . Je nutné spomenúť prípady neprípustnej kritiky (napr. nadávky) , kedy by pravdivosť bola absolútne nemerateľná.

Treba tiež zdôrazniť, že dôkaz pravdy môže byť dôvodom plne vylučujúcim neoprávněnost’ zásahu do cti len vtedy, ak sa vzťahuje na všetky tvrdenia difamujúcej povahy. Ak by bol dôkaz pravdy vykonaný len o niektorých tvrdeniach, aj keby išlo o tvrdenie v pomere k ostatným (podružným tvrdeniam) podstatné, vzťahuje sa dôvod vylúčenia neoprávněnosti zásahu vždy len na tie tvrdenia, o ktorých dôkaz pravdy bol vykonaný (čiastočný dôkaz pravdy) , iba ak by difamačná povaha ostatných tvrdení vyplývala už z tých tvrdení, ktorých pravdivosť preukázaná bola.

Pre úplnosť treba dodať, že vzhľadom k zásade objektívnej zodpovednosti, na ktorej je osobnostnoprávna ochrana založená, nemôže byť nikdy neoprávněnost’ zásahu vylúčená preto, že ten, kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim skutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej viere, že uvedené skutkové tvrdenie sú pravdivé (tzv. dôkaz ospravedlniteľného omylu) . Opäť sa to môže týkať najmä žurnalistiky. .

5 Návrh sa tiež zaoberá postavením dôkazu pravdy pri tzv. obrane chránených záujmov a prípadmi, kedy uvedenie difamujúcich skutkových tvrdení nemožno považovať za neoprávnený zásah do cti; uvádza tiež prípady (sféra politického boja) , kde sa má rátať s istou toleranciou pri posudzovaní jednotlivých výrokov. Ďalej uvádza prípady, kedy zásah do cti, dôstojnosti, mena a podobne ospravedlniteľný nie je a pokračuje:

Dôkaz pravdy by doslova iluzórne pôsobil v konaniach o ochranu osobnosti, kedy predmetom konania by bol zásah uskutočnený prostredníctvom spravodajstva. Táto oblasť je veľmi citlivá, najmä v dnešnej dobe, v dobe rozmachu informácií. Do konfliktu sa dostáva právo na informácie s právom na ochranu osobnosti. Markantné je to najmä v súvislosti s nutnou pohotovosťou médií, s tým spojenou rýchlosťou informácií, ktoré sú často horúce , čo je zase spojené s ich nepreverenosťou z hľadiska pravdivosti. Pri posudzovaní tohto zásahu je prioritná neoprávnenosť, kritérium pravdivosti je zatláčané resp. pravdivosťou informácie sa nemožno brániť zásahu, ktorého charakter je daný neoprávnenosťou. Tieto prípady je treba odlíšiť od kritiky (hodnotiacich úsudkov) , čo už bolo spomenuté z hľadiska dôkazu pravdy. .

Ďalej sa návrh zaoberá podrobne možnými problémami, ktoré by vyvstali v súvislosti s prezentovaním názorov z oblasti historiografie, v súvislosti so zachovávaním štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva a štátom uznanej povinnosti mlčanlivosti. Rozoberá tiež možný dopad vzťahu novinár - zdroj informácií na výsledok sporu v prípade, že novinár z etických dôvodov zdroj informácií nebude chcieť uviesť. Spomína tiež problematiku spovedného tajomstva, jeho rešpektovanie a ďalej pokračuje:

Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v konaní o ochranu osobnosti navyše nie je dôležitý úmysel, nedbanlivosť, vedomý, nevedomý zásah, zavinený zásah, nezavinený zásah, konanie v dobrej viere (dôkaz tzv. ospravedlniteľného omylu) , vyvolanie

6 následku. Významná je len neoprávněnost’ zásahu do cti, dôstojnosti, mena, a pod. Len proti neoprávnenému zásahu sa poskytuje osobnostnoprávna ochrana. Táto všeobecná zásada značne relativizuje dôkaz pravdy. Napriek tomu sa dôkaz pravdy priorizuje, čo je v rozpore s jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásady rovnocennosti dôkazov.

Použitie dôkazu pravdy bude skutočne veľmi relatívne, a to i tam, kde by sa teoreticky dal použiť (skutkové tvrdenie) , či už z dôvodov zákonných, morálnych, etických alebo jednoducho právno-logických.

Trvať na dôkaze pravdy by znamenalo v určitých prípadoch vystaviť žalovaného dileme - predložiť dôkaz pravdy obsahujúce určité skutočnosti (novinárska etika, spovedné tajomstvo, štátne, hospodárske, služobné tajomstvo a pod.) , a mať šancu na úspech v konaní, ale byť v rozpore s právom, etikou, svedomím alebo nepredložiť ho a byť neúspešný v konaní. .

Na základe uvedeného dochádza navrhovateľ k záveru, "... že rozsah ochrany osobnosti je oveľa širší ako možné použitie dôkazu pravdy"." Je toho názoru (str. 10 návrhu) , že dôkaz pravdy v podobe formálno-právneho zakotvenia v zákone v kontexte celého predmetného ustanovenia § 200i ods. 3 OSP sa stáva samoúčelným.

Ďalej návrh pokračuje:

Všetky doposiaľ uvedené skutočnosti však môžu mať významné procesné dôsledky. Takým veľmi závažným dôsledkom je to, že pokiaľ sa žalovaný k žalobe nevyjadrí resp. nenavrhne súdu prípadný dôkaz, súd pri rozhodovaní o nej vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Žalovaný má tento procesný krok urobiť v lehote 30 dní od doručenia žaloby. Problémom je práve citovaný procesný dôsledok, a to ten, že súd má vychádzať pri rozhodovaní z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Zo zákonnej formulácie vychádza, že súd je povinný vychádzať pri rozhodovaní o žalobe z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

7 V prvom rade je neprípustné, aby sa súdu ukladalo, z čoho má pri rozhodovaní vychádzať. .

Návrh konštatuje, že toto ustanovenie je mimoriadnym zásahom do nezávislosti justície. Cieľ zákonodarcu vytvoriť právne predpoklady pre rýchlosť konania, čo v konaniach o ochranu osobnosti možno akceptovať, môže výrazne negatívne zasiahnuť podľa navrhovateľa do práv žalovaného. Túto problematiku návrh konkretizuje:

Ďalej je neprípustné a v tom je vlastne porušená zásada rovnosti účastníkov vystavovať žalovaného procesné nevýhodnému postaveniu v konaní. Týmto ustanovením § 200i ods. 3 veta prvá a druhá sa žalovaný dostáva do horšieho postavenia ako žalobca.

Takýto postup v konaniach o ochrane osobnosti, ktoré sú svojím charakterom konania mimoriadne právne náročné najmä po stránke hmotnoprávnej nie je na mieste a celé konanie neprípustné zľahčuje a zjednodušuje. Konania o ochrane osobnosti sú príliš komplikované, aby sa v nich postupovalo uvedeným spôsobom. Zo zákonnej dikcie totiž vyplýva, že v prípade, ak sa žalovaný v lehote 30 dní nevyjadrí k žalobe a nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, súd teoreticky a vlastne i prakticky rozhodne na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že rozhodne v jeho prospech. Taktiež je zrejmé, že ak by aj žalovaný predložil súdu i dodatočne vyjadrenie a návrh prípadného dôkazu pravdy, súd by nemal resp. nesmel k nemu prihliadať. Oprávnenosť tohto záveru možno vyvodiť z toho, že zákonodarca vyjadril, že sa bude v týchto prípadoch vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že ďalšie dokazovanie sa nepredpokladá. Zákonodarca vyjadril závažnosť tejto úpravy tým, že o tomto následku musí súd žalovaného poučiť. Z celkovej koncepcie ust. § 200i O.s.p., je zrejmé podriadenosť jedinému cieľu - rýchlosti. .

Návrh sa dotýka možnosti uplatnenia § 58 OSP., možnosti uplatnenia prejednacej zásady a dochádza k záveru, že žalovaný po uplynutí 30-dňovej lehoty už nemôže súdu predkladať ďalšie dôkazy a pokračuje:

8 Veľmi závažnou skutočnosťou je aj to, že žalovaný nemusí správne kvalifikovať skutočnosti tvoriace dôkaz pravdy, čím sa dostane do zlej situácie z hľadiska úspechu v konaní.

Závažnosť je daná tým, že zo zákonného ustanovenia sa dá dôjsť k tomu, že aj nekvalifikované vyjadrenie a nekvalifikovaný návrh prípadného dôkazu pravdy v stanovenej lehote, môže mať pre žalovaného tie isté dôsledky (neúspech v konaní) , ako keby sa nevyjadril vôbec spolu s návrhom na prípadný dôkaz pravdy. A čo je ešte závažnejšie v oboch uvedených prípadoch, ak by sudca vykonával ďalej dokazovanie, dá sa z doposiaľ uvedeného dovodiť záver, že sudca porušuje zákon!

Posledný problém je v gramatickom znení predmetného ustanovenia, konkrétne spojka a v spojení ...... vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy . Táto formulácia nie je presná. Z právneho hľadiska je totiž význam spojok jasný. Tým sa totiž toto ustanovenie stáva nezmyselným, keďže žalovaný sa v podstate núti k vyjadreniu, ktorého obsahom by mal byť prípadný dôkaz pravdy, čo z doposiaľ uvedeného vyznieva mimoriadne nepresne a zavádzajúco.

Zo samotnej formulácie citovanej časti ustanovenia vyplýva, že obsahom nie každého vyjadrenia k žalobe bude dôkaz pravdy. Bude tak zrejme v tých prípadoch, kedy by použitie dôkazu pravdy prichádzalo do úvahy, teda pôjde o prípady zásahov do osobnostných práv skutkovými tvrdeniami, a to výlučne. V iných prípadoch zásahov do osobnostných práv, ako už bolo niekoľkokrát konštatované, jeho použitie prakticky neprichádza do úvahy. Avšak problém pre žalovaného nastane, keď sa síce vyjadrí k žalobe, avšak nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, hoci by v konkrétnom prípade do úvahy prichádzal. Pre konajúceho sudcu by to znamenalo nutnosť ihneď vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, a to práve z dôvodu použitia spojky a v spomínanom slovnom spojení. To isté platí aj ak ho nesprávne kvalifikuje, teda ak žalovaný navrhne súdu dôkaz, o ktorom sa domnieva, že je dôkazom pravdy, ale v skutočnosti z právneho hľadiska o dôkaz pravdy nepôjde v dôsledku jeho mylného názoru.

9 Ďalej je treba sa pristaviť pri obsahu samotného pojmu vyjadrenie . Už t vyslovený v tomto návrhu názor, že vyjadrenie k žalobe slúži viac-menej k orientá* súdu pred ďalším dokazovaním, tak ako to vyplýva z § 114 ods. 2 písm. a) O.s.j podľa ktorého za tým účelom (prípravy pojednávania) predseda senátu spravidla zis stanovisko odporcu a pokúsi sa prípadne predbežne o zmiernené vybavenie prípadu.

Kým v uvedenom ustanovení je dané získanie vyjadrenia fakultatívne, v us § 200i ods. 3 je predloženie vyjadrenia obligatórne, pokiaľ sa nemá naplniť následok tomto ustanovení obsiahnutý.

Dá sa usúdiť, že obsahom vyjadrenia v konaní o ochranu osobnosti musia byt skutočnosti, ktoré vecne zabránia už spomenutému následku. Týmto zákonodarca určil a vymedzil prakticky obsah pojmu vyjadrenie . V opačnom prípade, teda, ak vyjadrenie k žalobe nebude obsahovať tieto skutočnosti, postup súdu bude rovnaký ako v prípade absencie dôkazu pravdy, resp. kvalifikovaného (z právneho hľadiska ) dôkazu pravdy, t.j. súd bude musieť vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. To znamená, že nie každé vyjadrenie bude právne kvalifikovaným vyjadrením I slúžiacim k tomu.

Samozrejme, to isté platí ak sa žalovaný nevyjadrí vôbec. Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo nielen formálno-právne, ale i obsahovo stanoviť pojmy vyjadrenie a návrh dôkazu pravdy.

Čo sa týka pojmu navrhnúť prípadný dôkaz pravdy, z gramatického výkladu je zrejmé, že dôkaz pravdy nie je treba konkrétne označiť, stačí ho len navrhnúť t.j. napríklad označiť spôsob jeho získania, dôkazný prostriedok. To znamená, že stačí len ..nenavrhnúť súdu dôkaz pravdy, aby bol splnený predpokladaný následok vychádzania z tvrdení žalobcu. .

Navrhovateľ napokon porovnáva posudzované ustanovenie OSP s § 153c OSP a záverom konštatuje, že "...Vyjadreniu k žalobe a návrhu prípadného dôkazu pravdy sa pripisuje oveľa väčší význam než si zaslúžia a napriek tomu, čo bolo o týchto pojmoch konštatované ich nenaplnenie môže mať tak závažný dopad, aký stanovil

10 zákon z ktorého dôvodu považuje ust. § 200i ods. 3 OSP za nevyhovujúce po ssnrafce obsahovej i formálno-právnej.

Ústavný súd si pre potreby konania a rozhodnutia zaobstaral Dôvodovú správu k posudzovanému ustanoveniu, predloženú Národnej rade Slovenskej republiky v súvislosti s navrhovaným prijatím § 200i OSP v rámci novely č. 232/1995 Z. z.

Predseda ústavného súdu vyžiadal podľa § 39 zákona č. 38/1993 Z. z. stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal. Vyžiadal si tiež stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky písomné stanovisko k návrhu na začatie konania nepredložila.

Dôvodová správa k posudzovanému ustanoveniu uvádza:

"Ustanovenia doterajšej šiestej hlavy boli prevzaté do predchádzajúcich ustanovení ako úpravy všeobecne platné v občianskoprávnom procese. Šiestu hlavu je preto možné využiť na osobitnú právnu úpravu konania vo veciach ochrany osobnosti zakotvenej v § 11 a nasl. O.s.p.

Opodstatnenosť navrhovanej právnej úpravy v § 200i a jej odlišnosť od právnej úpravy konania v iných veciach vyplýva zo samotnej povahy osočovania a urážky na cti spôsobovaných verbálnymi výrokmi pred verejnosťou a výrokmi uverejnenými v hromadných oznamovacích prostriedkoch, proti ktorým sa poškodený nemá možnosť účinne brániť iným spôsobom ako popieraním ich pravdivosti. Preto sa spravidla v navrhovanej právnej úprave prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa môže liberovať len vtedy, keď dokáže pravdivosť svojho tvrdenia. .

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaslal ústavnému súdu stanovisko tohto obsahu:

11 Predložený návrh Obvodného súdu Bratislava 5 široko rozoberá procesný stav, ale vyjadruje sa aj k viacerým hmotnoprávnym otázkam právnej úpravy ochrany osobnosti v súvislostiach s inými základnými právami a slobodami.

Pri posúdení nastoleného problému treba vychádzať z jednoty hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy, ako procesného postupu príslušného štátneho orgánu (v danom prípade súdu) , ktorého procesné prostriedky musia zabezpečovať účinnú realizáciu jeho hmotnoprávnych práv a slobôd. V tomto smere obvodný súd v niektorých častiach svojho podania správne poukázal na tieto súvislosti v konkrétnej oblasti právnej úpravy. Svoje vyjadrenie však zameriavam na existujúci procesný stav a jeho dopad na súlad s Čl. 47 ods. 3 Ústavy, Čl. 11 a Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnený pod č. 209/1992 Zb., ktorým je Slovenská republika viazaná.

Podľa Čl. 47 ods. 2 Ústavy: Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom .

Podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (rozumej odsek 2 Čl. 47 Ústavy) .

Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb.: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti .

12 Som toho názoru, že znenie ustanovenia § 200i ods. 3 veta prvá a druhá: Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby 79) vyjadriť sa k nej a nasthnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe .

n ie je

v súlade s Čl. 47 ods. 3, v spojení s Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb., v spojení s Čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky.

Dôvody:

Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) , vychádzajúc z Čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v ustanovení § 18, garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod rovnakým postavením účastníkov treba rozumieť také procesné postavenie každého účastníka, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Občiansky súdny poriadok až do novelizácie ustanovenia § 200i najmä v záujme poskytnutia ochrany porušeným alebo ohrozeným právam v primeranej lehote, zdanlivo staval účastníkov konania do nerovného postavenia (napr. v skrátenom konaní, pri vydávaní rozsudkov pre zmeškanie) . Aj v týchto konaniach však rovnosť účastníkov bola zabezpečená ďalšími procesnými prostriedkami. A v neposlednom rade aj súdom realizovanou zásadou voľného hodnotenia dôkazov a jeho oprávnenia vykonať akýkoľvek dôkaz, vrátane dôkazu, ktorý účastníci nenavrhli.

Súčasné znenie ustanovenia § 200i OSP vo veciach ochrany osobnosti, súdu takýto postup neumožňuje. Toto ustanovenie totiž ukladá súdu expresis verbis povinnosť vychádzať z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, bez toho, aby súd mal možnosť vykonať dôkaz. Súčasne tým zákon neumožňuje súdu inak hodnotiť tvrdenia uvedené v žalobe a to ani vtedy, ak by išlo o skutočnosti, ktoré sú v rozpore so všeobecne známymi skutočnosťami, alebo sú tieto v rozpore s poznatkami súdu z jeho úradnej činnosti. Tým sa uvedená právna úprava podstatne líši od ustanovení OSP upravujúcich procesný postup v ostatných veciach. Tie totiž umožňujú, aby sa súd na základe jeho poznatkov a skúseností rozhodol, či vykoná v záujme poskytnutia spravodlivej ochrany ďalšie dôkazy. V tomto smere poukazujem na ustanovenia: § 120

13 ods. 3 OSP- súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov a § 153b ods. 3 OSP - Skutkovým základom rozsudku podľa odseku 1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný.

Uvedená rozdielnosť právnej úpravy v ustanovení § 200i ods. 3 OSP a ostatných ustanovení OSP má ten dôsledok, že účastník konania, ktorý čo aj nezavinené zmešká zákonnú lehotu 30 dní uvedenú v prvej vete § 200i ods. 3, bez možnosti ingerencie súdu sa dostáva do výrazne nevýhodnejšieho postavenia v porovnaní so žalobcom. Jeho postavenie je o to ťaživejšie, že existujúca právna úprava pri tomto spôsobe rozhodnutia neumožňuje dosiahnuť nápravu takto vydaného rozhodnutia ani riadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) OSP. Problematickou a spornou výkladovou otázkou zostáva aj možnosť odlišného skutkového hodnotenia zo strany súdu, ak odvolací súd zruší rozsudok vydaný za predpokladov uvedených v ustanovení § 200i ods. 3 OSP pre porušenie zákona z iného ako dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) OSP. Skôr sa zdá, že ak nemožno súdu prvého stupňa vytknúť nedostatočne zistený skutkový stav, aj po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bude súd viazaný skutkovým stavom uvedeným v žalobe.

Celkove teda možno urobiť záver, že rovnosť účastníkov nie je v ustanovení § 200i ods. 3 OSP procesným predpisom reálne garantovaná a v dôsledku toho nie je reálne garantovaná ani ochrana hmotnoprávnych práv a slobôd, ktoré úzko súvisia s ochranou osobnosti (napr. právo na informácie, právo na prejav, právo na slobodu názoru, sloboda tlače) , ktorým v hierarchii práv a slobôd je často v medzinárodných dokumentoch poskytovaná väčšia ochrana ako právu na ochranu osobnosti (pozri napr. Čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnený pod č. 209/1992 Zb.) . V uvedených súvislostiach poukazujem aj na judikatúru k Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uverejnený pod č. 209/1992 Zb. (Rozsudok vo veci Ekbatani, séria A-134 z roku 1988)

Právo obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementmi širšieho pojmu spravodlivý proces.

(Rozsudok vo veci Delcourt, séria A z roku 1970)

14 Spravodlivé konanie v sebe zahrňuje predovšetkým princíp rovnosti zbraní , t.j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že každá z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistraně. Princípom rovnosti zbraní nie je ovšem požiadavka spravodlivosti konania vyčerpaná a tento princíp je iba jedným z dielčích aspektov širšieho pojmu spravodlivého procesu .

Generálny prokurátor Slovenskej republiky predložil nasledovné stanovisko:

Obvodný súd Bratislava 5 podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta Občianskeho súdneho poriadku postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska o rozpore § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s článkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Obvodný súd vo svojom návrhu rozsiahle analyzuje procesný stav, navodzuje z neho vyplývajúce situácie, poukazuje na problémy, s ktorými sa súd v sporoch o ochranu osobnosti musí vysporiadať, a taktiež charakterizuje i hmotnoprávne aspekty danej oblasti, a to aj v spojitosti s právnou ochranou ďalších základných práv a slobôd.

Z takéhoto širokého základu obvodný súd potom uzatvára, že spomenutý § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania obsiahnutou v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Pri posudzovaní predloženého návrhu obvodného súdu treba mať na zreteli jednom hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy ochrany osobnosti (v širších súvislostiach samozrejme i ďalších základných práv a slobôd) tak, ako vyplýva z l stavy Slovenskej republiky, z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná a zo zákonov, najmä Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku. Takto možno ustáliť, či namietaný § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku napomáha účinnej ochrane práv účastníkov, garantuje Kh práva a teda či v konečnom dôsledku je alebo nie je v súlade so zásadou rovnosti účastníkov obsiahnutou v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

15 Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za po ustanovených zákonom (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) . Podľ 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky všetci účastníci sú si v konaní podľa c rovní.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a ktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod č. 209/1992 Zb. kí právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primerane prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozl jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéh< trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku žalovaný je povinn dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného poučiť.

Ústava Slovenskej republiky v citovanom článku 47 ods. 3 garantuje i účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prir dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Občia súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní r postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také pi postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého pre sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú m obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhoc protistraně.

Zo znenia § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že spo zásady a garancie sú plne reálne, pokiaľ žalovaný v stanovenej lehote splní z povinnosť, a teda vyjadrí sa k žalobe a navrhne súdu prípadný dôkaz pravd;

16 postupom podľa § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku ; skutkový stav potrebný ako podklad pre spoľahlivé rozhodnutie.

Prinajmenšom ťaživý je však ďalší postup súdu za predpokladu, že žalov; aesplnil povinnosť uloženú v druhej vete § 200 i ods. 3 Občianskeho súdni ponadku. Nemožno totiž vylúčiť, že tvrdenia žalobcu budú v rozpore skutočnosťami všeobecne známymi, alebo známymi súdu z jeho činnosti alebo ti radenia budú nepravdivo interpretovať právne predpisy uverejnené alebo oznámení Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 121 Občianskeho súdneho poriadku) . Poto M) keď povinnosť súdu vychádzať z tvrdení žalobcu neznamená povinne bezvýhradne sa s nimi stotožniť, vznikajú pre súd dve možnosti ďalšieho postupu. Bi bode súd vychádzať z tvrdení žalobcu, ako mu to výslovne ukladá druhá veta § 2C ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, bez ohľadu na ich obsah, alebo s prihliadnutí sa obsah týchto tvrdení bude súd postupovať podľa § 120 ods. 1, § 125 a § L Občianskeho súdneho poriadku.

V oboch prípadoch takto modelovanej situácie sa však súd nevyhne porušen zakona.

V prvom predpokladanom prípade výsledkom konania bude rozhodnut porušujúce zásadu rovnosti účastníkov. Tento záver možno podporiť i úvahou sanácii keď žalovaný nezavinené nesplnil povinnosť uloženú v druhej vete § 200i odi 3 Občianskeho súdneho poriadku, dokonca ak túto povinnosť nesplnil v dôsledk protiprávneho konania žalobcu (ktorý mu zabránil ju splniť) a navyše možno tút avahu akcelerovat’i vedomosťou súdu o takomto počínaní žalobcu.

V druhom predpokladanom prípade bude výsledkom konania rozhodnutie podklady ktorého súd zistil postupom v rozpore s povinnosťou uloženou v druhej vet $ 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Rovnako ťaživá procesná situácia vznikne v oboch modelovaných prípadoch pre odvolací súd pri rozhodovaní podľa § 221 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneh ponadku, pretože niet procesnej súvislosti medzi týmto ustanovením a § 200i ods. Občianskeho súdneho poriadku.

17 Možno teda uzavrieť, že § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôs a reálne negarantuje ústavnú zásadu rovnosti účastníkov, pričom v dôsledku toho dôsledne a bezo zvyšku zabezpečená ani realizácia hmotnoprávnych ustanov ochrane osobnosti.

Zastávam preto názor, že § 200i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadki rozpore s článkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. .

Na ústnom pojednávaní, na ktoré boli účastníci, vedľajší účastníci a ich j zástupcovia riadne a včas predvolaní, bol prítomný zástupca navrhovateľa . .

Zástupca navrhovateľa predniesol svoj návrh zhodne s jeho písor vyhotovením. Vo svojom vystúpení, doplnenom o odpovede na otázky poľ predsedom ústavného súdu a členmi pléna ústavného súdu okrem argumc uvedených v návrhu uviedol, že sa dôkazu pravdy ako takému nebráni. Podľa názoru ide o inštitút známy i v iných krajinách Európy. V každom právnom pori ktorý tento pojem pozná, je dôkaz pravdy rozpracovaný precíznejšie, v širšom ro a vo viacerých paragrafoch. Sám ako sudca, ktorému je zverená agenda oc osobnosti, naráža na neprekonateľné ťažkosti, spôsobené textom posudzov: ustanovenia. Uviedol, že má veľa tzv. nepríjemných káuz, najmä z hľadiska účast konania, ktoré kauzy sú verejnosťou veľmi sledované. Uviedol ďalej, že pováži nepredstaviteľné, aby boli vypočúvaní novinári ako svedkovia a pod trestnopráA následkami by mali byť donucovaní vypovedať pravdu a prezrádzať tak informácií. Podľa jeho názoru by žurnalistika stratila poslanie, ktoré je citov; niektorých rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Napokon zdôraznil aplikačnej praxi spôsobuje sporné ustanovenie veľké problémy medzi iným i lebo nie je vôbec riešené prepojenie tohto ustanovenia na odvolacie a dovi konanie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z týchto právnych úvah:

18 Podľa § 200i ods. 3 OSP. Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby f | 79) vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný ■MBTobí. súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. 0 lomto následku musí súd žalovaného poučiť.

Skutočnosť, že uvedené ustanovenie tvorí jeden významový celok nebráni aotnu. aby každá z jeho viet - vyjmúc vetu tretiu - mohla byť samostatne posudzovaná 1 hľadiska jej vzťahu a súladu s čl. 47 ods. 3 ústavy. (Obsah tretej vety ju automaticky vylučuje z takéhoto posudzovania.) V dôsledku tejto skutočnosti sa však právny záver •slavného súdu, vyjadrený v náleze, vzťahuje na celé ustanovenie.

Prvá veta ukladá žalovanému dve povinnosti: v určenej lehote sa vyjadriť a aavrhnúť dôkaz. Ustanovené sú ako lehota, tak povaha dôkazu. Všeobecnou lehotou na vyjadrenie k žalobe je 15 dní od jej doručenia 14 ods. 1 písm. a) OSP) . Určenie dlhšej, 30-dňovej lehoty zrejme súviselo so zvýšenou toleranciou zákonodarcu k obtiažnosti, spojenej so získaním kvalifikovaného dôkazu, alebo možnosti navrhnúť ho.

Povaha dôkazu a spôsob ako sa stane známym súdu sú čiastočne špecifikom ustanovenia. Slová navrhnúť a označiť dôkazy (§ 120 OSP) možno považovať za synonymá. Špecifikom je dôkaz pravdy použitý v spojení s adjektívom prípadný.

Synonymický slovník slovenčiny (Bratislava, Veda, 1995) k heslu prípadný uvádza synonymum možný, u ktorého jestvuje možnosť uskutočnenia, splnenia. Tento vyznám slova nedáva za pravdu názorom, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP neposkytuje možnosť rozdielneho prístupu k tzv. hodnotiacim úsudkom a faktom, z ktorých iba fakty možno preukazovať dôkazmi. Tam, kde je dôkaz pravdy logicky nemožný, nie je možné a ani zákonné takýto dôkaz žiadať a jeho nenavrhnutie akokoľvek (!) sankcionovať. Neodmysliteľnou súčasťou sudcovskej erudície je schopnosť hodnotiť dôkazy, ako to ukladá § 132 OSP. Osvojený, zvládnutý obsah pojmu dôkaz pravdy nedovoľuje excesy ani výnimočne. Toto mal zákonodarca na mysli, keď v prvej vete termín prípadný použil.

19 Navrhovateľ je toho názoru, že zákon neprípustným spôsobom preferuje žalobcu tým, že žalovanému ukladá navrhnúť nie akýkoľvek dôkaz, ale dôkaz pravdy. Tento názor nemožno považovať za správny.

Podľa § 153 ods. 1 OSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci. K spravodlivému rozhodnutiu, ktorým súd poskytne ochranu právam a oprávneným záujmom občanov dôjde po prejednaní občianskoprávnych vecí v občianskom súdnom konaní, po takej činnosti súdu, záverom ktorej môže existovať istota, že súd vyvinul všetko úsilie, aby skutkový stav veci zistil.

Potrebné poznatky pre rozhodnutie dovoľujú utvoriť dôkazy. Podmienkou každého dôkazu, aby za dôkaz mohol byť považovaný, je tvrdenie o skutočnosti, ktorá má byť preukázaná. Toto tvrdenie tvorí predmet dôkazu. Tézu, obsiahnutú v návrhu (nielen na začiatku konania, ale návrhu na rozhodnutie vôbec) je potrebné podporiť argumentami. Ak argumenty nemajú priamy alebo nepriamy vzťah k téze, nemajú povahu dôkazu. Už na úvod je preto potrebné zdôrazniť to, že pre súd sú v konaní prekážkou, ktorej treba predchádzať, ako aj to, že sa javí vhodným každé opatrenie, ktoré tomuto zámeru napomôže.

Podľa § 79 ods. 1 OSP má návrh okrem všeobecných náležitostí obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia je navrhovateľ povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvolal.

Podľa § 120 ods. 1 OSP sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť, inak tiež tzv. bremeno tvrdenia, teda zaťažuje oboch účastníkov konania. Ten, kto má v občianskom súdnom konaní povinnosť tvrdiť určité skutočnosti, je s ohľadom na uvedené povinný tiež o týchto svojich tvrdeniach ponúknuť potrebné dôkazy. Ak nebudú k predneseným tvrdeniam ponúknuté žiadne dôkazy, potom - ak nepôjde o skutočnosti, ktoré netreba dokazovať - nebude možné tvrdenie preukázať. Nepriaznivý účinok nedokázania určitej skutočnosti musí postihnúť toho, kto bol povinný dôkaz ponúknuť. Účinok spojený v občianskom súdnom konaní s dôkaznou povinnosťou všeobecne chápeme ako dôkazné bremeno. V konečnom dôsledku ide o zodpovednosť za výsledok dokazovania. Ak dôkazné

20 bremeno účastník "uniesol", nastáva preňho v občianskom súdnom konaní priazni

Účinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena sa môže prejaviť rba občtanskom súdnom konaní, teda rba v procesnoprávnom vzťahu, a to priaznivý alebo nepriaznivým súdnym rozhodnutím. Tento účtnok však sa nemôže prejaviť hmotnoprávnom vzťahu. Hmotnoprávny vzťah je poznávanou skutočnosťou poniato o nej - kladný alebo záporný - na samej tejto skutočnosti nič nemeni. 5 tyc to okolnosti sa účinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ako bo: uve ene, moze prejaviť iba v priaznivom alebo nepriaznivom súdnom rozhodnutí pi •oho učastm-ka, ktorého dôkazné bremeno zaťažovalo, pričom najmä jeho negatívu opad nemus, byť prejavom alebo reflexiou toho, že potrebný dôkaz či argumer

Dôkazné bremeno vždy zaťažuje toho účastíiíka, ktoiý má v konečnej fáz, procesn dokázať pravdivosť určitého tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený sudu žalobca. Zaťažuje teda dôkazné bremeno vždy vo vzťahu ku všetkýn tvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu. Pokiaľ ide o žalovaného nezatazuje tohto dokazié bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vtedy, ak iba žiada nevyhov,et návrhu. Zaťažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno vtedy ak sa jeho návrh na rozhodnutie neopiera iba o popierame tvrdení navrhovateľa. Z takljto onstrukcie postavenia odporcu nemožno vychádzať vo všetkých sporoch o ochranu osobností. Vystačí sa s ňou iba v tých prípadoch, keď odporca v takomto konaní popiera autorstvo utoku takéhoto druhu. Zákonodarca zaviedol inštitút dôkazu pravdy V sna e predísť situáciám, za ktorých mohol žalovaný v konaní o ochranu osobností predkladal bezcenne dôkazy a tým neúmerne predlžovať konanie.

Zákonodarca spojil pasivitu žalovaného s nepriaznivým dôsledkom, ktorý preňho z tejto pasivity vyplýva. Viedlo ho k tomu zrejme viacero závažných dôvodov

aZ ”! ľ ZáUjemZab« — h právom na ochranu osobnosti pravom síriť informácie bol dominantný. Záujem spoločnosti na lýchlom

ľ t e r u T 1PraVdľ StÍ Ur£,teJ SPľáVy je '* ” * * ■ ^ 2á j « o t l i v c a na jej nepravdivostí. Budúci (potenciálni) žalobca a žalovaný sa do interakce dostávajú vďaka aktívnemu chovaniu žalovaného. Obom hrozí následkom neho ujma: jednému i druhému vďaka uverejneniu nepravdivej správy (ak vynecháme oznam síce pravdivý, ale neoprávnený) . Žalovaný je povinný uvedomovať si objektívne čo riskuje, ak už v čase zverejňovania správy nemá dostatok dôkazov o jej preukázateľnosti. Má možnosť voľby medzi vlastnou ujmou po prehratom spore a ujmou spoločnosti , ktorá nebude môcť pôsobiť silou verejnej mienky na zmenu pomerov.

Za prijateľný motív zákonodarcu je možné považovať i snahu maximálne urýchliť konanie. Rýchlosť konania sa však nemôže presadzovať na úkor jeho zákonnosti a ústavnosti. Posudzovaná právna norma sa dostala do nesúladu s čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodov, uvedených v ďalšej časti odôvodnenia nálezu.

Ústavný súd si neosvojil argumenty navrhovateľa ohľadne otázky, v čom zákonodarca objektívne uľahčil a v čom sťažil procesnú situáciu jednotlivých účastníkov konania tým, že prikázal žalovanému v lehote 30 dní vyjadriť sa a navrhnúť prípadný dôkaz pravdy.

Za objektívne sťaženú situáciu nemožno považovať povinnosť dokázať svoje tvrdenie a zvládnuť tým dôkazné bremeno. Podľa stanoviska Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dombo Beher z roku 1993 zahrňuje rovnosť zbraní zásadu, ... že každej strane musí byť poskytnutá primeraná príležitosť prezentovať svoj prípad vrátane potrebných dôkazov ... . Výzva k vyjadreniu a navrhnutiu dôkazu nemôže byť preto v rozpore so záujmami účastníka a touto zásadou, pretože týmto spôsobom je bezozvyšku rešpektovaná.

Ochrana osobnosti nie je iba oblasťou občianskoprávnou a predmetom občianskeho súdneho konania. Ak útok na osobnú česť občana dosahuje určitú kvalitu, stáva sa jeho pôvodca páchateľom trestného činu (napríklad ohovárania podľa § 206 Trestného zákona) . Z hľadiska objektu a objektívnej stránky civilného i trestného deliktu niet medzi nimi diferencií. Iné postavenie má však trestne stíhaná osoba z hľadiska preukazovania subjektívnej stránky činu a iné postavenie žalovaný v civilnom procese. Bez opakovania známych skutočností je potrebné uviesť, že trestne stíhaný občan bez nebezpečenstva nepriaznivého výsledku môže iba popierať (okrem

22 skutočnosti, že ku skutku vôbec došlo) úmysly, ktoré sú mu kladené za vinu a orgán činný v trestnom konaní je povinný mu ich preukázať. Výrazná odlišnosť medzi týmito dvoma druhmi ochrany osobnosti znemožňuje preto akékoľvek porovnávanie postavenia žalovaného a obžalovaného z hľadiska ich obrany.

Ustanovenie § 200i OSP je v uvedené v šiestej hlave OSP pod marginálnou rubrikou "Konanie vo veciach ochrany osobnosti". Táto skutočnosť predznačuje úvahy o tom, čo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a či táto priorita mala svoje opodstatnenie.

Ústava Slovenskej republiky poskytuje ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena v čl. 19 ods. 1. V čl. 26 ústavy sa zaručuje sloboda prejavu, právo na informácie, právo na vyjadrovanie svojich názorov, prijímanie a rozširovanie informácií atď. Kým v čl. 26 ods. 4 ústavy sa za podmienok, že ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných etc. umožňuje slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie obmedziť zákonom, práva zakotvené v čl. 19 ústavy takýmto spôsobom obmedziť nemožno. Občiansky zákonník v § 11 a nasl. špecifikuje o aké práva v rámci tejto ochrany ide. Čl. 46 a nasl. ústavy pojednáva o "práve na súdnu a inú právnu ochranu". Súdnu a inú právnu ochranu je príslušný orgán povinný poskytnúť tomu, kto sa o ňu zákonom predpísaným spôsobom uchádza.

V konaní o ochranu osobnosti sa na strane žalobcu o súdnu ochranu uchádza občan, subjektívne presvedčený o tom, že jeho právo bolo porušené. Nie je porušením princípu rovnosti účastníkov, ak je žalovaný v takomto spore vyzvaný preukázať, že právo na ochranu osobnosti neporušil. Rovnako je legitímne požadovať, aby tak urobil v určenej lehote bez agravačných tendencií a špekulatívneho predlžovania súdneho sporu.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v kauze Eriksson z roku 1989 (identicky v kauze Kruslin z 1970) stanovisko, že "...interpretácia a aplikácia vnútroštátneho práva prislúcha vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom.".

23 Ak v OSP absentuje legálna definícia pojmu dôkaz pravdy, nebránilo by to súdom interpretovať i aplikovať ho tak, ako to zodpovedá kontextu, v ktorom tvorí logický celok s princípom objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv.

V podstate jednoduchú ale výstižnú definíciu dôkazu pravdy predstavoval § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 108/1933 Sb. o ochrane cti. Vzdor tomu, že ide o trestnoprávny predpis, niet dôvodu hľadať pre tento termín iný obsah. Spomínané ustanovenie je uvedené medzi dôvodmi vylučujúcimi trestnosť a jeho konkrétna podoba je: ak sa dokáže, že uvedené alebo oznámené skutočnosti sú pravdivé (dôkaz pravdy) . Je hľadaním neexistujúceho problému považovať tento pojem za niečo, s čím by súd mohol mať ťažkosti pri jeho výklade. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska Európskeho súdu ohľadne interpretácie vnútroštátneho práva nemá v právnej praxi opodstatnenie aplikačná neistota. Tvrdenie žalovaného o žalobcovi má totiž presný obsah. Pravdivosť tohto obsahu má preukázať ten, kto ho tvrdí. Iba dôkaz smerujúci k preukázaniu pravdivosti tvrdenia je možné považovať za dôkaz pravdy. Rozsah liberačných možností zákon nezužuje. Sú dané objektívne - alebo je údaj pravdivý, odsúhlasený žalobcom, či inak právne bezchybný, alebo nie. Sú dané pravdaže i subjektívne; akékoľvek presvedčenie žalovaného o svojej pravde však nemôže mať povahu dôkazu. Tieto detaily však presahujú rámec posudzovania súladu § 200i ods. 3 OSP s ústavou. Mimo tohto rámca sú tiež odpovede na viacero nejasností, ktoré navrhovateľovi vyvstávajú v dôsledku rôznych kombinácií vzájomného chápania či nechápania žalovaného a súdu. Podstatné je, že nie je v nesúlade s čl. 47 ods. 3 ústavy, ak je to žalovaný, ktorý má navrhnúť dôkaz o pravdivosti svojho tvrdenia. V uvedenom zmysle preto nie zaťaženie žalovaného dôkazným bremenom je opatrením, ktoré by bolo v rozpore s jeho ústavnými právami. Ak je teda žalovaný povinný do 30 dní od doručenia žaloby ... vyjadriť sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy , nestavia to samo o sebe žalobcu do výhodnejšej pozície, znamenajúcej porušenie rovnosti účastníkov v procese.

Rovnosť účastníkov patrí k základným, ťažiskovým princípom občianskeho súdneho konania. Je vedľa princípu verejnosti jedným z dvoch, ktoré ústava priamo vo

24 svojich článkoch zakotvuje. Svoj pôvod má v prirodzeno-právnej teórii rovnosti občanov, garantovanej v našej ústave čl. 12. Podľa § 18 OSP, ktorý predstavuje zákonnú transformáciu čl. 47 ods. 3 ústavy "Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.".

Ústavný súd posudzuje právnu normu výlučne z hľadiska jej súladu s ústavou.

Napriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, či právna norma predstavuje možnosť reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahrňuje jej hodnotenie otázky, aké problémy môže spôsobiť v aplikačnej praxi.

V stanovisku ku kauze Sunday Times z roku 1979 Európsky súd uviedol: Mnohé zákony používajú často termíny, ktoré sú v tej či onej miere vágne a ich interpretácia a aplikácia sú otázkou praxe. Možnosť rozdielnej interpretácie nespochybňuje právnu podstatu právneho predpisu.

Viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva obsahujú stanoviská k pojmu rovnosť účastníkov. Vo veci Delcourt z roku 1970 ho hodnotil ako "... princíp rovnosti zbraní, t.j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistraně.". S nevýznamnými, skôr štylistickými obmenami je rovnosť účastníkov charakterizovaná i v iných rozhodnutiach.

Zásada rovnosti účastníkov sa uplatňuje nielen v prvostupňovom konaní. Účastníci sú si rovní v priebehu celého konania, ukončeného doručeným rozsudkom, ktorý nemožno napadnúť odvolaním (§ 159 ods. 1 OSP) .

Podľa § 201 OSP účastníci môžu napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 211 OSP platia pre konanie na odvolacom súde primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné. OSP neobsahuje osobitné ustanovenia, ktorými by sa riadil odvolací súd vo veciach rozhodovaných podľa § 200i OSP.

25 Zásada rovnosti účastníkov vyžaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentně vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekážok. Nedostatočná kompatibilita § 200i ods. 3 OSP (jeho druhej vety) a § 218 a nasl. OSP takúto prekážku predstavuje.

Dôvody, pre ktoré môže odvolací súd zrušiť napadnuté rozhodnutie nie sú v §221 ods. 1 OSP uvedené taxatívne (arg.: najmä ho zruší, ak ...) . Podľa písm. a) citovaného ustanovenia zruší súd rozhodnutie v prípade, že rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Napriek príkladmo uvedeným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, táto skutočnosť pripúšťa konštatovať ďalší, v ustanovení neuvedený dôvod, táto možnosť je pre potreby konania o ochranu osobnosti nepraktická. Celé ustanovenie § 200i ods. 3 OSP sa dotýka dokazovania, teda zisťovania skutkového stavu. Vadu prvostupňového rozsudku, spočívajúcu v nedostatočne zistenom skutkovom stave, je možné podľa uvedeného ustanovenia §221 ods. 1 písm. a) OSP napraviť. Nie však za situácie, ktorú vytvára druhá veta § 200i ods. 3 OSP. S pasivitou žalovaného musí súd reálne rátať aj napriek opatreniam, ktorými ho môže k súčinnosti nútiť . Súd musí rozhodnúť, aj keď žalovaný nemá na rozhodnutí záujem. Napriek zneniu § 79 ods. 1 OSP (...pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov ...) a možností daných súdu § 43 OSP žalobcovi nič nehrozí, ak koncipuje žalobu tak, ako skutkový a právny stav vidí on sám. Vychádzať z tvrdení žalobcu podľa názoru ústavného súdu neznamená povinnosť súdu nekriticky prijať všetko, čo je v žalobe uvedené. Jej obsah tvorí východisko pre úsudok ojej opodstatnenosti. Porušenie práv na ochranu osobnosti predpokladá aspekt verejnosti , nemôže teda k nemu dôjsť tzv. medzi štyrmi očami. Vo väčšine prípadov sú však argumenty vylučujúce zodpovednosť žalobcu známe iba jemu. Ak ich neuvedie pred súdom prvého stupňa, bude rozsudok vynesený na základe zákonne zisteného skutkového stavu. Nie je pritom nevyhnutné uplatňovať zásadu čo nie je v spisoch,

26 n

' » .. . W i.d — , možností _ _

ľmTT m e d ,- ľ , * .* 1 3 ° neVyk0name dôkazOT ž známych, ale i tých, ktoré sa ZásadnTvľak Z Z doslahnutel’né a pre spravodlivé rozhodnutie potrebné.

žalobe sa vôbec nevyjadrovať (viď tiež nález PL. ÚS 43/95) ,

r o z p il T " P° VyneSe" í P ™ ^ p ío v éh o rozhodnutia žalovanému v

Z Ľ ľk ~ ° V m6Že * - * — dôkazy a

z z í r r r ■ *•— *-<«• ll j repuDliKy yv Tkonaní republiky ^ c. 2 Cdo ‘ 29/9? ^ reParáCle’ ■i ^ t ^ v N*jVyŠŠÍ súd SlovenskejJ j , . 2W92’ ked p ie k o l, že: Podmienka prípustnosti dovolania podľa S 237 nísm U n<?P «,• • , P pusmosti mnv , p Pm e je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnost konat pred súdom len nm ř a ď 1 mohol unlam y d° ^ "* * ■ že astaík následne | w , SV0J V P y V m vý siedok konan'a> napr. tým, že mohol podať proti ko "t t ’ - °V ^ b°' nad”e d0mCený' odvolanie. Ak by odvolací súd musel neumožhuie - i ztsteny dostatočne, pretože iný záver mu zákon neumožňuje, nemožno hovoriť n rmmne+i r- . ,, , nt 0 rovnostl účastníkov, platnej v priebehu celéhn o etans e o súdneho konania v prípade, že žalovaný sa rozhodne využiť právo VOat sa a navrhnúť prípadný dôkaz pravdyaž v odvolacom konaní.

v z m y s Í Žal0Vanéh°' ^ * * SÚd bodnúť ysle S 114 OSP najde svoj výraz vo výroku o trovách a nákladoch konania čo ie je mou možnou sankciou, ktorá je v súlade so zákonom a ústavou.

Ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenie 8 200i ods 3 n e p • • 61.47 ods 3 Ústavu ci , 9 3 ° SP nie Je v súlade s

— •~ 2 lľ ľ —

27 Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

;ené v Košiciach 19 novembra 1997

777 .///, . . . H u i/M/ii Dr. Milan C i č pléna Ústavného súdu ívnosť vyhotovenú Slovenskej republiky žbeta Jacková ? cs 'rx

28