KSKE 2 CoE 190/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/190/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211221920 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211221920.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnej: P. J., nar. XX.XX.XXXX, K. XXXX/X, XXX XX A., o vymoženie pohľadávky vo výške 380,44 eur vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod č. EX 7252/2011, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k. 39Er/2105/2011-12 zo dňa 23.08.2011, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23.08.2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie EX 7252/2011 zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na základe návrhu oprávneného zo dňa 22.07.2011 predložil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu- rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o. sp.zn. VK 249/2010 zo dňa 23.04.2010 (ďalej len rozhodcovský rozsudok ) , ktorý nadobudol právoplatnosť 29.04.2010 a vykonateľnosť 02.05.2010, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 380,44 eur, úrok z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 380,44 eur za dobu od 19.06.2007 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 38,04 eur, trovy konania vo výške 178,54 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že oprávnený svoju hmotnoprávnu aj procesnoprávnu legitimáciu založil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130 a oprávneným. Dňa 30.10.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičky č.7455318761, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 331,94 Eur s 26,37 %, ročnou percentuálnou mierou nákladov. Rozhodcovský súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, patriacu medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov, pričom na uvedenú zmluvu sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z predloženej Zmluvy o poskytnutí pôžičky č.7455318761, v bode 15.23 Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou zistil, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou strán. Ak sa strany nedohodnú, nárok alebo rozpor vzniknutý zo zmluvy alebo zmluvy o zabezpečení alebo v súvislosti s ňou bude rozhodovať Stály rozhodcovský súd pri Asociácií bánk Slovenskej republiky alebo rozhodcovský súd Slovenskej hospodárskej komory.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods.1 písm. b) alebo c) ,§ 45 ods.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,§ 52 ods. 1 ,2, 3, 4, Občianskeho zákonníka, s poukazom na čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3 čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS. Uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje úpravu preventívnej kontroly zákonnosti vykonávanej súdom v rámci exekučného konania. Podstatou takejto kontroly je preskúmanie, či žiadosť, návrh a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Pri zistení nesúladu zo zákonom, udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda i rozbehnutie exekučného konania nie je možné. Len súlad všetkých troch písomností so zákonom umožňuje udelenie poverenia, kým naopak nesúlad i len jednej z nich, udelenie poverenia vylučuje. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

Súd prvého stupňa mal za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok (pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal) , ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spory bude rozhodovať stály rozhodcovský súd, čím je podľa súdu obmedzené aj právo slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde Slovenskej republiky. Uvedené skutočnosti sú zrejmé z rozhodcovského rozsudku a viedli súd k tomu, že podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky sa opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES) , ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu.

Súd prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť,

pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52,§ 53 ods. 4 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a§ 53 ods .4 nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje výkladové pravidlo, ktoré je relevantné pre výklad zmlúv. Nemožno ho použiť na výklad zákona. Záverom uviedol, že koncipovaná právna úprava v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka pred 1.1.2008, kde bolo zámerom dostať do pozície spotrebiteľských zmlúv iba taxatívne určené typy zmlúv, nebola v súlade so Smernicou č. 93/13/EHS, pretože podľa Smernice každá (akákoľvek) zmluva môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak obsahuje nekalú podmienku. Z vlastností právneho štátu, ktoré podliehajú ochrane podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, možno podľa súdu odvodiť, že správnym úradným postupom orgánu verejnej moci zriadeným Slovenskou republikou môže byť iba taký postup, pri ktorom odmietne výklad práva porušujúci úpravu Európskeho spoločenstva, ktorým je Slovenská republika viazaná a uplatní výklad, ktorým sa vnútroštátna právna úprava interpretuje a aplikuje tak, aby nedošlo k porušeniu práva ES/EÚ. Platná právna úprava ku dňu podpísania zmluvy s povinnou (30.10.2006) podliehala po 1.5.2004 povinnostiam určeným v smerniciach Európskych spoločenstiev a Európskej únie bez ohľadu na to, či bola prijatá pred 1. májom 2004, alebo po 1. máji 2004. Úprava § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka pred 1.1.2008 bráni orgánom súdnej moci v SR poskytnúť spotrebiteľom ochranu tých práv, ktoré sa im priznávajú podľa práva ES/EÚ, ako aj vo vnútroštátnom právnom poriadku SR zákonom o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka malo v čase uzavretia zmluvy s povinnou povahu obsoléntnej právnej normy, lebo toto ustanovenie nie je možné uplatniť v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Z uvedeného vyplýva, že aj tie typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník v znení do 31.12.2007 upravoval inde, ako v ôsmej časti, prípadne v Obchodnom zákonníku, môžu mať povahu spotrebiteľských zmlúv. Z uvedených dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním oprávnený, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, pretože ako vyplýva z § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) a § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR a je teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie, z čoho vypláva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd posudzuje exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie z formálnej a materiálnej stránky, nepreskúmava ich však po stránke hmotnoprávnej ani procesnej, keďže na takýto prieskum nemá právomoc. V opačnom prípade by exekučný súd nahrádzal aktivitu povinného, ktorý mal a mohol podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 45 ZRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň je tým povinnému ako strane, ktorá navyše porušila zmluvu, poskytovaná ochrana jeho práv na úkor práv oprávneného. Oprávnený zároveň poukázal na nesprávnosť úvah a postupu súdu prvého stupňa, nakoľko má zato, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor

v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie len v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Uplatnil si tiež trovy odvolacieho konania vo výške 26,82 eur s DPH.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník, odvolaciemu súdu ho predložila sudkyňa súdu prvého stupňa s tým, že odvolaniu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods. 4 O.s.p., a preto odvolanie prejednal odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné považovať za nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu, ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov a v priebehu odvolacieho konania nebolo ani tvrdené, aby úver bol poskytnutý povinnej na obchodnú činnosť alebo inú podnikateľskú činnosť.

Podľa Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. sa všetky spory z úverovej zmluvy mohli riešiť iba pred jediným rozhodcom.

Občiansky zákonník (ďalej len OZ) síce až od 1.1.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) , išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) , akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

V závere odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a/ alebo b/ Zákona o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd rámec svojej preskúmavacej činnosti neprekročil a konal tak v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením ako aj v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 exekučného poriadku.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.