KSKE 11 Co 283/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/283/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511217619 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511217619.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu J. Y. G., s.r.o., H., Ú. X, IČO: 35 724 803, proti žalovanej I. C., bytom G. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa R., C., D.Ž. XX, IČO: 42 176 778, o zaplatenie 101,41 € s prísl., o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu 14C 33/2012-58 z 21.6.2012 Okresného súdu Košice-okolie

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a vedľajšieho účastníka a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením konanie zastavil, rozhodol, že v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovanou a žalobcom a vedľajším účastníkom na strane žalovanej žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a tiež nariadil Daňovému úradu H. vrátiť žalobcovi súdny poplatok zaplatený na účet súdu v sume 9,87 €, do 15 dní od doručenia právoplatného uznesenia vo veci.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobca žalobu podaním z 1.6.2012 vzal v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť, a preto vychádzajúc z § 96 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Uznesenie vo výroku, ktorým súd rozhodol, že nemá právo na náhradu trov konania napadol včas podaným odvolaním vedľajší účastník na strane žalovanej, navrhol ho zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Bol toho názoru, že v danej veci bolo potrebné výrok o trovách aj medzi hlavnými účastníkmi, aj medzi žalobcom a ním odôvodniť ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., pretože z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca. Nemal ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu k späťvzatiu žaloby a mal za to, že žalobca veľmi pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho poplatku, berie žaloby späť na súdoch, kde vstúpil do spotrebiteľských konaní. Žalobca totiž celoplošne ignoruje premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka, podáva žaloby v premlčaných právnych veciach a pri námietkach premlčania sa dožaduje aplikácie obchodného kódexu na stanovenie dĺžky premlčacích lehôt, prípadne poukazuje na dohodnuté desaťročné premlčacie lehoty, ktoré v spotrebiteľskom práve nie je možné akceptovať. Preukazoval, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania (aj bez vyjadrenia vo veci samej) pre žalobcu odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku, vzal žalobu v celom rozsahu späť. Uviedol ďalej, že v predmetnej veci by neprichádzala do úvahy ani aplikácia ust. § 150 ods. 2 O.s.p., nakoľko predmet veci prestavoval hodnotu 101,41 € s prísl. a jeho uplatnené trovy boli 29,08 €. Súd prvého stupňa pri nepriznaní trov postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý výrok o trovách konania potvrdiť a priznať mu náhradu trov v odvolacom konaní. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu, ktorý nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, keďže v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Poukázal ďalej na judikatúru všeobecných súdov, ktoré v podobných veciach tiež vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov nepriznali.

Uznesenie vo výrokoch o zastavení konania, o trovách konaniach vo vzťahu žalobcu a žalovanej, ako ani vo výroku o vrátení súdneho poplatku žalobcovi, nebolo odvolaním napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O.s.p.) , preto v týchto výrokoch nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie uznesenia (§ 219) ani na jeho zmenu v napadnutom výroku (§ 220) , lebo postupom súdu bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, preto uznesenie vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a vedľajšieho účastníka podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 3 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ako vedľajší účastník sa môže popri žalobcovi alebo žalovanom zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ktorým v zmysle poznámky 10a pri § 93 ods. 2 O.s.p. je napríklad aj zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 93 ods. 4 O.s.p. vedľajší účastník v konaní má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Keďže vedľajší účastník v konaní má rovnaké procesné práva a povinnosti ako hlavný účastník, znamená to, že mu v prípade úspechu môže byť priznaná náhrada jeho trov a v prípade neúspechu môže byť zaviazaný k náhrade trov úspešnému účastníkovi. Súd prvého stupňa sa otázkou náhrady trov vo vzťahu medzi vedľajším účastníkom a účastníkom vystupujúcim na procesnej protistrane musí zaoberať (na návrh) vo výroku svojho rozhodnutia.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trov konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne pri takých trovách, ktoré by pri riadnom priebehu konania nevznikli, spravuje sa náhrada trov zásadou zavinenia. Ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, vyjadruje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania, pretože v zmysle nej výsledok konania nie je rozhodujúcim pre nárok na náhradu trov konania a účastníci (ani vedľajší účastníci) na ich náhradu nemajú nárok. Zásada zavinenia na zastavení konania z hľadiska náhrady trov je vyjadrená v odseku 2 § 146 O.s.p., pretože ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pritom zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nikdy nie podľa hmotného práva. Preto, ak žalobca vzal žalobu späť, z procesného hľadiska zásadne platí (pokiaľ nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.) , že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť trovy konania žalovanému (vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane žalovaného) .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku a jeho odôvodnení je arbitrárne, pretože súd nijako neodôvodnil, prečo o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a prečo o nich nerozhodoval podľa § 146 ods. 2 O.s.p., prípadne podľa iného do úvahy pripadajúceho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Právo účastníkov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a procesnou zárukou spravodlivého rozhodnutia, preto je povinnosťou súdu v každom svojom rozhodnutí (a to aj v rozhodnutí o procesnom nároku) uviesť v súlade s ust. § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, lebo inak účastník objektívne nemá možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia, príp. postupu súdu a efektívne využiť svoje procesné právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu, a ani odvolaciemu súdu nie je umožnené posúdiť správnosť postupu súdu prvého stupňa pri vydaní rozhodnutia. Odôvodnenie, ktoré nezodpovedá týmto zákonným a ústavným požiadavkám, má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok

dôvodov a súčasne znamená odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, lebo takým postupom súdu je účastníkovi znemožnená realizácia procesných práv priznaných mu procesným predpisom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V takom prípade preto prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. upravuje tie prípady náhrady trov zastaveného konania, keď k zastaveniu došlo v dôsledku nejakého procesného návrhu účastníka, akým späťvzatie žaloby nepochybne je. V takom prípade je ten, kto zavinil, že k zastaveniu konania muselo dôjsť, povinný nahradiť trovy konania procesnej protistrane. Inými slovami to znamená, že súd v takomto prípade vždy musí skúmať, kto má vinu na zastavení konania a podľa toho potom rozhodnúť o náhrade trov. Z dôvodov napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či súd prvého stupňa vôbec skúmal, kto má vinu na zastavení konania a ako túto otázku uzavrel. Tieto skutočnosti nemôže zistiť nielen odvolací súd pri svoje prieskumnej činnosti, ale nemôže to zistiť ani vedľajší účastník, ktorému sa tak postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom. Bolo mu totiž znemožnené uplatňovať v súdnom konaní tie procesné práva, ktoré mu podľa jednotlivých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku patria. Konkrétne nemá možnosť posúdiť, ako súd vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy, akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o trovách konania a keďže sa nedá zistiť, prečo súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nemá tak ani možnosť proti rozhodnutiu o postupe súd brániť sa právne relevantným odvolaním.

Vedľajší účastník pritom podaním z 23.2.2012 (č.l. 37) oznámil svoj vstup do konania a zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. K späťvzatiu žaloby došlo až 1.6.2012 (č.l. 54) .

So zreteľom na uvedené uznesenie vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a vedľajšieho účastníka muselo byť zrušené a vec v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania, teraz už len vo vzťahu žalobcu a vedľajšieho účastníka a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby účastníkom z neho bolo zrejmé, na základe ktorého ustanovenia zákona súd vo veci rozhodol, prečo a ako sa vyporiadal s účelnosťou poskytnutých úkonov právnej služby, pričom prihliadne na všetky do úvahy pripadajúce ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie musí byť pre účastníkov (i vedľajšieho účastníka) plne pochopiteľné tak, aby aj odvolací súd (v prípadne opätovne podaného odvolania) mohol posúdiť, či pri jeho vydaní prvostupňový súd postupoval správne, či rozhodol opodstatnene a zákonne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.