KSKE 11 CoE 71/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/71/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218879 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611218879.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného P. X. Y., s.r.o., U., Ú. X, IČO: 35 724 803, zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 33 613 843, proti povinnému J. U., bytom Y., N. C./X, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 4.502,56 € istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 16Er 814/2011-26 zo 6.3.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že 13.12.2011 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 4.502,56 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. II/2010-7725 zo dňa 26.4.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2011, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému 4.542,56 €, úroky z omeškania vo výške 14,25% p.a. zo sumy 2.520,20 € od 5.11.2009 do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 153,60 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 400,36 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z § 44 ods. 2, 3 zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len EP ) , § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4 Obč. zákonníka, ďalej § 2 písm. a/, b/ a § 3 ods. 1, 2 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, berúc do úvahy aj smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dospel k záveru, že zmluva o splátkovom úvere č. 0522928332 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a právny vzťah založený medzi účastníkmi, aj keby sa riadil príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, nemôže sa odchýliť od kogentnej právnej úpravy, ktorá je stanovená na ochranu spotrebiteľa. Uviedol, že zákonom číslo 150/2004 bola s účinnosťou od 1.4.2004 transponovaná do slovenského právneho poriadku aj smernica Rady ES č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v rámci úpravy ktorej sa za tzv. neprijateľné podmienky môžu považovať tie, ktorých indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam tvorí prílohu tejto smernice. Medzi takéto podmienky patrí v zmysle bodu 1 písm. q/ uvedenej prílohy aj tá, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Vzhľadom na príkladný výpočet neprijateľných podmienok uvedených v ust. § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v čase uzavretia úverovej zmluvy, ako aj vzhľadom

na požiadavku realizovať výklad spotrebiteľsko-právnej úpravy ochrany spotrebiteľa eurokonformným spôsobom konštatoval, že už v čase uzavretia úverovej zmluvy, obsahom ktorej je dojednanie o rozhodcovskej doložke medzi oprávneným a povinným, nebolo možné túto doložku dojednať tak, aby povinný ako spotrebiteľ bol nútený spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní. Práve v prejednávanej veci, vychádzajúc zo zmluvy a na ňu nadväzujúcich VOP, podľa časti C, bodu 18 bolo dojednané, že všetky spory, vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, majú byť rozhodované v rozhodcovskom konaní, ktorého výsledok je pre strany záväzný. Takto formulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej podmienky a ako taká v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka platného a účinného v čase uzavretia zmluvy zo zákona bola a aj v súčasnosti je neplatná. Dospel k záveru, že nie je prípustné, aby povolil exekúciu voči povinnému na základe rozhodnutia, ktoré vydal orgán, na ktorom sa oprávnený, resp. jeho právny predchodca a povinný platne nedohodli. Plnenie z takéhoto exekučného titulu by bolo plnením v rozpore s dobrými mravmi a rozhodcovský súd je vždy len súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním, ktoré má svoj základ v dohode účastníkov sa mu podriadiť. Pokiaľ takejto dohody niet, a to či už preto, že sa na nej účastníci vôbec nedohodli, alebo preto, že jej dojednanie je neplatné pre rozpor so zákonom, nie je možné výsledku súkromnoprávneho rozhodcovského konania prisúdiť charakter exekučného titulu. Vzhľadom na uvedené vychádzajúc z ust. § 45 ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil tým, že v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ZRK ) a § 159 O.s.p. tvrdil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok z materiálneho hľadiska znamená záväznú úpravu hmotnoprávneho stavu medzi jeho adresátmi, takže z uvedeného hľadiska má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citujúc znenie § 45 ods. 1, 2 a ZRK uviedol, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie a ak by exekučný súd skúmal meritórne súlad plnenia, na ktoré zaviazal rozhodcovský rozsudok s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c/ ZRK, tieto sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pričom pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné a cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, toto ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané, preto dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie) , pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekúcie je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, týkajúci sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva (citoval právny názor z jeho odôvodnenia) . Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia (na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok) s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie, pričom platný právny poriadok SR nezveruje exekučnému súdu právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C- 40/08 zo 6.10.2009, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či má vnútroštátny súd právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť rozhodcovský rozsudok za neplatný, pričom Súdny dvor v

bode 37 uvedeného rozhodnutia poukazuje na fakt, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudky z 30.9.2003 Köbler, C-224/01, Zb. I-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj rozsudok z 3.9.2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22) . Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C - 40/08) . Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol toho názoru, že nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich, a komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Bol toho názoru, že pokiaľ bola zmluva o úvere uzavretá pred dňom 1.1.2008, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy vzniknuté do 1.1.2008 posudzovať podľa § 52 až 54 OZ, lebo právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Záverom poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 os. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že ak rozhodcovská doložka zakladá výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, lebo spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale môže uplatňovať svoje práva voči dodávateľovi, ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní, teda uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok pre rozpor so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávneného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Námietku oprávneného, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, nemožno akceptovať.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu právo v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 EP. Toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, z ktorého súd pri rozhodovaní v posudzovanej veci správne vychádzal. Ust. § 45 ods. 1 a 2 ZRK je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 ZRK. V zmysle tohto zákonného ustanovenia exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, a nie je ním preto v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd môže teda v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať, či sú dôvody na zastavenie exekúcie (alebo aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku) , či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) , b) ZRK alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b) , rovnako ak súd zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak totiž sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 2 ZRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tak potom by nemalo žiadny zmysel, aby súd najprv vydal poverenie a až následne by exekúciu zastavil. Písomné poverenie exekútora preto neprichádza do úvahy ani vtedy, ak exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia zistí existenciu takých (hmotnoprávnych, príp. procesnoprávnych) skutočností, pre ktoré je nevyhnutné exekúciu (exekučné konanie) zastaviť. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

So zreteľom na uvedené, ak súd prvého stupňa v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK a podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku zakotvenú v úverovej (spotrebiteľskej) zmluve z 20.9.2005, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky založený (ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku) , treba mať za to, že nekonal nad rámec zákona. Dospel k správnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, ktorá je ako celok neplatná pre rozpor s ust. § 53 a nasl. OZ a čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993, a nemohla preto založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov vyplývajúcich z úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán (na základe neplatnej rozhodcovskej doložky) , pre jeho nesúlad so zákonom nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie a ním uložené plnenie nemožno považovať za právom dovolené, a preto z tohto dôvodu (pre chýbajúci materiálny predpoklad prípustnosti exekúcie) v súlade s § 44 ods. 2 EP bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie správne zamietnutá.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdené.

Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011) .

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.