KSKE 15 CoE 153/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/153/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608214394 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608214394.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Martin Máčaj, advokát, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: Y. Č.L., C.. XX.XX.XXXX, S. A.Í.D. XX, o vymoženie 2471,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 28.09.2011, č. k. 13Er/498/08-22, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu v časti o vymoženie sumy nad 1327,76 eur (40.000,- Sk) s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne od 12.1.2008 do zaplatenia zastavil.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 29.10.2008 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, na základe exekučného titulu a to vykonateľného Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava pod sp. zn. SR 03272/08 zo dňa 19.05.2008. Poverenie bolo vydané na vymoženie istiny 2.471,76 eur, s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 2461,66 eur (74.160,-Sk) od 12.01.2008 do 13.06.2008, zo sumy 2458,34 eur (74.060,-Sk) od. 14.06.2008 do 04.07.2008, zo sumy 2.391,95 eur (72.060,-Sk) od 05.07.2008 do 04.08.2008, zo sumy 2.325,56 eur (70.060,-Sk) od 05.08.2008 do zaplatenia, trov konania 469,79 eur. Z predlženého exekučného titulu bolo zistené, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 74 460,-Sk (2471,62 €) s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 2461,66 eur (74 160,-Sk) od 12.01.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 469,80 eur (14.153,-Sk) . Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 26.07.2007. Z dôvodu, že exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok, súd prvého stupňa vyžiadal od oprávneného Zmluvu o úvere. Z predmetnej zmluvy bolo zistené, že povinnému ako dlžníkovi bol poskytnutý úver vo výške 40.000,-Sk (1327,76 €) , ktorý sa zaviazal splácať zvýšený o poplatok vo výške 34.160,-Sk (1133,90 €) , t.j. spolu sa zaviazal zaplatiť čiastku 74.160,-Sk (2461,66 €) . Vo všeobecných podmienkach bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne za každý deň omeškania z dlžnej sumy. Zmluva neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) , podľa ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a podľa ust. § 4 ods. 2 písm. j/, § 4 ods. 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmysle citovaných ustanovení súd skúmal, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania na plnenie právom nedovolené, resp. či nie je v rozpore s dobrými mravmi a či Zmluva o úvere obsahuje náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Túto považoval za spotrebiteľskú zmluvu aj napriek tomu, že v záhlaví zmluvy je uvedené,

že sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch je totižto vo vzťahu k Obchodnému zákonníku lex specialis. Vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom, preto je naň potrebné aplikovať výhodnejšie právne predpisy, a to aj vo vzťahu k úrokom z omeškania. Tieto k prvému dňu omeškania povinného, t. j. 12.1.2008, predstavovali 7,5 %. Súd exekúciu zastavil aj nad sumu 1.327,76 eur (40.000,-Sk) , keďže Zmluva o úvere neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v zmysle § 221 O. s. p..

Namietal záver súdu prvého stupňa, že Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným sa spravuje zákonom o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že účastníci uzavreli zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, nemožno na ňu však aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ust. § 2 písm. a/ a b/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený mal za to, že zmluva o úvere sa vždy spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to vyplýva z ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a navyše, účastníci sa v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že ich právne vzťahy vyplývajúce z tejto zmluvy sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podobne, v rozpore s ust. § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené s poskytnutím úveru, ale len ich časť, z ktorých 1/3 predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy. Tiež poukázal na skutočnosť, že predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky a nie tovar a služby, ako to predpokladá ust. § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej namietal posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania zo strany súdu ako neprimerane vysokých. Uviedol, že účastníci si v bode 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, pričom tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený pritom považoval dohodnutú výšku úroku z omeškania za primeranú okolnostiam poskytnutia úveru, kedy oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, bez poskytnutia zabezpečenia zo strany povinného. Uviedol, že ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívny charakter a zo žiadnych právnych predpisov nemožno vyvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si strany môžu dohodnúť. Oprávnený ďalej v tejto súvislosti poukázal aj na niekoľko rozhodnutí slovenských a českých súdov, ktoré sa zaoberajú otázkou úrokov z omeškania a ich skúmania z hľadiska otázky dobrých mravov (Rozsudok NS ČR , sp. zn. 23 Cdo 1458/2007 zo dňa 31. marca 2009, Rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Odo 468/2003 zo dňa 27. novembra 2003 Rozsudok NS ČR zo dňa 30. októbra 2009, sp zn. 33Cdo 2675/2007, Uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996, sp. zn. 3 Obdo 3/96) Oprávnený opätovne zdôraznil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. "absolútny obchod", čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Záverom namietal postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o zastavení exekúcie posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, a to vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri rozhodovaní o vydanie poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za súladný so zákonom.

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len "O.s.p.") , vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 "O.s.p.") , preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením v napadnutom uznesení a k odvolacím námietkam oprávneného naviac dodáva nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal aplikovanie zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na Zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa 26.07.2007, posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania ako neprimerane vysokých a opätovné preskúmavanie podmienok exekučného konania.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 8aa ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, (ďalej len "zákona č. 258/2001 Z.z." ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., zákon sa nevzťahuje na zmluvy

a) o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu,

b) o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu,

c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku,

d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou,

e) o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver,

f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov,

g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich poskytovania v splátkach.

Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 26.07.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 €) .

V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej osobe, alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, alebo neprijatie návrhu.

Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili "Zmluva o úvere" uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Z obsahu predmetnej zmluvy o úvere nevyplýva, že úver 1.327,76 eur (40 000,- Sk) bol poskytnutý povinnému - fyzickej osobe na účel zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. spotrebiteľským úverom je úver od 200,- eur (6 000,- Sk) do 20 000,- eur (600 000,- Sk) , čo znamená, že aj výška predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§ 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z., pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z.z.) .

Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom do 31.12.2007, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov. Zákon absenciu uvedených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespája s následkom neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak poskytuje spotrebiteľovi ochranu v tom, že ak nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená ročná percentuálna miera nákladov, predpokladá sa, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V prejednávanej veci na základe zmluvy o úvere sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému úver v sume 1327,76 eur (40 000,- Sk) , v zmluve nebola dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov, preto správne súd prvého stupňa posúdil, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Odvolateľ v podanom odvolaní ďalej namietal posúdenie úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých. Odvolací súd k tomu uvádza, že ušlo pozornosti odvolateľa, že súd prvého stupňa tieto úroky neznížil z dôvodu ich neprimeranej výšky, ale z dôvodu ich rozporu s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Navyše, úrok z omeškania, na ktorý má oprávnený nárok, nie je možné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka ako to uvádza odvolateľ a ako si to dohodli účastníci konania, pretože na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými sú aj úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonník, ale ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani v spotrebiteľskej zmluve nemožno dohodnúť úrok z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože by to bolo v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť si vyšší úrok z omeškania než je stanovený v ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil v časti úroku z omeškania prevyšujúceho zákonný úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko vymáhaný úrok z omeškania nebol v súlade s touto právnou úpravou.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu Zmluvu o úvere, nároky z ktorej boli predmetom rozhodcovského konania. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu bola v priebehu exekúcie predložená Zmluva o úvere a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods.1 v spojení s ustanovením § 142 ods.1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnému ani súdnemu exekútorovi žiadne trovy konania nevznikli.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (ustanovenie § 3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011) .

Poučenie:

proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.