KSKE 4 Co 99/2010 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/99/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010899033 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7010899033.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Minxovej a sudcov JUDr. Zuzany Šoltýsovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu N. Q., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v Y., D. Č.. X, proti žalovanému Ú. H. S. Y.-Ť., H. Č.. XX, Y., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému N.. Z. W., advokátkou v Y., H. Č.. XX, o zaplatenie 5.039,-Sk s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 30.novembra 2009 č.k. 24C/364/2003-236 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca svojou žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu) podanou na súde prvého stupňa dňa 22.9.2003 domáhal sa zaplatenia sumy 5.039,-Sk z dôvodu neuhradeného preplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu č. XX na D. O..Č.. X D. Y. za rok 2000.

Súd prvého stupňa preskumávaným rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že žalobca sa stal nájomcom 3-izbového bytu č. XX v bloku XXX Q. na X. C. D. Y.V. T. O.. D. Č.. X na základe rozhodnutia o pridelení bytu zo dňa 15.12.1988 č. 668/37/88. Zápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu bola podpísaná dňa 16.12.1988. Žalovaný ako prenajímateľ bytu dňa 20.5.2001 vyúčtoval náklady za služby spojené s užívaním predmetného bytu za obdobie od 1.1.2000 do 31.12.2000 a z vyúčtovania vyplýva, že žalobcovi za uvedené obdobie vznikol preplatok vo výške 5.039,-Sk. Z obsahu vyúčtovania tiež vyplýva, že preplatok mal byť nájomcovi zaslaný do 60 dní alebo použitý na kompenzáciu nedoplatku na zálohových platbách, prípadne iných záväzkoch voči družstvu. Žalobca vyúčtovanie prevzal dňa 8.6.2001 a keďže preplatok mu v uvedenej 60-dňovej lehote vyplatený nebol, listom zo dňa 6.6.2003 doručeným žalovanému toho istého dňa požiadal žalovaného o jeho zaplatenie. Žalovaný jeho žiadosť neakceptoval, keď mal za to, že jeho dlh voči žalobcovi zanikol započítaním, keďže s preplatkom žalobcu boli kompenzované jeho dlhy voči nemu a to konkrétne nedoplatok na vyúčtovaní ústredného kúrenia za rok 1997 v sume 691,-Sk, dlh na nájomnom za mesiac február 1999 v sume 1.330,-Sk a za mesiac marec 1999 v sume 1.639,- Sk, ďalej nedoplatok na vyúčtovaní za ústredné kúrenie za rok 1998 v sume 1.073,-Sk a nedoplatok na vyúčtovaní ústredného kúrenia za rok 1999 v sume 1.837,-Sk (spolu dlh vo výške 6.570,-Sk) a k započítaniu vzájomných pohľadávok účastníkov došlo ku dňu 6.9.2001 na základe skutočnosti, že žalobca uvedeného dňa poštovou šekovou poukážkou mu zaplatil sumu 1.531,-Sk, ako rozdiel medzi

výškou jeho pohľadávky, t.j. predmetným preplatkom z vyúčtovania a výškou jeho dlhu voči družstvu, čím zo strany žalobcu došlo k akceptácii dlhu vo výške ním vyčíslenej a tým aj k uzavretiu dohody o započítaní. S poukazom na Výmer Ministerstva financií č. R 1/1996 - Smernicu Ministerstva financií SR pre určenie podmienok a výšky platieb za dodávku tepla a odberu vody (TÚV) pri dodávkach ústredného (diaľkového) vykurovania užívateľom bytov (domácnostiam) a ostatným odberateľom, z ktorého vyplýva, že vyúčtovanie platieb za dodávku tepla a TÚV sa vykoná raz ročne za kalendárny rok najneskôr do 30. apríla a nedoplatok alebo preplatok plynúci z vyúčtovania je splatný do 15 dní potom, kedy užívateľ bytu alebo nebytového priestoru dostal vyúčtovanie, ako aj s poukazom na ust. § 580 a § 581 ods. 1,2 a 3 Občianskeho zákonníka uzavrel, že nastali právne účinky započítania dohodou účastníkov a preto došlo aj k zániku žalobcovej pohľadávky voči žalovanému a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že zo štyroch zákonom stanovených predpokladov pre započítanie (1. vzájomnosť pohľadávok veriteľa a dlžníka, 2. plnenie rovnakého druhu - najčastejšie peňažné, 3. spôsobilosť pohľadávok na započítanie a 4. prejav smerujúci k započítaniu) mal odpočiatku za preukázané splnenie prvých troch zákonom stanovených predpokladov pre započítanie, keďže ide o vzájomné peňažné pohľadávky oboch účastníkov sporu, ktoré sa vzájomne kryjú, pričom nezistil žiadne dôvody svedčiace o ich nespôsobilosti na započítanie v zmysle ust. § 581 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie preplatku vyplývajúceho z vyúčtovania služieb spojených s užívaním bytu za rok 2000 v žalovanej výške, t.j. v sume 5.039,-Sk a keďže žalobca bol v dôkaznej núdzi, keď nedisponoval dôkaznými prostriedkami preukázajúcimi, že dlh na vyúčtovaní ústredného kúrenia za rok 1997 vo výške 691,-Sk, na nájomnom za mesiace február a marec 1999 vo výške 1.330,-Sk a 1.639,-Sk a ďalej na vyúčtovaní ústredného kúrenia za rok 1998 vo výške 1.073,- Sk a za rok 1999 vo výške 1.837,-Sk splnil (inak ako započítaním) , musel vychádzať zo záveru, že aj žalovaný mal voči žalobcovi (tieto) peňažné pohľadávky. Vzhľadom na spornosť posledného predpokladu pre účinné započítanie (prejav smerujúci k započítaniu - kompenzačná námietka) medzi účastníkmi a úpravu danú mu odvolacím súdom v uznesení zo dňa 30.4.2009 č.k. 4Co/153/2007-204, ktorým zrušil jeho predchádzajúci rozsudok vo veci, doplnil dokazovanie obsahom spisov Okresného súdu Košice I sp.zn. 25C/448/1999 a sp.zn. 20C/850/1997, ktoré sa týkali konaní vedených medzi účastníkmi o nahradenie súhlasu s prejavom vôle (na návrh žalobcu, ktorý sa domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného potrebného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu v Y. T. D. O.. Č.. X) Z. zaplatenie poplatku z omeškania z titulu oneskoreného zaplatenia nájomného (na návrh žalovaného proti žalobcovi) . Pokiaľ v konaní o nahradenie súhlasu s prejavom vôle, začatého v roku 1999 a skončeného v roku 2005, medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca nemá voči žalovanému iné nedoplatky ako poplatku z omeškania, t.j. nemá ani nedoplatok z vyúčtovania ústredného kúrenia za rok 1997, ani nedoplatok na nájomnom za mesiace február a marec 1999 a ani nedoplatky z vyúčtovania ústredného kúrenia za roky 1998-1999, javí sa tvrdenie žalobcu o nedostatku podmienok započítania pochybným. Nepresvedčivé sú totiž jeho tvrdenia, keď na jednej strane uviedol, že sumu na poštovej šekovej poukážke, ktorú dostal od žalovaného (1.535,-Sk) vyplatil, lebo mal záujem na tom, aby mal všetky platby voči družstvu vyrovnané a na druhej strane napriek podaniu žaloby o nahradenie súhlasu s prejavom vôle a prebiehajúcemu konaniu o tejto žalobe nemal by rovnaký záujem vyrovnať aj dlžné nájomné za mesiace február, marec 1999 resp. nedoplatok z vyúčtovaní v rokoch 1998 a 1999 ak by započítanie neakceptoval. Z výsledkov dokazovania naviac vyplynulo, že vyššie uvedený spôsob započítavania vzájomných pohľadávok družstva a nájomcov družstevných bytov bol obvyklý a akceptovaný oboma stranami, s ktorým korešpondoval aj obsah vyúčtovania v časti, v ktorej upozorňovalo na to, že preplatok z vyúčtovania bude žalobcovi buď zaslaný do 60 dní (ak nemal voči družstvu nedoplatky) alebo použitý na kompenzáciu nedoplatku na zálohových platbách, prípadne iných záväzkoch (ak naopak nedoplatky mal) . So zreteľom na v tom čase prebiehajúce konanie o nahradenie súhlasu s prejavom vôle, preto možno predpokladať, že s prihliadnutím na záujem žalobcu na úspechu v tomto konaní, dbal o riadne splnenie všetkých svojich záväzkov voči žalovanému a mal teda dostatočný prehľad o vzniknutých dlhoch voči nemu, ako aj o ich zániku v dôsledku započítania. Zdôraznil, že platná právna úprava nepredpisuje formu prejavu o započítaní, ani dohody o započítaní, pokiaľ tento prejav neodporuje ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a s poukazom na ust. § 34, § 35 ods. 1,2 a 3, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 a 2 a § 44 ods. 1 Obč. zákonníka, s prihliadnutím na všetky okolností ktoré vyšli v konaní najavo, mal za to, že zaplatením peňažnej sumy 1.535,-Sk žalobcom v zmysle predmetnej poštovej šekovej poukážky zaslanej mu žalovaným, ktorá predstavovala rozdiel medzi vzájomnými pohľadávkami účastníkov konania, učinil žalobca týmto svojím konaním výslovný prejav vôle, ktorého spôsob vyjadrenia (zaplatenie požadovanej finančnej čiastky) obvykle znamená akceptáciu požadovaného nároku. Preto konštatoval, že došlo k uzavretiu dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, lebo aj keď púhe zaplatenie požadovanej finančnej čiastky samo o sebe ešte

neznamená prijatie (akceptáciu) návrhu, tento konkludentný akt je potrebné vykladať s prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti, ktoré vyplynuli z konaní, vedených pod sp.zn. 25C/448/1999 a 20C/850/1997, ktoré svedčia o tom, že žalobca mal záujem dbať o riadne plnenie svojich záväzkov voči žalovanému a teda mal dostatočný prehľad o vzniknutých dlhoch voči žalovanému a ich zániku v dôsledku započítania a teda že započítanie navrhované žalovaným akceptoval.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému hodnotil predovšetkým v pomeroch účastníkov. Žalobca bol ešte na začiatku konania oslobodený od súdnych poplatkov, jeho pomery ktoré odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sa v priebehu konania nezmenili, je invalidný dôchodca s plným invalidným dôchodkom (v čase začatia konania 7.463,-Sk mesačne) , žije sám, je rozvedený, vlastní preukaz zdravotne ťažko postihnutého občana a jeho zdravotný stav vyžaduje vysoké náklady na lieky. Nepriznanie náhrady trov konania žalovanému sa pritom výraznejšie nedotkne majetkovej sféry druhého účastníka. Prihliadal aj na tú okolnosť, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.6.2006 č.k. 4Co/351/2005-73 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že k zrušeniu rozsudku muselo dôjsť z dôvodu, že v odvolacom konaní žalovaný predložil písomný dôkaz - poštovú poukážku o platbe zo dňa 6.9.2001, kde na druhej strane poukážky v správe pre prijímateľa je uvedená suma 6.570,-Sk nedoplatkov žalobcu a suma 5.039,-Sk preplatku žalobcu s výpočtom sumy 1.535,-Sk, ktorú žalobca zaplatil. To znamená, že žalovaný pred prvým rozhodnutím súdu vo veci samej neuplatnil všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré uviesť mal a mohol, pretože boli pre rozhodnutie vo veci samej podstatné, hoci mu v tom nič nebránilo. Poukázal tiež na to, že naplnené boli aj predpoklady pre použitie ust. § 150 ods. 2 O.s.p., ktoré umožňuje nepriznať alebo znížiť trovy konania v drobných sporoch, ak sú neprimerané voči pohľadávke a v danom prípade ide o drobný spor (do 500,-eur) a teda je zrejmé, že výsledná výška trov konania, ktoré žalovanému vznikli vo vzťahu k pohľadávke, ktorá bola predmetom tohto konania by nebola primeraná.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaný.

Žalobca navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovieť. Uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že zaplatením sumy 1.535,-Sk vedel o dlhu a súhlasil s jeho kompenzáciou. Poukázal na výpoveď svedka, vypočutého v konaní, ktorý potvrdil, že na poštovej poukážke nebolo uvedené, akým spôsobom mu mal vzniknúť nedoplatok, nevedel ako vznikla uvedená suma a teda ani nemohol súhlasiť s kompenzáciou akéhosi dlhu. Poukázal na vyúčtovania platieb za roky 1998-2000, v ktorých žalovaný neuviedol žiadne dlhy, ktoré by mali byť kompenzované s jeho preplatkom vykázaným na nájomnom v roku 2001. To dokazuje, že nedoplatky priebežne vyrovnával. Tiež poukázal na neporiadok, aký vládne u žalovaného, o ktorom svedčí aj jeho neodpovedanie na jeho list zo 6.6.2003, ktorým žiadal o vrátenie preplatku. Aj keď má ním potvrdené prevzatie, tvrdí, že taký list sa v archíve družstva nenachádza. Tým zapríčinil, že sa o akejsi kompenzácii dozvedel až na prvom pojednávaní o vrátenie jeho preplatku. V tom čase už ale nemal potvrdenie o zaplatení údajných nedoplatkov z rokov 1988, 1999. V roku 2003 keď sa listom domáhal vrátenie 5.039,-Sk poštové ústrižky určite mal. Žalovaný svojím konaním znemožnil pátranie po ním zaslaných peniazoch poštovými poukážkami na jeho adresu, preto napadnutý rozsudok považuje za nesprávny.

Žalovaný navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania vo výške 1.179,72 eura. Súčasne žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania spolu vo výške 16,34 eura. Svoje odvolanie odôvodnil dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že žalobca ani v jednom konaní, ktoré sa medzi účastníkmi viedli, nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a dokonca v iných sporoch na základe vlastného rozhodnutia dal sa zastúpiť advokátom, ktorému služby sa zaviazal sám zaplatiť. V prípade neúspechu vo veci bol konajúcim súdom zaviazaný aj na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi vrátane trov právneho zastúpenia. Preto aplikácia § 150 O.s.p. v tomto prípade sa mu javí ako neprimeraná. Namietal tiež, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa by mal súd okrem majetkových pomerov zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde a postoj účastníkov v priebehu konania. V prejednávanej veci

sa konanie viedlo viac ako 7 rokov a žalobca už v čase podania žaloby musel rátať aj s možnosťou, že jeho návrhu nebude vyhovené.

V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny.

Krajský súd na základe podaných odvolaní vec prejednal, podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že podané odvolania sú nedôvodné.

Súd prvého stupňa po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci náležite zistil potrebný skutkový stav, keď výsledky vykonaného a doplneného dokazovania hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a aj jeho právne závery zodpovedajú zákonu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, naň poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a preto len na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu k veci dodáva:

Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadá na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.) .

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vykonávanie a hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, prostredníctvom ktorej skúma, či tvrdenia účastníkov konania sú pravdivé. Súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo skutkového stavu, ktorý zodpovedá: 1. dokázaným tvrdeniam účastníkov konania, 2. skutočnostiam, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné a súd o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti, 3. skutočnostiam, ktoré nie je nutné dokazovať (§ 121 O.s.p.) a 4. skutočnostiam vyplývajúcim z právnych alebo skutkových domnienok ako aj právnych fikcií. Pre úspešnosť v konaní žalobca musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému a o týchto skutočnostiach má povinnosť poskytnúť plný dôkaz a to isté platí aj pre žalovaného ohľadom jeho skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú ním uplatnenú námietku.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalobca v konaní síce preukázal vznik uplatňovanej pohľadávky voči žalovanému (nároku na zaplatenie preplatku vyplývajúceho z vyúčtovania služieb spojených s užívaním bytu za rok 2000) v sume 5.039,-Sk, zároveň však správne vyhodnotil vykonané dôkazy a všetky skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo, keď posúdil námietku žalovaného vznesenú v konaní ohľadom zániku tejto pohľadávky žalobcu v dôsledku započítania ako dôvodnú a správne na tom základe žalobu zamietol.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukázal na výpoveď svedka Tomáša Lipu, ktorý potvrdil, že na poštovej poukážke nebolo uvedené akým spôsobom mu mal vzniknúť nedoplatok, nevedel teda ako vznikla uvedená suma a nemohol teda ani súhlasiť s kompenzáciou dlhu, odvolací súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že uvedený svedok vypovedal o udalosti spred asi 5 rokov, čo zakladá pochybnosť o tom, či sa jednalo práve o poštovú poukážku platenú žalobcom dňa 6.9.2001, ale tiež na skutočnosť, že aj túto výpoveď bolo potrebné hodnotiť v súvislosti s inými dôkazmi, ktoré vyšli v konaní najavo a z ktorých vyplynulo, že žalovaným tvrdený spôsob započítavania vzájomných pohľadávok družstva a nájomcom družstevných bytov bol obvyklý a akceptovaný oboma stranami. S tým

korešponduje aj obsah vyúčtovania v časti, v ktorej upozorňovalo na to, že preplatok z vyúčtovania bude žalobcovi buď zaslaný do 60 dní alebo použitý na kompenzáciu nedoplatku na zálohových platbách prípadne iných záväzkov. Rovnako zo svedeckých výpovedí K. V., zamestnankyne žalovaného, ako aj nájomcov družstevných bytov spravovaných žalovaným (I. D.Y., K. H. a I. Y.) vyplynulo, že pokiaľ dlh nájomcu bol vyšší ako preplatok vyplývajúci z vyúčtovania, nájomcovi alebo vlastníkovi bytu bol zasielaný šek na zaplatenie rozdielu medzi preplatkom a nedoplatkom spolu s vyúčtovaním.

Rovnako nepresvedčivé je aj tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nedoplatky priebežne vyrovnával a že v čase, keď požiadal o vrátenie preplatku (list zo 6.6.2003) poštové ústrižky o vykonaných platbách určite mal a teda žalovaný tým, že nereagoval na jeho žiadosť mu znemožnil pátranie po ním zaslaných peniazoch poštovými poukážkami na jeho adresu. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že podľa tvrdenia žalobcu, že o kompenzácii sa mal dozvedieť až zo súdneho konania, muselo by sa tak stať najneskôr 19.1.2005, kedy mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného k jeho žalobe (v ktorom kompenzačnú námietku uplatnil) a v tom čase ešte prebiehal spor o nahradenie prejavu vôle žalovaného potrebného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, keďže uvedené konanie právoplatne skončilo až 21.7.2005. Predpokladom úspechu žalobcu v tomto konaní bolo preukázanie, že má zaplatené nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, čo spochybňuje jeho tvrdenie, že v čase keď sa dozvedel o kompenzácii už poštové ústrižky o vykonaných platbách nedoplatkov započítaných žalovaným na jeho pohľadávku nemal k dispozícií. Súd prvého stupňa v tomto smere správne vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že svoj dlh, v dôsledku započítania ktorého jeho pohľadávka voči žalobcovi zanikla, splnil inak.

Práve z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny.

Podľa rovnakého ustanovenia potvrdil napadnutý rozsudok aj v jeho výroku o trovách konania, keď sa aj v tejto časti stotožnil so súdom prvého stupňa, že v okolnostiach na strane žalobcu vzhľadom na jeho osobné, zárobkové, majetkové a zdravotné pomery, ale aj v okolnostiach veci boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie výnimočného ust. § 150 ods. 1 O.s.p., eventuálne aj podľa § 150 ods. 2 O.s.p., t.j. pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnému žalovanému. Súd prvého stupňa aj v tejto časti svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil a na tieto jeho dôvody poukazuje aj odvolací súd.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v nadväznosti na uvedené závery, rovnako podľa ust. § 150 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.