KSKE 6 Co 96/2011 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/96/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899357 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899357.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov Mgr. Dany Ferkovej a JUDr. Alexandra Husivargu v právnej veci žalobcov: 1. T. H., nar. XX.X.XXXX, bytom v X. - U. Č.. XXX, zast. JUDr. Veronikou Kittovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, 2. T. H., bytom v Č., K. Č.. XXX, 3. P. I., bytom T. X. - U. Č.. XX, 4. N. R., bytom T. X. - U. Č.. XXX, 5. M. Ž., bytom T. E. Č.. XXX, proti žalovaným : 1. H. T., bytom T. Č., Y. Č.. XX, 2. J. U., bytom v Č., H. XX, 3. H. J., bytom T. Č., T. X, zast. JUDr., Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, 4. F. A., bytom v Č., W. Č.. XX/XX, zast. JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom T. X., Š. Č.. XX, 5. J. T., U. T. Č., Y. Č.. X, 6. J. P., bytom v Č., Y. Č.. X, 7. F. T., bytom v Č., Y. Č.. X, 8. J. H., naposledy bytom v Y. F. XXX, t.č. na neznámom mieste zastúpená opatrovníkom J.. Š. H., zamestnancom Okresného súdu Košice I. 9. A. H., bytom T. X. - U. Č.. XX, 10. R. H., bytom T. X. - U.Z. Č.. XXX, 11. Z. H., bytom v X. -U. Č.. XX, 12. Pavol Jesenský, bytom T. X. - U. Č.. XXX, 13. H. H., bytom T. Z., X.. Q. XX, 14. F. R., bytom T. X., X. Č.. X, 15. H. R., bytom T. X., R. XX, 16. H. Š., bytom T. X., X. Č.. XX, 17/ H. R., bytom v X., X.F. Č.. XX, 18. Q. W., bytom T. X., E. X, 19. X. U., bytom T. X., Q. W. Č.. XX, 20. J. H., bytom T. X., I. Č.. XX, 21. G. U., bytom T. E. Č.. XXX, 22. G. R., bytom T. X., Č. X, 23. J. Y., bytom T. X., X. XX, 24. F. P., bytom T. Z., 25. F. S., bytom U. X/XXX, 26. G. N., bytom T. X., F. XX, 27. N. M., Q..XX.X.XXXX, bytom T. J. Q. T., Q. N. Č.. XXX, 28. K. M., nar.X.X.XXXX, bytom T. J. Q. T., Q. J. XXX, 29. J. H., nar. XX.X.XXXX, bytom T. U., R., R.Ř. Z. XXX/XX, žalovaní v 27., 28. a 29. rade zast. žalovanou v 26. rade G. N., v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č.k. 8C/994/1989-647 zo dňa 10.1.2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že parcela KN-C p.č. 377/2 o výmere 443 m2, ktorá je totožná s časťou parcely KN-E č. XXX, zapísanej vo vložke 328 kat. úz. Kokšov Bakša, patrí v 1/2 k celku do vlastníctva žalobcu v 1. rade a v 1/2 k celku do dedičstva po nebohej N. H., rodenej G., zomrelej XX.X.XXXX. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak o nároku žalobcu v 1. rade, ktorý so svojou manželkou N. H., nar. X.X.XXXX, ktorá počas konania zomrela, žiadali, aby súd určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parciel č. 376 - dom, dvor o výmere 373 m2 a parcely č. 377 - roľa o výmere 3225 m2, ktoré sú totožné s časťou pozemnoknižnej parcely č. 468, zapísanej vo vložke 36 a parcely č. 467 zapísanej vo vložke č. 328 kat. územia X. - U.

na tom skutkovom základe, že tieto parcely nadobudli v roku 1953, v časti ako dar od rodičov žalobcu v 1. rade a v časti kúpou od H. T..

Po smrti žalobkyne v 2. rade N. H., rod. G. dňa XX.X.XXXX do konania vstúpili jej právni nástupcovia manžel - T. H. (žalobca v 1. rade) a žalobcovia v 2. až 5. rade. Na návrh žalobcov v súvislosti s úmrtím žalobkyne v 2. rade súd pripustili zmenu žalobného návrhu uznesením zo dňa 11.12.2001 tak, že predmetné nehnuteľnosti partia v 1/2 k celku do dedičstva po neb. N. H., rod. G., zomrelej XX.X.XXXX a v 1/2 k celku do vlastníctva žalobcu v 1. rade.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 8C/994/89-240 zo dňa 14.12.2001 v spojení s opravným uznesením č.k. 8C/994/89-240 zo dňa 7.3.2002 a opravným uznesením č.k. 8C/994/1989-659 zo dňa 14.2.2011 určil, že parcela č. 376-dom, dvor o výmere 373 m2, ktorá je totožná s časťou parcely č. 468, vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 36 a parcelou č. 467, zapísanou vo vložke č. 328 tak, ako sú zakreslené na geometrickom pláne Geodézie š.p., Prešov č. 244-322-609/89 zo dňa 23.6.1989, ktorý sa stal súčasťou rozsudku, patrí v 1/2 do vlastníctva žalobcu a v 1/2 do dedičstva po nebohej N. H., rod. G., zomrelej dňa XX.X.XXXX. Rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť dňa 5.3.2002.

Výrok rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 12Co/268/02-267 zo dňa 17.12.2002. Išlo o tú časť rozsudku, ktorou bola zamietnutá žaloba o určenie vlastníckeho práva k parcele č. 377 roľa o výmere 3225 m2, ktorá je totožná s časťou parcely č. 467, zapísanou vo vložke č. 328 a časťou parcely č. 468 zapísanou vo vložke 36 katastrálneho územia X. - U.. Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 8C/994/89-367 zo dňa 13.1.2006 žalobu o určenie vlastníckeho práva k parcele č. 377 o výmere 3050 m2, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 467 zapísanou v pozemnoknižnej vložke č. 328 a časťou pozemnoknižnej parcely č. 468 zapísanou v pozemnoknižnej vložke č. 36 kat. územia X. - U. zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd uznesením č.k. 2Co 174/2006-382 zo dňa 19.6.2007 zrušil rozsudok a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že nesporne bolo preukázané a žalovaní, ktorých sa vec týka, uznali, že ich právny predchodca predal žalobcovi 600 m2 z parcely patriacej predchodcom T., teda predal 600 m2 z parcely 467 pôvodne vo výmere 2600 m2. Za tvrdenia, že žalobca kúpil 600 m2 a v parcele 376 je z tejto výmery obsiahnutých 175 m2, neprichádza do úvahy zamietnuť žalobu o určenie vlastníckeho práva ku zvyšným 425 m2. Uložil povinnosť súdu prvého stupňa nariadením znaleckého dokazovania zistiť plochu zodpovedajúcu 425 m2 z parcely 467 a v zmysle návrhov účastníkov na dokazovanie doplniť dokazovanie podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. aj novými návrhmi na preukázanie užívania pozemku - parcely č. 468, z ktorej výmery 1190 m2 je v parcele č. 376 obsiahnutých 198 m2 a stanoviť hranice zvyšnej časti pozemku v rozsahu 992 m2 so zakreslením týchto plôch do znaleckého posudku a následne v zmysle vykonaných dôkazov rozhodnúť aj o žalobe na určenie vlastníckeho práva ku parcele č. 468, z ktorej je podľa geometrického plánu v parcele č. 377 obsiahnutých 955 m2. Až po takto doplnenom dokazovaní bude možné vo veci rozhodnúť. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu ďalej vyplynulo, že pokiaľ v priebehu konania došlo k zmene výpovedí účastníkov týkajúcich sa užívania parcely č. 468 žalobcami, bude povinnosťou súdu prvého stupňa zistiť vzhľadom na prednes žalobcov, či za obdobie od výstavby rodinného domu zo strany žalovaných H. rušení neboli a akým spôsobom žalovaní rušili dobromyseľnú držbu predmetných nehnuteľností žalobcami. Uviedol, že na preukázanie týchto skutočností bude potrebné navrhnúť dôkazy zo strany žalovaných. Pokiaľ ide o výmeru tvrdenú žalovanými T., prípadne aj obhliadkou na mieste samom zistiť existenciu cesty, hoci aj za účasti znalca, kde mala siahať hranica pozemku užívaná žalobcami. Iba po takto doplnenom dokazovaní bude možné vo veci rozhodnúť.

Predmetom konania pred súdom prvého stupňa sa teda stalo určenie vlastníckeho práva žalobcov k parcele č. 377 o výmere 3050 m2, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 467, zapísanou v pozemnoknižnej vložke č. 328 a časťou pozemnoknižnej parcely č. 468, zapísanou v pozemnoknižnej vložke č. 36, katastrálneho územia X.K.-U., pretože v zostávajúcej časti o nároku žalobcov už bolo právoplatne rozhodnuté.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 870m Obč. zák., obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950, ust. § 115 a 116 ods. 1 a ust. §

145 Obč. zák. č. 141/1950 Zb. ohľadne časti parcely č. 377, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 468 zapísanou vo vložke č. 36, uzavrel, že žalovaní sa stali vlastníkmi tejto parcely na základe skutočnej držby, keďže podľa obyčajového práva, ale aj podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950 sa predpokladalo, že je po práve, pokiaľ sa nepreukázal opak. Naopak držba žalobcov u tejto časti parcely, ktorá je predmetom konania, nebola po práve a žalobca v 1. rade a jeho nebohá manželka nemohli k nej nadobudnúť vlastníctvo.

U parcely č.377, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 467, zapísanou vo vložke č. 328 kat. územia X.-U., žalobcovia nepreukázali, žeby od H. T., právneho predchodcu žalovaných v 1. až 6. rade odkúpili z tejto parcely viac ako 6 árov, v ktorom rozsahu si aj parcelu oplotili tak, ako bolo zistené obhliadkou na mieste samom. Pokiaľ žalobcovia užívali z tejto parcely viac, ako odkúpili od H. T., nejde o skutočnosť, ktorá by zakladala ich vlastnícke právo k tejto časti parcely. Žalobca v 1. rade začal užívať predmetnú nehnuteľnosť pôvodne bez súhlasu jej vlastníkov, a až následne sa dohodol o odkúpení pozemku za účelom výstavby rodinného domu, pričom doposiaľ nezaplatil ani celú kúpnu cenu. Aj z úradného záznamu zo dňa 11.2.1955 vyplýva, že žalobca odkúpil od H. T. len časť pozemku za účelom výstavby rodinného domu. Skutočnosť, že žalobca zaplatil len časť kúpnej ceny H. T. za stavebný pozemok, vyplýva aj z potvrdenia bývalého MNV v Čani zo dňa 24.12.1956. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa teda uzavrel, že žalobca spolu so svojou manželkou odkúpili len časť pozemnoknižnej parcely č. 467, zapísanej vo vložke 328, katastrálneho územia X.-U., a to o výmere 6 árov, o ktorej časti už bolo právoplatne rozhodnuté. Po nariadení znaleckého dokazovania za účelom zakreslenia parcely, ktorá je totožná s časťou parcely č. 467 o výmere 600 m2 s tým, že bola braná do úvahy aj skutočnosť, že časť tejto výmery je súčasťou parcely č. 377, znalec Z.. S. W. v znaleckom posudku č. 2/2010 zo dňa 25.2.2010 vypracoval geometrický plán, v ktorom vyznačil a identifikoval parcelu KN-C č. 376-dom, dvor o výmere 373 m2 s pozemnoknižnou - teraz s parcelou v registri KN-E č. 468, zapísanou na LV č. XXX. Zároveň zakreslil parcelu registra KN-C č. 377, ktorá je totožná s časťou parcely registra KN-E č. 467 a tiež vrátane časti parciel KN-C č. 376, ktorá je taktiež totožná s časťou parcely registra KN-E č. 467, spolu časti KN-C parcely o výmere 594 m2 (parcela č. 376/2 o výmere 151 m2 ako zbytok parcely č. 376 a KN-C p.č. 372/2 o výmere 443 m2) . Rozdiel 6 m2 vznikol pri konečnom spracovaní geometrického plánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená len v časti, a preto určil, že parcela KN-C č. 377/2 o výmere 443 m2 patrí v 1/2 k celku do vlastníctva žalobcu v 1. rade a v 1/2 k celku do dedičstva po nebohej N. H., rod. G., zomrelej dňa XX.X.XXXX. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, pretože žalobcovia v konaní nepreukázali, že od právnych predchodcov žalovaných nadobudli zostávajúcu časť predmetnej parcely nad 600 m2 v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Žalobca v 1. rade preto spolu so svojou nebohou manželkou nadobudol parcelu č. 376-dom, dvor o výmere 373 m2, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 468, zapísanou vo vložke 36 a časťou parcely 467, zapísanou vo vložke 328, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté a tiež parcelu 377/2 o výmere 443 m2, ktorá je totožná s časťou parcely č. 467 pôvodne zapísanou v pozemnoknižnej vložke č. 328 katastrálneho územia X.-U..

O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že náhradu trov konania im nepriznal, pretože účastníci si náhradu trov konania neuplatnili.

O trovách štátu si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho výroku, ktorým žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v 1. rade, podľa jeho obsahu z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy výsledky dokazovania uskutočnené ešte v roku 1989 a 1990. Svedkovia vtedy potvrdili dobromyseľnosť a dlhodobé nerušené užívanie nehnuteľností žalobcami. Súd zobral do úvahy vynovené prednesy žalovaných, ktorí nemôžu byť vierohodnými svedkami, pretože sú účastníkmi konania a tiež preto, že väčšina z nich v čase predmetnom pre posúdenie žaloby ešte nežila, alebo boli v nízkom veku. Žalovaní len reprodukujú to, čo im povedali už nežijúci rodičia, preto tieto tvrdenia nemôžu byť považované za dôkaz, pokiaľ nebudú potvrdené aj inými dôkaznými prostriedkami. Aj napriek tomu, že súd vyzval žalovaných, aby preukázali dôkazmi tvrdenia o tom, že žalobcov rušili v užívaní

predmetných nehnuteľností, žalovaní tak neurobili. Po prvom zrušení rozsudku prvostupňového súdu väčšina žalovaných zmenila výpovede. Ani jeden zo žalovaných však neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil také tvrdenia, ktoré by preukazovali, že žalobca v 1. rade nebol dobromyseľný vo svojom vedomí, že je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Žalovaný v 11. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa. Skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní považuje za účelové a zavádzajúce. Celý spor od roku 1989 považuje za nezákonný, ktorým sa žalobcovia snažia ukrátiť žalovaných ako vlastníkov predmetných nehnuteľností. Žalobca v 1. rade od roku 1989 doposiaľ nepreukázal, že je oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností. Bol si vedomý, že uskutočnil stavbu rodinného domu na pozemku, ku ktorému nemá vlastnícke právo, čo vylučuje jeho dobromyseľnosť. Svedkovia vypočutí v rokoch 1989 a 1990 boli dobre znalí vlastníckych pomerov a potvrdili, že žalobcovi v 1. rade a jeho manželke nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, nikdy nemohli patriť, pretože otec žalobcu v 1. rade predmetný pozemok predal, o čom existujú aj právne záznamy. Preto užívanie predmetných nehnuteľností zo strany žalobcov nemohlo byť dobromyseľné, dlhodobo nerušené. Svedkovia, ktorí boli vypočutí v rokoch 1989 a 1990, vzhľadom na ich pokročilý vek a vzhľadom na strach zo súdu, odrecitovali len na, čo boli otázkami zo strany súdu zrejme účelovo navedení. Je zarážajúce, že v tom čase nikto nepoložil svedkom otázku o vlastníckych právach k pozemku, pretože v tomto prípade by bolo celé dokazovanie dobromyseľnosti nezákonnosťou. Ďalšie dokazovanie je právne bezpredmetné a pokusy žalobcu preniesť bremeno dôkazu na vlastníkov pozemku, ktorí by mali dokazovať, že niekto užíva ich majetok dobromyseľne, je nezmyslom. Ďalšie vypočúvanie svedkov, ktorí sú dedičmi nehnuteľností, by len predĺžilo nezákonné užívanie nehnuteľností žalobcami. Je zrejmé, že žalobcovia postavili rodinný dom na pozemku žalovaných, ktorý im nepatril, bez rozhodnutia o povolení stavby, ako aj kolaudačného rozhodnutia, ktoré nie je do dnešného dňa vydané, a týmto hrubo nezákonným spôsobom sa pokúšajú aj naďalej nadobudnúť majetok, ktorý im nepatrí.

Ostatní účastníci konania ostali v odvolacom konaní nečinní.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v 1. rade bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p.) , a v rozsahu danom ust. § 212 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda preskúmal rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu ku všetkým žalobcom, keďže na strane žalobcov vystupujú dedičia, ktorí vstúpili do konania po zomretom poručiteľovi (žalobkyni v 2. rade) ako univerzálni sukcesori, a preto tvoria nerozlučné spoločenstvo, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania, preskúmal konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu v 1. rade nie je možné vyhovieť.

Žalobca v 1. rade napadol odvolaním rozsudok v jeho zamietajúcej časti, preto rozsudok vo vyhovujúcom výroku nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.

Rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.3.2012 o 8.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 9.3.2012 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p..

Podľa obsahu odvolania aj bez výslovného odkazu na zákonné ustanovenie O.s.p., žalobca v 1. rade namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkovi nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti) , zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani žeby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné a náležité zistenie skutkového stavu, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) .

Žalobca v 1. rade v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkam žalobcu v 1. rade odvolací súd uvádza :

Žalobcovia svoj žalobný nárok na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam opierajú o tú skutočnosť, že vlastníctvo k nim nadobudli na základe vydržania potom, ako začiatkom 50-tych rokov predmetné nehnuteľnosti začali užívať, časť na základe kúpy od H. T. ( parcela č. 467, zapísaná vo vložke č. 328, katastrálneho územia X.-U.) a časť nadobudli darom od otca žalobcu v 1. rade (parcela č. 468, zapísaná vo vložke č. 36, katastrálneho územia X.-U.) .

Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie č.k. 8C/994/89-240 zo dňa 14.12.2001 v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 7.3.2002 a zo dňa 14.2.2011 súd prvého stupňa právoplatne určil, že parcela 376-dom, dvor o výmere 373 m2, ktorá je totožná s časťou parcely č. 468, vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 36 a parcelou č. 467 zapísanou vo vložke 328 tak, ako sú zakreslené na geometrickom pláne Geodézie, š.p. Prešov č. 244-322-609/89 zo dňa 23.6.1989, ktorý sa stal súčasťou rozsudku, patrí v 1/2 do vlastníctva žalobcu a v 1/2 do dedičstva po nebohej N. H., rod. G., zomrelej dňa XX.X.XXXX. Podľa odôvodnenia rozsudku súd v časti, v ktorej žaloba bola opodstatnená, po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci na základe vydržania v zmysle ust. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. mal za preukázané, že žalobca so svojou nebohou manželkou odkúpili časť pozemnoknižnej parcely č. 467, zapísanej vo vložke 328 v roku 1953 od H. T. s vedomím, že odkupujú od všetkých pozemnižných vlastníkov, pretože títo boli mladší a maloletí, pričom odkúpili len časť pozemku, a to za účelom výstavby rodinného domu. Od tejto doby žalobcovia užívali túto časť pozemnoknižnej parcely dobromyseľne a nikým nerušení. Čo sa týka pozemnoknižnej parcely č. 468, zapísanej vo vložke č. 36, na ktorej je postavený rodinný dom a hospodárske budovy žalobcov, súd zistil, že táto parcela bola v podielovom spoluvlastníctve G. H., H. H., mal. P. H., mal. G. H. a mal. J. H.. V konaní však pokračoval s právnymi nástupcami týchto pôvodných pozemnoknižných vlastníkov, označenými žalovanými. Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že žalobca v 1. rade spolu so svojou manželkou v domnení, že stavajú dom na vlastnom pozemku (parc. č. 468) , ktorú mali nadobudnúť darom od otca žalobcu v 1. rade, na uvedenej parcele postavili rodinný dom. Skutoční pozemnoknižní vlastníci proti skutočnosti, že žalobcovia postavili na ich pozemku rodinný dom na parcele č. 468 nič nenamietali, nesúhlasili len s určením vlastníckeho práva k zvyšnej časti, a to k parcele č.377, vedenej ako roľa. Na základe týchto okolností súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca v 1. rade a jeho nebohá manželka nadobudli na základe daru tú časť parcely, na ktorej stál rodinný dom s hospodárskymi budovami. Prejav žalovaných z roku 1953, keď zistili, že žalobca s manželkou si postavili rodinný dom na ich parcele, súd bral ako úmysel darovať túto časť nehnuteľnosti žalobcovi a jeho manželke a ako súhlas a uznanie vlastníckeho práva žalobcu a jeho nebohej manželky zo strany právnych predchodcov žalovaných, pozemnoknižných vlastníkov predmetnej parcely. Súd preto uzavrel, že žalobca so svojou manželkou nadobudol vlastnícke právo k parcele č. 376 o výmere 373 m2, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 467 zapísanou vo vložke 328 a parcelou č. 468 zapísanou vo vložke 36 na základe vydržania, a to najneskoršie do 31.3.1964.

Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. s účinnosťou od 1.1.1951 do 31.3.1964 v ustanoveniach § 115 až 118 definoval pojem vydržania, pričom v ust. § 143 bola definovaná držba.

Podľa ust. § 115 Obč. zák. č. 141/1950 Zb. vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.

Podľa ust. § 116 ods. 1 vyššie citovaného Občianskeho zákonníka vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite 3 roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba 10 ročná.

Podľa ust. § 145 ods. 1,2 vyššie citovaného Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Zásada uvedená v ust. § 879 Obč. zák., podľa ktorej ustanoveniami tohto zákona sa spravujú vzťahy vzniknuté pred 1.1.2010, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. mája 2010, ak nie je ustanovené inak, sa vzťahovala aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992, tak ako je upravené v ust. § 868 Obč. zák., preto existujúce právne vzťahy sa do 1.1.1992 posudzovali podľa doterajších predpisov, najmä ich vznik a nároky z nich vyplývajúce.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho

orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady :

a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,

c/ spôsobilý predmet vydržania.

Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus) , teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí.

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľnosti, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho) , ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že podľa ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní toho, či je držiteľ veci (nehnuteľnosti) v zmysle § 130 OZ dobromyseľný je podstatné aj to, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozhodne požadovať, mal, resp. mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ otázku vydržania vlastníckeho práva u žalobcov posudzoval podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorý bol účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964. Ak vydržacia doba začala plynúť až po účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950, t.j. až po 1.1.1951, mohla mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním iba vtedy, keď uplynula najneskoršie do 31.3.1964, pretože Občiansky zákonník (zák. č. 40/1964 Zb.) platný od 1.4.1964 nepripúšťal pokračovanie vydržania započatého pred jeho účinnosťou. Podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950 preto mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci len vtedy, keď držiteľ vstúpil do oprávnenej držby najneskôr dňa 31.3.1954 a vydržacia doba v takom prípade uplynula najneskôr do 31.3.1964.

Dôkazné bremeno v zmysle ust. §120 O.s.p. v prejednávanej veci zaťažovalo žalobcov, aby preukázali, že splnili všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k tým častiam nehnuteľností, o ktorých doposiaľ právoplatne nebolo rozhodnuté. Žalobcovia preto mali v konaní preukázať, že držba predmetných nehnuteľností bola počas doby potrebnej pre vydržanie dobromyseľná.

Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že sa dobromyseľnými držiteľmi nehnuteľnosti, konkrétne parcely č. 468 stali na základe darovania tejto nehnuteľnosti, žalobcovia v priebehu konania nepredložili žiaden taký písomný alebo iný relevantný dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že žalobca v 1. rade a jeho manželka v dobrej viere nadobudli predmetnú nehnuteľnosť od otca žalobcu v 1. rade a stali sa tak oprávnenými držiteľmi, a to na základe darovacej zmluvy, ktorá by zakladala ich oprávnené presvedčenie o tom, že im predmetná nehnuteľnosť patrí, pretože len takáto zmluva by mohla byť základom oprávneného presvedčenia nadobúdateľov (žalobcu v 1. rade a jeho manželky) o jej platnosti, a teda i základom dobromyseľnosti nadobúdateľov o nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Darovanie pritom podľa vtedy platného Občianskeho zákonníka bolo možné urobiť len písomnou zmluvou a pri zmluvách o prevode nehnuteľností sa okrem toho od 10.8.1951 do 30.6.1957 vyžadovalo aj udelenie privolenia ONV podľa zák. č. 65/1951 Zb.. Žalobcovia síce v žalobe a v priebehu konania tvrdili, že predmetnú nehnuteľnosť užívali v dobrej viere na základe darovania parcely č. 468 od otca žalobcu v 1. rade, v konaní však dôkaznými prostriedkami nepreukázali splnenie zákonných podmienok pre vydržanie predmetnej nehnuteľnosti, konkrétne oprávnenosť držby po celú vydržaciu dobu.

Parcela č. 468, pôvodne zapísaná vo vložke č. 36, bola podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke v podielovom spoluvlastníctve H. H. a manželky F. R. a G. H., rodenej W., ktorí nadobudli podiel J. H. a manželky X., rodenej F. podľa zápisu spísaného dňa 15.10.1948 na základe skutočnej držby a v podielovom spoluvlastníctve H. H., maloletej X. H., maloletej G. H. a maloletej J. H., ktorí túto nehnuteľnosť nadobudli od K. H. ako vyplýva zo zápisu zo dňa 8.2.1951 na základe skutočnej držby titulom daru a dedenia. Ide o zápis v pozemnoknižnej vložke č. 36 zo dňa 17.3.1951 pod č.d. 903. O pravosti tohto zápisu svedčí aj obecné svedectvo Miestneho národného výboru obce Kokšov-Bakša z roku 1949, týkajúce sa aj predmetnej vložky č. 36. Z tohto zápisu okrem iného plynie, že obdarovaní kupiteľka a dedičia od rokov 1937, 1941, 1945 nadobudnuté nehnuteľnosti pokojne a nerušene užívajú ako vlastníctvo odo dňa ich nadobudnutia. Súčasne je tam uvedené, že tieto nehnuteľnosti nepodliehajú výkupu podľa zák. č. 48/1948 Zb., pretože tieto pozemky sa obrábajú a dom sa obýva.

Skutočnosť, že otec žalobcu v 1. rade J. H. previedol kúpnou zmluvou parcelu č. 468 právnym predchodcom žalovaných, nebola v konaní sporná, pretože sami žalobcovia túto skutočnosť nepopierali. Žalobca v 1. rade však v konaní tvrdil, že o predaji predmetnej parcely nemal vedomosť a na predmetnej parcele postavil dom v domnení, že je jej vlastníkom na základe darovania.

Blízka rodinná väzba žalobcu v 1. rade a jeho otca, ktorý mu mal predmetnú nehnuteľnosť darovať napriek tomu, že predtým túto nehnuteľnosť previedol na právnych predchodcov žalovaných, nesvedčí o dobromyseľnosti žalobcu v 1. rade, že mu predmetná parcela patrila. Aj G. H. vo svojej výpovedi pred súdom dňa 27.10.2003 potvrdila, že predmetnú parcelu jej manžel spolu so svojim bratom H. odkúpil od otca žalobcu, ktorý mal dlhy, preto túto nehnuteľnosť predal. Bolo to tesne pred odchodom jej manžela na vojnu. Spomenula si, že osobne ešte platila daň za prevod vlastníckeho práva (87 pengeou) . Ona ostala so štyrmi maloletými deťmi, preto sa nestarala o predmetnú nehnuteľnosť, aj napriek tomu vedela, že táto nehnuteľnosť vlastnícky patrí jej manželovi a bratovi H.. Mala vedomosť o tom, že žalobca v 1. rade so svojim otcom túto nehnuteľnosť užívajú, pretože si tam postavili rodinný dom, ale vedela, že nie sú vlastníkmi tejto nehnuteľnosti.

Správne uzavrel súd prvého stupňa, že žalobcovia v konaní nepreukázali základné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním k parcele č. 468 v časti, v ktorej presahuje táto parcela výmeru domu a dvora (časť parcely č. 377, ktorá je totožná s časťou pozemnoknižnej parcely č. 468, zapísanou vo vložke č. 36) .

Žalovaní, právni nástupcovia po pôvodných pozemnoknižných vlastníkoch parcely č. 468 zapísanej vo vložke č. 36, uznali nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcov titulom vydržania na základe darovania, resp. súhlasu pôvodných spoluvlastníkov s užívaním tej časti parcely, na ktorej stál dom a dvor, v ktorej časti už bolo právoplatne rozhodnuté. Žalobcovia však nepreukázali, žeby žalovaní súhlasili aj s užívaním časti parcely presahujúcej výmeru domu a dvora, preto rozhodol súd prvého stupňa vecne správne, ak v tej časti žalobu zamietol.

Ohľadom parcely č. 467, zapísanej vo vložke 328, katastrálneho územia X.-U. správne súd doplnil dokazovanie tak, ako bolo uložené odvolacím súdom znaleckým dokazovaním za účelom vyčlenenia parcely, ktorá je totožná s časťou parcely č.467 o výmere 600 m2 s tým, že bola braná do úvahy aj skutočnosť, že časť tejto výmery je súčasťou parcely č. 377, pretože z doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v 1. rade so svojou manželkou potom, ako zistil, že časť jeho domu a hospodárskych budov stojí na parcele č. 467, vstúpil do jednaní s jej podielovým spoluvlastníkom H. T. v domnení, že zastupuje aj ostatných podielových spoluvlastníkov a odkúpil časť parcely č. 467, a to tú časť, na ktorej stál dom a dvor. Podľa vykonaného dokazovania ide o parcelu o výmere 600 m2. Z doteraz vykonaného dokazovania, ale aj z písomných dôkazov obsiahnutých v spise (úradný záznam zo dňa 11.2.1955, potvrdenie bývalého MNV v Čani zo dňa 24.12.1956, ale i ďalšie) vyplynulo, že žalobca v 1. rade odkúpil od H. T. len časť parcely č. 467, zapísanej vo vložke č. 328, za účelom stavebného pozemku, teda išlo len o tú časť, na ktorej stál dom a dvor (hospodárske budovy) . V súlade s týmto záverom je aj časť II. znaleckého posudku č. 2/2010 zo dňa 25.2.2010 Z.. S. W., ktorý vykonal ohliadku predmetných nehnuteľností, keď zistil, že obvod oddeľovaných pozemkov je na severnej, východnej a južnej strane označený oplotením. Západná hranica pozemku p.č. KN-C č. 376/1 je označená stenou hospodárskej stavby. Hranica západnej časti p.č. KN-C č. 377/2 je označená kovovými rúrkami. Z toho teda plynie, že aj hranice v teréne svedčia o užívaní predmetných nehnuteľností žalobcami tak, ako im vlastnícke právo bolo súdom priznané.

Keďže žalobcovia v konaní nepreukázali, žeby od právnych predchodcov pôvodných pozemnoknižných vlastníkov odkúpili väčšiu časť tejto parcely ako vo výmere 600 m2, v tejto časti žaloby nepreukázali splnenie podmienok pre vydržanie ich vlastníckeho práva podľa vtedy platných právnych predpisov. Preto správne rozhodol súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu aj v zostávajúcej časti zamietol.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil výrok rozsudku, ktorým žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobca v 1. rade bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nepatrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Ostatní účastníci konania si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne ( §3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.