KSKE 11 Co 358/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/358/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7805207078 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7805207078.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobcu V. C., bytom A. č. XXX, proti žalovanému U. cirkvi, S. U., U., C.. baníkov 6, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 12C 149/2005-168 z 8.9.2008 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, aj pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba o určenie, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 17.6.2005 je neplatná, ako aj vo výroku o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na súd prvého stupňa 31.10.2005 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia pracovného miesta vodiča, doručenej mu 22.6.2005, na tom skutkovom a právnom základe, že biskup koadjútor B.. A. R. nebol oprávnený výpoveď podpísať, lebo v tejto otázke bol oprávnený za žalovaného konať výlučne diecézny biskup B.. K. I., čo vyplýva aj z listu Ministerstva kultúry SR z 20.2.2003, v ktorom je uvedené, že Mons. A. R., biskup koadjútor je výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových a finančných záležitostiach, a nemal teda oprávnenie konať v pracovnoprávnych veciach, pričom pri posudzovaní právnej subjektivity organizačných zložiek registrovaných cirkví a náboženských spoločností treba vychádzať z ich vnútorných predpisov a základnej právnej normy U. cirkvi, ktorou je I. kánonického práva z r. 1983, z ktorých vyplýva, že za jednotlivé biskupstvá - diecézy je príslušný konať diecézny biskup.

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol, zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v sume 8.570,- Sk, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet jeho právnej zástupkyne a štátu náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca pracoval u žalovaného v pracovnom zaradení vodiča, pričom žalovaný mu listom č. 1165/2005 zo 17.6.2005 dal výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že sa zrušilo pracovného miesto vodiča za účelom zvýšenia efektívnosti práce a iné vhodné miesto pre zamestnanca nebolo, preto sa stal nadbytočným, pričom výpoveď za žalovaného podpísal A. R., biskup koadjútor, a žalobcovi bola doručená výpoveď dňa 22.6.2005. Z odborného stanoviska z 18.7.2008 (č.l. 136 - XXX) B.. O. H., arcibiskupa metropolitu a do r. 2005 znalca cirkevného práva (žalobca s týmto stanoviskom nesúhlasil z dôvodu, že B.. H. už nie je súdnym znalcom z odboru cirkevného práva, a naviac bol pomocným biskupom na X. úrade v D. v čase, kedy tam pôsobil ako pomocný biskup aj B.. R.) mu vyplynulo, že biskup koadjútor B.. A.

R. podľa kánonického práva mal právomoc zastupovať U. cirkev, S. U. quoad temporalia , čiže vo všetkých záležitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré bolo možné oceniť finančnými a inými materiálnymi meradlami, a teda aj v pracovnoprávnych veciach. Vychádzajúc z ust. § 7 ods. 1 zák. č. 308/1991 Zb. a kán. 408, § 1 Kódexu kánonického práva z r. 1983 po vyhodnotení vykonaných dôkazov považoval za nesporné, že B.. A. R., biskup koadjútor, mal právomoc na výkon kompetencií diecézneho biskupa, ktoré mu boli vyhradené menovacím dekrétom M. W. M. II. a neboli mu ničím, ani v čase dania výpovede, obmedzené a pomocnému biskupovi B.. V. R. neboli zverené všetky kompetencie diecézneho biskupa, ktorému naďalej ostala vyhradená duchovenská činnosť a pomocný biskup riadil všetky činnosti spojené s materiálnymi záležitosťami a v tom slova zmysle vykonával správu majetku diecézy. Bol toho názoru, že správu majetku ako pojem nemožno chápať reštriktívne a nemožno pod ňou rozumieť výlučne dispozičné úlohy s majetkom a s tým spojené finančné vzťahy, pretože aj oblasť pracovných vzťahov je úzko spojená s finančnými vzťahmi, keďže zamestnanci majú mzdové a iné nároky a vytvárajú svojou činnosťou materiálne hodnoty, preto na základe uvedeného biskup koadjútor B.. A. R. mal právomoc rozhodovať v pracovnoprávnych veciach, a mal právo dať výpoveď ako štatutárny orgán žalovaného. Vzhľadom na to, že samotný výpovedný dôvod žalobca nespochybnil, keďže namietal iba nekompetentnosť biskupa koadjútora na danie výpovede a jej neprerokovanie so zamestnaneckým dôverníkom, súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaných dôkazov vychádzajúc z ust. § 62 ods. 1 a § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ a § 74 ZP dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi žalovaným dňa 17.6.2005 bola daná v súlade s príslušnými citovanými ustanoveniami ZP, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby v sume 8.570,- Sk, podľa § 11 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť ju na účet právnej zást. žalovaného v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. náhradu trov štátu nepriznal, keďže neúspešný žalobca bol osobne oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, žiadal ho zmeniť a žalobe vyhovieť, keďže súd prvého stupňa nenáležite zistil skutkový stav veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) . Vytýkal súdu prvého stupňa, že chybne a nedostatočne odôvodnil oprávnenosť Mons. R. konať v pracovnoprávnych veciach (dať výpoveď z pracovného pomeru) , a to len na základe právnej konštrukcie získanej zo stanovisko z 18.7.2008 Mons. O. H., arcibiskupa metropolitu z S., ktorý už toho času nie je súdnym znalcom. Poukázal na obsah dekrétu D. rímskej roty, ktorý spresňuje výklad právomocí udelených B.. R., ako biskupovi koadjútorovi, v ktorom sa doslovne uvádza: moc je udelená najdôstojnejšiemu pánu R. vo veciach spravovania a všetky úkony týkajúce sa spravovania cirkevného majetku tejto (U.) diecézy patria biskupovi koadjútorovi a z textu uvedeného dekrétu podľa jeho názoru vyplýva, že B.. R. mal udelenú právomoc len na právne úkony týkajúce sa spravovania cirkevného majetku, a nie na právne úkony týkajúce sa pracovno - právnych vzťahov, t. z. dať výpoveď z pracovného pomeru. Tvrdenie súdu o oprávnenosti B.. R. konať v pracovnoprávnych vzťahoch, vychádzajúce zo skutočnosti, že od svojho nástupu do funkcie uzatváral a vypovedal pracovnoprávne vzťahy so zamestnancami žalovaného, považoval za nepodložené, ktoré nemá oporu v žiadnom z predložených listinných dôkazov. Napokon poukázal na obsah menovacej listiny signovanej M. W. M. II. zo dňa 23.12.2002, a tiež listiny Štátneho sekretariátu č. 9373/02/RS, a súdnoznalecký preklad týchto listín, ktorými sú vyššou cirkevnou inštanciou vymedzené právomoci B.. R., z ktorých vyplynulo, že B.. R. má právomoci v administratívnych záležitostiach U. diecézy (bod X listiny) a v tejto súvislosti je oprávnený k prevzatiu všetkých spisov týkajúcich sa cirkevného majetku tejto diecézy (bod 2. listiny) , avšak iné právomoci v menovacích listinách uvedené neboli. So zreteľom na uvedené považoval za jednoznačné, že právomoc konať v pracovnoprávnych veciach (rozviazať pracovný pomer výpoveďou) mal preukázateľne B.. K. I., ako diecézny biskup.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolanie odmietnuť, resp. napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne a právne opodstatnený.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom 11Co 110/2009-207 zo 17.3.2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 17.6.2005 je neplatná. Ostatné časti výroku o zamietnutí žaloby rozsudok potvrdil, žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a žalovaného zaviazal

nahradiť trovy štátu vo výške 91,08 € na účet Okresného súdu Rožňava do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil v otázke oprávnenia B.. A. R., biskupa koadjútora (pomocného biskupa) konať v mene žalovaného v pracovnoprávnych veciach (týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so zamestnancami) , ktorá bola rozhodujúca pre záver o platnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi. Zhodne so súdom prvého stupňa uviedol, že U. cirkev v O. republike je cirkvou registrovanou podľa zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (§ 22 ods. 1 bod 13 prílohy citovaného zákona) , je teda právnickou osobou. Základnou právnou normu U. cirkvi v SR je I. kanonického práva (Codex Iuris Canonici) z 25. januára 1983 (účinný od 27. novembra 1983) , z ktorého okrem iného vyplýva, že diecézny biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záležitostiach (kánon 393) , že na žiadosť diecézneho biskupa má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi, vo vážnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa môže ustanoviť pomocný biskup vybavený zvláštnymi splnomocneniami a Svätá O., ak to sama považuje za vhodnejšie, môže ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý je vybavený zvláštnymi splnomocneniami. S. koadjútor má právo nástupníctva (kánon 403) . Podľa kánonu 405, § 2 biskup koadjútor a pomocný biskup pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho, keď je neprítomný alebo hatený. V konaní bolo zistené, že v čase dania výpovede z pracovného pomeru (17. júna 2005) , doručenej žalobcovi dňa 22.júna 2005, bol diecéznym biskupom Biskupstva v Rožňave ustanovený B.. K. I.. Vo všeobecnosti diecézny biskup má právo zastupovať diecézu (v danom prípade S. v U.) vo všetkých jej právnych záležitostiach, a teda konať ako štatutárny orgán. Z rozhodnutia pápeža W. M. II. vyplynulo, že B.. A. R. bol menovaný za biskupa rožňavského - pomocného biskupa na základe žiadosti diecézneho biskupa, a boli mu udelené osobité hodnosti - doteraz časné, a podľa nového určenia priznané povinnosti a práva zhodné s povinnosťami. Z listu č. 9373/02/RS z 5.decembra 2002 podpísaného štátnym sekretárom kardinálom X. O. vyplynulo, že B.. A. R. bola dekrétom - rozhodnutím o vymenovaní za pomocného biskupa s osobitnými úlohami quoad temporalia - dočasné v pôsobnosti udelená právomoc v administratívnych záležitostiach a boli mu zverené všetky spisy o cirkevnom majetku Rožňavskej diecézy, čo sa týka ich spravovania, preto v tejto záležitosti bola pozastavená jurisdikcia pána K. I., pokým sa nerozhodne o veci inak. Taktiež aj v dekréte Tribunálu rímskej roty z 10.januára 2008 sú kompetencie a právomoci A. Fila, pomocného biskupa udelené mu čo do časného majetku vysvetlené tak, že mu bola udelená moc vo veciach všetkých úkonov týkajúcich sa spravovania cirkevného majetku rožňavskej diecézy. L. súd uviedol, že pojmy použité v menovacom dekréte a v ďalších s ním súvisiacich dokumentoch vyšších cirkevných inštitúcii ako administratívne záležitosti , osobitné úlohy quoad temporalia (prekladané ako časné ) nie sú jednoznačné, preto je potrebné ich vykladať podľa základných, všeobecne platných interpretačných pravidiel týkajúcich sa písomných právnych úkonov (§ 35 ods. 2 Obč. zákonníka) , podľa ich jazykového vyjadrenia prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov) , logickými (z pojmov v štruktúre celého právneho úkonu) , ale najmä tiež podľa vôle osoby, ktorá právny úkon urobila tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený, zodpovedal skutočnému obsahu vôle konajúcej osoby. Odvolací súd bol toho názoru, že v rámci kompetencií ustanovených kanonickým právom a v zmysle vymedzenia právomoci B.. A. R., ako pomocného biskupa rožňavskej diecézy, ktoré sú uvedené v písomnom poverení (dekréte o vymenovaní vydaným pápežom W. M. II.) , interpretované a konkrétne vymedzené v ďalších dokumentoch vyšších cirkevných inštitúcii, nebol B.. A. R. oprávnený konať v mene žalovaného vo veciach právnych úkonov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so zamestnancami žalovaného, t.j. vo veciach pracovnoprávnych, keďže mu boli udelené právomoci iba v administratívnych záležitostiach, konkrétne v majetkových a finančných, čo napokon vyplýva aj z evidencie Ministerstva kultúry SR (stanovisko č. MK 944/2006-320/1829 z 30. januára 2006) , v ktorej je B.. A. R. zaevidovaný výlučne ako štatutárny zástupca v majetkových a finančných záležitostiach. Ak zo stanoviska B.. O. H. z 18. júla 2008, bývalého znalca z odboru cirkevného práva (hodnoteného odvolacím súdom ako listinný dôkaz) vyplýva, že menovaním B.. A. R. O. L. W. M. II. za biskupa koadjútora, bola mu udelená právomoc quoad temporalia výlučná, v rámci ktorej B.. A. R. podľa kanonického práva mal právomoc zastupovať žalovanú vo všetkých záležitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré možno oceniť finančnými a inými materiálnymi meradlami, teda aj vo veciach pracovnoprávnych, tak s týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil, pretože výpoveď z pracovného pomeru nie je, podľa názoru odvolacieho súdu právnym úkonom v majetkovej či finančnej záležitosti (na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru vznikajú zamestnancovi mzdové a iné finančné nároky na náhradu mzdy a pod.) . Právomoc vymedzená Mons. A. R., ako pomocnému biskupovi sa týkala administratívnych záležitostí, konkrétne majetkových a finančných, vznikajúcich pri správe cirkevného majetku, z čoho však nemožno

vyvodiť záver, že bol oprávnený konať i vo veciach vzniku, zmien a skončenia pracovných pomerov so zamestnancami žalovaného. V ostatnej časti rozsudku, pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba aj o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá, rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby odvolací súd potvrdil ako vecne správny. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., ako aj § 148 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodzoval s poukazom na § 238 ods. 1 O.s.p. a mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) v tom smere, že súd vychádzal z neúplných skutkových zistení a rozhodnutie spočíva tiež na nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkal odvolaciemu súdu, že si mylne a nesprávne vyložil jednotlivé pojmy, ktoré mali za následok vyvodenie nesprávnych záverov. Z listinných dôkazov pokladal za zrejmé, že B.. R. bol menovaný koadjútorom a nie pomocným biskupom a boli mu udelené osobitné povinnosti, a osobitné úlohy časné , ktorých význam však treba vykladať ako úlohy vo svetských veciach, medzi ktoré patrila správa celej diecézy, a nie dočasné, ako bolo mylne interpretované. Z obsahu listu kardinála O. podľa neho vyplýva, že práve s poverením B.. R. osobitnými úlohami v správe materiálnych - svetských záležitostí, bola v týchto veciach pozastavená pôsobnosť biskupa Eduarda I. a zostala mu pôsobnosť a právomoc vo veciach duchovných. Dovolateľ dalej poukázal na obsah jednoznačného stanoviska Y.. O. H., bratislavského arcibiskupa metropolitu, ako aj na stanovisko uvedené v odpovediach Ministerstva kultúry SR ohľadom evidencie zmeny štatutárneho zástupcu žalovaného a na stanovisko Konferencie biskupov Slovenska, ktoré zhodne potvrdzovali právomoc B.. A. R. konať ako štatutárny zástupca žalovaného i v pracovnoprávnych vzťahoch. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd tieto právne predpisy a listiny neakceptoval a nestotožnil sa s nimi, a tak pri svojom rozhodovaní pochybil a nesprávnym posúdením veci vydal nesprávne rozhodnutie.

Na základe tohto dovolania žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom 5Cdo 172/2010 z 27.9.2011 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17.3.2010, sp.zn. 11Co 110/2009 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 17.6.2005 je neplatná a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia tomuto súdu na ďalšie konanie a v ostatnej časti dovolanie odmietol.

V odôvodnení tohto rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol okrem iného, že Ministerstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach cirkví a náboženských spoločností potvrdilo vo svojom liste zo dňa 18.10.2005 skutočnosť, že v zmysle prípisu Konferencie biskupov Slovenska (KBS) z 12.3.2002 predloženého v zmysle § 13 zák.č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/1991 Zb.) a v súlade s potvrdením KBS č. 15/03-SKBS z 28.1.2003, U. cirkev, S. U. so sídlom C. baníkov XX, U. (žalovaný) , má právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových, finančných a pracovnoprávnych záležitostiach je B.. A. R., biskup koadjútor. Za nesporne významný pokladal obsah stanoviska Y.. O. H., bratislavského arcibiskupa metropolitu, ktoré síce podával na žiadosť súdu už nie ako znalec v odbore cirkevného práva, ale rozhodne ako odborník na uvedené. Z jeho stanoviska jednoznačne vyplýva, že B.. R. mal právomoc zastupovať žalovaného vo všetkých záležitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré možno oceniť finančnými a inými materiálnymi meradlami, a teda aj v pracovnoprávnych veciach. Vo svojom stanovisku uviedol, že M. B.. A. R., biskupa koadjútora, je quoad temporalia výlučná, čiže jeho menovaním O. L. W. M. II. za biskupa koadjútora, o ktorom vydala dekrét I. pre biskupov, č. 962/02, a na základe interpretácie tohto dekrétu, ktorú vydal Štátny sekretariát č. 9373/02/RS, sa v týchto záležitostiach suspenditur , čiže pozastavuje tá istá právomoc diecézneho biskupa B.. K. I. dovtedy, kým sa nerozhodne inak, čiže bez časového obmedzenia . So stanoviskom Y.. O. H., bratislavského biskupa metropolitu sa dovolací súd plne stotožnil, i vzhľadom na odbornú spôsobilosť autora stanoviska a v súhrne ďalších v dokazovaní prezentovaných listinných dôkazov (stanoviská Ministerstva kultúry SR, KBS a ďalších) dospel k jednoznačnému záveru, že štatutárnym zástupcom žalovaného vo všetkých materiálnych a v tom výklade svetských záležitostiach, bol z rozhodnutia pápeža, ktorého obsah bol premietnutý do dekrétu o vymenovaní, ako aj listu kardinála O. a v neposlednom rade do dekrétu Kongregácie pre biskupov, Mons. A. R.. S týmto jeho oprávnením

preto plne korešpondovala i právomoc vo veciach pracovnoprávnych vzťahov, ktoré patrili pod vedenie a správu diecézy a týkali sa moci administratívnej výkonnej. V tomto smere bola i pozastavená právomoc biskupa B.. I.. Vzhľadom na záver, že v právomoci Mons. R., ako štatutárneho zástupcu bolo rozviazať pracovný pomer so žalobcom, pokladal dovolanie žalovaného za opodstatnené, lebo smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol založený na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) . Najvyšší súd SR preto tento rozsudok vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 17.6.2005 je neplatná a vo výroku o trovách konania zrušil podľa ust. § 243b ods. 1, 2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.) . Pokiaľ odvolací súd v časti výroku o zamietnutí žaloby potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, majúc za to, že tak musí rozhodnúť o celom uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal žalobca nielen určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ale aj určenia, že pracovný pomer trvá, a to z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení, dovolací súd, vzhľadom k tomu, že dovolateľ napadol celý výrok rozsudku odvolacieho súdu, odmietol jeho odvolanie proti tejto časti výroku rozsudku ako neprípustné, s pokynom rozhodnúť o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

Odvolací súd na základe tohto rozsudku Najvyššieho súdu SR prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) , miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a po prejednaní odvolania žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny, aj pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba o určenie, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 17.6.2005 je neplatná, ako aj vo výroku o trovách konania.

Podľa § 243d ods. 1 O.s.p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Citované ustanovenie zabezpečuje, aby boli rešpektované právne názory dovolacieho súdu, ktoré boli základom jeho zrušujúceho rozsudku. Súd nižšieho stupňa je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov.

Dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je správne. Súčasne vo svojom zrušujúcom rozsudku vyslovil právny názor, že Mons. A. R. mal v čase dania výpovede žalobcovi právomoc ako štatutárny zástupca žalovaného konať i vo veciach pracovnoprávnych. Výpoveď z pracovného pomeru zo 17.6.2005 teda netrpí nedostatkom formálno-právnych náležitostí (§ 61 ods. 1, § 9 ods. 1 Zákonníka práce) .

Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu týmto právnym názorom dovolacieho súdu, odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba o určenie, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným zo dňa 17.6.2005 je neplatná. Žalobca okrem námietky oprávnenosti Mons. Vladimíra R. konať v pracovnoprávnych veciach iné relevantné námietky proti napadnutému rozsudku nemal a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.) je rozsudok aj v tejto časti vecne správny. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, vrátane trov konania štátu, ani tu neprichádzalo do úvahy iné rozhodnutie, ako potvrdenie rozsudku.

Žalovaný, ktorý mal v odvolacom konaní úspech uplatnil náhradu trov odvolacieho konania (vo vyjadrení na pojednávaní konanom 17.3.2010) , avšak túto náhradu do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyčíslil,

preto o náhrade trov odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením (§ 214 ods. 5 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.