I. ÚS 30/1997 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Zdroj Stiahnuť

iSpis Judikatúra – I. ÚS 30/1997

Ústavný súd, dátum 22.05.1997, sp.zn. I. ÚS 30/1997

I. ÚS 30/1997 22.5.1997 https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/3032ffe4-5a48-4518-8d7a-2772b42036ad/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20o%20odmietnut%C3%AD%20I.%20%C3%9AS%2030_97.pdf I. ÚS 30/97 SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej repu bliky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom 22. mája 1997 predbežne prerokoval podnet , bytom zastúpeného advokátom JUDr. Alfonzom Langerom, Radlinského 28, Bratislava, vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 r

Ústavy Slovenskej republiky konaním Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho a takto

ro z h o do l :

Podnet o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

Odôvodnenie:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd ) dostal 5. marca 1997 podanie , bytom zastúpeného advokátom JUDr. Alfonzom Langerom, Bratislava, Radlinského 28, označené ako: Podnet na začatie konania pred ústavným súdom s ôsmimi prílohami.

Z jeho obsahu vyplynulo, že (ďalej len navrhovateľ ) sa návrhom pred Okresným súdom v Komárne domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti proti žalovanému . Okresný súd v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 225/1994 tento spor prejednal a 17. októbra 1995 vo veci aj meritórne rozhodol, avšak v rozpore s doporučením súdneho znalca.

Proti rozsudku prvostupňového súdu vo veci samej a proti výroku o trovách konania podal navrhovateľ odvolanie, ale ešte pred konaním Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, svoje odvolanie, ako aj návrh na začatie konania vzal 5. februára 1996 späť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 16/96 rozhodol 29. februára 1996 tak, že späťvzatie návrhu nepripustil a odvolacie konanie zastavil.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý ho svojím uznesením 1 Cdo 82/96 z 29. novembra 1996 odmietol. Ako konanie odvolacieho Krajského súdu v Bratislave, tak aj dovolacieho Najvyššieho súdu sa uskutočnilo bez vytýčenia pojednávania, a teda bez prítomnosti navrhovateľa. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že: Krajský súd však takto nekonal, predvolanie na odvolacie pojednávanie opäť nedoručil ani mne, ani môjmu právnemu zástupcovi a dozvedeli sme sa, že krajský súd vo veci konal, dokonca že protistrana krajskému súdu doručovala procesné podanie, ktoré ani mne, ani môjmu právnemu zástupcovi krajský súd nedoručil, konal bez nás a bez nášho vedomia, bez doručovania nám a vo veci vyniesol rozhodnutie, ktorým späťvzatie návrhu nepripustil a odvolacie konanie zastavil. Krajský súd rozhodol porušiac procesné predpisy aj hmotné právo. Proti rozhodnutiu krajského súdu som podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd odmietol podľa § 243 ods. 4 O. s. p. Poznamenávam, že aj Najvyššiemu súdu v dovolacom konaní protistrana podala vyjadrenie, ktoré mne ani právnemu zástupcovi dodnes nikto nedoručil .

Podľa názoru navrhovateľa takýmto postupom všeobecných súdov však vzniká: dôvodný dojem, že niekto zámerne maril a aj zmaril alebo zariadil, aby som ani ja, ani môj právny zástupca nedostali ani len predvolanky na súdne pojednávanie, aby sa nám nedoručili podania protistrany a najmä, aby sa ako krajskému súdu zatajilo, že v čase, kedy krajský súd vo veci konal bez doručenia predvolania na pojednávanie... som už nebol vlastníkom predmetného podielu na nehnuteľnostiach... .

Navrhovateľ na základe uvedeného požiadal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní podnetu rozhodol, že: Ústavný súd začína konanie o porušenie práva podnecovateľa na prerokovanie jeho občianskoprávnej veci prejednávanej Krajským súdom v Bratislave č. k. 19 Co 16/96 (ako súdu odvolacieho v konaní Okr. súdu v Komárne č. k. 6 C 225/94) a Najvyššieho súdu SR v konaní 1 Cdo 82/96, upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky .

Po konaní o prijatom podnete navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd vyniesol uznesenie, ktorým: Ústavný súd SR vyslovuje, že neumožnením práva st. ( ) , navrhovateľa v konaní Okr. súdu v Komárne vo veci 6 C 225/94) , Krajského súdu v Bratislave č. k. 19 Co 16/96 ako súdu odvolacieho, Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Cdo 82/96 ako súdu dovolacieho, aby sa jeho vec prerokovala a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, tým, že nebol odvolacím súdom vôbec ani on, ani jeho právny zástupca, na odvolacie pojednávanie vôbec predvolaný a ani im nebolo doručované, došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky .

I.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky) a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky žiadnu ochranu využitím opravného prostriedku. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní podnetu je, či nie je zjavne neopodstatnený. Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov fyzických alebo právnických osôb (odlišných od ústavných činiteľov) : Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu (I. ÚS 53/96, I. ÚS 6 2 /9 6 ,1. ÚS 75/96,1. ÚS 20/97) .

Ústavný súd Slovenskej republiky preto v naznačenom smere preskúmal, či označeným konaním Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, t. j. nepredvolaním navrhovateľa a ani jeho právneho zástupcu na odvolacie pojednávanie mohlo vôbec dôjsť k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky . Z argumentácie navrhovateľa tiež vyplynulo, že namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci v svojej prítomnosti. Pri predbežnom prerokovaní podnetu ústavný súd zisťoval príčinnú súvislosť medzi postupom Krajského súdu v Bratislave a namietaným porušením základného práva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací 29. februára 1996 nerozhodoval o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku prvostupňového Okresného súdu v Komárne, ale o späťvzatí návrhu a späťvzatí odvolania proti prvostupňovému rozsudku, ktoré právny zástupca navrhovateľa 5. februára 1996 zahlásil Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu. Prerokovanie a rozhodnutie o týchto dispozitívnych procesných úkonoch (ktoré však malo podstatný vplyv na ďalší priebeh súdneho konania) navrhovateľ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy považoval za takú vec , prerokovanie a rozhodnutie o ktorej mal odvolací súd uskutočniť za jeho prítomnosti. Pre zistenie príčinnej súvislosti medzi označeným postupom Krajského súdu v Bratislave a základným právom upraveným v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu najprv vyložil termín Je h o vec podľa citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti vyvstala otázka, či je pod týmto termínom potrebné rozumieť vec , ktorú všeobecné súdy prijali na konanie na základe návrhu (žaloby) fyzickej alebo právnickej osoby, aby o nej meritórne rozhodli alebo pod termín prerokovanie veci spadá aj rozhodovanie všeobecných súdov o procesných úkonoch účastníkov konania, ktoré sa netýka veci samej, hoci má podstatný vplyv na ďalší priebeh konania o nej (zastavenie konania, resp. odvolacieho konania) . Navrhovateľ označil konanie odvolacieho súdu (Krajský súd v Bratislave) o jeho procesných úkonoch za prejednanie svojej veci , ktorého však mal byť (v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy) prítomný. Ústavný súd sa už zaoberal vzájomným vzťahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základnými právami účastníkov súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a došiel k záveru: Výkon základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sa oprávnený subjekt zákonom stanoveným postupom domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (I. ÚS 20/97) . Termín svoje právo z čl. 46 ods. 1 a Jeh o vec z čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa právneho názoru ústavného súdu potrebné chápať ako synonymá. Z uvedeného vyplýva, že vec , ktorú prejednáva súd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je totožná s tou, s ktorou sa každý môže obrátiť na súd, aby jej bola poskytnutá súdna ochrana rozhodnutím (rozsudkom) súdu. Ako pre prvostupňové konanie, tak aj pre odvolacie konanie, v ktorých súd meritóme rozhoduje o veci, Občiansky súdny poriadok ráta s prítomnosťou účastníkov súdneho konania (§ 115 ods. 1, resp. § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) . Konanie súdu o procesných úkonoch účastníkov súdneho konania, ktoré má vplyv na jeho ďalší priebeh, však nemožno považovať za prejednávanie veci v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže všeobecné súdy v takýchto prípadoch meritóme nerozhodujú o veci samej, ale len o pokračovaní alebo zastavení súdneho konania. Procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie (späťvzatie návrhu, späťvzatie odvolania) , je ale možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže základom súdnej ochrany je jej poskytnutie tomu právu, o ochranu ktorého účastník súdneho konania súd požiadal, je jeho prirodzenou súčasťou aj oprávnenie účastníka súdneho konania rozhodnúť o tom, že sa súdnej ochrany svojho práva (buď prostredníctvom prvostupňového či odvolacieho konania) zrieka na základe späťvzatia návrhu podľa § 96 ods. 1 a § 208 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 207 ods. 1. Na ujmu uvedenému nie je ani to, že o späťvzatí návrhu rozhodne súd až potom, čo zistí stanovisko druhého účastníka súdneho konania. Dôsledkom takýchto procesných úkonov účastníka je buď zastavenie súdneho konania (§ 96 ods. 1, resp. § 208) , resp. § 207 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku alebo pokračovanie v ňom.

Podľa právneho názoru ústavného súdu je preto súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nielen oprávnenie každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale aj rozhodnúť (rozhodovať) o tom, že tento spôsob ochrany svojho práva účastník súdneho konania už naďalej nepovažuje za vhodný. Keďže označené konanie Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho sa v dôsledku uvedeného neocitlo vôbec v príčinnej súvislosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na základe § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. bol podnet odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Richard R a p a n t Oľga predseda senát