KSKE 5 Saz 9/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/9/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200840 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200840.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky v 1. rade: F. Q. W., Q.. XX.XX.XXXX T. J. Q. G., K. Q. G., R. Q. G., T. Y. N. (Ď. S. .) , T. Š. R., T. Q.N., U. T., Y., U. D. W., R. W. R. T. M. T. K. F. W., J. F. Q., R. Q. G., T. a navrhovateľky v 2. rade: maloletej S. E. F. Q., Q.. XX.XX.XXXX T. Z., K. U. - T., Č. N., Y. N. Č. XXXXXX/XXXX, T. Š. R.Q., zastúpenej zákonnou zástupkyňou, matkou-navrhovateľkou v 1. rade, F. Q. W., obe toho času miesto pobytu v R. W. K. Q. T., proti odporcovi: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, R. X, U., o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 24.04.2012 ČAS: MU-85-37/PO-Ž-2011, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 24.04.2012 ČAS: MU-85-37/PO-Ž-2011.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-85-37/PO-Ž-2011 zo dňa 24.04.2012 v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle ) neudelil azyl navrhovateľke v 1. rade, ani jej maloletej dcére, navrhovateľke v 2. rade, zastúpenej matkou, navrhovateľkou v 1. rade a podľa § 13c ods. 1, § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu navrhovateľke v 1. rade ani jej maloletej dcére, navrhovateľke v 2. rade, zastúpenej matkou, navrhovateľkou v 1. rade.

Vo svojom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 24.02.2011 bola navrhovateľka spolu so svojou maloletou dcérou prevzatá na územie Slovenskej republiky z Českej republiky na základe Nariadenia rady ES č. 343/2003 (Dublinské nariadenie) , nakoľko sa jednalo o cudzinky, ktoré boli na územie SR vrátené z členského štátu Európskej únie z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika. Navrhovateľka po príchode na územie SR dňa 24.02.2011 pred pracovníkmi Oddelenia Azylu Policajného zboru G. E. uviedla, že o azyl žiada z ekonomických dôvodov pre seba, ako aj pre svoju maloletú dcéru.

Za účelom zdôvodnenia navrhovateľkinej žiadosti bol s navrhovateľkou dňa 01.03.2011 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany či organizácie a že v politike sa vôbec neangažovala. Trestne stíhaná rovnako nebola. Ako dôvod žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR uviedla skutočnosť, že vo T. mala ekonomické problémy. V zahraničí navrhovateľka plánovala zarobiť si nejaké peniaze a pomôcť tak svojej rodine vo T.. Navrhovateľka počas vykonaného pohovoru taktiež poznamenala, že na cestu do zahraničia si požičala 7000 dolárov, ktoré teraz nemá z čoho vrátiť. V doplňujúcom pohovore,

vykonanom dňa 18.04.2011, zároveň zdôraznila, že na území SR chce nájsť otca svojej maloletej dcéry. Pre svoju maloletú dcéru špecifické dôvody žiadosti o azyl neuviedla, pričom sa vyjadrila, že jej dôvody pre udelenie azylu sú zároveň aj dôvodmi jej maloletej dcéry. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky navrhovateľka v priebehu celého konania pred odporcom neuviedla.

Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľkou udávaných dôvodov, ako i všetkých dostupných informácií, dospel k záveru, že navrhovateľka nesplnila zákonom ustanovené podmienky a svoju žiadosť, ako i žiadosť svojej maloletej dcéry, zakladala na iných dôvodoch, nedostačujúcich na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Svoju žiadosť podľa názoru odporcu navrhovateľka odôvodnila inými skutočnosťami alebo dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Odporca vychádzajúc z navrhovateľkiných výpovedí považoval za zrejmé, že navrhovateľka vo T. opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, nemala. Zároveň v krajine pôvodu nebola prenasledovaná ani za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle.

Odporca vo svojom rozhodnutí prihliadol na to, že navrhovateľka na územie SR pricestovala legálne za účelom práce vo firme Y. s prechodným pobytom na Slovensku do 01.02.2010. Za účelom podnikania mala udelený prechodný pobyt od 02.02.2010 v U., ktorý jej bol 04.06.2010 právoplatne zrušený. Podľa vlastných vyjadrení navrhovateľka v oblasti maloobchodného predaja nikdy podnikať nezačala pre nedostatok finančného kapitálu. Odišla do Č. N. vo februári 2010 a bývala u kamarátky Q. W. F. do decembra 2010. V auguste 2010 stratila v K. cestovný doklad a rozhodla sa požiadať o azyl 27.12.2010 kedy už bola tehotná a dcéra sa jej narodila dňa 05.01.2011. Podľa Dublinského nariadenia bola na konanie o žiadosti o udelenie azylu spolu s dcérou prevzatá na územie SR dňa 24.02.2011. Rozhodnutie bolo odporcom vydané 21.04.2011, ktorým žiadosť navrhovateľky a jej maloletej dcéry bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5Saz/7/2011 zo dňa 06.07.2011. Uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 1Sža/53/2011 zo dňa 21.10.2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Košiciach rozsudkom 5Saz/7/2011 zo dňa 21.12.2011 rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie právoplatne dňa 26.01.2012.

Na základe tohto rozsudku odporca zabezpečil aktuálne informácie o krajine pôvodu T. z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, vedené pod číslom MÚ-ODZS-2012/00319-002 zo dňa 30.03.2012. S navrhovateľkou v 1. rade bol uskutočnený doplňujúci pohovor dňa 10.04.2012. Navrhovateľka uviedla ako dôvod svojej žiadosti o azyl ekonomické problémy vo T., kvôli ktorým legálne odišla do zahraničia za prácou a požičala si 7000 USD, ktoré nemá z čoho vrátiť.

Správy orgán po opätovnom posúdení dôvodov žiadosti navrhovateľky v 1. rade dospel k záveru, že v jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. V prípade navrhovateľky dospel odporca k záveru, že u navrhovateľky neboli preukázané opodstatnené obavy pre reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. V zmysle definície prenasledovania podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, ekonomické problémy navrhovateľky a jej obavu z toho, že nemá z čoho splatiť dlžobu, nemožno považovať za konanie spôsobujúce porušovanie základných ľudských práv. Okrem subjektívneho prvku obavy navrhovateľky z možných problémov kvôli nedostatku finančných zdrojov, teda strachu z toho, ako bude žiť vo T., chýba v jej prípade objektívny prvok odôvodnenosti jej strachu a preto navrhovateľka nespĺňa podmienky pre udelenie azylu.

Navrhovateľka opätovne potvrdila, že nemá žiadne finančné prostriedky a na nikoho zo svojich známych, ani na svoju nezamestnanú kamarátku, sa neobrátila ohľadom finančnej pomoci. Podľa jej vyjadrenia jej táto pomohla zistiť, že otec jej dieťaťa D. S. F., T. národnosti, žije v R., no bližšie podrobnosti o ňom nevedela uviesť. Tvrdila, že po návrate domov, ako slobodná matka, by mala kvôli tomu zlú povesť a

bola by rada, aby bol otec zapísaný v rodnom liste dcéry a na základe toho si mohla zlegalizovať svoj pobyt, ako aj pobyt svojej dcéry na území SR alebo v inej krajine EÚ.

Správny orgán sa zaoberal aj rodinnými vzťahmi navrhovateľky v krajine pôvodu. Navrhovateľka uviedla, že pred odchodom z krajiny pôvodu mala s matkou a tromi sestrami veľmi dobrý vzťah, no s rodinou nie je v kontakte, len jej kamarátka informovala rodinu o narodení jej dcéry a podľa jej vyjadrenia po návrate do T. by sa za ňu, ako slobodnú matku, hanbili. Je to však len domnienka navrhovateľky a vo T. pôsobí veľa organizácií, ktoré sa zaoberajú pomocou a podporou slobodným matkám, o čom svedčia aj informácie, vedené pod číslom MÚ-ODZS-2012/000319-002 zo dňa 30.03.2012. V podrobnostiach poukazuje krajský súd na dôvody napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľka pri svojom výsluchu pred odporcom, ako zákonná zástupkyňa svojej maloletej dcéry uviedla, že je samozrejmosťou, že žiada o azyl aj v jej mene, hoci jej dcéra nemá špecifické dôvody žiadosti o udelenie azylu, ako matka chce byť so svojou dcérou a zabezpečiť jej lepšiu budúcnosť. V súvislosti s maloletou dcérou sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal Dohovorom o právach dieťaťa vo svetle informácií o krajine pôvodu a dospel k záveru, že ani maloletá dcéra navrhovateľky, navrhovateľka v 2. rade, nesplnila zákonné podmienky pre udelenie azylu a nemôže byť považovaná za utečenca. Následne sa preto odporca zaoberal i možnosťou udeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, a to aj z pohľadu článku 11 Nariadenia ministra vnútra SR č. 1 z 11.01.2007. Odporca dospel k záveru, že azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle sa navrhovateľke v 1. rade, ani v 2. rade, neudeľuje.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca napokon zaoberal aj možnosťou udelenia doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b zákona o azyle navrhovateľkám v 1. a v 2. rade. Dospel k záveru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu nie je dôvod domnievať sa, že by navrhovateľka a jej maloletá dcéra boli vystavené reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona a nespĺňajú ani zákonom stanovené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13b zákona o azyle.

Za účelom posúdenia navrhovateľkinej žiadosti odporca využil informácie z materiálu T.- informácie o krajine pôvodu vypracované dňa 08.02.2011 a vedené pod č. p.: MU-ODZS-2011/000192-002, ďalej informácie z materiálu T.- informácie o krajine pôvodu vypracované dňa 23.03.2011 a vedené pod č. p.: MU-ODZS-2011/000339-002. Odporca pri posudzovaní situácie vo T. taktiež vychádzal i zo Súhrnnej teritoriálnej informácie T., ktorá bola spracovaná a aktualizovaná Zastupiteľským úradom Českej republiky v F. ku dňu 31.03.2011, ďalej zo Správy o stave ľudských práv za rok 2009- T., ktorá bola publikovaná Ministerstvom zahraničných vecí USA, Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu dňa 11.03.2010. Ďalej odporca využil i aktuálne informácie z článkov slovenských denníkov z roku 2010 a 2011, ako aj informácie z iných verejne dostupných zdrojov. Taktiež bol použitý zdroj informácií číslo MÚ- ODZS-2012/000319-002 zo dňa 30.03.2012. Na ich základe sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutočnosťami, podstatnými pre posúdenie žiadosti navrhovateľky a jej maloletej dcéry.

S odkazom na zmienené správy o krajine pôvodu navrhovateľky odporca nezistil, že by navrhovateľka po návrate do T. mala ako slobodná matka problémy a rovnako ani to, že by bola vo T. objektom prenasledovania zo strany štátnych orgánov.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka odôvodňovala svoju žiadosť inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, §10, §13a alebo § 13b zákona o azyle, odporca zamietol jej žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR jej aj jej maloletej dcére.

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 19.07.2012, odoslaným na poštovú prepravu dňa 20.07.2012, sa navrhovateľka domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia ČAS: MU-85-37/PO-Ž-2011 zo dňa 24.04.2012 a vrátenia veci odporcovi na nové konanie. Navrhovateľka nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím a domnievala sa, že podmienky na udelenie azylu spĺňa a že jej návrat do T. nie je možný. V podanom opravnom prostriedku zdôraznila, že z T. odišla z ekonomických dôvodov, že v krajine pretrváva veľmi zlá ekonomická situácia, nedostatok pracovných príležitostí, nízka kvalita životnej

úrovne a ťažké podmienky pre život. Opätovne poukázala na svoj legálny príchod na územie SR, ako i na jej následný pobyt v krajine.

Navrhovateľka taktiež namietala nemožnosť splatenia vysokej sumy peňazí, ktorú si na cestu do zahraničia vo T. požičala a prípadné problémy, ktoré by vo T. ako slobodná matka mohla mať. Uviedla, že počas pobytu na území SR sa pokúša nájsť otca svojej maloletej dcéry, no doteraz sa jej nepodarilo zistiť formu pobytu otca v R. N. a preto nie je možné požiadať o zlúčenie rodiny prostredníctvom Dublinského nariadenia. V prípade návratu do T. sa jej maloletá dcéra so svojim otcom nikdy nestretne. S odkazom na ustanovenie § 9 zákona o azyle sa zároveň domáhala možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov s poukazom na Dohovor o právach dieťaťa ako medzinárodnej zmluvy, ktorým pojem utečenca nemožno rozšíriť. Podľa jej názoru sa však odporca vo svojom odôvodnení v zmysle § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní mal zaoberať skutočnosťami, ktoré boli podkladom na rozhodnutie a uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Z toho dôvodu rozhodnutie odporcu v časti týkajúcej sa neudelenia azylu z humanitných dôvodov považovala za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov s tým, že vec v tomto smere bola preto nesprávne posúdená po právnej stránke.

Správny orgán vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 17.08.2012 navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR jej a jej maloletej dcére odôvodňovala inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

Vo vzťahu k navrhovateľkou v odvolaní udávanej možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle odporca vo vyjadrení uviedol, že aplikácia daného ustanovenia správnym orgánom je fakultatívneho charakteru a závisí od správneho uváženia. Taktiež dodal, že správnemu orgánu nevzniká zo zákona povinnosť udeliť azyl z tohto dôvodu a ani sa tým v rozhodnutí podrobnejšie zaoberať. Na podporu svojej argumentácie odporca vo vyjadrení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/37/2008 zo dňa 10.02.2009 a podrobne sa zaoberal tiež žiadosti relevantnou situáciou v krajine pôvodu - T..

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom, nakoľko v zmysle § 250f ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p. ) navrhovateľka súhlasila s prejednaním a rozhodnutím veci rozsudkom v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania a rovnako aj odporca. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.10.2012 o 13:15 hod..

V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle môže ministerstvo udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

V zmysle § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8.

V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. (§ 13b ods. 1 a 2 zákona o azyle)

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (§ 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok)

V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky a jej maloletej dcéry na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil, keďže navrhovateľka žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodnila existenciou takých dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Krajskému súdu je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí Migračný úrad vychádzal, celé konanie riadne vyhodnotil a toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní, so zákonným právnym vyhodnotením veci v súlade so zákonom o azyle.

Navrhovateľka v priebehu konania pred odporcom neuviedla žiadne podstatné skutočnosti a nepredložila žiadne hodnoverné dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jej žiadosti. Ako sama potvrdila, vo T. nebola členkou žiadnej politickej strany, nevyvíjala žiadne politické aktivity a hlavným dôvodom jej žiadosti bola nepriaznivá ekonomická situácia vo T., vysoká nezamestnanosť a ťažký život bežných obyvateľov krajiny. Vo vzťahu k tomuto dôvodu navrhovateľkinej žiadosti, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že za relevantný dôvod na udelenie azylu nemožno bez ďalšieho považovať ťaživú situáciu navrhovateľky, vyplývajúcu zo zlej ekonomickej situácie v krajine pôvodu. Snahou navrhovateľky v prípade jej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bolo jednoznačne zlegalizovať si pobyt na území Slovenskej republiky, no túto pohnútku pod zákonné dôvody pre udelenie azylu subsumovať nie je možné. Navyše i z rozhodovacej činnosť súdov, rozhodujúcich o opravných prostriedkoch žiadateľov o udelenie azylu (Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Bratislave) , jednoznačne vyplýva, že základným východiskom pri určovaní, čo nie je prenasledovaním, je téza, že prenasledovanie nie je chudoba či inak označované ekonomické problémy v krajine pôvodu. Je pritom dôležité zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, pod akým označením sú tieto ekonomické dôvody v priebehu konania uvádzané. Inštitút azylu, ako najvyššia forma ochrany osôb podľa medzinárodných kritérií, má slúžiť ako nevyhnutná ochrana života a slobody ľudí, ktorí sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození. Krajský súd navyše konštatuje, že túto žiadosť navrhovateľky možno bez ďalšieho považovať

a hodnotiť za účelovú, nakoľko nie je možné usilovať sa takýmto spôsobom v azylovom konaní o legalizáciu pobytu na území SR, pretože by sa tým poprel nielen samotný účel a zmysel zákona o azyle, ale by sa tým i obchádzala zákonná právna úprava pobytu cudzincov na území SR.

V nadväznosti na navrhovateľkou udávanú túžbu zotrvať na území Slovenskej republiky a nájsť otca svojej maloletej dcéry v R. krajský súd udáva, že uvádzanú túžbu mala navrhovateľka riešiť využitím iných právnych inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky, než prostredníctvom inštitútu azylu. Nakoľko snahou navrhovateľky v prípade jej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bolo jednoznačne zlegalizovať svoj pobyt na území SR a túto pohnútku nie je možné subsumovať pod zákonné dôvody, odporca rozhodol správne, ak tento navrhovateľkin dôvod žiadosti nepovažoval za dôvod relevantný pre udelenie azylu na území SR. Navrhovateľka mala podľa názoru krajského súdu svoju rodinnú a ekonomickú situáciu riešiť v zmysle ustanoví zákona o pobyte cudzincov a nie zneužívaním inštitútu azylu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke navrhovateľky ohľadom možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov, krajský súd poznamenáva, že vzhľadom na neexistenciu výroku o neudelení azylu z humanitných dôvodov nie je možný ani jeho súdny prieskum. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy odporcu a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum možný. Súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.) , či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov na udelenie azylu (§ 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenia navrhovateľky o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti ani nerozviedol, nepochybil.

V nadväznosti na vyššie zmienené argumenty krajský súd zastal názor, že odporca v konaní presne a úplne zistil skutočný stav veci, za týmto účelom si zaobstaral všetky potrebné podklady pre rozhodnutie vo veci a navrhovateľkou uvedené skutočnosti a tvrdenia správne a logicky vyhodnotil.

Za takejto situácie teda odporca správne zamietol žiadosť navrhovateľky a žiadosť navrhovateľky v mene jej maloletej dcéry, nakoľko navrhovateľka odôvodňovala svoju, ako i dcérinu žiadosť, inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu krajským súdom v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdené.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka bola v konaní neúspešná, nemá preto právo na náhradu trov konania, odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) ,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.