KSKE 2 Co 349/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/349/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7808204218 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7808204218.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Železničná spoločnosť, a.s., so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovaným 1/ Mestské lesy Dobšiná, spol. s r.o., Turecká 54, Dobšiná, IČO: 31 633 410, zast. JUDr. Milanom Šmelkom, advokátom so sídlom vo Vrutkách, Komorova 17, 2/ Železnice Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 31 364 501, o náhradu škody, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave zo dňa 20.9.2011, č.k. 12C 19/2008-200, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi 1.060,89 € a náhradu trov konania 127,25 € a žalovanému v 2. rade zaplatiť žalobcovi 4.243,56 € a náhradu trov 509,01 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že pokiaľ dňa 15.12.2005 došlo k nehode a v súvislosti s tým k spôsobenej škode na hnacom vozidle tým spôsobom, že rýchlik R 811 pri rýchlosti 78km/hod narazil do spíleného stromu ležiaceho krížom cez koľajnice, kde v tom čase bol vykonávaný výrub lesného porastu, ktorý ohrozoval bezpečnosť železničnej premávky, že tak došlo v dôsledku protiprávneho konania oboch žalovaných.

Mal za to, že zodpovednosť vyplývajúca z ust. § 420a ods. 1, ods. 2a a ods. 3 je osobitným druhom objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyžaduje protiprávne konanie, pričom ide o zodpovednosť za výsledok. V tomto ustanovení absentuje jedna z podmienok vzniku zodpovednosti, a to protiprávnosť konania toho, kto za škodu zodpovedá, pričom postačuje, ak bola škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou. Nie je podstatné, či pri spôsobení škody prevádzkovateľ porušil nejaké právom uložené povinnosti. Podmienkou zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420a OZ je existencia príčinnej súvislosti medzi takouto prevádzkovou činnosťou a vznikom škody.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že hnacie vozidlo bolo poškodené, pričom výška škody boli ustálená podľa nákladov vynaložených na opravu hnacieho vozidla v sume 5.304,45 €, ktorú v priebehu konania akceptovali aj žalovaní. V uvedený čas vykonávali na uvedenom mieste výrub stromu pre žalovaného v 1. rade pilčíci N.T. Y. a N. Y. a činnosť vykonávali ako živnostníci pre Q. Č., ktorý mal so žalovaným v 1. rade uzavretú zmluvu o vykonaní prác a služieb. Zo zmluvy vyplýva, že pilčíci mali prácu vykonávať po dohode so žalovaným v 1. rade, ktorý bol povinný v tejto súvislosti zabezpečiť pracovisko

proti možným škodám na majetku. Z toho dôvodu je súd toho názoru, že žalovaný v 1. rade je jedným zo zodpovedných subjektov za vznik škody.

Zodpovednosť žalovaného v 2. rade vyplýva jednak z ust. § 18 ods. 1 písm. f/ zák. č. 164/1996 Zb., podľa ktorého je prevádzkovateľ dráhy povinný vykladať podmienky na zistenie a zvyšovanie bezpečnosti prevádzky na predchádzanie vzniku nehôd mimoriadnych udalostí a iných narušení bezpečnosti prevádzky dráhy a dopravy na dráhe a jednak zo zmluvy č. 20/2005 o prevádzkovaní dopravy na dráhe v Správe ŽSR zo dňa 15.6.2005. Podľa uvedenej zmluvy prevádzateľ dráhy nesie zodpovednosť za všetky preukázané škody, ktoré vzniknú dopravou na prepravovaných zásielkach dráhových vozidlách a sú spôsobené činnosťou zamestnancov prevádzateľa dráhy technickým stavom dráhy a obsluhou a ostatnými činnosťami na dráhe súvisiacej s prepravovaním zásielok a osôb, ku ktorým je prevádzkovateľ dráhy oprávnený a povinný okrem škôd, ktoré prevádzkovateľ dráhy nemohol odvrátiť. V danom prípade pre žalovaného v 2. rade vyplýva objektívna zodpovednosť priamo z vyššie uvedených zákonných a zmluvných úprav. Aj za predpokladu, že by nebol objektívne zodpovedný bolo preukázané aj pripojeným trestným spisom, že zamestnanec žalovaného v 2. rade V.. N. M. bol rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp.zn. 3T 67/2009-427 zo dňa 11.2.2011 uznaný vinným zo spáchania prečinu všeobecného ohrozenia, pretože nezabezpečil technický dozor vyplývajúci z jeho zamestnania pri výrube stromov v bezprostrednej blízkosti železničnej trate č. 173 v úseku Telgárt-Dobšinská Ľadová jaskyňa dňa 15.12.2005, čím spôsobil železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. Bratislava škodu. Súd má za to, že ani jeden zo žalovaných nepreukázal počas dokazovania, že by škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá mala pôvod v prevádzkovej činnosti ani to, že by škodu spôsobil poškodený. Nezbavili sa zodpovednosti v zmysle § 420 ods. 3 OZ. Práve naopak bolo nesporne preukázané, že škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaných.

V prípadoch obidvoch žalovaných bola porušená aj ďalšia podstatná povinnosť, a to povinnosť vyplýva priamo z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 330/1996 Zb. uzavrieť písomnú dohodu, ktorá by určila, kto z nich zodpovedá za vytvorenie podmienok bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancom na spoločnom pracovisku a v akom rozsahu, keďže na jednom pracovisku mali plniť úlohy osoby pracujúce pre rôznych zamestnávateľov. Táto dohoda nebola uzavretá, z čoho vyplýva zodpovednosť obidvoch žalovaných. Žalovaní sú spoločne zodpovední za vznik škody. V danom prípade však súd prvého stupňa dospel k záveru, že spravodlivejším riešením spoločnej objektívnej zodpovednosti v danom prípade bude delená a nie solidárna zodpovednosť. Žalovaní budú zodpovedať podľa miery účasti na spôsobenej škode. Dôvodom pre delenie zodpovednosti bola skutočnosť, že nie rovnakou mierou sa podieľajú na spôsobenej škode. Výraznejšou mierou sa na vzniku škody podieľal žalovaný v 2. rade, ktorý napriek tomu, že mal zabezpečiť prostredníctvom svojho zamestnanca - koordinátora V.. M. pracovný priestor trate z hľadiska jeho bezpečnosti preukázateľne tak neurobil, pretože koordinátor priestor nekontroloval a vôbec neinformoval pilčíkov o tom, že nastala zmena grafikónu jazdy vlaku, čím bola porušená informačná povinnosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 330/1996 Z.z. Práve táto skutočnosť bola príčinou vzniku škody, nakoľko vlak prechádzal uvedenou traťou takmer o 20 minút skôr, ako bol pôvodný čas prejazdu uvedenou traťou v predchádzajúcom období. Podľa výsluchu svedkov, pokiaľ by išiel vlak v tom istom čase ako v čase predchádzajúcich výrubov vykonaných totožnými pilčíkmi, boli by v časovom predstihu stihli výrub stromov aj odtiahnuť z koľajiska.

Žalovaný v 1. rade v tomto prípade pochybil tým, že sa nemal spoľahnúť len na čas obvyklého prechodu vlaku, ktorý mu bol známy z predchádzajúcich výrubov a mal sa vo svojom vlastnom záujme informovať pred začatím výrubu, či v konkrétnom čase nebude traťou prechádzať vlak, zvlášť pokiaľ nebola uzavretá písomná dohoda medzi žalovanými. Takáto povinnosť mu rovnako ako žalovanému v 2. rade vyplýva z ust. § 9 ods. 2 zák. č. 330/1996 Z.z. Toto pochybenie však súd hodnotí ako výrazne nižšie vo vzťahu k pochybeniu žalovaného v 2. rade predovšetkým z toho dôvodu, že žalovaný bol povinný zabezpečiť bezpečnosť prevádzky dráhy a dopravy na dráhe. Pokiaľ by si plnil náležite túto zákonnú povinnosť, k nehodovej udalosti a vzniku škody by nebolo došlo. Z toho dôvodu súd určil zodpovednosť žalovaného v 1. rade v rozsahu 20% vo výške 1.060,89 € a žalovaného v 2. rade v rozsahu 80% vo výške 4.243,56 €.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 od. 1 O.s.p. tak, že priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov podľa pomeru ich zodpovednosti na vzniku škody.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolali žalovaní. Žalovaný v 1. rade stále trval na námietke premlčania keďže mal za to, že opravu hnacieho vozidla vykonal zhotoviteľ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., a to na základe Zmluvy o dielo, pričom oprava bola ukončená dňa 10.1.2006. Do obdržania faktúry žalobcom, t.j. do 5.4.2006 dielo bolo žalobcovi odovzdané a cena za dielo bola odsúhlasená, teda žalobca o výške škody už vedel skôr ako 5.4.2006 svoje právo už mohol uplatniť. Faktúra je svojou povahou vyúčtovaním ceny plnenia alebo výzvou na zaplatenie, teda cena plnenia nie je stanovená na základe faktúry, ale samotnou Zmluvou o dielo.

Ďalej namietal, že škoda bola spôsobená zavinením žalovaného v 2. rade, keďže na základe písomnej žiadosti o súčinnosť zo dňa 19.9.2005 mal žalovaný v 2. rade zabezpečiť fyzický dozor na trati počas výrubu. Koordinátorom medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade bol SMS ŽTS Hnilec a H.. N. M.. Skutočnosť, že o spôsobe zabezpečenia fyzického dozoru nebola urobená žiadna písomná dohoda medzi žalovaným v 1. a 2. rade, nemá vplyv na nehodovú udalosť, keďže fyzický dozor mal zabezpečiť koordinátor. S poukazom na uvedené, ale najmä na námietku premlčania navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu voči žalovanému v 1. rade zamietol a priznal aj všetky trovy konania.

Žalovaný v 2. rade rovnako zotrval na námietke premlčania, pričom po vrátení veci krajským súdom poukázal na nové skutočnosti. Vo veci plynutia lehoty zastával stanovisko, že s týmito novými námietkami a dôkazmi sa mal súd prvého stupňa vyporiadať, dokazovanie pripustiť, a to bez ohľadu na predchádzajúci názor krajského súdu, ktorý bol limitovaný inými dôkazmi a posudzovanými skutočnosťami. Súčasne konštatuje bez ohľadu na zopakovanie námietky premlčania a nevykonanie ďalších dôkazov v tomto smere, že ani určenie podielu viny a zodpovednosti za škodu v podiele 20% žalovaného v 1. rade a 80% žalovaného v 2. rade nepovažuje za adekvátne. Rozsiahle dokazovanie preukázalo, že porušenie zákona 330/1996 Z.z. bolo ako na strane žalovaného v 1. rade, tak aj na strane žalovaného v 2. rade a zákon neukladá výslovnú povinnosť, ktorý zo spolupracujúcich subjektov má byť iniciátorom písomnej dohody o spolupráci na spoločných pracoviskách. Z uvedeného dôvodu navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Zotrval na svojich prednesoch vykonaných na súde prvého stupňa. Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa pri posudzovaní otázky premlčania vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, keďže vychádzal z návrhu žalovaných na vykonanie dôkazu z dátumu komisionálnej prehliadky poškodeného vozidla, dátumu doručenia faktúry, resp. rozhodnutia o uzavretí nehodovej udalosti. Žalobca je preto toho názoru, že v predmetnom prípade nedošlo k inej vade konania, t.zn. k takému porušeniu procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, resp. o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 od.s 2 O.s.p.) podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 os. 3 O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Pokiaľ ide o opätovne vznesenú námietku zo strany obidvoch žalovaných, odvolací súd v tomto smere v celom rozsahu poukazuje na svoje uznesenie zo dňa 10.11.2009, č.k. 3 Co 288/2009-125 v tomto spise, kde sa otázkou premlčania nároku podrobne zaoberal a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca sa o skutočnej výške škody dozvedel dňa 5.4.2006 a žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa 4.4.2008, teda pred uplynutím

premlčacej lehoty. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade, pokiaľ ide o výšku zodpovednosti a v tomto smere v celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Rovnako za nedôvodné námietky považuje aj odvolacie námietky žalovaného v 1. rade pod bodom 2/ písm. a/, b/, keďže v tomto smere považuje dôvody rozsudku súdu prvého stupňa za správne a s týmito sa v celom rozsahu stotožňuje.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Náhradu trov odvolacieho konania krajský súd účastníkom nepriznal, keďže úspešný žalobca si žiadne trovy neuplatnil a žalovaným v 1. a 2. rade ako neúspešní v odvolacom konaní nemajú právo na ich náhradu (§ 142 ods. 1 O.s.p.) .

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.