KSKE 6 Co 113/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/113/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7798899722 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7798899722.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov Mgr. Dany Ferkovej a JUDr. Alexandra Husivargu, v právnej veci žalobcu: K. Y., E. G. L., P. XX, zast. JUDr. Jurajom Füzerom, advokátom so sídlom v Trebišove, M.R.Štefánika 1256/22, proti žalovanému: Š. I., E. G. Z. XXX, zast. JUDr. Ladislavom Pirovitsom, advokátom so sídlom v Kráľovskom Chlmci, Ľ. Štúra 29, v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 10C/880/1998-601 zo 7.februára 2012

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súd prvého stupňa žalobu o zaplatenie 21.009,29 € so 17,6% úrokom z omeškania od 1.1.1996 do zaplatenia a o zaplatenie 12.334,03 € s 18,5% úrokom z omeškania od 27.10.2008 do zaplatenia zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal:

1/ vrátenia vkladu do združenia v sume 21.009,29 € s prísl.,

2/ zaplatenia sumy 12.334,03 € s prísl. titulom vyporiadania spoločného dlhu účastníkov.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 5.1.1993 zmluvu o združení za účelom spoločného podnikania ako osoby podnikajúce na základe živnostenského oprávnenia, t.j. ako podnikatelia v zmysle ust. § 2 ods.1 písm.b) Obchodného zákonníka. Spoločne však podnikali od februára 1991 a dňa 12.3.1991 založili spoločný účet, na ktorý v zmysle znaleckého posudku Q.. S. č.1/2005 zo dňa 10.9.2005 vložili celkový vklad - žalobca v sume 74.000,-Sk, t.j. 2.456,35 € a žalovaný 70.000,-Sk, t.j. 2.350,12 €. V zmysle vysloveného právneho názoru v uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/211/2010-499 zo dňa 21.februára 2011 zaoberal sa otázkou, či uvedené vklady účastníkov je možné vyporiadať a dospel k záveru, že nárok žalobcu na vydanie sumy 2.456,35 € (74.000,-Sk) z titulu vkladu nemožno žalobcovi priznať, keďže tento vklad bol spotrebovaný a fakticky ani právne neexistuje. Ak totiž vklad účastníkov úplne zanikol spotrebovaním v dôsledku činnosti združenia a ku dňu zániku združenia už neexistoval ako vklad, na ktorého vrátenie by mali účastníci právo podľa ust. § 841 Obč.zák., nie je možné sa jeho vrátenia domáhať. Dotknutý účastník nemá nárok ani na peňažnú náhradu. Z dôvodu spotrebovania vkladu v priebehu spoločného podnikania preto súd žalobu o vrátenie vkladu v sume 2.456,35 € zamietol. V prevyšujúcej časti prvého z uplatnených nárokov, t.j. pokiaľ ide

o zaplatenie sumy 18.552,94 €, z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že boli žalobcom použité na úhradu faktúr žalovaného (faktúry podľa tabuľky č.2 a 3 vyššie uvedeného znaleckého č.1/2005) alebo na úhradu ďalších faktúr vystavených na meno žalobcu alebo združenia RENOVA - SHOP prípadne RENOVA, RENOVA Nehaj a spol. (tabuľky 4,5 a 7 znaleckého posudku) , ktoré však účastníci vzájomne neodsúhlasili a o ktorých nie je preukázané, že sa týkali spoločného podnikania. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, že tieto nároky možno vyporiadať len ako spoločné záväzky v zmysle § 840 Obč.zák. v spojení s ust. § 835 ods.2 a § 511 Obč. zák. súd dospel k záveru, že ani tento nárok žalobcu nie je dôvodný, lebo žalobca nepreukázal, že sa jedná o nároky zo spoločných záväzkov, a teda neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Súd poukázal na tú skutočnosť, že aj keď účastníci podnikali spoločne od roku 1991, nemali uzavretú zmluvu o konzorciu v zmysle ust. § 106 za) až 106 zc) Hospodárskeho zákonníka, ani zmluvu o združení v zmysle ust. § 360a Hospodárskeho zákonníka. Na platnosť zmluvy o združení bola potrebná písomná forma a dohoda o celom jej obsahu (do účinnosti Občianskeho zákonníka) , pričom do 5.1.1993 medzi účastníkmi neexistovala žiadna písomná zmluva a účastníci uzatvárali obchody len z prípadu na prípad bez zmluvy. V zmysle ust. § 106 zc) Hospodárskeho zákonníka, účastník, ktorý viedol spoločný obchodný prípad, musel po jeho ukončení predložiť ostatným účastníkom vyúčtovanie a doklady. Žalobca takéto vyúčtovanie ani doklady o vykonanom obchode nikdy nepredložil a neuniesol teda dôkazné bremeno, čo sa týka spoločného podnikania. Súd však žalobu v tejto časti zamietol aj z dôvodu premlčania nároku podľa ust. § 391 ods.1 v spojení s ust. § 397 Obch.zák., nakoľko faktúry uvedené v tabuľke č.2 a 3 znaleckého posudku Q.. S. pochádzajú z roku 1991, resp. 1992, pričom v rámci štvorročnej premlčacej doby boli tieto premlčané v rokoch 1995 alebo 1996 a žaloba bola podaná na súd až v roku 1998. Pokiaľ ide o druhý z uplatnených nárokov o zaplatenie 12.334,08 €, v tejto časti súd žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania, že ide o záväzky zo spoločnej činnosti. V znaleckom posudku sa nenachádza doklad, ktorý by preukázal záväzok z tejto spoločnej činnosti. Jeho prílohou je aj časť z knihy došlých faktúr, kde sú zápisy až do mesiaca apríl 1992 a medzi nimi sa nenachádza faktúra znejúca na uplatnenú sumu, ktorá by mala byť splatnou 2.4.1992. Žalobca v konaní pred Krajským súdom v Košiciach vedeným pod sp.zn. 4Cb/12458/94 uznal nárok, čo do dôvodu a výšky, jednak písomne a jednak na pojednávaní 26.11.1997, kedy bolo vo veci aj rozhodnuté rozsudkom. Až v roku 2008 pritom rozšíril žalobu o zaplatenie 11.525,36 €, pritom v tom čase už bola vedená exekúcia proti nemu a do 19.1.2000 žalobca uhradil oprávnenému 292.000,-Sk. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa skúmal, či ide o záväzok zo spoločnej činnosti a keďže v tomto smere žalobca dôkazné bremeno neuniesol, zamietol žalobu ako nedôvodnú. Žalobca neprodukoval také dôkazy, ktoré by nasvedčovali záveru, že ide o záväzok zo spoločnej činnosti účastníkov a zároveň v konaní pred krajským súdom v celom rozsahu uznal záväzok v sume 516.675,- Sk a aj týmto spôsobom žalobca preukázal, že sa nejedná o záväzok zo spoločnej činnosti.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods.2 písm.a/, c/, d/, e/, f/ a § 205a ods.1 O.s.p. a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. V dôvodoch odvolania uviedol, že spoločné podnikanie so žalovaným začali v roku 1991 a písomnú zmluvu uzatvorili 5.1.1993. K ukončeniu činnosti združenia došlo 31.12.1994 a žaloba bola podaná dňa 21.7.1998, t.j. v štvorročnej premlčacej lehote, preto jeho právo premlčané nie je. Poukázal na to, že vklady boli preukázané znaleckým posudkom, a preto mu patria. Aj úhrady faktúr je potrebné považovať za jeho vklad do spoločného podnikania tak, ako to potvrdil znalec Q.. Ľ. S. v znaleckom posudku. Takto bol preukázaný jeho celkový vklad 1.239.782,80 Sk a znalec pripustil ďalšie možné zvýšenie o sumu 959.573,10 Sk po odsúhlasení so žalovaným. Nepochybne je teda preukázaný aj bez odsúhlasenia jeho vklad vo výške 1.239.782,80 Sk, pričom predmetom žaloby je nižšia suma. Žalovaný v konaní znalcom zistený a vyčíslený vklad nenamietal. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o nákladoch spojených s činnosťou združenia, lebo takýmito nákladmi sú napr. platby za plyn, elektrinu a iné poplatky, pohonné hmoty atď. Len takéto náklady sa mali vyporiadavať priebežne. Aj keď v zmluve o združení bolo dohodnuté priebežné vyporiadanie nákladov, v skutočnosti to v podnikaní bolo inak. Žalovaný odmietal vyporiadanie a vzájomné odsúhlasovanie si činnosti, t.j. faktúr a záväzkov a na výzvy žalobcu v tomto smere nereagoval. Aj z tohto dôvodu malo dôjsť k vyporiadaniu až pri ukončení združenia. Inventarizácie pri ukončení činnosti združenia sa pritom žalovaný odmietol zúčastňovať. Podľa výsledkov inventarizácie žalovaný bol v strate. Má za to, že preukázal aj spoločné podnikanie, najmä čo sa týka sumy 18.552,94 €. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 12.334,08 €, súd prvého stupňa nesprávne uzavrel, že išlo len o jeho záväzok, pretože dostatočne preukázal, že išlo o spoločný záväzok oboch účastníkov. So žalovaným podnikali v združení podľa § 829

a nasl. Obč.zák. a na uzavretie zmluvy o združení sa nevyžadovala písomná forma. Na preukázanie skutočnosti, že išlo o záväzok zo spoločnej činnosti, predložil rozhodnutie Mestského úradu Trebišov z 22.2.1991, na základe ktorého obom účastníkom boli pridelené nebytové priestory v Trebišove v nákupnom stredisku LONGOV za účelom, okrem iného, predaja obuvi. Žalovaný nemôže popierať existenciu zmluvného vzťahu a spoločného záväzku, týkajúceho sa neuhradenej faktúry za obuv veriteľovi TRESO, veľkoobchod obuvi a.s. Zlín a na preukázanie skutočnosti, že sa domáhal zúčtovania spoločnej pokladne, predložil uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Trebišov zo dňa 17.10.1996.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že pokiaľ ide o nárok na vydanie sumy 74. 000,- Sk z titulu vkladu, tento nemožno vrátiť, lebo bol spotrebovaný a fakticky ani právne neexistuje. Preukazuje to aj vyjadrenie žalobcu, ako aj účtovný stav podľa znaleckého posudku. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 18.522,94 €, tento je premlčaný a zároveň nebolo preukázané, že ide o spoločný záväzok. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 12.334,03 €, tento sa netýka spoločného záväzku účastníkov, a preto nešlo o solidárny dlh. Žalobca okrem tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal, že išlo o spoločný záväzok a na preukázanie tohto nepredložil ani jeden objektívny dôkaz. Medzi účastníkmi do 5.1.1993 nebola uzavretá žiadna zmluva, t.j. zmluva o konzorciu podľa Obchodného zákonníka a neskôr ani zmluva o združení podľa Občianskeho zákonníka. Zmluva bola uzavretá až 5.1.1993, a nie je v nej odkaz na predchádzajúce spoločné podnikanie. Pokiaľ vykonávali účastníci niektoré obchody spolu v predchádzajúcom období, išlo o obchody ad hoc, teda z prípadu na prípad na základe predchádzajúcej dohody, ktoré vyžadovali vzájomné odsúhlasenie. Ani v znaleckom posudku sa nenachádza doklad, ktorý by preukázal záväzok zo spoločnej činnosti. Ani v knihe došlých faktúr za roky 1992 až 1994 v zápisoch do mesiaca apríl 1992 sa nenachádza faktúra obuvi Zlín, znejúca na uplatnenú sumu, ktorá by mala byť splatnou 2.4.1992, pričom faktúry od tohto dodávateľa sú v knihe faktúr uvedené. Žalobca sa o tejto faktúre zmienil až v roku 2008, kedy rozšíril žalobu. Ani v konaní pred Krajským súdom v Košiciach ho neoznačil za účastníka ako spoluzodpovedného a sám uznal nárok na úhradu sumy dodávateľovi obuvi. Tento obchodný prípad bol individuálnou akciou žalobcu, a preto vo vzťahu k žalovanému mu nárok na úhradu časti plnenia nevznikol. Na veci nemení nič ani skutočnosť, že mali v spoločnom prenájme nebytové priestory, veď ako vyplýva z knihy došlých faktúr, niektoré faktúry aj dodávky obuvi hradili spoločne, tie, o ktorých sa dohodli a neboli sporné, že sú spoločné. Spoločné účtovníctvo po vzniku združenia viedol žalobca, ktorý vykazoval neustále stratu zo spoločného podnikania a sám sa postaral o to, že účtovníctvo je neúplné a tým znemožnil vykonať komplexné vzájomné vysporiadanie. Žalobca ho ani raz písomne nevyzval na odsúhlasenie spoločného podnikania a zrejme práve tým vytvoril stav dôkaznej núdze o preukázaní spoločného podnikania.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18. 9.2012 o 9.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10. septembra 2012 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p..

Žalobca namietal dovolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/,c/,d/,e/,f/ v spojení s ust. § 205a ods. 1 písm. b/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak za :

a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, alebo obsadenia súdu,

b/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Zároveň nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p., pretože nebolo preukázané splnenie podmienok v zmysle ust. § 205a ods. 1 O.s.p., t.j., žeby dôkazy predložené žalobcom v odvolacom konaní nemohol svojej viny označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa alebo žeby nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a zároveň nešlo o žiaden z prípadov podľa § 205a ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p., ako je vyššie uvedené.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa riadil právnym názorom, vysloveným Krajským súdom v Košiciach v uznesení č.k. 6Co/211/2010-499 zo dňa 21. februára 2011 a zároveň nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej, a preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je jeho odvolanie nedôvodné.

Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že vklad žalobcu vo výške 74.000,- Sk bol spotrebovaný v dôsledku činnosti združenia, fakticky ani právne teda neexistoval ku dňu zániku združenia, preto žalobca nemá právo na jeho vrátenie v zmysle ust. § 841 Obč. zák., z ktorého dôvodu žalobu v tejto časti zamietol.

Tak, ako už uviedol odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 6Co/211/2010-499, v prípade, že vklad účastníkov združenia je spotrebovaný, je možné vyporiadať iba majetok získaný výkonom spoločnej činnosti a prípadný zisk, ak bol ku dňu zániku združenia vykázaný. Hodnota činnosťou združenia spotrebovaných vnesených peňazí a majetkových hodnôt určených podľa druhu, je vyjadrená v podieli na majetku získanom spoločnou činnosťou združenia. Neprichádza do úvahy ich vrátenie a dotknutý účastník nemá nárok ani na peňažnú náhradu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo/968/2005) .

V konaní medzi účastníkmi nebolo sporné, že tento vklad ku dňu zániku združenie už neexistoval a tento záver vyplynul aj zo znaleckého posudku Q.. S. č. 1/2005, v ktorom znalec konštatoval vykazovanie straty počas celej činnosti združenia, t.j. vo všetkých rokoch obdobia 1991 až 1994 (č.l. 107 spisu) .

Pokiaľ sa žalobca bránil tým, že tento vklad existuje, lebo je v hodnote majetku, odvolací súd poukazuje na vyššie vyslovený záver, že ide o prípad, keď vklad bol spotrebovaný činnosťou združenia a majetok takto získaný, teda aj za finančné prostriedky predstavujúce vklad, je predmetom vyporiadania.

Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok nad sumu 74.000,- Sk do sumy 632.926,- Sk, t.j. 558.926,- Sk (18.552,94 €) , tento správne súd prvého stupňa posudzoval ako nárok na vyporiadanie spoločných záväzkov v zmysle ust. § 840 Obč. zák. v spojení s ust. § 835 ods. 2 a § 511 Obč. zák., pretože ide o finančné prostriedky z účtu žalobcu použité na úhradu faktúr žalovaného (faktúry podľa tabuľky č. 2 a 3 znaleckého posudku 1/2005-č.l. 109) .

Všetky faktúry uvedené v tabuľke č. 2 a 3 vyššie uvedeného znaleckého posudku (č.l. 109 spisu) , boli vystavené na meno žalovaného a žalobcom boli uhradené z jeho účtu, teda nie zo spoločného účtu združenia, v období od 24.6.1991 do 15.1.1992 v celkovej sume 1.165.782,80 Sk, t.j. 38.699,90 € (z čoho 1/2 predstavuje 19.348,45 €) .

Napriek tomu, že tieto faktúry boli vystavené na meno žalovaného, uhradil ich žalobca zo svojho účtu, a teda je možné uzavrieť, že ohľadne týchto faktúr došlo k odsúhlaseniu účastníkmi konania v tom zmysle, že išlo o ich spoločné záväzky. V tomto smere preto aj znalec nepožadoval osobitné odsúhlasenie týchto faktúr účastníkmi konania.

Z vyššie uvedeného je preto možné uzavrieť, že záväzky z vyššie uvedených faktúr boli záväzkami zo spoločnej činnosti, a preto žalobca, ktorý uhradil solidárny dlh sám zo svojho majetku, má právo na vyporiadanie so žalovaným ako solidárnym dlžníkom v zmysle ust. § 511 Obč. zák..

Tak, ako už uviedol odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení č.k. 6Co/211/2010-499, právo žalobcu na náhradu od žalovaného v zmysle ust. § 511 ods. 3 Obč. zák. vzniklo vtedy, keď už sám dlh splnil a od tohto okamihu je potrebné počítať aj začiatok plynutia 4-ročnej premlčacej lehoty v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka (§ 391 ods. 1 Obch. zák. v spojení s ust. § 397 Obch. zák.) .

Keďže žalobca uhradil záväzky z faktúr uvedených v tabuľke č. 2 a 3 znaleckého posudku v období od 24.6.1991 do 15.1.1992, uplynula 4-ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu voči žalovanému v období od 26.6.1995 do 17.1.1996 (posledná z faktúr) , a keďže žaloba bola podaná na súd až 4.6.1998 a žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, rozhodol súd prvého stupňa vecne správne, ak žalobu v tejto časti, t.j. o zaplatenie 18.552,94 € z titulu premlčania nároku zamietol.

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa ohľadne druhého z uplatnených nárokov, t.j. na zaplatenie 12.334,08 € v tom, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že ide o záväzok zo spoločnej činnosti združenia, teda o spoločný dlh účastníkov, existujúci ku dňu zániku združenia, z ktorého dôvodu nie je možné vykonať jeho vyporiadanie v zmysle ust. § 840 Obč. zák. v spojení s ust. § 835 ods. 2 a § 511 Obč. zák..

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že účastníci konania spoločne podnikali už od februára - marca 1991, čo nakoniec výslovne potvrdil aj žalovaný (č.l. 222 spisu) , hoci písomnú zmluvu o združení uzavreli až 5.1.1993. V zmysle úpravy účinnej od 1.1.1992 sa ani písomná forma zmluvy o združení v zmysle Občianskeho zákonníka nevyžadovala. Dôkazom o začatí spoločného podnikania v uvedenom období je aj založenie spoločného účtu 12.3.1991 a vklady oboch účastníkov na tento spoločný účet za účelom spoločného podnikania (žalobca vložil na tento účet dňa 12.3.1991 10.000,- Sk a 3.6.1991 64.000,- Sk, spolu 74.000,- Sk a žalovaný vložil na tento účet 90.000,- Sk z úveru a ďalších 20.800,- Sk, spolu 110.800,- Sk) .

Vzhľadom na skutočnosť, že nebolo vedené účtovníctvo združenia v zákonom predpísanej forme a nie sú k dispozícii účtovné doklady o príjmoch a výdavkoch spoločného podnikania, nebolo možné ani znaleckým dokazovaním jednoznačne určiť, či jednotlivé faktúry uhrádzané z účtu žalobcu, a teda nie zo spoločného účtu združenia RENOVA - SHOP, sa (ne) týkali spoločného podnikania.

Rovnako je to aj v prípade faktúr č. 109130 zo dňa 17.3.1992 na sumu 317.126,- Sk a č. 109372 z 18.3.1992 na sumu 199.549,- Sk, ktoré boli vystavené Veľkoobchodom obuvi a.s. Zlín na odberateľa RENOVA - SHOP Nehaj - PI, Trebišov. Na úhradu súm z týchto faktúr spolu s príslušenstvom bol zaviazaný rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.11.1997 č.k. 4Cb 12458/94-34, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.1998, výlučne žalobca, ktorý počas súdneho konania nárok uplatnený žalobou uznal.

Tieto faktúry neboli odsúhlasené účastníkmi konania, nie sú zahrnuté ani v znaleckom posudku a žalovaný v súdnom konaní výslovne popieral, že sa týkali spoločnej činnosti účastníkov (č.l. 367 spisu) .

Faktúra od toho istého dodávateľa (Veľkoobchod obuvi, a.s. Zlín) vystavená na rovnakého odberateľa (RENOVA - SHOP, Nehaj - PI, Trebišov) z 18.11.1991 č. 117329 je prílohou znaleckého posudku na č.l. 181 spisu ako jedna z faktúr, u ktorej nie je zrejmé, či sa týkala spoločného podnikania a tiež nebola účastníkmi konania odsúhlasená v tom zmysle, že ide o záväzok zo spoločnej činnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedených okolností aj s prihliadnutím na postoj žalobcu v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4Cb 12458/94, kedy sa nebránil, že ide o spoločný záväzok so žalovaným, ako aj vzhľadom na jeho postoj v tomto súdnom konaní, ktoré je vedené od roku 1998, pričom uvedený nárok si uplatnil až rozšírením žaloby v roku 2008 a ani na účely znaleckého dokazovania uvedené faktúry znalcovi nepredložil ako týkajúce sa činnosti združenia, súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že ide o záväzok zo spoločnej činnosti združenia. Ani doplneným dokazovaním po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nebolo bezpochyby preukázané, že ide o spoločný dlh účastníkov konania.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby na zaplatenie 21.009,29 € s príslušenstvom a 12.334,03 € s príslušenstvom vecne správne, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.