KSKE 4 Co 225/2010 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/225/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010898813 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7010898813.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Minxovej a sudcov JUDr. Zuzany Šoltýsovej a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu Y. E. D. U.M., H..Z..A.., so sídlom J. U., G. P. Č.. XX, IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1. E. Y., nar. XX.X.XXXX, trvale bývajúcemu v U., E. Č.. XX, prechodne v U., E. Č.L. Ľ. Č.. XX, zast. G.. E. G., advokátom v U., Y. Č.. X a 2. D. Y., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v U., E. Č.. XX, zast. G.. M. Z., advokátkou v U., Š. Č.. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, zo dňa 30. apríla 2010, č. k. 26C/188/2003-246 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Z a v ä z u j e žalobcu zaplatiť žalovaným náhradu trov odvolacieho konania, a to žalovanému v 1. rade E. Y. v sume 132,64 eura na účet jeho právneho zástupcu G.. E. G. a žalovanej v 2. rade D. Y. v sume 154,19 eura na účet jej právnej zástupkyne G.. M. Z., obom do 3 dní od doručenia rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca (jeho právny predchodca) svojou žalobou zo 17. júna 2003 doručenou súdu prvého stupňa dňa 27. júna 2003, domáhal sa proti žalovaným uloženia povinnosti spolu s tými, čo s nimi bývajú, vypratať byť nachádzajúci sa v U.M. P. S. E. Č.. XX, č. Y. X a odovzdať mu ho do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom:

1) žalobu z a m i e t o l ;

2) p r i z n a l žalovanej v 2. rade náhradu trov konania vo výške 496,76 eura, ktoré trovy v priznanej výške uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalovanej v 2. rade G.. M. Z., advokátky, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a

3) žalovanému v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n a l .

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že žalobca (jeho právny predchodca) ako prenajímateľ predmetného bytu (bytu č. 3, nachádzajúceho sa v U. P. S.. E. Č.. XX) dal žalovaným - spoločným nájomcom bytu s nájomným pomerom na dobu neurčitú pre porušenie jednej zo základných povinností nájomcov bytu, a to povinnosti platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu (§ 685 ods. 1, 696 ods. 1 a 2, § 697 Občianskeho zákonníka) , písomnú výpoveď z nájmu bytu zo dňa 16.11.2001 a ďalej, že zásielky obsahujúce výpoveď, sa vrátili prenajímateľovi, keď po uložení na pošte dňa 26.11.2001, neboli vyzdvihnuté v odbernej lehote. V čase doručovania výpovede žalovaný v 1. rade v predmetnom byte

nebýval, keďže v mesiaci jún alebo júl 2001 sa odsťahoval ku svojmu bratovi na ul. C. Č.. X J. U.. V byte zostala bývať len žalovaná v 2. rade, ktorá je doposiaľ jeho manželkou.

Na základe takto zisteného skutkového stavu s poukazom na ust. § 710 ods. 1 a § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 46 ods. 1, 2 O.s.p. uzavrel, že žalobe nie je možné vyhovieť. Aj keď totiž vo vzťahu k žalovanej v 2. rade účinky náhradného doručenia písomnej výpovede nastali (na čom nič nezmenili ani námietky tejto žalovanej, že sa fakticky z dôvodu starostlivosti o matku do troch až štyroch dní v tom čase v byte nezdržiavala, keďže vždy sa do bytu vrátila) , nešlo však o účinné náhradné doručenie výpovede žalovanému v 1. rade, keďže tento žalovaný v byte v čase doručovania výpovede nebýval, a teda účinky výpovede z nájmu bytu nenastali.

Pokiaľ žalobca s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania argumentoval tým, že v júni alebo v júli, kedy žalovaný v 1. rade opustil spoločnú domácnosť, došlo k zániku spoločného nájmu predmetného bytu a výlučnou nájomkyňou sa stala žalovaná v 2. rade s tým, že skúmanie účinkov náhradného doručovania písomnej výpovede prenajímateľa žalovanému v 1. rade je z týchto dôvodov bezpredmetné, uzavrel, že skutkové zistenie súdu z vykonaného dokazovania neposkytuje dostatočnú oporu pre právny záver, že odsťahovanie žalovaného v 2. rade (správne v 1. rade) z predmetného bytu v mesiaci jún alebo júl 2001 bolo skutočne trvalým opustením spoločnej domácnosti, t.j. všeobecným konaním vedeným úmyslom domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Pre posúdenie trvalého opustenia spoločnej domácnosti žalovaným v 1. rade je totiž rozhodná doba a stav, kedy došlo k jeho odsťahovaniu sa z bytu, nie obdobie po tomto úkone. Nemožno vylúčiť situáciu, že nájomca svoju vôľu trvale opustiť spoločnú domácnosť prejaví až po odchode zo spoločnej domácnosti, čo rovnako platí v prípade postupnej realizácie svojho úmyslu spoločnú domácnosť trvale opustiť. Jednoznačne preto nemožno uzavrieť, že spoločný nájom manželmi zanikol (niekedy v mesiaci jún alebo júl) , a že už v čase doručovania výpovede z nájmu bytu zo dňa 16.11.2001 právnym predchodcom žalobcu žalovaná v 2. rade zostala výlučnou nájomkyňou bytu. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že žalobe by nebolo možné vyhovieť ani v prípade učinenia záveru o trvalom opustení spoločnej domácnosti žalovaným v 1. rade a o zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi z tohto dôvodu priamo zo zákona. Žalovaná v 2. rade by sa tak stala výlučnou nájomkyňou bytu, v prípade, že si neplnila svoje povinnosti platiť nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, mohol jej dať žalobca písomnú výpoveď z nájmu bytu, avšak prejednávaná písomná výpoveď zo dňa 16.11.2001 daná žalovaným v 1. a 2. rade, ako spoločným nájomcom bytu pre neplnenie ich spoločnej povinnosti, by bola neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej v 2. rade priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 496,76 eura a žalovanému v 1. rade náhradu trov konania, ktoré by mu inak patrili, nepriznal, lebo mu žiadne preukázané trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, žalobe proti žalovanej v 2. rade vyhovieť, konanie proti žalovanému v 1. rade zastaviť, žalovanej v 2. rade uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania a vo vzťahu medzi ním a žalovaným v 1. rade náhradu trov konania nepriznať. Na pojednávaní pred odvolacím súdom upresnil svojej odvolanie tak, že proti žalovanému v 1. rade navrhuje žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p. Poukázal na to, že po zrušení predchádzajúceho prvostupňového rozsudku odvolacím súdom, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia, v priebehu konania však podľa jeho názoru vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré vo významnej miere ovplyvnili a zmenili skutkový stav veci, z ktorého vychádzal pri svojom posúdení odvolací súd. Preto súd prvého stupňa nemal byť striktne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ako to vyplýva aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v jeho rozsudku sp. zn. 2Cdo/104/2001. Uviedol, že dôkazom toho je výpoveď žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 22.1.2001 (správne zrejme dňa 22.1.2010) , z ktorej vyplýva, že so žalovanou v 2. rade býval v spoločnej domácnosti do mesiaca jún alebo júl roku 2001, z ktorej sa v dôsledku manželských nezhôd odsťahoval ku svojmu bratovi a jeho manželke, týmto prispieval na stravu mesačne približne 1.500,- Sk a do predmetného bytu sa už nikdy späť nevrátil. Toto potvrdila vo svojej výpovedi aj žalovaná v 2. rade na pojednávaní dňa 24.2.2010. Opustením spoločnej domácnosti žalovaným v 1. rade došlo preto k zániku

práva spoločného nájmu bytu manželmi s tým, že výlučnou nájomkyňou sa stala žalovaná v 2. rade a on mal povinnosť doručiť výpoveď z nájmu bytu iba tejto žalovanej. Namietal záver súdu prvého stupňa, že odsťahovanie sa žalovaného v 1. rade z predmetného bytu nebolo vážne mieneným právnym úkonom smerujúcim k trvalému zrušeniu manželského spolužitia a naopak podľa jeho názoru žalovaný v 1. rade svojim konaním a správaním spôsobil účinky zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi. Ak by aj v súlade so závermi v odôvodnení napadnutého rozsudku pripustil možnosť, že v čase odsťahovania sa zo spoločnej domácnosti žalovaný v 1. rade neprejavil ešte vôľu trvale opustiť spoločnú domácnosť, nemožno opomenúť fakt, že v čase doručovania výpovede, už žalovaní neviedli spoločný manželský život a ich spoločná domácnosť už neexistovala. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 115 Občianskeho zákonníka a na to, že žalovaný v 1. rade sa v dôsledku manželských nezhôd odsťahoval ku svojmu bratovi a jeho manželke a rozhodol sa prispievať im aj na chod domácnosti. Podľa jeho názoru vytvoril tým po odchode zo spoločnej domácnosti so žalovanou v 2. rade, spoločnú domácnosť s bratom a jeho manželkou v byte na C. S.. Č.. X J. U., čo potvrdzuje aj fakt, že sa podieľal na úhrade nákladov tejto spoločnej domácnosti a nie na úhrade nákladov domácnosti v byte na Postupimskej ul. V čase doručovania výpovede, teda už vôľa žalovaného v 1. rade trvale opustiť spoločnú domácnosť, bola bez pochýb prejavená a právo spoločného nájmu bytu manželmi zaniklo. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, ktorým konštatoval, že podanej žalobe by nebolo možné vyhovieť ani v prípade, keby učinil záver o trvalom opustení spoločnej domácnosti a následnom zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi. Je potrebné vziať do úvahy, že on v čase doručovania výpovede nemal vedomosť o trvalom opustení spoločnej domácnosti žalovaným v 1. rade a vzhľadom na túto okolnosť je zasielanie výpovede tomuto žalovanému právne bezvýznamné a nemôže mať za následok neplatnosť výpovede adresovanej žalovanej v 2. rade. Súd prvého stupňa preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný v 1. rade navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Stotožnil sa s odvolaním žalobcu v časti, v ktorej navrhoval zamietnutie žaloby proti nemu. Zdôraznil, že nedoplatok na nájomnom a na úhrade za plnenia poskytované s užívaním bytu nevznikol ich zavinením, ale na tom základe, že síce uzavreli nájomnú zmluvu, avšak nemohli sa do predmetného bytu dostať, lebo bývalý nájomca sa nevysťahoval a bol vyprataný až po dvoch rokoch, pričom počas doby, kedy tam býval, neuhrádzal platby nájomného a za plnenia spojené s užívaním bytu.

Žalovaná v 2. rade navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Zdôraznila, že súd prvého stupňa neopomenul argumentáciu žalobcu týkajúcu sa trvalého opustenia spoločnej domácnosti žalovaným v 1.rade, ktoré podľa tvrdenia žalobcu viedlo k zániku spoločného nájmu manželov a pri rozhodovaní vo veci samej sa s touto argumentáciou dostatočne vysporiadal. Poukázala na výpoveď žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 11. mája 2004, v ktorej uviedol, že skoro rok a pol nebýval doma, ale v súčasnosti asi deväť mesiacov býva opäť v predmetnom byte. Žalovaný v 1. rade, teda sa vyjadril ku skutočnosti, že sa do predmetného bytu vrátil asi pred deviatimi mesiacmi a pred tým (v rozhodnom období) dlhú dobu, viac než rok a pol v byte nebýval. Poukázala na právnu úpravu ust. § 706, § 707 ods. 1 a § 708 Občianskeho zákonníka a v uvedenej súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/37/2003. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na to, že ak jedným zo znakov spoločnej domácnosti je trvalé spolužitie, k zániku spoločnej domácnosti dochádza až týmto trvalým opustením, nie dočasným odsťahovaním. Iba opustenie bytu (odsťahovanie zvrškov, prípadne i odhlásenie z trvalého pobytu) pritom pre záver, že ide o trvalé opustenie spoločnej domácnosti bez ďalšieho nestačí. Nejde o trvalé opustenie spoločnej domácnosti, ak odsťahovanie je motivované snahou vyhnúť sa nezhodám, ku ktorým medzi manželmi pred opustením spoločnej domácnosti, dochádzalo. Tiež poukázala na výpoveď žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 22.1.2010 v časti, v ktorej uviedol, že sa zdržiava na adrese Postupimská č. 21 zriedkavo, a preto žiada zásielky súdu doručovať na adresu ... , z ktorej je zrejmé, že žalovaný v 1. rade sa v predmetnom byte ešte zdržiava, aj keď uviedol, že nepravidelne a aj táto skutočnosť spochybňuje trvalé opustenie spoločnej domácnosti. V súlade s doteraz uvedenými skutočnosťami a právnymi závermi prvostupňového súdu, je teda nepochybné, že spoločný nájom bytu manželov v čase doručovania výpovede z nájmu bytu existoval a bolo povinnosťou právneho predchodcu odvolateľa doručovať túto výpoveď nie len jej, ale aj jej manželovi, teda žalovanému v 1. rade. Žalovaný v 1. rade mal v čase doručovania výpovede trvalé bydlisko na dotknutej adrese, ktoré je jeho trvalým bydliskom aj v súčasnosti. Nesúhlasila ani s argumentáciou žalobcu, že žalovaný v 1. rade po odchode zo spoločnej domácnosti vytvoril spoločnú domácnosť so svojim bratom a jeho manželkou, keď uznal,

že bratovi prispieva na stravu asi 1.500,- Sk mesačne. Žalovaný v 1. rade predtým na pojednávaní dňa 25.9.2009 uviedol, že v súčasnosti býva v Košiciach na ul. Lomnickej č. 14 u svojho priateľa, a teda nemohol vytvoriť spoločnú domácnosť s bratom a jeho manželkou. Tiež prispieval bratovi len sumou 1.500,- Sk mesačne na nákup potravín, pričom s ust. § 115 Občianskeho zákonníka vyplýva, že členovia domácnosti spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby a príspevok na stravu je len časťou nákladov nevyhnutných na uspokojovanie potrieb domácnosti. Tiež skutočnosť, že bratovi prispieval 1.500,- Sk mesačne na nákup potravín neznamená, že jej neprispieval na úhradu nákladov spojených s jej každodennými potrebami, ako aj potrebami ich spoločných detí.

Na pojednávaní pred odvolacím súdom osobitne zdôraznila, že pokiaľ žalovaný v 1. rade vypovedal na súde prvého stupňa na pojednávaní v roku 2004 rozdielne ako na pojednávaní v roku 2010 v otázke bývania v predmetnom byte, vierohodnejšia je jeho výpoveď z roku 2004, kedy vypovedal v kratšom časovom odstupe a lepšie si veci mohol pamätať a v roku 2010 si už situáciu presne nepamätal, keďže z jeho výpovedi vyplýva, že býval na rôznych miestach. To korešponduje aj so zistením vyplývajúcim zo záznamu o úkone ohliadky bytu 15.1.2004, kedy síce neboli žalovaní zastihnutí, avšak susedia potvrdili, že v byte býva štvorčlenná rodina, t.j. vrátane žalovaného v 1. rade. Tiež poukázala na platobný rozkaz Okresného súdu Košice na základe návrhu žalobcu podaného ešte v roku 2006 proti obom žalovaným zrejme o zaplatenie dlžného nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec prejednal, podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

Súd prvého stupňa po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci správne zistil potrebný skutkový stav a aj jeho právny záver zodpovedá zákonu. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s odôvodnením tohto rozsudku v plnom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) , naň poukazuje a len na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza:

Žalobca svoje odvolanie formálne odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p., avšak bez toho, aby naplnenie každého z týchto (v zákone taxatívne vymedzených) dôvodov bližšie špecifikoval. Z obsahu odôvodnenia odvolania možno vyvodiť, že v skutočnosti namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) , keď súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo, a ktoré zmenili skutkový stav veci, z ktorého vychádzal pri svojom posúdení odvolací súd, už nemal byť striktne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a ďalej, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) , a to v otázke trvania práva spoločného nájmu bytu žalovaným v čase doručovania výpovede z nájmu. Napokon namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) pri posúdení právnej relevancie danej výpovede z nájmu v nadväznosti na posúdenie trvania práva spoločného nájmu účastníkov k predmetnému bytu v čase doručovania výpovede.

Predovšetkým neobstojí odvolanie žalobcu pokiaľ namietal nesprávny postup súdu prvého stupňa pri aplikácii právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení, ktorým zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie vo veci (uznesenie zo dňa 31. decembra 2008, č. k. 4Co/20/2007-133) . Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž dostatočne uviedol, ktoré skutočnosti mal na základe doplneného dokazovania po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia za preukázané a z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, že skutkový stav zistený výsledkami doplneného dokazovania nezakladá dôvod pre vylúčenie aplikácie právneho názoru odvolacieho súdu na tento skutkový stav.

V súvislosti s uvedeným nemožno sa totiž stotožniť ani s námietkami žalobcu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných (doplnených) dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podstata

odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia tiež môžu byť výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.

O takýto prípad nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania v prejednávanej veci nejde. Súd prvého stupňa svoj záver, že z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť úmysel žalovaného v 1. rade trvale opustiť spoločnú domácnosť už v júni, resp. júli 2001, a teda ani zánik práva spoločného nájmu bytu žalovanými už v čase doručovania výpovede z nájmu bytu, náležite odôvodnil a s týmito dôvodmi sa stotožnil aj odvolací súd. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa neprihliadal na výpoveď žalovaných, a to žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 22.1.2010 a žalovanej v 2. rade na pojednávaní dňa 24.2.2010, v ktorých zhodne uviedli, že po odchode žalovaného v 1. rade zo spoločného bytu v mesiaci jún alebo júl 2001, sa už žalovaný v 1. rade do tohto bytu nevrátil, potrebné je poukázať na výpovede žalovaných na pojednávaní dňa 11.5.2004, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v aktuálnom čase (v čase konania pojednávania) žalovaný v 1. rade asi deväť mesiacov znovu býval v spoločnom byte potom, čo po odchode zo spoločného bytu v mesiaci jún, resp. júl 2001 asi jeden a pol roka v tomto byte nebýval. Súhlasiť možno so žalovanou v 2. rade, ktorá v odvolacom konaní poukazovala v tejto súvislosti na skutočnosti, ktoré vyplynuli z výsledkov dokazovania, resp. vyšli za konania najavo, a z ktorých možno vyvodiť, že výpovede žalovaných na pojednávaniach v roku 2010, na ktoré v odvolací poukazoval žalobca, sú značne pochybné s poukazom na časový odstup od odchodu žalovaného v 1. rade zo spoločného bytu (v roku 2001) . Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade sa po odchode zo spoločného bytu v roku 2001 zdržiaval na viacerých miestach, možno pripustiť, že po takmer deviatich rokoch od tohto odchodu si už účastníci všetky skutočnosti nepamätali, kým pri ich výsluchu 11. mája 2004 vypovedali o aktuálnej situácii. S touto ich výpoveďou korešponduje aj obsah záznamu z dôvodu obhliadky bytovej jednotky zo dňa 15. januára 2004 (č. l. 36) , z ktorého vyplýva, že obhliadka síce nemohla byť vykonaná, lebo v čase šetrenia nebol nikto doma, avšak suseda žalovaných L. Y. potvrdila (aj svojim podpisom) , že predmetný byt užíva rodina Y. pozostávajúca zo štyroch členov (žalovaní a ich dve deti) . Za situácie, keď dôvodom odchodu žalovaného v 1. rade zo spoločného bytu, boli manželské nezhody medzi ním a žalovanou v 2. rade, keď si žalovaný v 1. rade následne neriešil samostatné vlastné bývanie, keď po cca jeden a pol roku sa k žalovanej v 2. rade vrátil a býval v spoločnom byte najmenej deväť mesiacov, a keď aj žalovaná v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu potvrdila, že aj po odchode prispieval na úhradu nákladov spojených s jej každodennými potrebami, ako aj potrebami ich spoločných detí (žalovaná v 2. rade bola v tom čase domáca a zamestnala sa až od 15.12.2009 - jej výpoveď na č. l. 212) , správne súd prvého stupňa uzavrel, že opustenie bytu žalovaným v 1. rade v júni, resp. júli v roku 2001 nemožno považovať za trvalé opustenie spoločnej domácnosti nájomcom bytu s dôsledkom zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi - žalovanými.

V nadväznosti na uvedený záver, nemožno vyvodiť ani nesprávne právne posúdenie veci namietané žalobcom v odvolaní.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je ak súd na zistený skutkový stav nepoužil správny predpis alebo síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil a aplikoval.

V posudzovanom prípade išlo z uvedeného hľadiska o posúdenie správnosti právnych záverov súdu prvého stupňa súvisiacich s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 708 v súvislosti s ust. § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne právnej úpravy zániku nájmu bytu výpoveďou.

Vzhľadom na to, že zistené skutočnosti neumožňovali záver, že opustenie bytu žalovaným v 1. rade v júni alebo júli 2001 je možné považovať za trvalé opustenie spoločnej domácnosti, nedošlo k redukcii spoločného nájmu bytu na individuálny nájom žalovanej v 2. rade podľa ust. § 708 v spojení s ust. § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V čase doručovania výpovede z nájmu bytu zo dňa 16.11.2001 právo spoločného nájmu bytu manželmi, t.j. žalovanými trvalo, a preto výpoveď musela byť

nie len daná obidvom žalovaným, ale obidvom musela byť aj doručená. Za situácie, že k účinnému náhradnému doručeniu výpovede žalovanému v 1. rade nedošlo, nemožno výpovedi zo dňa 16.11.2001 priznať právnu relevanciu a takáto výpoveď nemôže vyvolať zánik nájomného vzťahu. Nedielnosť práva spoločného nájmu bytu spôsobuje, že úkonu prenajímateľa prejavenému len voči jednému z manželov, nemožno teda priznať právnu relevanciu vo vzťahu k obom manželom. Súd prvého stupňa preto správne žalobu o vypratanie predmetného bytu odôvodňovanej zánikom nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovanými, zamietol.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol so zreteľom na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov ich právneho zastúpenia, a to žalovanému v 1. rade v sume 132,64 eura za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a účasť na odvolacom pojednávaní) po 58,69 eura + 2 x režijný paušál po 7,63 eura a žalovanej v 2. rade v sume 154,19 eura pozostávajúcich z odmeny za 1 úkon právnej služby v roku 2010 (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 55,49 eura + režijný paušál 7,21 eura + 19 % DPH (13,26 eura) a za 1 úkon právnej služby v roku 2012 (účasť na odvolacom pojednávaní) vo výške 58,69 eura + režijný paušál 7,63 eura + 20 % DPH (11,91 eura) . Pokiaľ žalovaný v 1. rade vo vyúčtovaní trov právneho zastúpenia žiadal priznať spolu trovy právneho zastúpenia v sume 218,51 eura, v takomto rozsahu mu náhradu trov odvolacieho konania nebolo možné priznať, lebo predložené vyúčtovanie neobsahuje dostatočnú špecifikáciu úkonov právnej služby (obsahuje len poukaz na právnu úpravu vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a z obsahu spisu bolo preukázané len vykonanie úkonov, za ktoré mu odmena (+ režijný paušál) bola priznaná. Priznať mu nebolo možné ani daň z pridanej hodnoty, lebo osvedčenie o registrácii a pridelenie daňového identifikačného čísla v tomto smere nepredložil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomerom hlasov: 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.