KSKE 4 Co 194/2010 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/194/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610203857 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7610203857.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Minxovej a sudcov JUDr. Zuzany Šoltýsovej a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu: W., S.. W.. W. W. B. O. O., J. Č.. XX, H.: XX XXX XXX - správcu konkurznej podstaty úpadcu S. W., W.. Y.. R.. ". S. W. W. B. W., S. XXXX, H.: XX XXX XXX, zast. JUDr. Pavlom Konečným, advokátom v Banskej Bystrici, Hurbanova č. 14A, proti žalovanému X. Ž.H., K.. XX.XX.XXXX, O. B. F., I. Č.. XXXX/X, o zaplatenie 519,25 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. apríla 2010 č.k. 5C/27/2010-41 t a k t o

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie 519,25 eura ako plnenia zo zmluvnej pokuty (0,1 % denne) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že žalovaný uzavrel so spoločnosťou DRUKOS, a.s. Banská Bystrica dňa XX.XX.XXXX zmluvu, na základe ktorej mu bol dodaný tovar (V. XX V. XXXX, A. L. G. XXXX, A. XXXX U.) v celkovej hodnote vrátane navýšenia 14.154,-Sk. Podľa Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou uvedenej zmluvy po splnení všetkých podmienok vyplývajúcich z uvedenej nájomnej zmluvy t.j. zaplatením nájomného včas a v plnej výške po celú dobu trvania nájomnej zmluvy v súlade so splátkovým kalendárom prechádza predmet nájmu do vlastníctva nájomcu predajom predmetu nájmu prenajímateľom nájomcovi podľa daňového dokladu po uplynutí doby nájmu. Medzi účastníkmi zmluvy bola tiež dohodnutá v prípade omeškania nájomcu s úhradou nájomného zmluvná pokuta vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Dodatkom k uvedenej zmluve o nájme č. XXXXXXXXX G. XX.XX.XXXX došlo k zmene predmetu kúpy ako aj výšky nájomného a žalovaný sa zaviazal zaplatiť nájomné vo výške 18.441,-Sk. Platobným rozkazom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 04.04.2005 sp. zn. 12 Rob/185/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.05.2005 žalovaný bol zaviazaný zaplatiť JUDr. Q. I. - správkyni konkurznej podstaty úpadcu DRUKOS, a.s. v konkurze sumu 14.571,-Sk s 11 % úrokom z omeškania ročne od 16.05.2003 do zaplatenia, ako aj náhradu všetkých trov konania. Žalovaný teda uhradil alebo uhrádza istinu a priznaný 11 % úrok z omeškania a v tomto konaní sa žalobca domáha priznania zmluvnej pokuty za dobu omeškania z dlžných súm - kapitalizovaná zmluvná pokuta predstavuje žalovanú sumu.

S poukazom na ust. § 52 ods.1, 2 a 3, § 53 ods.1 a 4, § 54, § 879f ods.3 a 4, § 879g, ako aj § 3 ods.1 Občianského zákonníka, ako aj článok 3 ods.1 písm. e/ Smernice Rady č. 93/13 EHS uzavrel, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Zmluvu, ktorú žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobcu je potrebné považovať za zmluvu spotrebiteľskú a pokiaľ by bola uzatváraná za účinnosti zákona č. 25/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý nadobudol účinnosť 01.10.2001 bola by považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere (keďže nešlo o predaj na splátky, lebo nájomca sa stáva vlastníkom veci až po splatení poslednej splátky) . V tom prípade by musela obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a v prípade, že by tomu tak nebolo, považovala by sa za zmluvu uzavretú bez akýchkoľvek poplatkov a úrokov. Po prepočítaní zmluvnej sankcie pri omeškaní s nájomným zo strany žalovaného vo výške 0,1 % denne ide o úrok vo výške 36,5 % ročne, čo je z pohľadu dobrých mravov neprijateľná zmluvná podmienka, na ktorú súd musí prihliadať z úradnej moci a táto zmluvná podmienka je neplatná. Je proti dobrým mravom sankcia za omeškanie - zmluvná pokuta kapitalizovaná žalovanou sumou 519,25 eura (15.643,-Sk) pri hodnote tovaru 13.970,-Sk, spolu s navýšením 18.441,-Sk, pričom navýšenie v percentuálnej miere predstavuje navýšenie hodnoty predmetu zmluvy o 32 %. Navýšená suma úplne postačuje na paušalizovanú náhradu škody v ekonomickej sfére právneho predchodcu žalobcu. Aj keď bola zmluva uzavretá pred novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 150/2004 Z.z., v zmysle prechodných ustanovení sa táto zmluvná podmienka stala neplatnou po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. dňa 02.07.2004. Poukázal tiež na to, že tu ide o občianskoprávny vzťah, nevzťahujú sa naň ustanovenia Obchodného zákonníka a sankcia 11 % ročných úrokov z omeškania, ktorá už bola súdom právnemu predchodcovi žalobcu priznaná, je dostatočnou a zákonnou sankciou za nesplnenie povinnosti žalovaného svoj dlh platiť riadne a včas. Preto je irelevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. 362 Odo 62/2004, na ktoré poukazoval žalobca, keďže toto sa opiera o ustanovenia Obchodného zákonníka. Na tom základe žalobu zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods.1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 519,25 eura, ako aj na náhradu trov konania vo výške 126,21 eura. Vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ O.s.p.) . Uviedol, že nespochybňuje právnu kvalifikáciu v tom smere, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné aplikovať aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle uvedeného došlo medzi stranami k uzatvoreniu tzv. spotrebiteľskej zmluvy , namietal však že nie je dôvodný a akceptovateľný právny záver súdu prvého stupňa v tom smere, že zmluvné dojednanie strán o zmluvnej pokute vo výške 0,1 % denne z omeškanej sumy je v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a v zmysle uvedeného, ako aj § 879f ods.4 Občianskeho zákonníka, neplatné. Zdôraznil, že namieta použitie ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v prejednávanej veci a to aj za existencie § 879f ods.3 a 4. Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojich dôsledkoch spôsobuje retroaktívne pôsobenie objektívneho hmotného práva na právne vzťahy založené pred účinnosťou citovaných ustanovení zákona, pričom uvedená aplikácia tohto ustanovenia je reálne spôsobilá poškodiť nálezom Ústavného súdu deklarovanú ochranu legálne nadobudnutých práv účastníkov záväzkových vzťahov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 30/99, v ktorom sa uvádza, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv. Vo vzťahu k prechodnému ustanoveniu § 879f ods.3 a 4 Občianskeho zákonníka tiež poukázal na to, že za predpokladu dojednania zmluvných strán o zmluvnej pokute v neprimeranej výške pre zmenu tohto ustanovenia (aby bolo v súlade s Občianskym zákonníkom) by bol potrebný súhlasný prejav vôle obidvoch zmluvných strán a pre samotného spotrebiteľa je výhodnejšie, keď na zákonom vyžadovanú zmenu nepristúpi vôbec a svojim nekonaním tak zákonným spôsobom privodí neplatnosť takéhoto ustanovenia ako celku. Ďalej uviedol, že dohodu o zmluvnej pokute treba hodnotiť so zreteľom na všetky okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy v dobe uzavretia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy a preto bolo potrebné zohľadniť, že zmluva bola uzavretá v čase všeobecne nízkej platobnej disciplíny v priestore Slovenskej republiky, spoločnosť DRUKOS a.s. používala na nákup predmetu nájmu podľa zmluvy úverové prostriedky a v prípade riadneho a včasného nesplnenia hlavného záväzku žalovaného musela následne uhrádzať poskytnuté úvery z príjmov z iných svojich obchodných vzťahov, resp. zbytočne plniť úroky bankám. Vzhľadom na pretrvávajúce neplnenie žalovaného na svoju škodu prichádzal teda o svoj zisk. Vzniknuté ekonomické dopady (resp. škody) spočívali teda v nutnosti finančného pokrytia, resp. kompenzácie neuhradeného záväzku žalovaného prostredníctvom nových

úverových prostriedkov, neschopnosti uhrádzať existujúce splatné záväzky riadne a včas, čo spôsobilo aktivizáciu jednotlivých sankčných nárokov z takéhoto konania vyplývajúcich a strate ušlého zisku z bežnej obchodnej činnosti po dobu omeškania.

Namietal tiež závery súdu prvého stupňa o neprimeranosti sadzby dohodnutej zmluvnej pokuty za jednotku času omeškania s odôvodnením, že na neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno poukazovať s ohľadom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeného navyšovania o inak primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný nakoľko vo svojich dôsledkoch by zvýhodňoval dlžníka a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré zmluvná pokuta má plniť. Zmluvná pokuta dojednaná v zmluve ako 0,1 % denne z omeškanej sumy je sankciou primeranou a to tak s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co/302/2009 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26 Cob/153/2009) , ako aj okolnosti a podmienky, ktoré existovali v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Namietal tiež správnosť záveru súdu prvého stupňa o rozpore uplatneného nároku s dobrými mravmi, keďže uplatnená zmluvná pokuta bola v čase uzatvorenia zmluvy dojednaná jednoznačne v primeranom rozsahu a rovnako to možno hodnotiť aj počas celého obdobia omeškania žalovaného s plnením jeho zmluvne zabezpečenej povinnosti. Uplatňovanie predmetnej zmluvnej pokuty je plne v súlade s dobrými mravmi a preto neexistuje ani dôvodný záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. V uvedenej súvislosti je nepresvedčivý aj záver súdu prvého stupňa v tom smere, že samotné navýšenie hodnoty predmetu zmluvy o 32 % úplne postačuje na paušalizovanú náhradu škody, keďže sa vôbec nevysporiadal s tým, čo táto hodnota oprávnene pokrýva, t.j. aké náklady dodávateľa, aký odôvodnený zisk dodávateľa a podobne. Nesúhlasil ani s právnou argumentáciou prvostupňového súdu, v zmysle ktorej sankcia 11 % ročných úrokov za omeškania, ktorá už bola súdom priznaná je dostatočnou a zákonnou sankciou za nesplnenie povinnosti žalovaného plniť svoj dlh riadne a včas. Dojednanie zmluvnej pokuty a jej uplatňovanie si v súdnom konaní neovplyvňuje totiž nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania a taktiež naopak zaplatenie úrokov z omeškania neovplyvní nárok veriteľa na zaplatenie zmluvnej pokuty. Obidva právne inštitúty plnia odlišnú funkciu a vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ich súbeh je možný. Práve z týchto dôvodov súčasné uplatnenie oboch nárokov u dlžníka nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Z obsahu písomného vyjadrenia žalovaného k podanému odvolaniu vyplýva, že navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Uviedol, že celý prípad je už dávno v exekučnom konaní a na dome je záložné právo a namietal prečo sa žalobca neozval skôr, ale čakal toľko rokov. Taktiež uviedol, že je presvedčený o tom, že ide o skrytú formu úžery.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods.1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci správne zistil skutkový stav a vecne správne rozhodol, keď žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods.2 O.s.p.) , preto len na zdôraznenie správnosti dôvodov tohto rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva:

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou DRUKOS, a.s. a žalovaným dňa XX.XX.XXXX (vrátane jej dodatku zo dňa XX.XX.XXXX) je zmluvou spotrebiteľskou a preto podlieha súdnej kontrole z hľadiska, či zmluvné podmienky nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech slabšej zmluvnej strany, t.j. spotrebiteľa. Aj keď totiž systém ochrany spotrebiteľa vyplývajúci zo Smernice rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach bol implentovaný do slovenského právneho poriadku až po uzavretí predmetnej zmluvy, povinnosťou členských štátov je zabezpečiť výklad práva vo svetle smerníc Európskej únie aj v prípadoch, ktoré skutkovo dopadajú do obdobia spred vstupu členského štátu do EU.

Nemožno preto súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu v tom smere, že na prejednávanú vec nemožno aplikovať ustanovenia spotrebiteľských zmlúv o neprijateľných podmienkach, ak predmetná zmluva bola uzavretá XX.XX.XXXX a novela Občianskeho zákonníka, ktorou bol zavedený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, bola vykonaná až zákonom č. 150/2004 Z.z., účinným od 01.04.2004. Slovenská republika je členským štátom Európskej únie od 01.05.2004 a povinnosťou členských štátov v relácii k podstate právneho vzťahu medzi účastníkmi je zabezpečiť výklad práva v súlade so smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v posudzovanej veci korešponduje s požiadavkou, aby súdy tento cieľ naplnili. Pokiaľ totiž Súdny dvor EÚ kladie ochranu spotrebiteľa až na úroveň pravidiel verejného poriadku (jeho uznesenie C-76/10) , nemožno odoprieť ochranu spotrebiteľovi normami európskeho práva len z dôvodu uzavretia zmluvy pred účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. Naopak súdu prináleží oprávnenie (a povinnosť) v zmysle smernice Rady 93/13/EHS prihliadať na zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa aj v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z., t.j. pred 01.04.2004.

V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa správne s poukazom na ustanovenie § 879f ods.3 a 4 Občianskeho zákonníka prihliadal na skutočnosť, že žalobca nevyužil možnosť v určenej lehote dať dotknuté ustanovenia zmluvy do súladu so zákonom (ust. § 53 Občianskeho zákonníka) . V uvedenom smere je bez právneho významu, že žalovaný by mohol jeho návrh na takúto zmenu odmietnuť.

V uvedenej súvislosti sa nemožno stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu o ohrození legálne nadobudnutých práv, lebo nejde o legálne nadobudnutie práv zo zmluvného dojednania, ktoré je od počiatku neplatné, keďže sa prieči dobrým mravom. Každé zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech slabšej zmluvnej strany, t.j. spotrebiteľa, totiž zároveň odporuje aj dobrým mravom. Odvolací súd sa totiž stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa zmluvnej pokuty.

Nijako nelimitovaná zmluvná pokuta 0,1 % denne spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, lebo zvýhodňuje dodávateľa predávaného tovaru, ktorému zostáva vlastníctvo k tomuto tovaru a zároveň príjma ekvivalent hodnoty tovaru (v splátkach v podstate kúpnej ceny) . S finančnými prostriedkami takto získavanými môže disponovať - investovať ich a podobne a v prípade omeškania vzniká mu právo aj na zákonné úroky z omeškania. Pokiaľ totiž si žalobca vyhradil zachovanie svojho vlastníckeho práva k dodávanému tovaru až do doby splnenia všetkých zmluvných povinností žalovaným, zmluvná pokuta z hľadiska jej funkcie ako tzv. paušalizovanej náhrady škody slúžila len na zabezpečenie ušlého zisku žalobcu a aj z tohto pohľadu je záver súdu prvého stupňa o neprimeranosti 36,5 % zmluvnej pokuty na neobmedzenú dobu bez akéhokoľvek limitu správny.

Rovnako správne súd prvého stupňa v uvedenej súvislosti prihliadal aj na skutočnosť, že dodávateľovi z dotknutej zmluvy boli už právoplatným rozhodnutím súdu priznané úroky z omeškania (11 % ročne z priznanej istiny 14.571,-Sk od 16.05.2003) . Aj keď totiž možno súhlasiť s odvolaním žalobcu v časti, v ktorej namieta, že nárok na zmluvnú pokutu a nárok na úroky z omeškania existujú popri sebe a zásadne nie je preto vylúčené uplatnenie oboch týchto nárokov súbežne, v posudzovanom prípade ide o dojednanie zmluvnej pokuty, ktoré značne znevýhodňuje žalovaného ako spotrebiteľa a ktoré preto v rámci súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách neobstojí.

Práve z týchto dôvodov je rozsudok súdu prvého stupňa plne konformný s cieľmi Európskej únie pri ochrane spotrebiteľa a odvolací súd ho na tom základe podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.