KSKE 1 Sp 6/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/6/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200308 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200308.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: N. S., E.. XX.XX.XXXX, E. I. Q., Y. F., Q., I. X/XX, Š. Z. Q., J. Č. Q. K. Ú. Z.G. Y. Z. T., I. XX, XXX XX S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., A. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, F. T. Z. Z. Y. D., J.. S. XX, XXX XX D., o preskúmanie rozhodnutia č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-11-008/2012 zo dňa 21. marca 2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-11-008/2012 zo dňa 21.03.2012.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-11-008/2012 zo dňa 21.03.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľa dňom 21.03.2012 v čase o 16:30 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) na čas nevyhnutne potrebný do 04.04.2012 s uvedením, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 21.03.2012 bol navrhovateľ hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ D. prevzatý z Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, z ktorého bol prepustený po odpykaní trestu odňatia slobody. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ako aj na rozsudok a dva trestné rozkazy Okresného súdu v Michalovciach, ktorými bol navrhovateľovi uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej len SR ) , ako je to podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Z nich podkladom pre vydanie predmetného rozhodnutia o zaistení účastníka konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bol vykonateľný trestný rozkaz Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. OT43/2011 zo dňa 23.09.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa v spojení s trestným rozkazom Okresného súdu Michalovce pod č. OT80/80/2010 zo dňa 28.10.2010, ktorými bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, z ktorých trestným rozkazom č.k. OT80/80/2010-37 zo dňa 28.10.2010, právoplatným toho istého dňa, bol navrhovateľovi popri nepodmienečnom treste odňatia slobody uložený aj trest vyhostenia z územia SR na dobu sedem rokov.

Ďalej odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa na území SR zdržiava bez oprávnenia a bez platného cestovného dokladu a preto nie je možné zabezpečiť výkon trestu vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a jeho zaistením zároveň správny orgán zamedzí jeho neoprávnenému pobytu v rámci Schengenského priestoru.

Správny orgán konštatoval, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať trest vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda či mu bude možné zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu ukrajinskými orgánmi a odovzdať ho ukrajinským hraničným orgánom, t. j. či bude naplnený účel zaistenia. Tvrdenie odporcu o účelnosti zaistenia sa zároveň opiera o to, že navrhovateľ už bol zaistený dňa 23.08.2011 v ÚPZC Sečovce na základe právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Michalovce sp. zn. OT/80/2010. Po zaslaní žiadosti na Generálny konzulát v Prešove a po osobnej návšteve konzula tohto konzulátu bol navrhovateľovi dňa 26.08.2011 vystavený náhradný cestovný doklad a dňa 30.08.2011 bol zabezpečený výkon trestu vyhostenia z územia SR. Uvedené konanie od zaistenia cez vystavenie náhradného cestovného dokladu a následné vyhostenie trvalo sedem dní a preto správny orgán určil lehotu zaistenia len do 04.04.2012, čím odôvodnil dĺžku zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, uvedenú vo výrokovej časti rozhodnutia.

Pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi daná možnosť vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pred realizáciou administratívneho vyhostenia, k podkladom pre vydanie rozhodnutia, i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku a v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku s ním bola spísaná zápisnica v ktorej uviedol, že sa už nechce k veci vyjadrovať, nakoľko už vypovedal pred súdom viackrát. Správny orgán sa zaoberal aj skúmaním rodinného aj súkromného života navrhovateľa a bolo zistené, že tento nemá na území SR žiadnu rodinu a tak nútené opustenie územia SR nebude predstavovať nedovolený zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom odporca tiež rešpektoval Ústavu SR, ako aj platné zákony.

Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 30.03.2012, písomne potvrdeným podaním na poštovú prepravu toho istého dňa 30.03.2012, doručeným krajskému súdu 03.04.2012 sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že v odseku 5 na druhej strane svojho rozhodnutia uvádza: účastník konania sa na území SR zdržiava bez oprávnenia a bez platného cestovného dokladu, preto nie je možné zabezpečiť výkon trestu vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov . V zmysle uvedeného preto považoval za otáznu efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa, teda jeho reálnu vyhostiteľnosť. Ak raz odporca konštatoval, že nemožno zabezpečiť výkon trestu vyhostenia navrhovateľa, nemohol uviesť, že zaistenie navrhovateľa za účelom výkonu trestu vyhostenia je účelné tak, ako to vyplýva z tretej strany napadnutého rozhodnutia. Namietal preto, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo o vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné a všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005) či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca pri rozhodovaní neprihliadol na tzv. Návratovú smernicu ktorú mala SR transponovať do 24.12.2010. Po tejto lehote v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora sú priamo účinné ustanovenia smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť pre orgány členského štátu. Uvedený článok ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate, a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku sú uvedené len dva dôvody zaistenia - existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu a toto ustanovenie je povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu však nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu návratu.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovenia § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, uvedených v návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré preskúmaval krajský súd podľa dispozičnej zásady.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.) .

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 05.04.2012 splnomocnený zástupca navrhovateľa zotrval na písomných dôvodoch návrhu. Za hlavný dôvod návrhu označil skutočnosť, že výrok rozhodnutia odporuje odôvodneniu rozhodnutia a preto považoval rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné. Navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu trestu vyhostenia, no na konci odôvodnenia rozhodnutia odporcu je uvedené, že nie je možné zabezpečiť výkon trestu vyhostenia, na čom nič nemení ani skutočnosť, že navrhovateľ bol vyhostený a z toho dôvodu sa napadnuté rozhodnutie javí ako nezrozumiteľné. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Trovy konania si uplatnil za jeden úkon právnej služby v prípade úspechu.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní trval na správnosti napadnutého rozhodnutia i na tom, že výrok rozhodnutia je zrozumiteľný a presne a jasne definovaný. Súdu predložil zápisnicu o vyhostení navrhovateľa z územia SR zo dňa 02.04.2012 cez hraničný priechod F. K. E.. K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa uviedol, že nemôžu zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa, ktorý nemá platný cestovný doklad, a z toho dôvodu je zaistený v ÚPZC Sečovce, ktorý u takýchto cudzincov zabezpečuje realizáciu, v danom prípade aj výkon trestu vyhostenia. Z toho dôvodu bolo zaistenie účelné a efektívne. Vo vzťahu k Q. nie sú problémy s realizáciou vyhostenia, pretože je dobrá spolupráca. V rozhodnutí sa zaoberali v zmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov všetkými relevantnými skutočnosťami a preto navrhol rozhodnutie potvrdiť v celom rozsahu ako správne a zákonné.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 21.03.2012, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 21.03.2012 v čase o 16:30 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, do 04.04.2012.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) . Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Krajský súd zistil po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom, v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

Z opravného prostriedku a vyjadrenia splnomocneného zástupcu navrhovateľa na pojednávaní krajského súdu vyplynulo, že za hlavný dôvod návrhu označil skutočnosť, že výrok rozhodnutia odporuje odôvodneniu rozhodnutia a preto považoval rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné. Týkalo sa to odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom odporca uviedol, že účastník konania sa na území SR zdržiava bez oprávnenia a bez platného cestovného dokladu, preto nie je možné zabezpečiť výkon trestu vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov . Ako už bolo uvedené, splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní krajského súdu k tomu uviedol, že príslušný útvar, v danom prípade F. T. Z. Z.G. Y. D., nemôže zabezpečiť vycestovanie cudzinca, ktorý nemá platný cestovný doklad a z toho dôvodu je zaistený v ÚPZC Sečovce, ktorý u takýchto cudzincov zabezpečuje náhradný cestovný doklad a v danom prípade aj výkon trestu vyhostenia a takýto postup označil za účelný a efektívny. Krajský súd sa stotožňuje s takýmto odôvodnením zákonnosti, účelnosti a efektívnosti postupu odporcu v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd zdôrazňuje, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia, v súlade so zákonom na čas nevyhnutne potrebný, od 21.03.2012 do 04.04.2012, na základe

skúseností z predchádzajúcej realizácie výkonu trestu vyhostenia. K tomu krajský súd len dodáva, že v tejto krátkej lehote zaistenia, dňa 02.04.2012, bol aj realizovaný výkon trestu vyhostenia.

Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-PO6- ZVC-11-008/2012 zo dňa 21.03.2012 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.