KSKE 4 Co 118/2010 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/118/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108206543 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šoltýsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7108206543.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedkyne senátu JUDr. Zuzany Šoltýsovej a sudcov JUDr. Sone Minxovej a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu Y. V., W.. XX.X.XXXX, F. J. Č.. XXX, zastúpeného Mgr. Radoslavom Hodorom, advokátom, so sídlom kancelárie Hlavná č. 77, v Košiciach proti žalovanému STEEL TRANS, s.r.o., so sídlom Adlerova č. 1, Košice, IČO: 31 674 160, v konaní o zaplatenie 1.200,- euro s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z dňa 29.1.2010 č. k. 18C/67/2008-108 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti ako aj vo výroku o trovách konania.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 58,66 eura v lehote 3 dní odo dňa doručenia rozsudku, k rukám jeho právneho zástupcu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 768,26 eura so 6% ročným úrokom z omeškania od X.X.XXXX do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania 452,85 eura, do rúk právneho zástupcu žalobcu, to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti konanie o zaplatenie 431,74 eura zastavil.

Rozhodol tak po tom, čo žalobca sa žalobou podanou na prvostupňovom súde dňa 14.3.2008 domáhal proti žalovanému zaplatenia 1.200,- eur s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá pracovná zmluva dňa X.X.XXXX, na základe ktorej vykonával u žalovaného prácu vodiča nákladnej medzinárodnej kamiónovej dopravy. Súčasne s pracovnou zmluvou uzavreli dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť zamestnávateľovi, t.j. žalovanému sumu 1.200,- eur za účelom zabezpečenia všetkých budúcich pohľadávok žalovaného proti žalobcovi ako zamestnancovi, ktoré žalovanému vzniknú počas alebo po skončení pracovného pomeru so žalobcom. Podľa tvrdenia žalobcu sa malo sa jednať najmä o pohľadávky vzniknuté z titulu predčasného ukončenia pracovného pomeru, škody spôsobenej nevyúčtovaním preddavkov cestovných náhrad, neoprávnených výberov z platobných kariet a podobne. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil v skúšobnej dobe dňa XX.X.XXXX. Aj napriek tomu, že žalobca poskytol žalovanému finančnú zábezpeku vo výške 1.200,- eura a to tak, že žalovaný mu nevyplatil časť z cestovných náhrad, na ktoré mu vznikol nárok, žalovaný mu žalovanú istinu nevrátil a to ani po uplynutí dohodnutej lehoty 60 dní odo dňa skončenia pracovného pomeru.

S poukazom na ust. §§ 1 ods. 2, § 17 ods. 1, § 18, § 20 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 1.9.2007, § 39 Občianskeho zákonníka a § 222 ods. 2,3 Zákonníka práce dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi konania nemôže byť definovaná ako riadny a zákonom povolený prostriedok zabezpečenia práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov , pretože je v rozpore so zákonom a podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka sa jedná o absolútne neplatný právny úkon.

V pracovnoprávnych vzťahoch existujú iba tri taxatívne vymedzené spôsoby zabezpečenia práv a povinností, ktoré sú obsiahnuté v ust. § 20 ods. 1 Zákonníka práce - dohoda o zrážkach zo mzdy, ručenie a zriadenie záložného práva. Vo vzťahu k týmto výslovne vymenovaným druhom zabezpečovacích prostriedkov, nemožno použiť subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi finančnú čiastku, ktorú získal z neplatného právneho úkonu, t.j. zrážky, ktoré realizoval v období od E. H. R. XXXX z cestovných náhrad, na ktoré v súvislosti s výkonom práce vznikol žalobcovi nárok, pretože na strane žalovaného (vzhľadom na tieto skutočnosti) vzniklo bezdôvodné obohatenie. Poukázal aj na ďalší dôvod neplatnosti časti tohto právneho úkonu (dohody o poskytnutí finančnej zábezpeky) spočívajúcej v tom, že žalobca sa vopred vzdal svojich práv a to takých, ktoré mu neumožňovali brániť sa oproti nárokom uplatňovaným zo strany žalovaného aj po skončení jeho pracovného pomeru.

V priebehu konania žalovaný preukázal, že finančná zábezpeka ( kaucia) vo celej výške 1.200,- eura žalobcovi z jeho cestovných náhrad nebola zrazená, pretože z podľa ním predloženého prehľadu diét a poplatkov vyplýva, že za označené obdobie bola žalobcovi zrazená kaucia v celkovej sume 768,26 eur (za mesiace E. XXXX, Y. XXXX E. R. XXXX) . Následne preto žalobca zobral čiastočne žalobu späť o zaplatenie 431,74 eura a trval na zaplatení žalovanej istiny 768,26 eura s príslušenstvom.

Súd prvého stupňa neuznal ani opodstatnenosť tvrdenia žalovaného, ktorý v priebehu konania sa bránil proti zaplateniu žalovanej sumy tým, že podľa dohody o zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa X.X.XXXX žalovanému vznikla voči žalobcovi pohľadávka vo výške 30.000,- Sk (995,82 eura) , pretože žalobca sa v tejto dohode zaviazal zotrvať v pracovnom pomere so zamestnávateľom po dobu minimálne 24 mesiacov od úspešného absolvovania školenia odbornej spôsobilosti a v prípade, ak by ukončil pracovný pomer pred uplynutím tejto doby, zaviazal sa zaplatiť zamestnávateľovi zmluvnú pokutu práve v tejto výške. Žalovaný tvrdil, že finančnú zábezpeku započítal oproti tomuto nároku, keď oprávnenosť jeho postup vyplýva z čl. V. Dohody o finančnej zábezpeke, v ktorej sa zmluvné strany dohodli a zamestnanec súhlasil s tým, aby zamestnávateľ jednostranne započítal všetky svoje budúce pohľadávky voči zamestnancovi s poskytnutou zábezpekou. Uzavrel, že dôvodom neplatnosti takéhoto postupu zo strany žalovaného je skutočnosť, že k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi účastníkmi konania nemohlo dôjsť, pretože žalovaný takýto prejav v priebehu konania ani pred ním neurobil a započítateľné sú iba tie vzájomné pohľadávky, ktoré musia existovať v čase započítania. Je preto vylúčené, aby na takéto započítanie bol daný súhlas vopred, pretože v čase dania súhlasu ešte takéto vzájomné pohľadávky neexistovali.

Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalovaný mal žalobcovi vyplatiť z titulu cestovných náhrad za mesiac E. XXXX - 609,04 eura, za mesiac Y. XXXX - 558,31 eura a za mesiac R. XXXX - 835,66 eura, spolu 2.003,01 eura. Bezhotovostnou platbou na účet žalobcu žalovaný vyplatil žalobcovi za označené obdobie 927,41 eura a rozdiel medzi takto vyplatenou čiastkou a tou, na ktorú vznikol žalobcovi nárok podľa listinných dôkazov predložených žalovaným predstavuje čiastku 1.075,60 eura, od ktorej súd odpočítal zálohu 300,- eur, ktorú prevzal žalobca na základe výdavkového pokladničného dokladu predloženého žalovaným zo dňa XX.X.XXXX. Žalobcovi tak vznikol nárok na vrátenie sumy 775,60 eura, avšak vzhľadom na čiastočné späťvzatie uplatneného nároku o sumu 431,74 eura súd žalobe žalobcu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 768,26 eura. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania vo výške 6 % ročne od 1.8.2005 t.j. od splatnosti neplatne zrazenej finančnej zábezpeky z cestovných náhrad žalobcu, tak ako to požadoval žalobca v podanej žalobe, pretože žalovaný sa týmto dňom dostal do omeškania. Výšku úrokov odôvodnil ust. § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008.

Vyslovil, že sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou v konaní žalovaným podľa ust. § 100 a 107 Občianskeho zákonníka a s prihliadnutím na to, že Zákonník práce ustanovenia o premlčacích dobách neupravuje a uzavrel, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v čase podania žaloby t.j. 14.3.2008 premlčaný nebol, pretože nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bol uplatnený vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote a s poukazom na ods. 3 cit. §- u, podľa ktorého nebolo možné prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a neprihliadal na čiastočný úspech a neúspech účastníkov konania, resp. na dôvody čiastočného zastavania konania, pretože priznanie žalovanej istiny záviselo od rozhodnutia súdu, prípadne žalobca v čase podania žaloby nemal dostatok informácií na zistenie tej skutočnosti, aká je výška cestovných náhrad, ktoré mu prislúchajú, a ktorá bola v skutočnosti žalovaným zrazená za účelom zloženia finančnej zábezpeky. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby, v zmysle ust. § 96 ods. 1,3 O.s.p. súd konanie o tejto časti uplatneného nároku zastavil a výrok takéhoto uznesenia zahrnul do písomného vyhotovenia rozsudku vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odôvodnil to tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) ako aj to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam (ods. 2 písm. d/ označeného zák. ustanovenia) .

Nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa videl v tom, ako sa prvostupňový súd vyporiadal s námietkou premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neplatnosti dohody o poskytnutí finančnej zábezpeky, pretože žalobca už dňa X.X.XXXX t.j. pri podpise dohody o poskytnutí zábezpeky vedel, že sumu 1.200,- eur zaplatí formou splátok a tieto mu budú jednostranne započítané. Z nároku na zaplatenie cestovných náhrad vo výške 1.996,38 eura na ktoré vznikol nárok žalobcovi za mesiace apríl až jún boli cestovné náhrady vo výške 768,26 eura započítané s pohľadávkou žalovaného na zaplatenie finančnej zábezpeky. Zvyšok cestovných náhrad bol žalobcovi vyplatený, o tejto skutočnosti žalobca vedel, no napriek tomu podal žalobný návrh na zaplatenie celej sumy 1.200,- euro. Zdôraznil, že so žalobcom ako zamestnancom sa výslovne dohodol, že žalobca uhradí zábezpeku v štyroch rovnomerných splátkach, s čím žalobca výslovne súhlasil a žiadal, aby splátky boli uhradené formou jednorazového započítania s cestovnými náhradami.

V čase podania žaloby teda žalobca s určitosťou vedel, že nárok na vyplatenie náhrad mu bol jednostranne započítaný na zábezpeku. Je preto nesprávna úvaha súdu, že žalobný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia bol uplatnený vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a preto nemožno prihliadnúť na ods. 3 §-u 107 Občianskeho zákonníka. Za rozhodný deň je nutné považovať ten deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia fakticky došlo na strane žalovaného, t.j. prijatím finančného plnenia od žalobcu a od tohto dátumu začína plynúť subjektívna premlčacia dvojročná lehota. Z dohodnutej zábezpeky 1.200,- eura bola uhradená zábezpeka iba do výšky 768,26 euro a to v splátkach v sume 301,- eur dňa XX.X.XXXX, v sume 279,- eur dňa XX.X.XXXX a v sume 188,26 eur dňa XX.X.XXXX, čo je podstatné pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby. Prvostupňový súd sa však plynutím subjektívnej lehoty na premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezaoberal. Subjektívna premlčacia lehota tak u žalobcu na uplatnenie jeho nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula od prvej úhrady dňa XX.X.XXXX, u druhej úhrady dňa XX.X.XXXX a u tretej úhrady dňa XX.X.XXXX. Ak žalobný návrh bol podaný žalobcom dňa 14.3.2008, je nesporné, že sa tak stalo až po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. Zároveň žalovaný podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania s tým, že podľa výsledku konania mal súd postupovať podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a trovy konania pomerne rozdeliť. Žalobca bol úspešný v sume 768,26 eura čo je 64%, vznikol mu preto nárok na náhradu úspešne vynaložených trov vo výške 36%.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu

predchádzalo ( § 212 ods. 1 O.s.p.) s tým, že bolo oznámené verejné vyhlásenie (§ 156 ods. 1 O.s.p.) rozhodnutia na deň 26.4.2012, čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 19.4.2012 a zvesené dňa 26.4.2012. Rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobe bolo vyhovené je vecne správny a preto ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a dôkazy vykonané v konaní na návrh účastníkov sporu na preukázanie svojich skutkových tvrdení hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p.. Vzhľadom na skutočnosť, že ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu veci, odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu žalovaného uvádza nasledovné ( § 219 ods. 2 O.s.p) :

Je preto nepochybné, že žalobcovi v konaní vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému spočívajúceho v tom, že žalovaný neoprávnene zadržal finančné prostriedky žalobcu na ktoré mu vznikol nárok titulom vyplatenia cestovných náhrad. Žalovaný však vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, preto dôvodnosť domáhajúceho sa nároku je závislá od posúdenia, či došlo (alebo nedošlo) k premlčaniu práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Dôvodnosť námietky premlčania v sporovom konaní súd skúma vo vzťahu k nároku uplatneného žalobou, pričom nie je významné, ako účastníci nárok kvalifikujú po právnej stránke, a ani to, z akých právnych dôvodov bola námietka premlčania vznesená. Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne vecou súdu a preto nie je rozhodné, ako tvrdené skutočnosti, resp. iné v konaní urobené skutkové zistenia právne kvalifikuje účastník konania. Ak súd urobí záver, že skutkové zistenie možno subsumovať pod inú hypotézu právnej normy, než ktorej sa účastník dovoláva, je povinný tak urobiť. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa skutkové zistenia ohľadne nároku žalobcu podradil právnej norme bezdôvodného obohatenia, preto aj námietku premlčania bolo potrebné posudzovať podľa právnej úpravy premlčania pri bezdôvodnom obohatení. Zákonník práce nemá vlastnú právnu úpravu premlčania, preto na daný vzťah bolo potrebné použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil) a ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (najneskôr sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, kedy k nemu došlo) .

Občiansky zákonník vychádza z toho, že pri určení, či v konkrétnom prípade posudzovanom spore je alebo nie je právo premlčané, nemožno vystačiť iba zo stanovením dĺžky premlčacej doby, preto súčasne ustanovuje aj začiatok jej plynutia, a to osobitne pre jednotlivé práva. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal (nie je pri tom podstatné, že mal možnosť dozvedieť sa tieto potrebné skutočnosti skôr) . Pokiaľ bolo plnené na základe absolútne neplatného právneho úkonu, súdna prax vychádza z toho, že skutočnosti potrebné pre začiatok behu premlčacej doby sa v takomto prípade oprávnený môže, ale aj nemusí dozvedieť už v dobe urobenia neplatného právneho úkonu. Závisí to vždy od konkrétnych okolností prípadu.

Uvedené závery, podľa názoru odvolacieho súdu možno plne aplikovať aj pre posudzovaný prípad. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že plnenie, ktorého sa žalobca v konaní domáha na základe neplatného právneho úkonu je bezdôvodným obohatením a o neplatnosti tohto právneho úkonu sa žalobca dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý takto právne kvalifikoval nárok žalobcu. Nemožno preto uvažovať o tom, že žalobca mal skôr skutočnú vedomosť o absolútnej neplatnosti dohody o poskytnutí finančnej zábezpeky (právneho úkonu) . K začatiu plynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehoty tak nemohlo dôjsť pred tým, než žalovaný odmietol vydať žalobcovi na jeho výzvu požadovanú sumu. Až odmietnutím vrátenia sumy, ktorú od žalobcu prijal a jej následným zadržiavaním vo svoj prospech sa na úkor žalobcu začal bezdôvodne obohacovať. Žalovaný túto skutočnosť oznámil žalobcovi listom zo dňa 14.2.2008 (č. l. 9) v ktorom výslovne poprel (v rozpore so skutočnosťou) prevzatie finančnej zábezpeky od žalobcu na základe dohody o jej poskytnutí. Až týmto dňom preto došlo

zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu v sume, ktorá neskôr bola upravená na 768,26 eura. Vzhľadom na uvedené žaloba žalobcu bola podaná včas t.j. pred uplynutím premlčacej doby tak subjektívnej, ako aj objektívnej na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný sa ocitol v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia, preto je správny aj záver súdu prvého stupňa o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi spolu s istinou aj príslušný úrok z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení) .

Správne, výstižné a úplné sú aj dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania, spočívajúci v trovách právneho zastúpenia jeho právneho zástupcu, pretože tak, ako to aj zdôraznil súd prvého stupňa žalobca nemal možnosť pred podaním žaloby zistiť sumu zadržiavaných finančných prostriedkov titulom nezaplatenia cestovných náhrad. Účtovné doklady potrebné pre takéto zistenie mal u seba žalovaný, ktorý nárok žalobcu popieral. Až po predložení jednotlivých dokladov zo strany žalovaného v priebehu súdneho konania žalobca mal možnosť a neskôr aj upravil rozsah svojho nároku.

Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, ktorú uplatnil a výšku aj vyčíslil (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, §151 ods. 1 O.s.p.) . Náhrada trov bola priznaná titulom trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v platnom znení, pozostávajúcej z odmeny advokáta za 1 úkon právnej služby - 51,45 eura + 7,21 eura rež. paušál, spolu 58,66 eura, k rukám právneho zástupcu žalobcu ( § 149 ods. 1 O.s.p.) .

Výrok rozsudku o zastavení konania v prevyšujúcej časti o zaplatenie 431,74 eura nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť, preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný (§ 206 ods. 2,3 O.s.p.) .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.