KSKE 11 Co 221/2010 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 11 Co 221/2010

KS v Košiciach, dátum 15.05.2012, sp.zn. KSKE 11 Co 221/2010

§ 134 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 47 ods. 1 písm. a) zákona č. 369/1990 § 142 ods. 3 zákona č. 369/1990 § 18c zákona č. 369/1990 § 63 ods. 1 písm. d) ZP § 62 ods. 1 ZP § 63 ods. 2 ZP § 49 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 61 ods. 4 zákona č. 369/1990 § 62 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 369/1990 § 142 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 18 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 18a ods. 6 zákona č. 369/1990 § 18b zákona č. 369/1990 § 20a ods. 4 zákona č. 369/1990 § 130 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 17 ods. 1 zákona č. 369/1990 § 517 ods. 1 zákona č. 87/1995 § 3 zákona č. 87/1995 § 142 ods. 3 OSP § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 § 205 ods. 2 písm. d) zákona č. 369/1990 § 142 ods. 2 zákona č. 369/1990 § 141 zákona č. 369/1990 § 42 ods. 2 zákona č. 369/1990 § 20a ods. 1 zákona č. 369/1990 § 20 zákona č. 369/1990 § 49 ods. 4 zákona č. 369/1990 § 49 zákona č. 369/1990 § 49 ods. 7 zákona č. 369/1990 § 62 zákona č. 71/1992 § 77 zákona č. 71/1992 § 142 zákona č. 71/1992 § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 § 18 zákona č. 369/1990 § 212 ods. 1 OSP § 211 ods. 2 OSP § 156 ods. 3 OSP § 219 OSP § 221 ods. 1 OSP § 220 OSP § 142 ods. 3 ZP § 47 ods. 1 písm. a) ZP § 49 ods. 1 ZP § 49 ods. 4 ZP § 49 ods. 6 ZP § 49 ods. 7 ZP § 62 ZP § 64 ods. 1 písm. a) ZP § 73 ZP § 74 ZP § 240 ods. 8 ZP § 142 ods. 1 ZP § 142 ods. 2 ZP § 142 ZP § 134 ZP § 62 zákona č. 595/2003 § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 § 73 zákona č. 595/2003 § 74 zákona č. 595/2003 § 240 ods. 8 zákona č. 595/2003 § 49 ods. 7 zákona č. 595/2003 § 64 zákona č. 595/2003 § 49 ods. 6 zákona č. 595/2003 § 77 zákona č. 595/2003 § 142 ods. 3 zákona č. 595/2003 § 134 zákona č. 595/2003 § 141 zákona č. 461/2003 § 15 zákona č. 580/2004 § 16 ods. 4 zákona č. 580/2004 § 517 ods. 2 OZ § 3 OZ § 142 zákona č. 87/1995 § 224 ods. 1 OSP § 224 ods. 2 OSP § 142 ods. 2 OSP § 151 ods. 1 OSP

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/221/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7507214489 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7507214489.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobkyne L. R., nar. XX.X.O., bytom Ruskov XX, XXX XX, proti žalovanej W. B., XXX XX B., IČO: 00324671, zast. JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, Košice, Mlynárska 19, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 8C 298/2007-93 z 19.3.2010 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 699,75 € s 8,5 % úrokmi z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1.333,90 € s 8,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 35,42 € od 1.12.2007 do zaplatenia (splatnosť mzdy za október 2007 - 30.11.2007) , zo sumy 185,98 € od 1.1.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za november 2007 - 31.12.2007) , zo sumy 159,41 € od 1.2.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za december 2007 - 31.1.2007) , zo sumy 194,84 € od 1.3.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za január 2008 - 28.2.2008) , zo sumy 85,98 € od 1.4.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za február 2008 - 31.3.2008) , zo sumy 168,27 € od 1.5.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za marec 2008 - 30.4.2008) , zo sumy 211,62 € od 1.6.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za apríl 2008 - 1.5.2008) , zo sumy 192,38 € od 1.7.2008 do zaplatenia (splatnosť mzdy za máj 2008 - 30.6.2008) , v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 919,38 € na účet právnej zástupkyne žalobkyne a povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 80,- € na účet Okresného súdu Košice - okolie, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Pri rozhodovaní vychádzal z obsahu žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej náhrady mzdy vo výške 1.467,93 € s prísl. podľa § 134 ods. 1,2 a 3 Zákonníka práce (ďalej aj ZP ) na tom skutkovom základe, že po odvolaní z funkcie hlavnej kontrolórky W. B. uznesením W. zastupiteľstva v B. z XX.XX.XXXX, jej žalovaná do skončenia pracovného pomeru podľa § 47 ods. 1 písm. a/ ZP bola povinná prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a platiť jej mzdu za vykonanú prácu, avšak neumožnila jej túto prácu vykonávať, a preto z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP za obdobie od 26.10.2007 do 31.5.2008, t.j. do uplynutia výpovednej doby určenej vo

výpovedi z 27.3.2008 je žalovaná povinná poskytnúť jej náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku podľa § 134 ods. 1,2 a 3 ZP. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že účastníci konania uzavreli pracovnú zmluvu z 31.1.2005, na základe ktorej žalobkyňa nastúpila do práce dňa 1.2.2005 do funkcie hlavný kontrolór obce, podľa § 18c zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s miestom výkonu práce Obecný úrad B. a s dohodnutým pracovným úväzkom 0,2 a rozsahom pracovnej doby 7,5 hodín týždenne, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.1.2011 so skúšobnou dobou tri mesiace. Rozhodnutím o plate z 9.3.2007 bol žalobkyni v zmysle § 18c zák. č. 369/1990 Zb. určený pri pracovnom úväzku 0,2 tarifný plat v sume 5.800,- Sk mesačne s účinnosťou od 1.1.2007. Mal tiež preukázané, že W. zastupiteľstvo obce B. uznesením č. XX/ XXXX z XX.XX.XXXX odvolalo žalobkyňu z funkcie hlavnej kontrolórky obce, na základe predložených správ o finančnom hospodárení obce na predchádzajúcich zasadnutiach obecného zastupiteľstva a predchádzajúceho písomného napomenutia, že žalobkyňa doručila žalovanej oznámenie z 19.12.2007 o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní a nepovažuje pracovný pomer za skončený, žalovaná doručila žalobkyni výpoveď z 22.1.2008, ktorú písomne odvolala podaním z 27.3.2008 a zároveň jej doručila novú výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce z dôvodu nesplnenia požiadaviek na výkon práce kontrolóra obce, v ktorej bolo uvedené, že výpovedná doba podľa § 62 ods. 1 ZP je dvojmesačná, ktorá začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po jej doručení a že žalobkyni nemohlo byť ponúknuté voľné pracovné miesto v súlade s § 63 ods. 2 ZP, lebo žalovaná ním nedisponuje. Vychádzajúc z ust. § 49 ods. 1 a 6, § 61 ods. 4, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2, § 142 ods. 1,2 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu výpovede, § 18 ods. 1, § 18a ods. 6, § 18b a § 20a ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trval v období od 26.10.2007 do 31.5.2008 a nedošlo k jeho riadnemu skončeniu, keďže prebieha konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 27.3.2008 a žalovaná počas trvania pracovného pomeru od 26.10.2007 doposiaľ neumožnila žalobkyni vykonávať prácu, aj keď jej žalobkyňa oznámila listom z 19.12.2007, že trvá na ďalšom zamestnávaní, preto ide o prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP a v takom prípade podľa § 130 ods. 1 ZP je povinnosťou zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku, v danom prípade pravdepodobného zárobku. Konštatoval, že základnou povinnosťou zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru je prideľovať zamestnancovi prácu a platiť mu mzdu za vykonanú prácu a tvrdenie žalovanej, že žalobkyni po odvolaní z funkcie hlavného kontrolóra nemohla prideľovať prácu, je v rozpore so základnými ustanoveniami a povinnosťami zamestnávateľa upravenými v príslušných ustanoveniach § 47 ods. 1 písm. a/ ZP. Dospel k záveru, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za obdobie od 26.10.2007 do 31.5.2008 v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ ZP v sume jej priemerného zárobku, pri určení ktorého vychádzal z ust. § 134 ods. 1, 2 a 3 ZP a § 17 ods. 1 až 5 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, § 18c zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (podľa ktorého je plat hlavného kontrolóra závislý od výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za predchádzajúci kalendárny rok) , ako aj z platobného dekrétu z 9.3.2007, z ktorého mal preukázané, že plat žalobkyne pri dohodnutom rozsahu pracovnej doby 7,5 hodín týždenne a úväzku 0,2 mesačne bol 5.800,- Sk (192,52 €) s účinnosťou od 1.1.2007. Pre obdobie náhrady mzdy od 26.10.2007 do 31.3.2008 vychádzal z priemerného zárobku vypočítaného za rozhodujúce obdobie III. štvťroka 2007 a zistil priemerný hodinový zárobok pri úväzku 0,2 vo výške 166,75 Sk (5,54 €) / hod. a náhradu mzdy za uvedené obdobie vyčíslil v sume 28.014,- Sk (929,89 €) . Pri vyčíslení náhrady mzdy za obdobie od 1.4.2008 do 31.5.2008 vychádzal z pravdepodobného zárobku - platu hlavného kontrolóra vypočítaného podľa § 18c zák. č. 369/1990 Zb. vo výške 6.300,- Sk (209,12 €) mesačne a z rozhodného obdobia I. štvťroka 2008 a zistil priemerný hodinový zárobok vo výške 181,1177 Sk (6,01 €) / hod. a náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2008 do 31.5.2008 vyčíslil v sume 12.171,- Sk (404 €) , spolu priznal žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.333,90 €, na zaplatenie ktorej zaviazal žalovanú spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne z jednotlivých náhrad v príslušných mesiacoch v súlade s § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy v sume 1.467,93 € (po pripustení zmeny žaloby uznesením z 8.7.2009) , v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobkyni, ktorá mala v konaní v prevažnej časti úspech, náhradu trov konania v plnej výške pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia advokátkou v celkovej výške 919,38 € a uložil žalovanej povinnosť priznanú náhradu trov konania zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok vo výške 80,- € (6 % z ceny predmetu konania) rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák.

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, napadla včas podaným odvolaním žalovaná, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne, príp. vôbec nevyporiadal s jej námietkami v konaní a nevyhodnotil všetky dôkazy a predovšetkým dospel k nesprávnym právnym záverom v podstatných skutočnostiach. Poukázala na to, že výkon prác žalobkyne podľa pracovnej zmluvy je viazaný na jej zvolenie do funkcie hlavnej kontrolórky obce obecným zastupiteľstvo, bez ktorého zvolenia (alebo po odvolaní z funkcie obecným zastupiteľstvom) , žalobkyňa nespĺňala požiadavky na výkon prác hlavného kontrolóra ani s čiastočným úväzkom a vznikla tým prekážka na strane zamestnanca, pre ktorú jej obec nemohla prideľovať do skončenia pracovného pomeru práce hlavného kontrolóra obce. Tvrdila, že odvolanie z funkcie hlavného kontrolóra, a tým nespĺňanie zákonného predpokladu na takýto výkon prác, nie je prekážkou na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 2 ZP, takáto prekážka nie je obsiahnutá ani medzi prekážkami na strane zamestnanca, za ktoré by mu patrila náhrada mzdy v zmysle § 141 ZP, pričom iné vhodné voľné pracovné zaradenie pre žalobkyňu nemá, preto nepovažovala za dôvodný nárok žalobkyne na náhradu mzdy, lebo v tomto prípade žalobkyňa nebola schopná v súlade s právnou úpravou § 18 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a § 42 ods. 2 ZP tieto práce vykonávať, pretože po odvolaní z funkcie nespĺňala základné predpoklady výkonu takýchto prác, a to že musí byť do funkcie zákonným spôsobom zvolená. Citujúc ust. § 18 ods. 1, § 18a ods. 6 a 7, § 18b, § 18c, § 20a ods. 1 a 4 a § 20 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov poukázala na to, že v pracovnej zmluve s hlavným kontrolórom môže byť platne dohodnutý pracovný čas, pracovný úväzok v takom rozsahu, aký bol schválený obecným zastupiteľstvom, pričom žalobkyňa bola zvolená do funkcie hlavný kontrolór obecným zastupiteľstvom obce dňa 13.12.2004 s úväzkom 0,1 mesačne a dohoda medzi obcami o hlavnom kontrolórovi viacerých obcí nebola vo vzťahu k obci platná a záväzná, lebo nebola schválená nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov obecného zastupiteľstva, preto ak na základe tejto dohody bol v pracovnej zmluve dohodnutý pracovný úväzok vo väčšom rozsahu, v tejto časti treba považovať pracovnú zmluvu za neplatnú a dohodnutý úväzok za taký, aký bol ustanovený obecným zastupiteľstvom. Vzhľadom na uvedené bola toho názoru, že v mzdovom dekréte má žalobkyňa neplatne dohodnutú mzdu s úväzkom 0,2 mesačne a patrí jej mzda len v rozsahu úväzku 0,1 mesačne (§ 49 ods. 4 ZP) , preto aj výšku náhrady mzdy možno vyčíslovať len z úväzku 0,1 mesačne. Ak bola žalobkyni neoprávnene vyplácaná vyššia mzda, takéto bezdôvodné obohatenie už nemožno požadovať späť, no nemožno z neho vychádzať ani pri určovaní nároku na náhradu mzdy, pri ktorom práce nie sú vykonávané vôbec. Taktiež vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nevyporiadal ani so skutočnosťou, kedy v skutočnosti skončil alebo mal skončiť pracovný pomer. Citujúc ust. § 49 ZP v znení platnom ku dňu výpovede bola toho názoru, že toto ustanovenie sa bez najmenších pochybností v plnom rozsahu vzťahuje na pracovnoprávny vzťah účastníkov v tomto konaní, lebo ide o kogentné ustanovenia o spôsobe skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ale aj ohľadne dĺžky a plynutia výpovednej doby, ktorá je 30 dní a táto úprava nemôže byť zmenená ani dohodou účastníkov, tobôž nie jednostranným právnym úkonom. Tvrdila, že výpovedná doba v konkrétnom prípade je 30 dní, ktorá plynie od doručenia výpovede bez ohľadu na to, aká bola vo výpovedi uvedená, a nie dva mesiace, ako to nesprávne a v rozpore so zákonom ustálil súd prvého stupňa, keďže samotné ustanovenie § 49 ods. 7 ZP v tomto prípade vylučuje aplikáciu § 62, v ktorom je uvedená výpovedná doba najmenej 2 mesiace. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR uverejnený pod V 2/67 uviedla, že súdna prax už dávno vyriešila, že nesprávne uvedená výpovedná doba vo výpovedi nemá vplyv na platnosť výpovede, ani na dĺžku zákonnej výpovednej doby, ale pracovný pomer sa skončí uplynutím zákonnej výpovednej doby. Bola preto toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil skutkový stav, ak priznal žalobkyni náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov od prvého dňa nasledujúceho po doručení výpovede z 27.3.2008, lebo doručením výpovede žalobkyni dňa 22.1.2008, hoci z akéhokoľvek dôvodu s uvedením nesprávnej výpovednej doby dva mesiace, jej začala plynúť 30-dňová výpovedná lehota, ktorá uplynula 21.2.2008 a týmto dňom pracovný pomer žalobkyne jednoznačne skončil, keďže žalobkyňa neplatnosť tejto výpovede v prekluzívnej lehote podľa § 77 ZP na súde neuplatnila. Odvolávanie tejto výpovede listom z 27.3.2008, teda viac ako mesiac po skončení pracovného pomeru, dokonca bez akéhokoľvek súhlasu žalobkyne s odvolaním výpovede, považovala za úplne právne bezvýznamné, rovnako ako aj následne doručenú výpoveď z 27.3.2008 je bez právneho významu, lebo výpoveď možno

odvolať kedykoľvek do doby skončenia pracovného pomeru, teda najneskoršie do konca výpovednej doby a uplynutím výpovednej doby končí pracovný pomer a nemožno rozviazať pracovný pomer, ktorý už predtým platne skončil. Pretože žalobkyňa neplatnosť výpovede z 22.1.2008 v prekluzívnej lehote podľa § 77 ZP na súde neuplatnila, neplatnosť výpovede už nemôže byť predmetom preskúmavania súdom ani ako predbežná otázka. Za úplne nesprávny považovala právny názor súdu prvého stupňa, že došlo k odvolaniu výpovede z 22.1.2008 a že pracovný pomer dokonca ani neskončil len preto, že súd mal rozhodnúť o zrušení uznesenia obecného zastupiteľstva o odvolaní žalobkyne z funkcie hlavného kontrolóra obce, hoci takéto rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním a nie je doposiaľ právoplatné (pre toto konanie je však bez právneho významu) . Napokon nesúhlasila ani s výpočtom výšky náhrady mzdy a mala za to, že súd vychádzal z nesprávneho úväzku, ktorý bol žalobkyni určený obecným zastupiteľstvom a vytýkala súdu, že hoci náhradu mzdy priznal bez akýchkoľvek zrážok a odvodov, ktoré je zamestnávateľ povinný zrážať zamestnancovi zo mzdy, z výroku rozsudku, ktorý je záväzný v prípade vykonateľnosti a vymáhania priznaného plnenia nevyplýva, že ide o náhradu brutto mzdy a žalobkyňa by si takto vymohla celú rozsudkom prisúdenú sumu, hoci z nej by mali byť vykonané zamestnávateľom zákonné zrážky a odvody, preto aj z týchto dôvodov považovala rozhodnutie za nezákonné. Za nesprávne považovala i rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania z hrubej mzdy, lebo zamestnanec má nárok na zaplatenie mzdy alebo náhrady mzdy v takej sume, v akej mu je vyplácaná, teda po zákonných zrážkach a odvodoch zamestnávateľom a zamestnávateľ môže byť v omeškaní so zaplatením mzdy alebo náhrady mzdy len v takom rozsahu, aká mala byť v konkrétnom termíne zamestnancovi vyplatená, teda po zrážkach a odvodoch. Napokon za nezákonný považovala rozsudok aj vo výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť súdny poplatok vo výške 80,- € za konanie o náhradu mzdy (6 % z ceny konania) a uviedla, že podmienkou podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. pre uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok je, aby poplatník - v tomto prípade žalobkyňa bola od poplatku oslobodená a v konaní úspešná. Žalobkyňa v konaní o náhrady mzdy z prekážok na strane zamestnávateľa (tvrdené v návrhu) podľa § 142 ZP nie je v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. oslobodená od súdnych poplatkov, lebo nejde o nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ani náhrady škody z pracovného úrazu a choroby z povolania podľa § 4 ods. 2 písm. d/ cit. zákona, ani o iný prípad podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, preto ju ako žalovanú súd nemohol zaviazať na zaplatenie súdneho poplatku, ale súdny poplatok zo žaloby mala zaplatiť žalobkyňa na začiatku konania pod následkom zastavenia konania. Vzhľadom na uvedené navrhla rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a žalobkyni uložiť povinnosť nahradiť jej trovy konania, prípadne rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla rozsudok potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správny. Považovala za nesporné, že medzi ňou a žalovanou došlo k uzavretiu pracovného pomeru základe pracovnej zmluvy z 31.1.2005 s nástupom do pracovného pomeru 1.2.2005 do funkcie hlavný kontrolór obce podľa § 18 písm. c/ zák. č. 369/1990 Zb. s miestom výkonu práce Obec Ruskov, s dohodnutým úväzkom 0,2 a rozsahom pracovnej doby 7,5 hod. týždenne, na dobu určitú do 31.1.2011, že rozhodnutím o plate z 9.3.2007 bol pri tomto pracovnom úväzku plat 5.800,- Sk s účinnosťou od 1.1.2007. Uviedla, že v tomto rozsahu prácu vykonávala a bola aj takto odmeňovaná a tvrdenie žalovanej, že malo ísť o úväzok iba 0,1 s príslušným platom na základe rozhodnutia obecného zastupiteľstva považovala za právne bezvýznamné, lebo žalovaná mala možnosť buď od zmluvy odstúpiť, prípadne dohodnúť zmenu pracovnej zmluvy, čo sa však nestalo, preto jej úväzok je 0,2 a ona za vzťah starostu obce a obecného zastupiteľstva v žiadnom prípade nemôže zodpovedať. Dôvody odvolania považovala za zavádzajúce a účelové, keďže k základným povinnostiam vyplývajúcim z pracovného pomeru patrí povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu a platiť mu mzdu za vykonanú prácu a odvolaním z funkcie kontrolóra sa jej pracovný pomer neskončil, preto bolo povinnosťou žalovanej dohodnúť sa buď na skončení pracovného pomeru alebo na zmene pracovného zaradenia, žalovaná neurobila žiadny z týchto úkonov, preto ide o prekážku na jej strane podľa § 142 ods. 3 ZP s povinnosťou poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. Za vymyslený dôvod odvolania považovala i námietku žalovanej, že pracovný pomer mala skončiť výpoveďou podľa § 49 ZP a poukázala na to, že žalovaná sama vybrala dôvod výpovede, podľa ktorého sa aj správala a výpovedný dôvod podľa § 49 ZP vôbec nepoužila, pričom výpovedný dôvod podľa výpovede nie je možné zmeniť a aj keď je pravdou, že nesprávne uvedená výpovedná doba nemení zákonnú výpovednú dobu, v tomto prípade sa ale nejedná o nesprávne uvedenú výpovednú dobu, ale celkovo výpovedný dôvod, ktorý nie je možné kedykoľvek meniť podľa priania žalovanej.

Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 2 O.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 9.5.2012 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 219 O.s.p.) ani zrušenie rozsudku v napadnutej časti (§ 221 ods. 1 O.s.p.) , preto rozsudok vo vyhovujúcom výroku zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 699,75 € s 8,5 % úrokmi z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha proti žalovanej zaplatenia náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov účinného od 1.4.2002, ktorú žiadala priznať za obdobie od 26.10.2007 do 31.5.2008 na tom skutkovom základe, že žalovaná po odvolaní z funkcie hlavnej kontrolórky obce jej v rozpore s pracovnou zmluvou z 31.1.2005 a s ust. § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce od 26.10.2007 neumožnila vykonávať dohodnutú, príp. inú vhodnú prácu, a to aj napriek oznámeniu, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2010 (ďalej len ZP ) zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť v pracovnej zmluve kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas.

Podľa § 49 ods. 4 ZP zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času.

Podľa § 49 ods. 6 ZP pracovný pomer na kratší pracovný čas, v ktorom je rozsah pracovného času menej ako 15 hodín týždenne, môže zamestnávateľ alebo zamestnanec skončiť výpoveďou z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Výpovedná doba je 30 dní a začína plynúť dňom, v ktorom sa doručila výpoveď.

Podľa § 49 ods. 7 ZP na pracovný pomer na kratší pracovný čas podľa odseku 6 sa nevzťahujú ustanovenia § 62, § 64 ods. 1 písm. a) , b) , d) a e) , § 73, § 74 a § 240 ods. 8.

Podľa § 142 ods. 1 ZP ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 2 ZP ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Právna úprava v ust. § 142 ZP vychádza z § 47 ods. 1 písm. a/ ZP, podľa ktorého odo dňa kedy vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

Neprideľovanie práce sa považuje za ostatné prekážky na strane zamestnávateľa a zakladá právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. V súdnej praxi je už ustálený názor, že ak zamestnanec bol z funkcie odvolaný (alebo sa funkcie vzdal alebo uplynulo jeho volebné obdobie) , potom do doby než sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodne

na ďalšom pracovnom zaradení, prípadne do doby skončenia pracovného pomeru (napr. na základe výpovede danej zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti alebo dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej z tohto dôvodu) , sa vzťahy medzi účastníkmi vyznačujú tým, že zamestnanec nekoná pre zamestnávateľa prácu, lebo doposiaľ zastávanú funkciu už nie je oprávnený (povinný) vykonávať a jeho nové pracovné zaradenie u zamestnávateľa nie je (zatiaľ) určené. Ide tu o prekážku na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP, pre ktorú zamestnanec má (až do doby než sa dohodne so zamestnávateľom na ďalšom pracovnom zaradení alebo do doby skončenia pracovného pomeru) nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Nárok na náhradu mzdy zamestnancovi vzniká dňom, ktorým zamestnanec skončil výkon funkcie, z ktorej bol odvolaný alebo ktorej sa vzdal (t.j. dňom nasledujúcim po doručení odvolania alebo vzdaní sa funkcie, ak nebol v odvolaní uvedený deň neskorší) , až do doby, keď sa dohodne so zamestnávateľom na ďalšom pracovnom zaradení alebo do doby skončenia pracovného pomeru. Priemerný zárobok zamestnanca pre účely zistenia výšky náhrady mzdy sa zisťuje postupom podľa § 134 ZP, pričom rozhodujúcim obdobím je zásadne predchádzajúci kalendárny štvrťrok (teda kalendárny štvrťrok predchádzajúci kalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol zamestnanec z funkcie odvolaný) . Takto zistený priemerný (pravdepodobný) zárobok sa pritom po celú dobu trvania nároku na náhradu mzdy nemení.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne zistil, že žalovaná po odvolaní žalobkyne z funkcie hlavného kontrolóra obce, od 26.10.2007 v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a/ ZP neprideľovala žalobkyni prácu a nedohodla s ňou iné pracovné zaradenie a dospel k správnemu záveru, že ide o prekážku na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP, ktorá zakladá nárok zamestnanca (žalobkyne) na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku. Neobstojí preto námietka žalovanej, že neprideľovanie práce žalobkyni odvolanej z funkcie hlavnej kontrolórky (ktorá tým nespĺňala zákonný predpoklad na takýto výkon prác) , nie je prekážkou na strane zamestnávateľa, pri ktorej by žalobkyni patrila náhrada mzdy v zmysle § 142 ZP.

V danom prípade pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobkyne - okrem existencie prekážky na strane zamestnávateľa bolo rozhodujúce súčasne aj zistenie, či pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou založený pracovnou zmluvou z 31.1.2005 trval v období od 26.10.2007 do 31.5.2008, keďže za uvedené obdobie sa žalobkyňa domáha náhrady mzdy z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, a v súvislosti s tým bolo potrebné správne posúdiť (ako predbežnú) otázku, kedy pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil. Súd prvého stupňa túto rozhodujúcu a pre vec právne významnú skutočnosť neposúdil správne, lebo nevychádzal dôsledne z vyššie uvedených zásad a neaplikoval na daný prípad ust. § 49 ods. 6 a 7 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2010, t.j. v čase doručenia výpovede z pracovného pomeru, podľa ktorého pracovný pomer na kratší pracovný čas, v ktorom je rozsah pracovného času menej ako 15 hodín týždenne, môže zamestnávateľ alebo zamestnanec skončiť výpoveďou z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Výpovedná doba je 30 dní a začína plynúť dňom, v ktorom sa doručila výpoveď. Na pracovný pomer na kratší pracovný čas podľa odseku 6 sa nevzťahujú ustanovenia § 62, § 64 ods. 1 písm. a) , b) , d) a e) , § 73, § 74 a § 240 ods. 8. Dospel preto k nesprávnemu záveru, že pracovný pomer žalobkyne skončil k 31.5.2008 uplynutím dvojmesačnej výpovednej lehoty uvedenej vo výpovedi z 27.3.2008, v dôsledku čoho priznal žalobkyni náhradu mzdy v nesprávnej výške.

V prípade pracovného pomeru na kratší pracovný čas do maximálneho rozsahu 15 hodín týždenne je znížená právna ochrana zamestnancov pre prípad výpovede zo strany zamestnávateľa, preto zamestnávateľ a rovnako aj zamestnanec môžu skončiť tento pracovný pomer výpoveďou z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Dĺžka výpovednej doby je 30 dní a začína plynúť dňom doručenia výpovede druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu. V prípade výpovede danej zamestnávateľom (alebo aj zamestnancom) z pracovného pomeru na kratší pracovný čas je taktiež zákonom (ust. § 49 ods. 7) vylúčená aplikácia ust. § 62 (upravujúceho o.i. výpovednú lehotu najmenej dva mesiace) , ako aj ustanovení § 64 (Zákaz výpovede) ods. 1 písm. a) , b) , d) a e) , § 73 (Hromadné prepúšťanie) , § 74 (Účasť zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru) a § 240 ods. 8 ZP.

V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 31.1.2005 na dobu určitú do 31.1.2011 pracovala u žalovanej vo funkcii hlavnej kontrolórky obce v pracovnom pomere na

kratší pracovný čas (s dohodnutým rozsahom pracovnej doby 7,5 hodín týždenne a pri 0,2 pracovnom úväzku) . Bolo tiež zistené, že žalovaná dňa 22.1.2008 doručila žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru (v ktorej nesprávne v rozpore s § 49 ods. 6 ZP uviedla výpovednú dobu v trvaní 2 mesiace) , pričom žalobkyňa neplatnosť tejto výpovede v prekluzívnej lehote podľa § 77 ZP (dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer podľa tejto výpovede skončiť) neuplatnila žalobou na súde (v konaní sp. zn. 9C 13/2008 sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 27.3.2008, ako aj zaplatenia náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru od 1.6.2008) . Doručením výpovede z 22.1.2008 začala žalobkyni plynúť 30 dňová výpovedná doba podľa § 49 ods. 7 ZP, ktorá uplynula dňa 20.2.2008 a keďže žalobkyňa neplatnosť výpovede neuplatnila v prekluzívnej lehote na súde, preto nastali účinky (platného) skončenia pracovného pomeru na základe tejto výpovede a súd sa už nemôže v inom konaní zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu. So zreteľom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že dňom 20.2.2008 pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil, stotožňujúc sa aj s názorom žalovanej, že následné odvolanie výpovede listom z 27.3.2008, ani doručenie ďalšej výpovede z pracovného pomeru z 27.3.2008, nemajú v prejednávanej veci žiadny právny význam, lebo doručenú výpoveď z pracovného pomeru možno platne odvolať len so súhlasom druhého účastníka a len do doby skončenia pracovného pomeru, teda najneskoršie do uplynutia výpovednej doby. Výpovedná doba nie je podstatnou náležitosťou výpovede a jej dĺžka je ustanovená v Zákonníku práce, preto pokiaľ zamestnávateľ vo výpovedi uviedol nesprávnu výpovednú dobu, alebo ju neuviedol vôbec, nemá to za následok neplatnosť výpovede a pracovný pomer v takom prípade skončí uplynutím zákonom stanovenej výpovednej doby. V posudzovanom prípade bolo možné zo strany žalovanej skončiť pracovný pomer so žalobkyňou aj bez uvedenia dôvodu (§ 49 ods. 6 ZP) a žalobkyni doručenú výpoveď z 22.1.2008 bolo možné platne odvolať (s jej súhlasom) najneskôr do uplynutia výpovednej lehoty, t.j. do 20.2.2008, ktorú žalovaná v tejto lehote neodvolala, preto uvedeným dňom 20.2.2008 nastali účinky platného skončenia pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou. Súd prvého stupňa preto nesprávne rozhodol, pokiaľ priznal žalobkyni náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP aj za obdobie nasledujúce po skončení pracovného pomeru, t.j. za obdobie od 21.2.2008 do 31.5.2008. Žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP za obdobie, odkedy jej žalovaná v rozpore s pracovnou zmluvou neprideľovala prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, avšak len do doby skončenia pracovného pomeru, lebo tento nárok (rovnako ako nárok na mzdu za vykonanú prácu) vzniká len po dobu trvania pracovnoprávneho vzťahu.

So zreteľom na uvedené, patrí žalobkyni náhrada mzdy za obdobie od 26.10.2007 do 20.2.2008 vo výške priemerného (hodinového) zárobku, ako ho zistil súd prvého stupňa podľa 134 ZP z dosiahnutého hrubého zárobku a z odpracovaného času v rozhodujúcom období III. štvrťroka 2007, pri čiastočnom úväzku 0,2 vo výške 166,75 Sk (5,54 €) / hod. (žalovaná v odvolaní nespochybnila výšku priemerného hodinového zárobku žalobkyne zisteného súdom prvého stupňa) . Za obdobie 10, 11 a 12/2007 a 1/2008 bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy vo výške 575,65 € (35,42 + 185,98 + 159,41 +194,84 €) a za mesiac február 2008 (od 1.2. do 20.2.) jej patrí náhrada mzdy vo výške 124,10 € (14 dní x 1,6 hod. x 5,54 €) , celkom náhrada mzdy za obdobie od 26.10.2007 do 20.2.2008 činí 699,75 € (575,65 + 124,10) . Tvrdenie žalovanej, že v mzdovom dekréte má žalobkyňa neplatne dohodnutú mzdu s čiastočným úväzkom 0,2 mesačne a že jej patrí náhrada mzdy len v rozsahu čiastočného úväzku 0,1 mesačne (na ktorý bola obecným zastupiteľstvom zvolená do funkcie hlavného kontrolóra obce) , nemá v tomto konaní žiadny právny význam. Priemerný zárobok pre poskytnutie náhrady mzdy súd prvého stupňa správne zistil podľa zásad uvedených v § 134 ZP, vychádzajúc z hrubého platu žalobkyne (pri pracovnom úväzku 0,2 mesačne) dosiahnutého v rozhodujúcom období, pričom pre rozhodnutie o uplatnenom nároku z hľadiska uvedených zásad nebolo potrebné skúmať, či funkčný plat bol žalobkyni vyplácaný či určený (dekrétom Obce B. zo dňa 16.3.2005) v správnej výške, resp. či jej nebol vyplácaný vyšší funkčný plat než mala nárok.

Za nedôvodnú treba považovať i námietku žalovanej, že súd prvého stupňa nesprávne priznal žalobkyni náhradu mzdy bez akýchkoľvek zrážok a odvodov a z výroku rozsudku nevyplýva, že ide o náhradu mzdy v brutto výške. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa pri vyčíslení výšky priznanej náhrady mzdy za obdobie od 26.10.2007 do 31.3.2008 vychádzal z hrubého zárobku (platu) žalobkyne dosiahnutého v rozhodnom období a správne rozhodol, pokiaľ neodpočítal z prisúdenej sumy náhrady mzdy zákonné odvody (daň zo mzdy, odvody na nemocenské, zdravotné a dôchodkové poistenie a ďalšie zákonné odvody) , keďže tieto zrážky vykonáva zamestnávateľ zo zákona pri výplate platu, a vykonáva ich prednostne (zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,

§ 141 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, § 15, § 16 ods. 4 zák. č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov) .

Keďže žalovaná je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, žalobkyni vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne, zodpovedajúcej dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS platnej k prvému dňu omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu (k 26.10.2007) podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pretože žalovaná sa dostávala do omeškania s plnením dlžnej náhrady mzdy za mesiace 10/2007 až 2/2008 postupne (v období od 1.12.2007 do 1.4.2008) , odvolací súd priznal žalobkyni úroky z omeškania od stredu obdobia, počas ktorého bola žalovaná v omeškaní s plnením dlžnej náhrady mzdy, t.j. od 1.2.2008 až do zaplatenia.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súlade s cit. zák. ustanoveniami uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 699,75 € s 8,5 % úrokmi z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie nasledujúce po skončení pracovného pomeru žalobkyne od 21.2.2008 do 31.5.2008, v tejto časti uplatnený nárok nemá oporu v zákone, keďže zamestnanec má nárok na mzdu za vykonanú prácu, príp. na náhradu mzdy podľa § 142 ZP len po dobu trvania pracovnoprávneho vzťahu, preto odvolací súd žalobu v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Neboli však splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku v napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 80,- €. Súd prvého stupňa túto povinnosť žalovanej uložil v rozpore s § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu má žalobkyňa, ktorá v tomto konaní (o zaplatenie náhrady mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa) nebola zo zákona (§ 4 ods. 2 písm. d/ cit. zákona) oslobodená od platenia súdnych poplatkov, lebo nejde o nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o poplatkovej povinnosti žalovanej, preto musel byť rozsudok v tomto napadnutom výroku ako nezákonný zrušený.

Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 224 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vzhľadom na to, že účastníci mali vo veci úspech len čiastočný, odvolací súd podľa cit. zák. ustanovení rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.