KSKE 2 CoE 198/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/198/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207221642 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207221642.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Košice, ul. Festivalovo nám. č.1, 04001 Košice , IČO: 30807484, proti povinnému: P. P., nar. XX.XX.XXXX, ul. W. Č..X, 040 11 T., v konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. Ladislava Kováča, PhD., Južná trieda č.93, Košice pod sp. zn. EX827/2007, o vymoženie 258,58 eur, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 20.10.2011, č. k.49Er/2377/2007-9, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov exekúcie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na vymoženie 258,58 eur a na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č.k. 700-3410303807-GC04/07 zo dňa 25.5.2007 a žiadosti súdneho exekútora súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č.5803 051994 zo dňa 9.10.2007. Dňa 6.9.2011 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinná dňa 10.02.2011 zomrela. Nakoľko povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) . Súd nemohol na náhradu trov exekúcie zaviazať ani oprávneného, pretože tento zastavenie exekúcie nezavinil a ani nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Preto súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pričom poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 31.8.2010, sp. zn. IV. ÚS 297/2010-11.

Proti výroku o trovách exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor .

Súdny exekútor mal za to, že dôvodom na zastavenie exekúcie nie je samotné úmrtie povinnej -fyzickej osoby, pretože v zmysle ustanovenia § 37 Exekučného poriadku je možné vykonať exekúciu na majetku povinného voči dedičovi. V tomto prípade však nie je možné vykonať exekúciu, pretože povinná je nemajetná. A preto má za to , že jediným dôvodom na zastavenie exekúcie je preto nemajetnosť povinnej. Poukázal na rozhodnutie NS SR č.7 M C do 5/2011 v ktorom súd konštatoval, že v takomto prípade ide o zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods.1 písm. h) EP- kde súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V nadväznosti na to súdny exekútor ešte poukázal na ustanovenie § 203 ods.2 prvá veta EP , že ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Uviedol, že súd v zmysle § 203 môže teda uložiť oprávnenému, aby

nahradil nevyhnutné trovy exekúcie ak dôjde k zastaveniu exekúcie. Musí však uvážiť, že ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Na základe vyššie uvedených skutočností súdny exekútor žiadal odvolací súd, aby zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal na náhradu trov exekučného konania oprávneného.

Oprávnený zostal v odvolacom konaní nečinný.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní súdneho exekútora proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu úmrtia povinného bez zanechania majetku.

Odvolací súd z predloženého exekučného spisu zistil, že povinná dňa 10.02.2011 zomrela ako nemajetná.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196) . Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 Exekučného poriadku, ktoré sa na dané konanie vzťahuje v zmysle ust. § 235 ods. 2, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

K dôvodom uvedeným v napadnutom uznesení v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd dodáva, že v zmysle citovaného ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, pričom však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

V predmetnej veci bola exekúcia zastavená z dôvodu straty spôsobilosti povinnej byť účastníkom konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že v danej situácii oprávneného nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, nakoľko v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie ani počas exekúcie nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ust. § 203 Exekučného poriadku ustanovuje taxatívne prípady, kedy je možné oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Toto ustanovenie nie je možné

vykladať natoľko extenzívne, že oprávnený bude povinný platiť trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že súdny exekútor nemôže niesť trovy exekúcie sám.

Nakoľko nie sú dané dôvody na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 Exekučného poriadku a zároveň povinnej, ktorá zomrela, nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, neexistuje subjekt, ktorého by bolo možné zaviazať na náhradu trov exekúcie povereného súdneho exekútora a je potrebné vysloviť, že tomuto náhrada trov exekúcie neprislúcha.

Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 mutatis-mutandis aj I. ÚS 196/06) , v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 27/08 z 24.1.2008) .

Súdna prax všeobecných súdov, aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o trovách exekúcie v prípade úmrtia povinného bez zanechania majetku prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom, zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývoj rešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zo dňa 28.6.2011 č. 23360/08 a č. 31303/08 (by T. C. against Slovakia) o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone tejto profesie znáša, nie je neprimerané a nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Strata, ktorá súdnemu exekútorovi vznikne po zániku povinného bez právneho nástupcu v súvislosti s výkonom činnosti súdneho exekútora, nie je majetkom v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

K námietkam súdneho exekútora o povinnosti exekučného súdu zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného , keď povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, odvolací súd uvádza, že takáto úvaha nemá podklad v zákone, a preto je absolútne nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade by nebolo spravodlivé oprávnenému, ktorý sa domáha vymoženia svojho priznaného práva núteným výkonom rozhodnutia exekúciou, uložiť povinnosť zaplatiť ešte aj trovy bezúspešnej exekúcie len preto, že niet iného subjektu, ktorý by súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nahradil.

Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu odvolací súd potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pretože ho považuje za vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.