KSKE 5 CoE 31/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/31/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211207053 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211207053.2

Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnému Q. J., J., Z. XXX/XX o vykonanie exekúcie pre 511 € s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 48 Er/580/2011-12 z 18.7.2011 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa ( ďalej len súd) uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe zápisnice spísanej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého - návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného z 22.2.2011 a poverenia Okresného súdu Košice II č. 5803 * 104097 z 18.3.2011 začal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý exekúciu o vymoženie 511 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. z 16.9.2010, sp. zn. SR 06252/2010, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 511 Eur spolu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania v sume 177,68 Eur. Citujúc znenie § 41 ods. 2 písm. d) , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 ZRK uviedol, že exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa ust. § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej správnosti, pričom takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 ZoRK. Z predloženého rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 06252/2010 z 16.9.2010 zistil, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o úvere, podľa ktorej sa povinný zaviazal splácať úver v dohodnutých splátkach a lehotách a že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní podľa vyššie uvedenej právnej úpravy a že ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) ZRK, že pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami, listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. S poukazom na ust. § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 OZ v znení neskorších predpisov, § 2 písm. a) , b.) , § 3 ods. 1, ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov - teda zákona platného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva ) , čl. 2, písm. a) , čl. 3 ods. 1, ods. 3, čl. 6 ods. 1, prílohy smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. q) , smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( ďalej len ako smernica ) , preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a zmluvu o úvere na základe, ktorej bol vydaný exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom zistil že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli 10.4.2009 zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere. Ďalej zdôraznil, že napriek tomu, že v bode 20. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedené, že obidve zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch. zák., ďalej posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, na základe uvedeného mal preto za jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t. j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva (poukázal na rozsudky Súdneho dvora ES) . Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice ( 93/13/ES ) , ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Podľa rozsudku Súdneho dvora ( ES ) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice ( 93/13/ES ) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

Podľa vnútroštátneho práva, v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta OZ, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný, reaguje ním na nesprávnu aplikačnú prax a je v ňom s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka - požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal z teleologického výkladu, teda z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel, že zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v OZ je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS. Uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie exekúcie spísaným pred exekútorom do zápisnice z 22.2.2011 vymoženia 511 EUR s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, že aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, že povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť, že obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie, že výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES) , a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné, že použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, že nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu, keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky oprel aj o stanovisko Súdneho dvora ( ES ) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice ( 93/13/ES ) , ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá, že podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa, že v rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným, že je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obch. zák. za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Poukázal na to, že oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok, že záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena, pričom uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie, že rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, že pri skúmaní veci nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to zmenkový úrok 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, že dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou, že tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ a tiež smernice 93/13/EHS. Uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore

príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. OZ, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/ EHS. Záverom napokon konštatoval, že sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná a tiež, že predložený exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) zák. č. 233/1995 Z.z., preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z.z. Napokon uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Oprávnená, na základe výroku uznesenia a doteraz súdom vykonaného dokazovania, podala proti uzneseniu v celom rozsahu včas odvolanie. Nestotožnila sa s predmetným uznesením a poukázala na skutočnosť, že 10.4.2009 uzavrela s povinným zmluvu o úvere č. 9130973, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania a že povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných úverových podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenej sú pravdivé. Taktiež, že zák. o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., neskôr č. 129/2010 Z. z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie , zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný a preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských zmluvách upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, rovnaký právny názor zaujal napr. OS Trebišov, uzn. sp. zn. 6 Er/699/2009-113 z 25.11.2010. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver poskytnutý, oprávnená neskúmala, pričom zdôraznila, že povinný ako dlžník nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov, preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nemusí vedieť či povinný ( dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve a keďže zákonodarca ponechal v platnosť právnej úpravy ohľadne vymedzenia spotrebiteľa v zák. č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch totožný so starou úpravou podľa zák. č. 258/2001 Z.z. bez toho, aby definíciu spotrebiteľa zjednotil s ust. § 52 ods. 4 OSP, zvýraznil tak prednosť zásady lex specialis pred zásadou lex generalis a preto nie je nutné preukazovať, či povolanie bolo vykonávané v režime obchodnej alebo podnikateľskej činnosti ako to od nej žiadal súd. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách viedla, že smernice vydávané v rámci aquis communautaire ( t.j. v rámci tzv. európskeho práva ) majú len nepriamu záväznosť tzn. že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia , slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniu súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedla, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane sa domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná ( t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom súde alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ ( Magál, M- Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.) V danom prípade má spotrebiteľ kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní právo. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov, v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie ( podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom ( podľa OSP) , nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplne znemožnenie využitia rozhodcovského konania , pritom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm r.) OZ v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne , ale iba ho obmedziť, toto ustanovenie naviac vôbec ( ako to už vyplýva aj z vyššie citovanej odbornej literatúry) neobmedzuje dodávateľa ( ten sa môže obrátiť na rozhodcovský orgán v rámci výhradnej doložky t.j. je možné dohodnúť sa , že rozhodcovská doložka alebo zmluva je neho výhradná alebo ho môže zaväzovať len nevýhradná doložka t.j. bude sa môcť podobne ako spotrebiteľ rozhodnúť , či sa svojimi nárokmi obráti na súd alebo rozhodcovský orgán. Je úplne nepochybné , že tzv. alternatívne rozhodcovské

doložky, sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva, zdôraznila, že v zmysle prísl. smernice ( č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu avšak v danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zák. o rozhodcovskom konaní. Záverom oprávnená uviedla, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t.j. na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zo strany oprávnenej zaslal rozhodcovský súd povinnému výzvu na žalobnú odpoveď ( možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného) , na základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok, vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania teda nemala žiaden relevantný význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka, ďalej poukázala na skutočnosť, že všetky podania sú na Stály rozhodcovský rozsudok doručované prostredníctvom pošty, čiže princíp rovnosti účastníkov je zachovaný, bez ohľadu na miesto ich bydliska alebo sídla, z uvedeného preto jasne vyplýva, že vzdialenosť súdu, od miesta bydliska/sídla, nemá žiaden vplyv na možnosť domáhať sa súdnej ochrany. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, uviedla, že povinná podpísaním Zmluvy vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. o. i. aj s bodom 6 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy (jeho znenie citovala) , že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, že povinná svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi, že - podľa jej názoru - dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytla povinnej úver (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej) a s ohľadom na jej ďalšie obchodné riziko. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto ich prejavenú vôľu, by mal aj súd rešpektovať. Zdôraznila, že § 369 ods.1 Obch. zák., v platnom znení, má dispozitívnu povahu, že výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zák., t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Poukázala na skutočnosť, že ani zo zák., ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR 3Obdo /3/96 zo 16.5.1996) a v súvislosti s uvedeným poukázala aj na rozhodnutie NS SR 1Obdo34/2004 z 21.12.2004, kde súd jednoznačne vyslovil, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške a výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR (napr. rozsudok 2Obdo/26/2004 z 22.9.2005, 2Obdo/28/2004 z 22.9.2005) kde sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany žalovaných na dobré mravy, keďže každý žalovaný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške a podľa názoru NS SR v daných rozhodnutiach moderačné právo súdu nie je ust. na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku, že oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznila, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti, vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy, že plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva, a - podľa jej názoru - sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom, že takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň poukázala na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, avšak povinná si svoju povinnosť nesplnila a preto sa domnieva,

že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasila. Opätovne zdôraznila, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútny obchod , čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek obmedzení. Ďalej poukázala na skutočnosť, že v tomto prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Poukázala na dikciu obsiahnutú v § 44 ods.2 EP, ktorá stanovuje povinnosť súdu preskúmavať žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej zdôraznila, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. K otázke udeleného poverenia oprávnená uviedla, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávnenej, exekútor požiadal súd o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu ako exekučného titulu udelené 18.3.2011 pod č. 5803 *104097. Z uvedeného preto vyplýva, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd uznal exekučný titul za súladný a preto následne udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie jeho iného postavenia, resp. odopretia, či naopak poskytnutia mu ochrany podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno) , výkladom cit. úpravy v O. z. treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa, na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho domácnosti) . Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi) , nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský, vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť spotrebiteľa) . Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v § 52 ods.4 O. z., u činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom, ani podnikateľom) . Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.4 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií) . Čo sa týka prípadného podradenia povolaní pod § 52 ods.4 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej plnenia

s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa) , ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ) , že existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere, ktorý by inak bolo možné považovať za spotrebiteľský, nielenže neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal aj na strane potenciálneho spotrebiteľa podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti) , zmluva o úvere si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec. O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že zmluva z 10.4.2009 má nespotrebiteľskú povahu, resp. že úver bol povinnému poskytnutý na výkon zamestnania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.