KSKE 3 Sp 12/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sp/12/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200589 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200589.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: U. N., A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Č. Ľ. H., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, W. XX, XXX XX X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., P. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru P., Ľ. Š. Č.. X, XXX XX P., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-023/2012 zo dňa 22.05.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 22.05.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-023/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-023/2012 zo dňa 22.05.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov ) zaistil navrhovateľa dňom 22.05.2012 v čase o 13:00 hod. na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v ustanovení § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, ktoré vydalo Oddelenie cudzineckej polície v P. pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-006/2012 zo dňa 20.04.2012. V zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na 146 dní - do 15.10.2012 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC ) dňa 22.05.2012 o 15:00 hod..

V odôvodnení tohto rozhodnutia odporca konštatoval, že rozhodnutie je vydané na základe nového prejednania veci na podklade rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/9/2012-27 zo dňa 10.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.05.2012 a ktorým Krajský súd v Košiciach podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-007/2012 zo dňa 20.04.2012 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že navrhovateľ bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej len SR ) rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície v

W. sp.zn. UHCP-BA-OCP-AV-226-7/2012-ARP zo dňa 21.10.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.02.2011 a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 rokov, teda do 21.10.2013. Navrhovateľ dňa 18.04.2012 o 08:30 hod. požiadal o udelenie azylu v Záchytnom tábore M., kde bolo zistené, že sa jedná o osobu administratívne vyhostenú so zákazom vstupu. Dňa 20.04.2012 trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom sp. zn. OT/33/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.04.2012, bol navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 20 mesiacov.

Vo svojom rozhodnutí odporca konštatoval, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiava na území Európskej únie od 11.02.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o vyhostení a určení zákazu vstupu, nemá platný cestovný doklad a s poukazom na jeho administratívne vyhostenie z územia SR a právoplatné odsúdenie, podľa odporcu navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok a podkopáva základy právneho štátu, nakoľko nerešpektuje žiadne zákonné ustanovenia. V zápisnici zo dňa 22.05.2012 navrhovateľ uviedol, že sa nechce vrátiť do Č. a preto otázka vybavovania náhradného cestovného dokladu je bezpredmetná. Dňa 22.05.2012 odporca zaslal dožiadanie na zaujatie stanoviska k predmetnej veci ÚPZC X., ktorý uviedol, že v prípade, že cudzinec je držiteľom platného cestovného dokladu, ÚPZC X. je schopné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia v priebehu troch týždňov, pokiaľ nedisponuje platným cestovným dokladom, táto doba sa môže predĺžiť až na dva mesiace, pričom je dôležitá spolupráca cudzinca a Konzulátu daného štátu, v prípade nespolupráce sa doba môže predĺžiť až na 18 mesiacov. Pokiaľ je cudzinec držiteľom platného cestovného dokladu, ale požiada o azyl na území SR, táto doba sa predĺži až do rozhodnutia Migračného úradu. Za účelné a efektívne z hľadiska ohrozenia verejného poriadku a marenia výkonu úradného rozhodnutia, považoval správny orgán odôvodnenú dobu zaistenia 146 dní.

Ďalej odporca uviedol vo svojom rozhodnutí, že navrhovateľ počas pohovoru dňa 25.04.2012 za prítomnosti tlmočníka, opätovne požiadal o azyl na území SR napriek tomu, že Migračný úrad MV SR prvú žiadosť o udelenie azylu zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Správny orgán mal za to, že navrhovateľ tak urobil účelovo, s cieľom zamedziť bezprostredne hroziace riziko vyhostenia do krajiny pôvodu a poukázal na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

Odporca vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj podmienkami ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že alternatívne riešenia zaistenia neprichádzajú do úvahy, keďže navrhovateľ nevedel hodnoverne preukázať finančné zabezpečenie pobytu v zmysle § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keď do zápisnice uviedol, že má približne 3500 euro, ktoré sú odložené u priateľa v W., ktorého meno si nepamätá, ale má jeho telefónne číslo a v telefóne aj jeho meno.

V zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor ) sa odporca zaoberal súkromným a rodinným životom navrhovateľa a jeho snahou o integráciu v spoločnosti, keď navrhovateľ nepreukázal prenasledovanie v domovskej krajine, ani porušovanie ľudských práv v tejto krajine, ale ani silné väzby na území SR. Naproti tomu jeho prepustenie by znamenalo ohrozenie verejného poriadku a pokračovanie v páchaní prečinu, čím odporca mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv navrhovateľa.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal odporca na článok 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006/ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, v zmysle ktorého nie je možné prepustiť cudzinca k neoprávnenému pobytu na území SR, čo je zároveň dostatočným dôvodom na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Napokon odporca poukázal aj na znenie § 90 ods. 1 písm. a/, 2, 3 tohto zákona.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/, O. s. p.,

teda z dôvodov, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal stanovenie lehoty zaistenia, ktorá v zmysle výroku rozhodnutia plynie od okamihu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktorý nastáva okamihom doručenia rozhodnutia, Tvrdil, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo rozhodnutie o zaistení doručené 28.05.2012, no odporca navrhovateľa umiestnil do ÚPZC X. už dňa 22.05.2012. Zaistenie navrhovateľa v čase od 22.05.2012 do 27.05.2012 považoval za nezákonné a bez existencie akéhokoľvek rozhodnutia.

Ďalej namietal stanovenie lehoty zaistenia na 146 dní, t. j. do 15.10.2012, no táto lehota uplynie už 14.10.2012. Navyše takto stanovenú lehotu zaistenia považoval za neodôvodnenú, nakoľko v napadnutom rozhodnutí odporca konštatoval, že v prípade, ak cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom, môže sa doba, potrebná na realizáciu vyhostenia, predĺžiť na dva mesiace, čomu nezodpovedá lehota stanovená na 146 dní.

Ďalším odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR dňa 18.04.2012 v Záchytnom tábore M., no jeho vyhlásenie nebolo prijaté, podobne ako tomu bolo pri opakovanej žiadosti o udelenie azylu pred pracovníkmi ÚPZC X. dňa 25.04.2012. Žiadosť o udelenie azylu bola prijatá až na tretí pokus, dňa 03.05.2012. Z toho dôvodu sa navrhovateľ stal osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR 19 dní pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Odporca ohľadom neprijatia vyhlásenia v rozhodnutí konštatoval, že Migračný úrad MV SR predchádzajúcu žiadosť navrhovateľa zamietol ako zjavne neopodstatnenú a konštatoval, že žiadosť navrhovateľa je účelová, s cieľom zamedziť bezprostredné riziko vyhostenia do krajiny pôvodu, no takéto rozhodnutie prináleží Migračnému úradu MV SR. Na oprávnenosti zdržiavať sa na území SR nič nemení ani znenie ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pretože predchádzajúce rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo ako nezákonné právoplatne zrušené a napadnuté rozhodnutie nie je výsledkom konania, nadväzujúceho na predchádzajúce zaistenie navrhovateľa, navyše v napadnutom rozhodnutí bol navrhovateľ zaistený z iných dôvodov ako v predchádzajúcom konaní, čo nasvedčuje tomu, že sa jedná o dve samostatné konania.

V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP ) , týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005) , či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998) .

K tomu splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca k efektívnosti a účelnosti zaistenia uvádzal, že takýto postup je nevyhnutný z dôvodu ohrozenia verejného poriadku, ktoré ale nijakým spôsobom nezdôvodnil. Poukázal na to, že podľa praxe občania Č. Ľ. H. nie sú z dôvodov, ktoré nespočívajú v osobe cudzinca, administratívne vyhosťovaní a ich zaistenie nedosiahne svoj účel. Citované stanovisko ÚPZC X. na tretej strane napadnutého rozhodnutia je všeobecným stanoviskom k vyhosťovaniu cudzincov, vzhľadom na formuláciu je dôležitá spolupráca cudzinca a konzulátu daného štátu . Navyše neprichádza do úvahy spolupráca s konzulátom, ale s Veľvyslanectvom Č. Q. W..

Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že navrhovateľ má právo aby v jeho prípade v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bolo pozbavenie osobnej slobody nahradené povinnosťou hlásiť sa, prípadne povinnosťou zložiť peňažnú záruku, pretože navrhovateľ disponuje finančnými prostriedkami, pozná meno a telefonický kontakt na osobu, ktorá má jeho finančné prostriedky u seba.

Jeho tvrdenie však bolo vyhodnotené ako nedôveryhodné, ale z rozhodnutia nie je zrejmé, či bola táto osoba za účelom overenia tvrdení navrhovateľa kontaktovaná.

S poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru a článok 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC X..

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 13.06.2012, sa zúčastnil len splnomocnený zástupca odporcu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal pojednávať v jeho neprítomnosti.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne a právne správne a z toho dôvodu navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.) . Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 22.05.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-023/2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 22.05.2012 o 13:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na 146 dní - do 15.10.2012.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa.

K odvolacej námietke ohľadom lehoty zaistenia, že táto mala byť stanovená až od 28.05.2012, teda od vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení doručením rozhodnutia o zaistení právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 28.05.2012 a nie ako to uviedol odporca vo výroku rozhodnutia, od 22.05.2012, krajský súd uvádza, že v administratívnom spise odporcu na predmetnom rozhodnutí o zaistení zo dňa 22.05.2012 je uvedené, že navrhovateľ dňa 22.05.2012 odmietol po pretlmočení toto rozhodnutie podpísať a odmietol ho aj prevziať. Plnomocenstvo od navrhovateľa v predmetnej veci bolo splnomocnenému zástupcovi udelené až 30.5.2012. V tomto smere preto krajský súd považuje odvolaciu námietku za nedôvodnú. Odporca v napadnutom rozhodnutí, ktoré nasledovalo po rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.05.2012 sp. zn. 6Sp/9/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie správneho orgánu č.p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-007/2012 zo dňa 20.04.2012 a vec vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, právoplatne dňom 21.05.2012, stanovil začiatok zaistenia navrhovateľa v napadnutom rozhodnutí dňom 22.05.2012.

Je dôvodná odvolacia námietka ohľadom stanovenia lehoty zaistenia na 146 dní (hoci pri tom odporca správne zohľadnil predchádzajúce zaistenie od 20.04.2012 do maximálne možnej lehoty zaistenia na 6 mesiacov) . V odôvodnení svojho rozhodnutia pri odôvodňovaní efektívnosti a účelnosti zaistenia poukázal odporca na to, že doba vybavovania náhradného cestovného dokladu podľa stanoviska ÚPZC X. sa môže predĺžiť z 3 týždňov až na dva mesiace, pokiaľ cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom a v prípade, že cudzinec nespolupracuje, môže sa doba predĺžiť až na 18 mesiacov, pričom je dôležitá spolupráca cudzinca a Konzulátu daného štátu, bez konkretizácie daného štátu, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa.

Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k nepri meranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. V tomto smere je v rozsudku Najvyššieho súdu SR 10SZa/4/2012 zo dňa 09.05.2012 ďalej uvedené: Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný , je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.

K odvolaciemu tvrdeniu, že žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu bola prijatá na tretí pokus dňa 03.05.2012 a týmto dňom sa navrhovateľ stal osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR, je potrebné uviesť nasledovné:

V posudzovanom prípade odporca vo svojom rozhodnutí nestanovil spätne začiatok plynutia lehoty zaistenia vzhľadom na predchádzajúci zrušujúci rozsudok krajského súdu a nesprávne nevychádzal zo skutočnosti kedy bola prvýkrát obmedzená osobná sloboda navrhovateľa (na potrebu takéhoto postupu poukázal v už citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR) , ale stanovil začiatok zaistenia dňom ďalšieho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa dňa 22.05.2012. Z tohto pohľadu je potom oprávnená odvolacia námietka, že navrhovateľ požiadal o azyl dňa 03.05.2012, teda pred napadnutým rozhodnutím odporcu o zaistení navrhovateľa a preto sa na neho nevzťahuje ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca dostatočne nezaoberal azylovým konaním vo vzťahu k navrhovateľovi. Odporca v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 18.04.2012 v Záchytnom tábore M., no po jeho odsúdení Okresným súdom P. rozhodol predchádzajúcim rozhodnutím o zaistení navrhovateľa dňom 20.04.2012. Uviedol tiež, že dňa 25.04.2012 bol príslušníkmi ÚPZC X. vykonaný pohovor, pri ktorom navrhovateľ opätovne požiadal o azyl na území SR

napriek tomu, že Migračný úrad MV SR prvú žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu zamietol ako zjavne neopodstatnenú. V administratívnom spise odporcu sa však nenachádza citované rozhodnutie Migračného úradu MV SR, ktoré bolo predložené až súdu a z neho vyplýva, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.02.2012 (č.l. 24 súdneho spisu) . Následne navrhovateľ požiadal tretíkrát dňa 03.05.2012 o udelenie azylu (po predchádzajúcich dvoch neúspešných pokusoch, ako to uviedol odporca vo svojom rozhodnutí) a podľa správy od Migračného úradu, vyžiadanej súdom, dňa 06.06.2012 bolo toto konanie na Migračnom úrade Ministerstva vnútra SR zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle (č.l. 21a súdneho spisu) . Z napadnutého rozhodnutia nie je zistiteľný stav tohto konania v čase rozhodovania odporcu a odporca vo svojom rozhodnutí neposúdil vplyv prebiehajúceho konania o žiadosti o udelenie azylu na reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť navrhovateľa v určenej lehote trvania zaistenia, čo bude jeho povinnosťou v ďalšom konaní.

K odvolacej námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca odôvodnenie efektívnosti a účelnosti zaistenia odôvodnil ohrozením verejného poriadku, ktoré však nezdôvodnil a vychádzal iba zo všeobecnej formulácie stanoviska ÚPZC X., že je dôležitá spolupráca cudzinca a Konzulátu daného štátu , krajský súd dodáva, že táto námietka je oprávnená.

V zmysle odvolacích dôvodov bude povinnosťou odporcu sa zaoberať opätovne možnosťou nahradiť zaistenie navrhovateľa povinnosťou hlásenia pobytu alebo zložením peňažnej záruky v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC X., krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 22.05.2012 č. p. PPZ-HCP- PO7-ZVC-19-023/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie (§ 250s O. s. p.) .