KSKE 1 CoE 99/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1CoE/99/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610201054 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7610201054.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FAKTORING, a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: XXXXXXXX, zastúpeného spoločnosťou HMG & PARTNERS, s.r.o., Štefanovičova 12, Bratislava, IČO: XXXXXXXX, proti povinným: 1/ H. T., nar. X.X.XXXX, 2/ K. T., nar, XX.X.XXXX, 3/ H. Č.Á., nar. X.XX.XXXX, všetci bytom v Rudňanoch 376, o vymoženie 46,09 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62, Bratislava pod č. EX 202/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k.: 15Er/53/2010-31 zo dňa 18.11.2010 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 15,80 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Súdny exekútor predložil súdu dňa 18.8.2010 námietky povinných proti exekúcii. Povinní namietali premlčanie pohľadávky.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 57 ods. 1 písm. f/, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) , § 100 ods. 1, § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že návrh povinných posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie, preto už nerozhodoval o námietke proti exekúcii. Ďalej uviedol, že exekučným titulom v danej veci je platobný rozkaz Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 18.5.1989 sp.zn.: 5C 509/89, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 10.6.1989. Exekučné konanie začalo dňa 21.1.2010 a k premlčaniu pohľadávky došlo v roku 1999. Z uvedeného dôvodu súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. O náhrade trov exekúcie súd rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na úhradu zaviazal oprávneného, pretože oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v čase, keď pohľadávka oprávneného bola premlčaná. Súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie vo výške 67,16 eur, a to paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a ods. 3 v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len vyhláška) za 17 úkonov po 3,32 eur (žiadosť o udelenie poverenia, 3x upovedomenie o začatí exekúcie, 9x príkaz na začatie exekúcie do bánk, 3x príkaz na začatie exekúcie stavebnej sporiteľni a príkaz na začatie exekúcie sociálnej poisťovni) plus 19% DPH. Súd priznal súdnemu exekútorovi paušálnu

odmenu vo výške 9,96 eur (žiadosť o udelenie poverenia - 3,32 eur, upovedomenie o začatí exekúcie - 3,32 eur a príkaz na začatie exekúcie - 3,32 eur) plus 19% DPH, teda spolu 11,85 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ustanovenie § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa úroky a opakujúce sa plnenia premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia. Oprávnený bol toho názoru, že vymáhaná pohľadávka nie je premlčaná v celom rozsahu. Exekučné konanie je vedené na základe platobného rozkazu Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn.: 5Co 509/1989 zo dňa 18.5.1989 s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 10.6.1989, pričom došlo k premlčaniu istiny, keďže ubehla 10-ročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že úroky, ktorých splatnosť nastala po právoplatnosti exekučného titulu t.j. dňa 11.6.1989 sa premlčujú v 3 - ročnej premlčacej dobe, preto je právo oprávneného na vymoženie 6% úroku zo sumy 46,09 eur ročne od 10.6.1999 do 20.1.2007 premlčané. Zvyšný úrok sa doposiaľ nestal splatným a keďže oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 21.1.2010, došlo k uplatneniu jeho práva a k spočívaniu premlčacej doby.

S poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.04.2006 sp. zn. 32 Odo 466/2004 oprávnený zdôraznil, že pokiaľ právo na zaplatenie úrokov vzniklo pred premlčaním istiny, je potrebné premlčanie práva na zaplatenie úrokov posudzovať samostatne. Zastával názor, že exekúcia je v časti vymoženia úroku vo výške 6% ročne zo sumy 46,09 eur od 21.1.2007 do zaplatenia dôvodná. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinní ani súdny exekútor sa k doručenému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa ustanovenia § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

Napriek tomu, že súd prvého stupňa posudzoval dôvodnosť vznesenej námietky premlčania zo strany povinných iba podľa ustanovení § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemalo to za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia, lebo v konečnom dôsledku správne posúdil aj otázku premlčania priznaných úrokov z omeškania podľa ustanovenia § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

V preskúmavanej veci oprávnený namietal práve nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v otázke premlčania úrokov z omeškania, a to ohľadne úrokov z omeškania od 21.1.2007 do zaplatenia, ktoré sa podľa jeho názoru nestali zročnými.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v 3-ročnej lehote sa nepremlčujú tie práva na úroky, ktoré boli priznané právoplatným rozhodnutím za dobu minulú, t.j. splatnosť ktorých nastala do právoplatnosti rozhodnutia súdu, tieto sa premlčujú v 10-ročnej lehote. Naproti tomu úroky, ktorých splatnosť nastala až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa premlčujú v 3-ročnej lehote. Zároveň, ale v dôsledku premlčania pohľadávky nie je možné priznať ani jej príslušenstvo za dobu od okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.: 32 Odo 466/2004 zo dňa 26.04.2006) . Najneskôr sa teda premlčia všetky úroky z omeškania spolu s pohľadávkou. Iný výklad by mal za následok, že napriek premlčaniu práva na splnenie hlavného záväzku prostredníctvom úroku z omeškania, ktorý je vedľajším záväzkovým vzťahom (môže vyplývať zo zmluvy alebo zo zákona) , by bol dlžník po časovo neobmedzenú dobu nútený k splneniu hlavného záväzku, čím by boli negované právne dôsledky vyplývajúce z inštitútu premlčania a zároveň by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp "vigilantibus iura scripta sunt" (bdelým patrí právo) . Ak sa dlžník môže brániť námietkou premlčania proti splneniu hlavného záväzku, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania proti uplatneniu úrokov z omeškania ako vedľajšiemu záväzku za čas od uplynutia premlčacej doby na splnenie hlavného záväzku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 4Cdo/222/2005 zo dňa 27.03.2008) .

Súd prvého stupňa teda nepochybil, pokiaľ v dôsledku vznesenej námietky premlčania povinnými považoval za premlčané aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania od okamihu, kedy márnym uplynutím premlčacej doby došlo k premlčaniu istiny. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku, t.j. subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne vynútiteľné a tento účinok sa prejaví nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj k jej príslušenstvu, ktoré predstavuje zmluvný úrok alebo úrok z omeškania.

V danom prípade, keďže exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.6.1989, uplynutím 10-ročnej lehoty dňom 10.6.1999 sa právo priznané týmto exekučným titulom premlčalo, rovnako sa premlčali aj úroky z omeškania priznané týmto exekučným titulom, ktorých splatnosť nastala či už ku dňu právoplatnosti platobného rozkazu alebo po jeho právoplatnosti a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany povinných nie je možné priznať ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania po 10.6.1999 tak, ako sa toho domáhali oprávnení. Po tomto dátume vzhľadom na vyššie uvedené nie je možné priznať ani úroky z omeškania. Pri inom výklade (oprávneného) by oprávnený mal nárok na úroky z omeškania na dobu neurčitú, keďže k plneniu hlavného záväzku v dôsledku jeho premlčania už nedôjde a takýto výklad je neprípustný tak, ako na to už poukázal aj Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí.

V súvislosti s odvolaním oprávneného odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 1Cdo/157/2009 zo dňa 29.06.2010, podľa ktorého nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi začiatkom plynutia premlčacej doby na jednej strane pre právo na zaplatenie istiny a na druhej strane pre právo na zaplatenie úrokov a podľa ktorého úroky za každý deň omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje samostatne, teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká po celú dobu omeškania a premlčuje sa za každý deň samostatne. Pri takomto názore by totižto za každý deň omeškania malo vznikať veriteľovi nové právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch v rozpore so zákonom by bolo popreté, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti. To mimo iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzok teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu nevzniká samostatne (opätovne) za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok.

Aj vzhľadom na vyššie uvedený záver Najvyššieho súdu SR sa nemožno stotožniť s výkladom oprávneného, podľa ktorého má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania aj za dobu po premlčaní hlavného záväzku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, preto uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Oprávnený ďalej nenamietal ani výšku trov exekúcie ani skutočnosť, že ich má uhradiť, preto odvolací súd aj tento výrok, ako súvisiaci výrok s výrokom o zastavení exekúcie potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.