KSKE 1 Co 174/2011 - iSpis

Späť Otvoriť na Salvii Stiahnuť

iSpis Judikatúra – KSKE 1 Co 174/2011

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/174/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7804113614 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7804113614.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu S. V. so sídlom v V., Š. Č.. XX, zastúpeného Z.. D. N., advokátkou so sídlom v V., M. E. Č.. X, proti žalovanej V. U., G. V. so sídlom v V., J. G. Č.. XX, zastúpenej Z.. I. J., advokátkou so sídlom v G. G., N. Č.. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 16.3.2011 č.k. 4C 55/2009-271 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na určenie, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. V. a to parcely KN XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX S. a na nej stojacej budovy súp.č. XXXX.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že účastníci uzatvorili dňa 4.10.1996 dohodu o vydaní veci podľa § 5 ods. 1,2 zák.č. 282/1993 Z.z. na základe ktorej žalobca ako povinná osoba vydal žalovanej ako osobe oprávnenej parcelu KN č. XXX/X zastávanú plochu o výmere XXX S. a na nej postavenú budovu súp. č. XXXX. Ďalej vychádzal z pozemnoknižnej vložky č. XXX v ktorej parcela č. XXX bola v minulosti zapísaná vo vlastníctve V. V. L. Š.. Titulom kúpy na základe kúpnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX vlastníctvo prešlo na Československý štát v operatívnej správe národného podniku I. V. G. I. K.. V roku 1961 bývalý Q. J. I. I. V. pridelil budovu Ľudovej škole umenia, ktorá doposiaľ túto budovu užívala ako L. W. Š. I. V.. Dňa XX.XX.XXXX bola uzavretá hospodárska zmluva o prevode práva hospodárenia s národným majetkom na základe ktorej bývalý Q. Ú. I. V. previedol právo hospodárenia k budove Ľ. Š. W. na preberajúceho - Š. N.Á. V.. Ďalej vychádzal z výmeru S. J. I. I. V. zo dňa XX.X.XXXX, ktorým sa S. J. I. ujal opustenej budovy bývalej V.S. Š., postavenej na parcele č. XXX, ktorú zároveň dal k dispozícií Č. N. L.. Listom vlastníctva č. XXXX k.ú. V. mal za preukázané, že ku dňu vyhlásenia rozsudku žalobca bol vlastníkom sporných nehnuteľností.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že vzhľadom na to, že žalobca ku dňu vyhlásenia rozsudku bol vlastníkom sporných nehnuteľností, v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k žiadaným nehnuteľnostiam,

nakoľko je ich vlastníkom. Bol toho názoru, že zápis v katastri bol síce vykonaný na základe rozhodnutí tunajšieho a krajského súdu, ktoré boli v rámci dovolacieho konania zrušené, avšak doteraz nedošlo k zmene vlastníckeho práva, ktoré svedčí žalobcovi. Iná by však bola situácia, keby vlastnícke právo svedčilo v prospech žalovanej a žalobca by preukázal dôvody na určenie vlastníckeho práva v jeho prospech včítane preukázania naliehavého právneho záujmu.

Súd prvého stupňa bol toho názoru, že u spornej nehnuteľností prichádza do úvahy dôvod na vydanie veci v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s písm. e/ zák.č. 282/1993 Z.z.. Už v čase uzatvárania kúpnej zmluvy medzi G. Ú. I. V. a národným podnikom I. V. G. I. K. zo dňa 4.3.1953 vlastnícke právo svedčilo štátu na základe nariadenia Slovenskej národnej Rady č. 34/1945 Zb. o poštátnení školstva na Slovensku v spojení s nariadením Slovenskej národnej Rady č. 47/1943 Zb. o poštátnení majetku pri školách, poštátnených nariadením č. 34/1945 Zb.. Podľa názoru súdu svedčí o tom aj výmer S. J. I. I. V. zo dňa XX.X.XXXX, ktorým sa ujal opustenej budovy bývalej V. Ľ. Š. I. V. a budovu dal k dispozícii Č. N. L.. Za nesporné považoval skutočnosť, že žalovaná ako oprávnená osoba požiadala o vrátenie spornej nehnuteľností žalobcu, ktorého označila za povinnú osobu. V konaní bolo preukázané, že žalobca nebol povinnou osobou podľa § 3 zák.č. 282/1993 Z.z. nakoľko v čase účinnosti zákona č. 282/1993 Z.z. bola užívateľom a správcom Š. N. I. V.. Uvedenú skutočnosť mal za preukázanú hospodárskou zmluvou uzavretou medzi Q. Ú. I. V. a Š. N. I. V. zo dňa X.XX.XXXX o prevode práva hospodárenia k spornej nehnuteľnosti. Napriek vyššie uvedenému N. H. I. V. dňa 18.11.1994 vydala identifikáciu parciel, kde užívateľom, resp. nájomcom spornej nehnuteľnosti bol uvedený S. Ú. V.. Žalovaná sa teda podľa jeho názoru dôvodne mohla domnievať, že žalobca je povinnou osobou. Svedčí o tom aj jednanie o vydávanie nehnuteľností S. V., ako povinnou osobou, kde okrem iných bola vydaná mimosúdnou dohodou sporná nehnuteľnosť. Žalobca sa teda jednoznačne správal ako povinná osoba a žalovanej ako oprávnenej osobe bola navrátená odňatá nehnuteľnosť a bol naplnený zámer zák.č. 282/1993 Z.z.. Súd teda konštatoval, že vyhovením žalobe by sa žalovanej opätovne odňal majetok, ktorý bol predmetom reštitúcie a to len z toho dôvodu, že nebol v celom rozsahu dodržaný formálny postup upravený v zákone č. 282/1993 Z.z..

Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal majúc za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy nemusí súd výnimočne náhradu trov konania priznať.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak vychádzal z názoru, že na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nemá naliehavý právnym záujem. V tejto súvislosti uviedol, že aj napriek zápisu v katastri nehnuteľností sa nachádza v stave neistoty, v právnom postavení, pretože je skutočne len otázkou času, kedy dôjde k zmene zápisu v prospech žalovanej. Po zmene zápisu v prospech žalovanej v roku 2009 je opätovne v neistej právnej situácii, keďže je veľmi pravdepodobné, že ukončenie predmetného sporu bude mať za následok vznik ďalšieho právneho sporu. Zápis na liste vlastníctva v jeho prospech v tejto konkrétnej situácii na základe vyššie uvedených rozsudkov vyústil do právnej neistoty v jeho právnom postavení, keď bez odôvodneného rizika majetkových strát nebude môcť realizovať výkon vlastníckeho práva najmä na úrovni uloženia stavebných investícii do predmetnej nehnuteľnosti a jej zveľaďovania.

Vyslovil nesúhlas aj s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že vydaním nehnuteľností žalovanej bol naplnený účel zákona č. 282/1993 Z.z. a len pre nedodržanie formálneho postupu upraveného v citovanom zákone by došlo k opätovnému odňatiu majetku, ktorý bol predmetom reštitúcie. Podľa jeho názoru zákon č. 282/1993 Z.z. je špeciálnym zákonom upravujúcim postup pri zmiernení následkov niektorých majetkových krivd. Zákon určuje podmienky vydania odňatého majetku, ktoré musia byť splnené kumulatívne ako povinné osoby, vymedzuje v ust. § 3 ods. 1 štát, obec a ďalšie právnické osoby, ktoré hospodária s majetkom štátu, alebo obce, prípadne ho spravujú a ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia. Z identifikácie parciel mohla žalovaná získať iba informácie, kto vec drží (užíva) , ale nie informáciu, kto má k veci právo hospodárenia alebo vec spravuje podľa v tom čase platných právnych predpisov. Tieto skutočnosti mohla zistiť podľa účelu jej využitia a podľa zákonnej právnej úpravy. Sporný

majetok bol takto vydaný v rozpore so zákonom č. 282/1993 Z.z. a so zákonom č. 138/1990 Zb. o majetku obcí. Zastáva názor, že v právnom štáte nie je možné zákonné podmienky na vydanie odňatého majetku považovať iba za formálny postup, ktorý nemusí byť dodržaný.

Žalovaná v podanom vyjadrení navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, pretože súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dostatočné dokazovanie, náležite zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a pri vydávaní rozsudku dodržal všetky procesno-právne predpisy.

Z obsahu podaného odvolania žalobcu je zrejmé, že v odvolaní uplatňuje odvolací dôvod uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak v odvolaní namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa vo vzťahu k interpretácii ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a aplikácie zák.č. 282/1993 Z.z..

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V prejednávanej veci odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, avšak dopustil sa čiastočného nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k interpretácii ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo v čase vyhlásenia rozsudku bol ich vlastníkom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov sa jedná, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne zo správnym skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (určovacej žaloby) je skutočnosť, že žalobca má na určení naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k nehnuteľností môže mať i osoba zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník, ak jej nadobudnuté právo k nehnuteľností je kvalifikovane spochybňované a nie je pritom daný dôvod na žalobu na plnenie. Naliehavý právny záujem na určení je daný najmä vtedy, kedy by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo keby sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neisté. Určovacia žaloba podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty právneho vzťahu ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.

V prejednávanej veci má rozhodnutie o požadovanom určení pre žalobcu preventívny význam, lebo by sa ním v prípade jeho úspechu vytvoril pevný základ pre právne vzťahy účastníkov konania a predišlo by sa tak prípadným ďalším žalobám. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalovaná spochybňuje, a to i v súdnom konaní, vlastnícke právo žalobcu, ktorý ako vlastník sporných nehnuteľností je zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX kat.úz. V.. Navyše je potrebné uviesť tak, ako konštatoval súd prvého stupňa je zrejmé, že zápis v katastri nehnuteľnosti v prospech žalobcu bol vykonaný na základe rozhodnutia rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, ktoré však boli zrušené v rámci dovolacieho konania. Nemožno si nevšimnúť ani skutočnosť, že obe strany majú záujem na tom, aby vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam bolo naisto určené.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, preto záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca nemá naliehavý právnym záujem na určení vzhľadom na to, že v katastri nehnuteľnosti je vedený ako vlastník nie je správny a preto v tejto časti považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za dôvodné.

Za nedôvodné však považuje odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k aplikácii zákona č. 282/1993 Z.z..

Zákon č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam je považovaný za reštitučný predpis, ktorý je potrebné interpretovať v súlade s jeho zmyslom a účelom, ktorým bolo aspoň čiastočne napraviť majetkové krivdy, ktorých sa totalitný režim dopúšťal a nemožno ustanovenia tohto reštitučného predpisu interpretovať spôsobom, ktorý jeho účel a zmysel zmarí. Ako vyplýva z preambuly zákona č. 282/1993 Z.z. Národná rada Slovenskej republiky v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená úsilím potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo sa uzniesla na tomto zákone.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na dôvody uvedené vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 15.4.2010 č.k. 1Co 256/2009 - 241 z ktorých vyplýva, že pokiaľ zo strany žalobcu v konaní nebolo namietané, že žalovaná je oprávnenou osobou podľa zákona č. 282/1993 Z.z., že predmetom vydania bola nehnuteľnosť, na ktorú sa právna úprava reštitučného zákona vzťahuje a jediným dôvodom na ktorom žalobca zakladá svoj nárok je nesprávne označenie povinnej osoby, je treba jej nárok posudzovať aj v súlade s ústavnou judikatúrou, podľa ktorej neporiadok a nejasnosti v evidencii vlastníkov resp. správcov nehnuteľnosti nemôže byť na úkor oprávnenej osoby.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplýva, že žalovaná je oprávnenou osobou podľa zák.č. 282/1993 Z.z. a predmetom vydania je nehnuteľnosť, na ktorú sa právna úprava tohto reštitučného zákona vzťahuje a iba jediným dôvodom na ktorom žalobca zakladá svoj nárok je nesprávne označenie povinnej osoby. Je nesporné, že sporné nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníctva sa žalobca domáha neboli v čase uplatnenia reštitučného nároku zapísané v katastri nehnuteľnosti. N. H. I. V. však 18.11.1994 pod číslom jednacím 195/1994 vydala identifikáciu parciel, kde užívateľom, resp. nájomcom sporných nehnuteľností bol uvedený S. Ú. V.. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že žalovaná sa dôvodne domnievala, že žalobca je povinnou osobou vzhľadom na postup žalobcu pri jednaniach o vydaní veci na na uzavretie samotnej dohody o vydanie veci zo dňa 4.10.1996 č. 15/1996.

Na základe uvedeného odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že vyhovením žalobe žalobcu o určenie, že je vlastníkom sporných nehnuteľností by došlo opätovne k odňatiu majetku žalovanej, ktorý bol predmetom reštitúcie a ktorý jej bol vydaný na základe dohody o vydaní veci zo dňa 4.10.1996 č.jednacie 15/1996. Uvedený postup by bol preto v rozpore so zmyslom a účelom zák.č. 282/1993 t.j. napraviť majetkové krivdy.

Z uvedeného dôvodu treba považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne aj keď súd prvého stupňa síce čiastočne vec nesprávne právne posúdil ak vychádzal z právneho názoru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak uvedené pochybenie súdu nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 150 ods. 1 a 221 ods. 1 O.s.p. podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v danom prípade žalovaná, avšak trovy odvolacieho konania jej neboli priznané, lebo odvolací súd je toho názoru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. podľa ktorých nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Za takýto dôvod považoval odvolací súd skutočnosť, že žalovaná nezisťovala kto je povinnou osobou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.