KSKE 2 CoE 203/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/203/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611202884 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611202884.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Ľ. S.H., nar.XX.X.XXXX, trvale, O. Š., W. B. XX, zast. opatrovníčkou Z. S., W. I. R. W. W. K. B., pre vymoženie istiny 292,76e s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod č. EX 3001/10u , o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišskej Novej Vsi, č.k. 16Er/113/2011-37 zo dňa 2.6.2011, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 2.6.2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie EX 3001/10u zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na základe návrhu oprávneného predložil súdny exekútor súdu žiadosť dňa 3.3.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave zo dňa 21.10.2010 (ďalej len rozhodcovský rozsudok ) , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.1.2011 a vykonateľnosť dňa 23.1.2011, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 292,76 eur, úrok z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 292,76 eur za dobu od 15.11.2006 do zaplatenia, trovy za rozhodcovské konanie 33,20 €, a to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Uviedol, že Zmluva o bežnom účte fyzickej osoby zo dňa 3.6.2003 bola uzavretá medzi Tatra bankou, a.s. ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s. a účinné od 1.3.2003 (ďalej len ako ,, VOP účinné od 1.3.2003 ) ,Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s., účinné od 15.2.2004 ďalej len ako ,, VOP účinné od 15.2.2004 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá dňa 14.11.2006 medzi Tatra bankou, a.s. ako postupcom a oprávneným ako postupníkom spolu s prílohou č.1-špecifikáciou postúpených pohľadávok.

Z predloženej Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby zo dňa 3.6.2003 uzavretej medzi Tatra bankou, a.s. ako veriteľom a povinným ako dlžníkom vyplynulo, že Tatra banka , a.s. povinnému otvorila a viedla bežný účet , na ktorý mu viedla platobnú kartu s denným limitom 20.000,-Sk (663,88 €) . Podľa čl. XII bod 2 uvedenej zmluvy sa táto zmluva stala účinnou dňa 3.6.2003 a v zmysle bodu 3 citovaného článku všetky zmeny a dodatky k zmluve s výnimkou prípadov uvedených vo Všeobecných podmienkach banky a Obchodných podmienkach balíkov služieb môžu byť uskutočnené výhradne písomnou formou a musia byť podpísané oboma zmluvnými stranami, inak sú neplatné. Podľa bodu 5.5. VOP účinných od 1.3.2003 v prípade, že banka uzatvorí s klientom rozhodcovskú zmluvu, budú spory z platobného styku vzniknuté medzi bankou a klientom rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom v zmysle všeobecných záväzných právnych predpisov. Podľa čl. V bodu 5.7. VOP účinných od 1.3.2003 banka je oprávnená v závislosti od zmien príslušných právnych predpisov alebo svojej obchodnej politiky alebo na základe rozhodnutia vedenia banky zmeniť úplne nahradiť VOP (ďalej len zmena) . Túto zmenu banka zverejní vo svojich obchodných priestoroch spolu s určením jej platnosti a účinnosti. Ak klient nesúhlasí so zmenou VOP, je povinný svoj nesúhlas oznámiť najneskôr do jedného mesiaca odo dňa platnosti VOP. Ak sa banka a klient nedohodnú inak, majú právo ukončiť vzájomné záväzkové vzťahy a vyrovnať si svoje pohľadávky. Ak klient vo vyššie uvedenej lehote neoznámi banke svoj nesúhlas so zmenou VOP platí, že zo zmenou súhlasí a vzájomné vzťahy banky a klienta sa odo dňa účinnosti zmeny riadia zmenenými VOP. Podľa čl. IV bodu 4.9.1. VOP účinných od 15.2.2004 banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej ,,Rozhodcovský súd ) , a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze. Podľa bodu 4.9.2. uvedeného článku VOP účinných od 15. 2.2004 klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou. Podľa bodu 4.9.3. uvedeného článku VOP účinných od 15.2.2004 bez ohľadu na dohodu obsiahnutú v bode 4.9.1. sa banka a klient dohodli , že banka je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike. V takomto prípade sa banka a klient podriaďujú právomoci všeobecného súdu.

Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14.11.2006 medzi Tatra bankou, a.s. ako postupcom a oprávneným ako postupníkom bola na oprávneného okrem iného postúpená aj pohľadávka Tatra banky, a.s. voči povinnému ako dlžníkovi, vyplývajúca zo Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby zo dňa 3.6.2003 v celkovej výške 8.819,76 Sk (2.804,34 €) ku dňu postúpenia, kedy táto suma pozostávala z istiny vo výške 60.000,-Sk (1.991,64 €) , riadnych úrokov vo výške 8.687,77 Sk (288,38) , úroku z omeškania vo výške 13.545,85 ,-Sk (292,76 €) .

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods.1 písm. a) , b) alebo c) ,§ 45 ods.2 , § 3 ods.1, § 4 ods.1,2, § 12 ods.6 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 40 ods.3, § 52 ods. 1 ,2, 3, Občianskeho zákonníka, § 23a ods.1 zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa a podľa príloh zákona č. 150/2004 Z.z., ktorým sa preberali akty Európskych spoločenstiev a európskej únie s poukazom na čl. 3 ods. 1, 2 a 3 Smernice Rady 93/13/EHS. Uviedol, že v danom prípade nemôže povoliť exekúciu voči povinnému na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave zo dňa 21.10.2010 a to preto, lebo ho vydal rozhodcovský súd , na ktorom sa oprávnený a povinný platne nedohodli. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že medzi oprávneným a povinným nedošlo k platnému ujednaniu rozhodcovskej doložky v súlade s požiadavkou § 4 ods.2 zákona č. 244/2002 Z.z. a to aj v zmysle čl. V bodu 5.5 VOP účinných od 1.3.2003 si zmluvné strany mali rozhodcovský súd dojednať v zmysle všeobecných právnych predpisov v osobitnej rozhodcovskej zmluve. Toto vzájomné ujednanie sa nedalo obísť tým, že si banka a na základe následného postúpenia pohľadávky oprávnený jednostranne určili rozhodcovský orgán jednostrannou zmenou VOP dôvodiac to oprávneným jednostranne zmeniť VOP. Takýto postup nerešpektoval jednak ujednanie, ktoré bolo skrz VOP účinných od 1.3.203 pojaté do zmluvného vzťahu medzi stranami a jednak ani právnu úpravu zákona o rozhodcovskom konaní v spojení so všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Na to aby mohol v

tejto veci rozhodovať rozhodcovský súd, ktorý vydal predmetný rozsudok , bolo potrebné , aby zmluvné strany v zmysle § 4 ods.2 a § 12 ods.6 zákona č. 244/2002 Z.z. výslovne písomne prejavili vôľu zveriť rozhodovanie ich sporných záležitosti práve tomuto určitému stálemu rozhodcovskému orgánu, pričom tieto svoje výslovné prejavy vôle museli v súlade s požiadavkou § 40 ods.3 Občianskeho zákonníka opatriť aj svojim podpisom. Rozhodcovský súd je napriek svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku vždy len súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním, ktoré má svoj základ v dohode účastníkov sa mu podriadiť.

Výkon práv oprávneného považoval podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním oprávnený, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len EP ) . Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZRK ) a § 159 O.s.p. uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citujúc znenie § 45 ods. 2 EP uviedol, že ak sú splnené dôvody podľa §4 ZRK, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie vydať poverenie. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu, ktorý by bol zjavne v rozpore i s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (I. ÚS 5/02) , resp. práva, ktoré sú praktické a efektívne, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (mutatis mutandis, rozsudok ESĽP vo veci Hutten - Czapska proti Poľsku, § 168) . Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c) ZRK, tieto sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pričom pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné a cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, toto ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané, preto dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie) , pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekúcie je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, týkajúci sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva (citoval právny názor z jeho odôvodnenia) . Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C- 40/08 zo 6.10.2009, ktorý v bode 37 uvedeného rozhodnutia poukazuje uviedol, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudky z 30.9.2003 Köbler, C-224/01, Zb. I-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj rozsudok z 3.9.2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22) . Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa

spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C- 40/08) . Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok) . Rovnaký argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku a ak je odvolanie proti súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou proti rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Vzhľadom na uvedené preto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Zastával názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je mu znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Napokon poukázal na znenie dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Na základe uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 22,83 € vrátane DPH.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že plnenie uložené povinnému rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR č. II/2010-1684 zo 21.10.2010 je právom nedovolené, preto rozhodcovský rozsudok pre rozpor so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení (ust. § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a 2 ZRK) , ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávneného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Námietku oprávneného, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, nemožno akceptovať.

Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z toho hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 EP. Toto oprávnenie vyplýva exekučnému súdu z ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, z ktorého súd pri rozhodovaní v posudzovanej veci správne vychádzal. Ust. § 45 ods. 1 a 2 ZRK je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 ZRK. V zmysle tohto zákonného ustanovenia exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, a nie je ním preto v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku, špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd môže teda v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať, či sú dôvody na zastavenie exekúcie (alebo aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku) , či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) , b) ZRK alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b) , rovnako ak súd zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v konaní podľa § 40 ZRK.

Preto ak súd prvého stupňa v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK, treba mať za to, že nekonal nad rámec zákona. Súd správne aplikoval aj ust. § 44 ods.2 tretia veta EP, ktoré zvýrazňuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tým, že mu umožňuje uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v takom prípade, ak zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

K námietkam oprávneného odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 55/2001 z 24.2.2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP) . Exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska. V tomto náleze Ústavný súd SR poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo 164/1996 z 27.1.2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, a ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu, zastavená.

Neopodstatnená je aj námietka oprávneného, že postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu, k porušovaniu princípov právnej istoty a je mu znemožnené efektívne uspokojenie pohľadávky v exekučnom konaní. Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, nedochádza k porušeniu základného práva oprávneného na súdnu ochranu, lebo nie je mu týmto znemožnené domáhať sa na príslušnom súde podľa platných predpisov

vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej sumy v zmysle úverovej zmluvy (pozri cit. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011) .

Aj z predpisov Európskej únie (čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS) a z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva požiadavka, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a v súlade s touto požiadavkou je vnútoštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinný aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, a je tento súd povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s právom Európskej únie [porovnaj názor Európskej komisie v písomných pripomienkach z 21.5.2010 vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o./Korčovská, bod 33: Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady. ].

So zreteľom na uvedené, v posudzovanej veci súd prvého stupňa preto správne - po zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, v súlade s § 44 ods. 2 EP žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Keďže odvolacie námietky oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.