KSKE 11 Co 339/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/339/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710206592 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7710206592.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcu Q. Q., bytom O. nad R. č. 3, zast. JUDr. Dušanom Sninským, advokátom, Michalovce, Okružná 14, proti žalovanej Q. Q., bytom Q., Z. XX, zast. JUDr. Gabrielovou Borovskou, advokátkou, Michalovce, kpt. Nálepku 20, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu a o vzájomnom návrhu žalovanej, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 20C 72/2010 zo 7.4.2011 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške 64,41 € a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Gabriele Borovskej, advokátke, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom na začatie konania z 24.5.2010 domáha zrušenia práva spoločného nájmu bytu č. 7 nachádzajúceho sa na ul. Z. XX v Q., v dome D pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva s tým, že tento byt bude ďalej ako nájomca užívať on. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Michalovce 17C 575/94-32 zo 14.9.1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 12Co 415/96-66 z 10.2.1998, že po rozvode medzi nimi nedošlo k dohode ohľadne ďalšieho užívania predmetného bytu, lebo žalovaná na jeho písomný návrh z 20.1.2010 ohľadne dohody o užívaní bytu nereagovala. Tvrdil, že žalovaná predmetný byt neužíva a že ho dala do prenájmu, že býva v inom byte a že vlastní aj rodinný dom v obci Vojčice. Poukázal tiež na to, že vlastníka bytu Mesto Michalovce požiadal o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva a že s terajšou manželkou v súčasnosti býva v podnájme v obci Bánovce nad Ondavou. Žalovaná s návrhom žalobcu nesúhlasila tvrdiac, že žalobca predmetný byt trvale opustil a súčasne trvale opustil aj spoločnú domácnosť ešte v r. 1993, že od tej doby byt neužíval, že neplatil žiadne úhrady za byt spojené s užívaním a že sa aj písomne vzdal užívania predmetného bytu. Súčasne podala voči žalobcovi vzájomný návrh spočívajúci v tom, aby súd určil, že výlučným nájomcom predmetného bytu je ona s poukazom na naliehavý právny záujem vyplývajúci z toho, že aj ona aj žalobca si podali žiadosť o odkúpenie predmetného bytu do osobného vlastníctva a že táto otázka, kto je nájomcom predmetného bytu je zatiaľ sporná aj v súvislosti s týmito skutočnosťami.

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu žalobcu o zrušenie práva spoločného nájmu bytu účastníkov po rozvode zamietol, vyhovel vzájomnému návrhu žalovanej a určil, že žalovaná je výlučným nájomcom bytu č. 7 na 2. poschodí bytového domu D na ul. Z. č. XX v Q. pozostávajúceho z troch obytných

miestností s príslušenstvom a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania na účet jej právnej zástupkyne v sume 421,55 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal zistené, že na základe rozhodnutia o pridelení bytu vydaného MsNV Michalovce z 15.4.1988 bola dojednaná medzi Bytovým podnikom mesta Michalovce a Q. Q. dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu nachádzajúceho sa v Q. na ul. Z. č. XX D č. bytu 7, teda predmetného bytu. Zo spisu svojho súdu 17C 575/94 zistil, že manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené 4.4.1998. Z toho spisu zistil, že žalobca na pojednávaní dňa 20.2.1995 uviedol, že nežije v spoločnej domácnosti so žalobkyňou asi 3 roky, že má vážnu známosť, ktorá trvá asi 1 a pol roka. Z výsluchu žalovanej na pojednávaní dňa 14.9.1995 v uvedenej veci zistil, že účastníci nevedú spoločnú domácnosť, že žalobca v tom čase býval v spoločnej domácnosti s p. Z. v súkromnom dome, ktorý bol zakúpený firmou MOTIP v.o.s., ktorej spoločníkom bol žalobca. Ďalej zistil, že Q. Q., žalobca, vo svojom liste zo 17.5.1994 adresovanom Domspráv Michalovce oznámil, že týmto sa vzdáva užívania bytu na ul. Z. XX . Zo zmluvy o nájme bytu z 24.5.1994 mu vyplynulo, že medzi Q. Q., žalovanou, a Q. Q. v zastúpení P. s.r.o. bola uzatvorená dohoda o nájomnej zmluve, v zmysle ktorej prenajímateľ prenechal nájomkyni do užívania predmetný byt na ul. Z. č. XX v Q.. Ďalej zistil, že žalovaná požiadala Mesto Michalovce o odkúpenie predmetného bytu listom z 5.2.2009 a že žalobca podal dňa 15.3.2010 prenajímateľovi Mesto Michalovce žiadosť o pridelenie nájomného bytu č. 7 v bytovom dome D B. na obsah žaloby, obsah vzájomného návrhu žalovanej a na sporné tvrdenia účastníkov, na otázku, či žalobca opustil trvale spoločnú domácnosť, vykonal dokazovanie a posudzoval túto otázku ako predbežnú otázku. Z vykonaného dokazovania (výsluchmi účastníkov, výsluchmi svedkov a listinami) zistil skutkový stav, ktorý právne posúdil podľa § 703 ods. 1, ods. 3 § 705, ods. 1, § 707 ods. 1 a § 708 OZ a dospel k záveru, že žalobca v priebehu r. 1993 opustil spoločnú domácnosť, ktorú dovtedy viedol so žalovanou v predmetnom byte. S trvalým opustením spoločnej domácnosti sú z hľadiska zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi spojené tie isté právne následky ako v prípade smrti manžela s poukazom na ust. § 707 ods. 1 v spojení s § 708 OZ, teda zánik nájmu zo zákona, preto návrh žalobcu smerujúci k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu a určenia žalobcu ako výlučného nájomcu predmetného bytu zamietol ako nedôvodný. Úmysel žalobcu trvale opustiť spoločnú domácnosť dovtedy vedenú v predmetnom byte so žalovanou vyvodil zo skutočnosti, že žalobca ešte za trvania manželstva účastníkov konania uviedol, že už nevedie so žalovanou spoločnú domácnosť a že túto vedie so svojou družkou G. Z., s ktorou následne aj uzavrel manželstvo, z ktorého sa im narodila aj dcéra. Tento úmysel žalobcu ďalej vyvodil aj zo skutočnosti potvrdenej svedkom H.. Z., ktorý uviedol, že žalobca bol za ním a chcel riešiť otázky týkajúce sa bytu, a to či už prevodom na manželku alebo na dcéru, pretože už ďalej nechcel platiť za predmetný byt ale chcel, aby náklady súvisiace s bytom ďalej uhrádzala iba žalovaná. Tento úmysel žalobcu vyvodil súd aj z listu zo 17.5.1994, ktorým sa žalobca vzdal užívania bytu, pričom tento list vyhodnotil tak, že ho napísal a aj podpísal žalobca a že v ňom jednoznačne preukázal svoj úmysel vzdať sa užívania predmetného bytu. Mal za preukázané, že od r. 1994 žalobca žiadnym spôsobom neprejavil záujem vrátiť sa do predmetného bytu a podieľať sa na úhradách spojených s užívaním bytu a na zveľaďovaní predmetného bytu, práve naopak, zabezpečil si bytovú otázku spolu so svojou manželkou a to v jej byte na ul. Nad J. v Q., v ktorom bývala a následne odkúpením tejto nehnuteľnosti vo vlastníctve aj vyriešila ich bytovú otázku a to napriek tomu, že tento byt v r. 2008 odpredala. Vyporiadal sa ohľadne tejto otázky aj s argumentáciou žalobcu, ktorý uviedol, že list zo 17.5.1994 podpísal iba preto, že chcel urýchliť rozvodové konanie. Toto tvrdenie však považoval iba za účelové, keďže vo veci rozvodu účastníkov konania bolo zo strany žalovanej podané odvolanie a ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené až 4.4.1998 a žalovaná vyriešenie otázky súvisiacej s bytom nepodmieňovala svojím postojom v konaní o rozvod, nakoľko k nesúhlasu s rozvodom manželstva ju viedlo jej náboženské založenie a nie skutočnosti súvisiace s bytom. Navyše z potvrdení predložených žalovanou vyplynulo, že v r. 1994 bol nedoplatok na predmetnom byte, ktorý následne žalovaná aj vyrovnala. Rovnako za účelové považoval tvrdenie žalobcu, že v byte si ponechal veci a nemohol sa do bytu vrátiť iba z dôvodu výmeny zámkov zo strany žalovanej, lebo svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že v predmetnom byte si nielenže neponechal svoje osobné veci, ale neprejavoval ani záujem uhrádzať nájomné a ostatné poplatky súvisiace s užívaním bytu a o byt neprejavoval záujem viac ako 17 rokov. Okrem toho samotná skutočnosť, či si žalobca v predmetnom byte veci ponechal alebo nie nemá vplyv na posúdenie právnej stránky otázky opustenia spoločnej domácnosti v zmysle § 708 OZ, lebo len samotné opustenie bytu, odsťahovanie si osobných vecí alebo odhlásenie sa z trvalého pobytu sa nepovažuje bez ďalšieho za trvalé opustenie spoločnej domácnosti, keď význam má a rozhodujúcim je vždy úmysel nájomcu spoločnú domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Keďže tento úmysel žalobcu

mal jednoznačne preukázaný, žalobu zamietol. Pokiaľ ide o vzájomný návrh žalovanej na určenie, že je výlučnou nájomkyňou predmetného bytu po posúdení otázky naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej žalobe uzavrel, že vzhľadom na svoj záver o zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi priamo zo zákona (opustením spoločnej domácnosti zo strany žalobcu) stala sa tak na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 24.5.1994 nájomkyňou výlučne žalovaná, preto jej vzájomnému návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za vzájomný návrh v sume 99,50 € a z trov právneho zastúpenia v sume 322,05 €, ktoré posudzoval v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že rozhodnutie súdu pokiaľ zamietol jeho žalobu o zrušenie práva spoločného nájmu bytu po rozvode je predčasné a rovnako aj rozhodnutie o určení, že žalovaná je výlučnou nájomkyňou bytu. Nesúhlasil so záverom súdu v otázke, že on úmyselne a trvale opustil spoločnú domácnosť a teda že jeho právo zaniklo zo zákona, lebo ak by tomu tak skutočne bolo, nie je čo namietať. Okrem toho súd nesprávne oprel svoje rozhodnutie aj o jeho údajný prejav vôle zo 17.5.1994, ktorým sa mal písomne vzdať svojho užívacieho práva k bytu. Poukázal na to, že občiansky zákonník nepozná takéto vzdanie sa práva užívania bytu a že je nesporné, že v zmysle ust. § 37 ods. 1 sa takýto úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný a že predmetné písomné oznámenie takéto znaky nemá. V tejto súvislosti poukázal na to, že na pojednávaní 27.1.2011 vysvetlil okolnosti, za ktorých došlo k tomuto vzdaniu sa a namietal že pre správcovskú organizáciu to stačilo aj bez toho, aby sa zrušila predchádzajúca dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu s ním a že novú nájomnú zmluvu so žalovanou uzavrela táto spoločnosť bez stanoviska vlastníka bytu - Mesta Michalovce, ktoré vraj na základe zmluvy (súd sa s ňou neoboznámil) zverilo túto právomoc súkromnej obchodnej spoločnosti. Uviedol, že konatelia tejto spoločnosti Ing. Z. a X.. J. s odstupom času si už logicky nespomínali na okolnosti, za ktorých došlo k vzdaniu sa práva užívania bytu z jeho strany a že je pre nich úplne postačujúce, že nájomník sa písomne vzdá svojho práva, hoci to nie je v súlade so zákonom, tak ako v tomto prípade. Vytýkal súdu, že aj keď vypočul Máriu Q., pre jej očividné zdravotné problémy aj mentálneho charakteru nebolo možné vo výsluchu pokračovať, že ďalších pojednávaní sa už nezúčastnila a preto sa dôvodne domnieva, že žalovaná nie je a ani nebola od skončenia manželstva rozvodom spôsobilá k právnym úkonom, pričom súd túto skutočnosť neskúmal a že aj svedkyňa H. S., dcéra žalovanej potvrdila, že matka sa liečila aj na psychiatrii. Pokiaľ súd riešil otázku jeho úmyslu opustiť spoločnú domácnosť, uviedol, že v predmetnom byte nezostala bývať ani žalovaná, že z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov, najmä svedkyne B. vyplýva, že žalovaná bývala na Hollého ul. č. 93, že súdu predložil fotokópie, ktorými sa však súd bližšie nezaoberal a nevypočul svedka Jozefa Kirica, ktorého menovka figuruje na oboch bytoch t.j. na č. XX aj na č. XX Z. ul. Q.. Okrem toho, výsluch tohto svedka bol potrebný aj na ďalšie okolnosti, ktoré súviseli s jeho fyzickým napadnutím, výmenou zámku na predmetnom byte a pod. T., že tvrdil a aj tvrdí, že nemal v úmysle vzdať sa užívania bytu a že do bytu sa nemohol dostať pre výmenu zámku a pre správanie sa žalovanej, že nie je pravda, že po dobu 16 - tich rokov neprejavil žiadny záujem o predmetný byt, preto záver súdu je predčasný. Predčasné je rozhodnutie aj o jeho povinnosti zaplatiť žalovanej trovy konania poukazujúc na to, že uznesením súdu z 23.8.2010 bol oslobodený od súdnych poplatkov, že prakticky žije v hmotnej núdzi, je dôchodca a že súd sa nezaoberal okolnosťou, či neprichádzalo do úvahy použitie § 150 O.s.p. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok považuje za vecne správny, lebo súd vykonaným dokazovaním a to nielen samotným písomným prehlásením žalobcu zo 17.5.1994, ale aj výsluchom svedkov ako aj konkludentným konaním žalobcu, ktorý od opustenia spoločnej domácnosti v r. 1993 neprejavoval nijaký záujem o byt, nepodieľal sa na platení úhrad spojených s užívaním bytu, neponechal si v byte žiadne osobné veci a byt vôbec nenavštevoval ani sa nijakým spôsobom nedomáhal možnosti užívať predmetný byt po 16 -tich rokoch, mal za preukázané, že žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť. Tento úmysel je zrejmý aj z rozvodového konania, v ktorom uviedol, že so žalovanou nevedie spoločnú domácnosť. O úmysle trvale opustiť spoločnú domácnosť svedčí aj výpoveď Ing. Z., ktorého navrhol vypočuť sám žalobca. Trvalým opustením spoločnej domácnosti zaniklo zo zákona žalobcovi právo spoločného nájmu bytu. Pokiaľ žalobca vzniesol výhrady k výroku o trovách konania uviedla, že

aj keď je dôchodca, má pravidelný príjem z dôchodku, pričom žije v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá je v produktívnom veku, preto jeho tvrdenie o živote na hranici hmotnej núdze aj spojenie s jeho tvrdením, že manželka v r. 2008 predala rodinný dom v Q. je zjavne účelové. Okrem toho má aj za to, že u žalobcu išlo od počiatku o bezúspešné uplatňovanie práva, preto nebol ani dôvod na oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhla potvrdiť rozsudok v napadnutých výrokoch a uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (za dodržania podmienok § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) , a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalobca v odvolaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov namieta, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal ním navrhnutý dôkaz - výsluch svedka J. S. a že jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd, ktorý je viazaný tak rozsahom odvolania ako aj jeho dôvodmi podľa ich obsahového vymedzenia (§ 212 ods. 1 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú dané a že odvolanie nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ zamietol žalobu žalobcu a aj pokiaľ vyhovel vzájomného návrhu žalovanej, spočíva na závere súdu o vyriešení predbežnej otázky a to, že žalobcovi právo spoločného nájmu bytu zaniklo trvalým opustením spoločnej domácnosti, teda zo zákona. Tento záver súdu prvého stupňa je plne akceptovateľný, lebo ohľadne tejto pre vec rozhodujúcej otázky súd úplne zistil skutkový stav, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu aj k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že pre posúdenie, či došlo k opusteniu spoločnej domácnosti má rozhodujúci význam skutočnosť, či je pri ňom (t.j. opustení) daný a zrealizovaný zámer manžela nebývať viac spoločne s druhým manželom a nevykonávať v byte práva nájomcu. Právne následky konania smerujúce k trvalému

opusteniu spoločnej domácnosti nastávajú v momente, keď manžel - nájomca svoju vôľu opustiť natrvalo spoločnú domácnosť prejavil a realizoval.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa túto skutočnosť mal nepochybne preukázanú skutkovými zisteniami vyvodenými z vykonaných dôkazov, lebo to zodpovedá obsahu spisu.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd nesprávne oprel svoje rozhodnutie o údajný prejav jeho vôle zo 17.5.1994, ktorým sa mal písomne vzdať práva užívať byt, lebo Obč. zák. nepozná vzdanie sa práva užívať byt, odvolací súd vyslovuje názor, že ide o nenáležitú námietku, lebo súd prvého stupňa - ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku - tento list žalobcu nehodnotil ako právny úkon žalobcu smerujúci k zániku jeho práva spoločného nájmu bytu, ale z obsahu tohto listu vyhodnotil úmysel žalobcu trvale opustiť spoločnú domácnosť vedenú v tomto byte so žalovanou.

Nie je daný ani žalobcom uvádzaný odvolací dôvod neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý má spočívať v tom, že súd nevypočul J. S.. Odvolací dôvod týkajúci sa neúplnosti zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Z povahy veci vyplýva, že účastník musí súčasne označiť aj dôkaz, ktorý bol ním v konaní navrhovaný a nebol vykonaný a uviesť tiež právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa takto nezisťoval. Vždy musí ísť o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Tento odvolací dôvod podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je daný už preto, že zo spisu nevyplýva, že by takýto návrh, t.j. výsluch J. S. bol žalobcom navrhnutý či označený. Ak teda takýto dôkaz nebol žalobcom navrhnutý nemožno súdu ani vytýkať, že takýto dôkaz nevykonal. Nevykonanie tohto dôkazu potom súd v odôvodnení rozsudku ani nemusel zdôvodňovať.

Napokon nie sú opodstatnené ani odvolacie námietky o nesprávnom právnom posúdení veci, lebo súd prvého stupňa zo správnych skutkových zistení použitím správnych právnych predpisov vyvodil aj správne právne závery, že žalobcovi zaniklo právo spoločného nájmu bytu manželmi trvalým opustením spoločnej domácnosti, následkom čoho sa žalovaná stala výlučnou nájomkyňou predmetného bytu. Ostatnými dôvodmi odvolania, resp. výhradami žalobcu sa odvolací súd nezaoberal (napr. výhrady k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi Domsprav s.r.o. a žalovanou, domnienka žalobcu o nespôsobilosti žalovanej na právne úkony) lebo pre posúdenie podstatných a právne významných skutočností v posudzovanej veci nemajú význam.

Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania žalobca odôvodňuje tým, že súd sa nezaoberal okolnosťou, či vzhľadom na to, že bol oslobodený od súdnych poplatkov, že žije prakticky na hranici hmotnej núdzi a je dôchodca neprichádzalo do úvahy použitie ust. § 150 O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia v tomto napadnutom výroku dospel k záveru, že ani v tomto smere rozhodnutiu súdu prvého stupňa niet čo vyčítať. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy iba výnimočne, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Žalobca netvrdí, že v danom prípade rozhodnutie podľa tohto ustanovenia malo byť vydané pre okolnosti danej veci ale v okolnostiach na jeho strane spočívajúce v nepriaznivých majetkových pomeroch. Dôvody, z ktorých vyvodzuje okolnosti na jeho strane pre použitie cit. ust. však nie sú dané ani podľa názoru odvolacieho súdu, lebo len samotná skutočnosť, že mu v r. 2010 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov takúto výnimočnosť nezakladá, rovnako ani skutočnosť, že je dôchodcom. Okrem toho na tvrdenie, že žije na hranici hmotnej núdzi nepredložil žiadne dôkazy tomu nasvedčujúce.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V odvolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal. Žalovaná si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania a jej výšku aj vyčíslila. Náhrada trov titulom právneho zastúpenia jej bola priznaná za 1 úkon právnej služby, ktorú advokátka poskytla žalovanej vypracovaním vyjadrenia k odvolaniu. Tarifná odmena za tento úkon právnej služby bola určená podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to v základnej sadzbe 57,- €. K tomuto úkonu právnej služby prináleží aj režijný paušál vo výške 7,41 €, spolu 64,41 €. Povinnosť žalobcu zaplatiť priznanú náhradu trov konania zástupkyni žalovanej vyplýva z ust. § 149 ods. 1 O.s.p. (s odkazom na § 211 ods. 2 O.s.p.)

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.