KSKE 6 CoE 33/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6CoE/33/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610217217 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7610217217.1

Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FACTORING a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpený HMG & PARTNERS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, v mene ktorej koná Mgr. Ján Gajan, advokát, proti povinným: 1/ Ľ. M., nar. XX.X.XXXX, bytom v W. Č.. XXX, 2/ Š. M., nar. X.X.XXXX, bytom Q. W. Č.. XXX, 3/ U. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. W. Č.. XXX, pre vymoženie 174,93 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 4Er/767/2010-31 zo dňa 30.11.2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením súd prvého stupňa exekúciu voči povinnej v 3. rade zastavil.

Rozhodol tak s poukazom na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 100 ods. 1, § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že povinná v 3. rade v podaní zo dňa 16.11.2011 vzniesla námietku premlčania exekučného titulu z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka. Podľa obsahu prvostupňový súd posúdil podanie povinnej v 3. rade ako návrh na zastavenie konania. Exekučným titulom bol platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves č. Ro 500/92 zo dňa 7.4.1992, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12.5.1992. Exekučné konanie začalo dňom podania návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý oprávnený u exekútora podal dňa 25.10.2010. Do začatia exekučného konania teda uplynula doba 10 rokov a právo oprávneného na vymoženie jeho pohľadávky je premlčané.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na ust. § 110 ods. 3 Obč.zákonníka, v zmysle ktorého úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v 3 rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia. S poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.4.2006 sp.zn. 32ODO 466/2004 zdôraznil, že pokiaľ právo na zaplatenie úrokov vzniklo pred premlčaním istiny, je potrebné premlčanie práva na zaplatenie úrokov posudzovať samostatne. Uviedol, že v tomto konkrétnom prípade exekučným titulom bol platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12.5.1992, došlo k premlčaniu istiny, nakoľko ubehla 10-ročná premlčacia doba ustanovená v § 110 ods. 1 Obč. zákonníka. Na základe vyššie uvedených skutočností uviedol, že pokiaľ však ide o úroky, zákon výslovne rozdeľuje situáciu, kedy sa úroky premlčujú a to na základe skutočnosti, kedy došlo k zročnosti úrokov. V 1. prípade, ak zročnosť úrokov nastalo po právoplatnosti rozhodnutia- exekučného titulu platí 3-ročná premlčacia doba.

V 2. prípade, ak zročnosť úrokov nastala do právoplatnosti rozhodnutia- exekučného titulu, platí 10-ročná premlčacia doba, čo znamená, že tieto úroky sa premlčujú spolu s istinou. V nadväznosti na uvedené mal za to, že zákon v 1. prípade nechcel opomenúť skutočnosť, že v prípade, že si oprávnený- veriteľ uplatní právo v premlčacej dobe na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, ako vyplýva z ust. § 112 Obč. zákonníka, od toho momentu počas konania doba neplynie. Nakoľko od vykonateľnosti exekučného titulu sa úroky v zmysle cit. právnej úpravy premlčovali v 3- ročnej lehote, nemohlo logicky v dôsledku uplatnenia práva oprávneného podaním návrhu na vykonanie exekúcie dôjsť k premlčaniu úrokov, ktorých zročnosť nastala 3 roky spätne od podania tohto návrhu, nakoľko týmto momentom prestala premlčacia doba plynúť. Na základe vyššie uvedeného poukázal na to, že pokiaľ ide o úroky vyplývajúce z exekučného titulu, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti exekučného titulu, teda odo dňa 13.5.1992, tieto sa v súlade s cit. právnou úpravou premlčujú v 3-ročnej dobe a právo oprávneného na vymoženie 12,00 % úroku z dlžnej sumy 174,93 Eur od 17.2.1992 do 24.10.2007 je premlčané. Keďže zvyšný úrok sa dosiaľ nestal zročným a oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 25.10.2010, došlo k uplatneniu práva oprávneného a k spočívaniu premlčacej doby. Na záver uviedol, že nárok oprávneného v časti exekúcie o vymoženie úroku vo výške 12,00 % ročne z dlžnej sumy 174,93 Eur od 25.10.2007 do zaplatenia v uvedenom rozsahu premlčaný nie je a exekúcia v časti vymoženia úroku vo výške 12,00 % ročne zo sumy 174,93 Eur od 25.10.2007 do zaplatenia je dôvodná, nakoľko tu nie je dôvod, pre ktorý by bola exekúcia v tejto časti neprípustná.

Povinná v 3. rade sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.

Uznesenie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdil.

Oprávnený uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s . p., t. j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

Aj keď súd prvého stupňa posudzoval dôvodnosť vznesenej námietky premlčania iba v zmysle ust. § 110 ods. 1 Obč. zákonníka, to nemalo za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia, lebo v konečnom dôsledku správne posúdil aj otázku premlčania priznaných úrokov z omeškania v zmysle ust. § 110 ods. 3 Obč. zákonníka.

V preskúmavacej veci oprávnený namieta práve nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v otázke premlčania úrokov z omeškania, a to ohľadne úrokov z omeškania od 25.10.2007 do zaplatenia, ktoré podľa jeho názoru sa nestali zročnými.

Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčujú sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť (§110 ods. 1 prvej vety Obč. zákonníka) .

Úroky a opakujúce sa plnenie sa premlčujú v 3 rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenie, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní (§ 110 ods. 3 Obč. zákonníka) .

Z vyššie cit. zák. ustanovenia vyplýva, že v 3-ročnej lehote sa nepremlčujú tie práva na úroky, ktoré boli priznané právoplatným rozhodnutím za dobu minulú, t. j zročnosť ktorých nastala do právoplatnosti rozhodnutia súdu, tieto sa premlčujú v 10-ročnej lehote. Naproti tomu úroky, ktorých splatnosť nastala až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia, sa premlčujú v 3 rokoch. Zároveň ale v dôsledku premlčania pohľadávky nie je možné priznať ani jej príslušenstvo za dobu od okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (viď rozhodnutie najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 ODO 466/2004 zo dňa 26.4.2006) . Najneskôr sa teda premlčia všetky úroky z omeškania spolu s pohľadávkou. Iný výklad by mal za následok, že napriek premlčaniu práva na splnenie hlavného záväzku prostredníctvom úroku z omeškania, ktorý je vedľajším záväzkovým vzťahom (môže vyplývať zo zmluvy alebo zo zákona) , by bol dlžník po časovo neobmedzenú dobu donucovaný na splnenie hlavného záväzku, čím by boli negované právne dôsledky vyplývajúce z inštitútu premlčania a zároveň by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp vigilantibus iura scripta sunt (bdelým patrí právo.) Ak sa dlžník môže brániť námietkou premlčania proti splneniu hlavného záväzku, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania proti uplatneniu úrokov z omeškania ako vedľajšiemu záväzku za čas od uplynutia premlčacej doby na splnenie hlavného záväzku. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/222/2005 zo dňa 27.3.2008) .

Súd prvého stupňa teda nepochybil, pokiaľ v dôsledku vznesenej námietky premlčania povinnou v 3. rade považoval za premlčané aj právo na zaplatenie úrokov z omeškanie od okamihu, kedy márnym uplynutím premlčacej doby došlo k premlčaniu istiny, t. j. aj po 12.5.2002. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku, t. j. subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne vynútiteľné a tento účinok sa prejaví nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj k jej príslušenstvu, ktoré predstavuje zmluvný úrok alebo úrok z omeškania.

V danom prípade, keďže exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 12.5.1992, uplynutím 10-ročnej premlčacej lehoty dňom 12.5.2002 sa právo priznané týmto exekučným titulom premlčalo, rovnako sa premlčali aj úroky z omeškania priznané týmto exekučným titulom, ktorých splatnosť nastala či už ku dňu právoplatnosti platobného rozkazu alebo po jeho právoplatnosti a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany povinnej v 3. rade nie je možné priznať ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania po 12.5.2002 tak, ako sa toho domáha oprávnený. Po tomto dátume vzhľadom na vyššie uvedené nie je možné priznať ani úroky z omeškania. Pri inom výklade (oprávneného) by oprávnený mal nárok na úroky z omeškania na dobu neurčitú, keďže k plneniu hlavného záväzku v dôsledku jeho premlčania už nedôjde a takýto výklad je neprípustný tak, ako na to už poukázal aj Najvyšší súd SR vo vyššie cit. rozhodnutí.

V súvislosti s odvolaním oprávneného odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/157/2009 zo dňa 29.6.2010, v zmysle ktorého nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi začiatkom plynutia premlčacej doby na jednej strane pre právo na zaplatenie istiny a na druhej strane pre právo na zaplatenie úrokov a podľa ktorého úroky za každý deň omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje samostatne, teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká po celú dobu omeškania a premlčuje sa za každý deň samostatne. Pri takomto názore by totižto za každý deň omeškania malo vzniknúť veriteľovi nové právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch v rozpore so zákonom by bolo popreté, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti. To mimo iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu

so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník porušuje svoju povinnosť platiť riadne a včas hlavný peňažný záväzok teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u toho práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí.

Aj vzhľadom na vyššie uvedený záver Najvyššieho súdu SR nemožno sa stotožniť s výkladom oprávneného, podľa ktorého má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania aj za dobu po premlčaní hlavného záväzku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný, povinnej v 3. rade trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.