KSKE 16 CoE 68/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/68/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811207278 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811207278.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, zastúpeného JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, proti povinnému: F. K., V.. X.X.XXXX, T. XXX, XXX XX, o vymoženie 491, 27 € s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola, Jantárova 30, 040 01 Košice, pod č. EX 1293/2011, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č.k. 12Er/717/2011 zo dňa 20.12.2011 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. EX 1293/2011 v časti 225,74 € zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáhal u súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný JUDr. Erikom Končokom dňa 4.4.2011, č.k. RK-403/11-EK.

Súd prvého stupňa z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 6.2.2006 Zmluvu o revolvingovom úvere. S poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka a § 2, a 3 zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch uviedol, že je táto zmluva zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania) , ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy s spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

S poukazom na znenie ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak totiž rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom rozsudku nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/. Pre vyvodenie takýchto záverov však musí mať súd k dispozícii predovšetkým Zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu

budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní a preto je podstatná pre posúdenie exekučného titulu rozhodcovská doložka, najmä pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorej vychádza aj plnenie v predmetnom rozhodcovskom rozsudku.

Súd z predloženej zmluvy o revolvingovom úvere zistil, že v bode 18 - Zmluvných dojednaní Riešenie sporov - rozhodcovská doložka je ustanovené, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z týchto alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Podľa takto formulovanej rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu.

V zmysle čl. 14 Zmluvných dojednaní zmluvy v prípade omeškania povinného so splnením akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto zmluvy je oprávnený oprávnený požadovať zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z výške splátky za každý deň omeškania. V prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky úveru alebo jej časti o viac ako 15 dní po termíne splatnosti je oprávnený oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty , úhradu zmluvnej pokuty vo výške 5 % z výšky dlžnej splátky, v prípade omeškania o viac ako 30 dní úhradu zmluvnej pokuty vo výške 10% z výšky dlžnej splátky. Nad rámec zmluvnej pokuty je oprávnený oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 50% z nominálnej výšky úveru v prípade akéhokoľvek porušenia tejto zmluvy špecifikovaného v č.l. 13.1..

Priznaná zmluvná pokuta vo výške 225,74 € bola uplatnená na základe ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je v súlade s ust. §53 ods. 1 a ods. 4 OZ absolútne neplatné. Súd prvého stupňa mal za to, že vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenie, ustanovenia článku 14 zmluvných dojednaní oprávneného spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na výšku poskytnutého úveru spolu s dohodnutým navýšením, dohodnutého úroku z omeškania, dojednanie zmluvnej pokuty vo výške uplatnenej oprávneným vyžaduje od spotrebiteľa platiť neprimerane vysoké sumy ako sankciu spojenú s nesplnením si jeho záväzku. Preto sa jedná o neprijateľnú, absolútne neplatnú podmienku, z dôvodu ktorej nevyhovel súd prvého stupňa žiadosti súdneho exekútor o udelenie poverenia.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania 42,22 Eur. Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1, 2 ZRK ( ich znenie citoval) uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu (rozhodcovského rozsudku) je daný a vymedzený na preskúmavanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom ako vyplýva z odôvodnenie rozsudku NS, sp. zn. 3 Cdo 164/96 publikovaného pod číslom R 58/1997 formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené formálne podmienky vykonateľnosti predpísané procesným právom a materiálna stránka vykonateľnosti je zase naplnená tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinnej hlavne určitý výrok, doplnenie exekučného titulu a dôkaz preukazujúci zmeny v osobách oprávneného a povinnej (§ 256 O.s.p. a pod.) , taktiež, že je vymedzená na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi, pričom hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zák. o rozhodcovskom konaní obmedzuje

rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi, pričom z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo; pre posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zák. o rozhodcovskom konaní k ust. 159 ods. 3 O.s.p., § 40 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní v znení do 30.6.2009 a v znení po 1.7.2009 a oddelením nachádzacieho konania a konania exekučného. Podotkol, že postup súdu, kedy sa zaoberá zmluvou a posudzuje jej podmienky za účelom posudzovania súladu plnenia priznaného ex. titulom podľa § 45 ZRK je postupom v rozpore so zákonom resp. jeho obchádzaním, keďže ex. súd nie je oprávnený o takejto otázke vôbec konať a rozhodovať, nakoľko jedinou procesnou relevantnou možnosťou z hľadiska zák. o rozhodcovskom konaní by bolo preskúmanie rozsudku rozhodcom a/ alebo postup v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ex. súd teda takýmto postupom podľa jeho názoru porušil elementárnu zásadu sporového konania- dispozičnosť a kontradiktórnosť vyjadrenú v nutnosti podať návrh na súd stranou zmluvy, aby bola zmluva preskúmaná. Ochrana spotrebiteľa, ktorú sa súd bez správne zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie relevantných ustanovení zrejme pokúšal zaviesť nemôže spočívať v porušovaní zák. ust. a principiálnych ust. právneho poriadku ( zmysle zásady právo nemožno dosahovať neprávom) , či porušením ust. čl. 46 Ústavy SR. Poukázal na to, že plnením priznaním exekučným titulom sa myslí plnenie vyplývajúce z výrokovej časti rozhodcovskej časti a nie dohoda samotná, pričom plnenie na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok sa posudzuje ako objektívne (ne) možné, právom ( ne) dovolené, či v súlade ( rozpore) s dobrými mravmi. Správnosti záveru, že súd môže posudzovať len plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie plnenie, na ktoré zaväzuje zmluva resp. iný právny dôvod zodpovedá aj gramatický výklad predmetného ustanovenia a preto neobstojí postup súdu, ktorý v rámci posudzovania materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku posudzoval zmluvu. Ďalej súdu vytýkal, že v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dojednania zmluvy týkajúce sa zmluvných pokút sú v neprospech dlžníka a spôsobujú nerovnováhu. Poukázal na skutkový stav podstatný pre posudzovanie zmluvných pokút a uviedol, že tieto skutočnosti súd neskúmal a oprávnenému ani neposkytol možnosť ich uviesť, čo možno pokladať za odňatie možnosti konať pre súdom. Rovnako tvrdenia ex. súdu o neprimeranosti zmluvných pokút a ich rozpore s dobrými mravmi považoval za neopodstatnené. Podotkol, že výlučným dôvodom pre vznik a uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu je omeškanie dlžníka so splácaním, zmluvná pokuta vznikla ako sankcia za porušenie základnej povinnosti tvoriacej podstatu celého zmluvného vzťahu. Súd teda v odôvodnení opomenul zásadné ust. smernice Rady 93/13/EHS ( jeho znenie citoval) v zmysle ktorého neplnenie povinností prevzatých dobrovoľne na základe platného právneho úkonu nepredstavuje žiadne základné právo spotrebiteľa a teda eurokonformný výklad ust. § 53 ods. 1 resp. 4 písm. k) OZ znamená, že pri posudzovaní konkrétneho zmluvného ust. je potrebné uvedené zák. ust. aplikovať v súlade s vyššie uvedeným cieľom smernice. Zdôraznil, že ani na základe predchádzajúcich sankcií uplatnených pri omeškaní povinných (napr. omeškanie so splátkami č. 5,8,15 atď.) nespôsobilo, že povinní začali riadne plniť svoje povinnosti a nespravili tak ani vtedy keď sa celý jej záväzok zo zmluvy stal v dôsledku omeškania so splácaním splatný. Zdôraznil, že zo znenia článku 14 zmluvy je zrejmé, že výška pokuty závisela od doby trvania porušovanie povinnosti zo strany dlžníka tým, že súd zobral do úvahy výlučne celkovú sumu zmluvných pokút a na základe toho zamietol žiadosť o udelenie poverenia, tak takýmto postupom podľa jeho názoru postavil neplnenie povinnosti dlžníka postavil na rovnakú úroveň ako riadne plnenie zmluvy. Taktiež takýmto postupom bolo porušovanie zmluvy povinnými posúdené vo svojich dôsledkoch ako skutočnosť priaznivá pre povinných, keďže na základe tohto porušenia vznikol nárok na pokuty v najvyššej možnej výške. Podľa jeho názoru súd pri posudzovaní pokút opomenul skutočnosť, že povinní neplatením úveru porušili zmluvu tým najzávažnejším spôsobom. Z napadnutého rozhodnutia tiež nevyplývalo, prečo súd prvého stupňa za neprimeranú považoval aj sankciu podľa čl. 14 ods. 14.1 zmluvy vo výške 0,08 eur za každý deň omeškania , teda jednu 500-inu zo zabezpečenej sumy. Takáto výška zmluvnej pokuty v porovnaní s výškou splátky ako zabezpečenou povinnosťou, významom tejto povinnosti a predpokladmi vzniku nároku na ňu v rozpore s dobrými mravmi podľa jeho názoru rozhodne nie je. Uviedol, že pri posudzovaní primeranosti zmluvných pokút mal súd vychádza z porovnania výšky sankcie a zabezpečenej povinnosti a z významu zabezpečenej povinnosti. K svojej argumentácii odkázal na rozsudok KS v Nitre 5 Co 16/2010 z 3.2.2010 a taktiež na rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, ktorý vyslovil, že ak je možnosť dvoch výkladov, z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho úplne zneplatňuje, potom prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť, pričom z uznesenia nevyplýva, žeby sa súd zaoberal skúmaním porušovania povinnosti zo strany povinných a teda vyššie relevantné skutočnosti ani nezisťoval. Opätovne zdôraznil,

že výška zmluvnej pokuty závisela od správania povinných. Záver súdu, ak porovnával len výšku sankcií bez zreteľa na skutočnosti uvedené v čl. 14 zmluvy vedie podľa jeho názoru nielen k záveru o absolútnosti zmluvných pokút ale rovnako k tomu, že dlhodobé porušovanie povinnosti zo strany dlžníka je akceptovateľný stav. Samotná kumulatívnosť zmluvných pokút nespôsobovala nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmyslom zmluvnej pokuty je pohrozenie citeľnou majetkovou sankciou dlžníkovi pre prípad, že nesplní svoju povinnosť z hlavného záväzkového vzťahu a tiež zabezpečenie veriteľa proti prípadnej ujme spôsobenej mu nesplnením záväzku. A teda kumulácia zmluvných pokút má zvýrazniť preventívny účinok tohto inštitútu. Vytýkal súdu, že svojim uznesením zavádzal z právneho a skutkového hľadiska neprijateľný stav, kedy legalizoval skutočnosť, že povinní napriek dlhodobému porušovaniu svojich záväzkov nemusia zaplatiť oprávnenému žiadne sankcie za omeškanie. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na rozhodnutia KS v Bratislave sp. zn. 17 Zm/ 342/2003 -51 z 19.1.2005 a KS v Bratislave sp. zn. 15 Zm/610/04 -90 z 7.2.2006.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, preto uznesenie podľa § 221 ods.1 písm. f) ,ods.2 O. s. p., zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, o. i. ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd (ďalej len SR) už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov) ,Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia a má za následok, že uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre účastníka konania to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.) , t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje riadne dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje riadne dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu na ďalšie konanie.

Súd rozhodnutím vyslovil, že zamieta žiadosť exekútora o udelenie poverenia v časti 225,74 eur, následne dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak v závere odôvodnenia napadnutého uznesenia pochybil, keď neaplikoval správne ustanovenie EP a konštatoval, že sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie v časti 225,74 eur v súlade s ust. § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1 a 2 ZRK a aj preto je uznesenie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Povinnosťou súdu bude zosúladenie výroku rozhodnutia s jeho odôvodnením a to použitím správneho ust. EP o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a to tak, aby bolo preskúmateľné.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.