KSKE 6 S 153/2009 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/153/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009201746 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7009201746.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: Ing. Ladislav Polyák, PRESS - POLYÁK, Tr. SNP 17, 040 11 Košice, IČO: 32 463 375, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) , Vazovova 2, Bratislava, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/223/13188-105103/2009/999541-r zo dňa 24.09.2009 pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 24.09.2009 č. I/223/13188-105103/2009/999541-r, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice II zo dňa 23.02.2009 č. 696/230/9116/09/Kre a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 1 111,98 eur, ktorú je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný postupom podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. zmenil rozhodnutie Daňového úradu Košice II, číslo 696/230/9116/09/Kre zo dňa 23.02.2009, ktorým tento podľa § 38 ods. 2, písm. a/ zákona č. 431/2002 Z.z. uložil žalobcovi ako účtovnej jednotke pokutu vo výške 49 790,80 eur za porušenie ustanovení § 3,4 ods. 1, 6, 7 ods. 1, 8 ods. 1, 17 ods. 3 zákona č. 431/2002, za kontrolované účtovné obdobie 2006 tak, že túto pokutu znížil o sumu 8 790,80 eur, t. j. na sumu 41 000 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že daňový úrad pri kontrole účtovníctva žalobcu, ktorý v účtovnom období roka 2006 účtoval v sústave podvojného účtovníctva, zistil porušenia povinností vyplývajúcich zo zákona o účtovníctve a Opatrenia MF SR zo 16. decembra 2002 č. 23 054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov. Správca dane posúdil ako porušenie ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o účtovníctve to, že žalobca predložil poznámky, ktoré sú súčasťou účtovnej závierky až v priebehu daňovej kontroly a na požiadanie správcu a nie ako súčasť podaného daňového priznania. Správca dane pri začatí daňovej kontroly a niekoľkokrát v jej priebehu požadoval predloženie listinných dôkazov o vykonaní inventarizácie majetku a záväzkov. Dňa 17.07.2008 žalobca dodatočne predložil inventúrne súpisy, ktoré neobsahovali deň, ku ktorému bola inventúra vykonaná, deň skončenia inventúry, miesto uloženia majetku, meno, priezvisko a podpisový záznam hmotne zodpovednej osoby a osôb zodpovedných za zistenie skutočného stavu a rozdielu majetku a záväzkov za príslušný druh majetku. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nevykonával inventarizáciu ku dňu, ku ktorému zostavil riadnu účtovnú závierku, ako to stanovuje § 29 ods. 2 zákona o účtovníctve. Na požiadavku správcu dane o predloženie interných smerníc K.. N. T. oznámil, že žalobca nemá vypracované žiadne vnútorné predpisy, resp. interné smernice. Pokiaľ ide o

účtovanie zásob, aj tu žalobca porušil postupy účtovania a následne § 4 ods. 2 zákona o účtovníctve, čím došlo k porušeniu § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve. Žalobca tiež nepredložil skladové karty tak, ako to ustanovuje § 45 postupov účtovania a zistený bol i nesúlad predloženej inventúry v tlačovej forme a skladovej evidencie predloženej v elektronickej podobe v priebehu kontroly a tiež v záznamoch z účtovníctva pri sumách spolu, čo poukazuje na nepreukázateľnosť skladovej evidencie. Z ustanovenia § 11 postupov účtovania vyplynula pre žalobcu povinnosť účtovať na príslušné účty nákladov alebo výnosov inventarizačné rozdiely podľa § 30 ods. 7 zákona o účtovníctve, čo žalobca nedodržal a o týchto skutočnostiach neúčtoval. Žalobca neviedol účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne tak, ako to ustanovuje § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve, keď neúčtoval o všetkých účtovných prípadoch. Ďalšie zistenia správcu dane sa týkali účtovania nadspotreby, t. j. spotreby prevyšujúcej normou stanovenú spotrebu PHL, vyznačenú v technickom preukaze vozidiel používaných na podnikateľské účely. Týmto spôsobom žalobca skreslil vykázaný hospodársky výsledok, pretože tzv. nadspotreba pohonných látok nie sú zásoby. Porušenie postupov účtovania správca dane zistil aj pri kontrole došlých faktúr a pri kontrole odpisov, kde zistil, že žalobca nezostavil odpisový plán, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 28 ods. 3 zákona o účtovníctve a účtovné odpisy vykonával raz ročne k 31.12. Z predloženej účtovnej evidencie správca dane tiež zistil, že žalobca účtuje hotovostné tržby za jednotlivé elektronické registračné pokladnice /ERP/ jedenkrát mesačne, príjmovým pokladničným dokladom, spolu za všetky používané ERP. Vzhľadom na veľký počet používaných ERP a tiež výšku mesačných obratov, je uplatňovaný spôsob účtovania tržieb značne neprehľadný, nevyhovujúci a dochádza tým k porušeniu § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve. Pri uložení pokuty v sume 49.790,80 eur vychádzal správca dane z úvah, že k uvedeným porušeniam zákona o účtovníctve, nedošlo konaním s cieľom bezdôvodného obohatenia, ale zanedbaním povinností vyplývajúcich žalobcovi zo zákona o účtovníctve. Protiprávny stav, t. j. nesprávne účtovanie, trval celé účtovné obdobie a tiež obdobia pred kontrolovaným obdobím. Žalobca nesprávne účtoval prípady v priebehu celého účtovaného obdobia, pričom išlo o účtovné prípady, ktoré zákon o účtovníctve a príslušné postupy priamo upravujú. K nesprávnemu účtovaniu došlo z dôvodu neznalosti zákona o účtovníctve. Správca dane sa tým, že uložil žalobcovi pokutu aj za porušenie ustanovenia § 3 zákona o účtovníctve, dopustil nesprávnosti, pretože § 38 ods. 2 tohto zákona, neumožňuje uloženie pokuty za porušenie tohto ustanovenia. Preto odvolací orgán výšku uloženej pokuty znížil. Zo skutkového stavu zisteného správcom dane pri kontrole je zrejmé, že žalobca sa ustanoveniami zákona o účtovníctve dôsledne neriadil, a preto sa jeho účtovníctvo stalo nesprávnym, neúplným a nepreukázateľným.

Proti rozhodnutiu pôvodného žalovaného podal žalobca cestou svojho vtedajšieho právneho zástupcu v zákonnej lehote na súd žalobu a ňou sa domáhal zrušenia jeho rozhodnutia č. I/223/13188-105103/2009/999541-r zo dňa 24.09.2009 a vrátenie veci tomuto na nové prejednanie. Zároveň žiadal priznať mu úhradu trov konania, ako aj trov právneho zastúpenia. Žalobu odôvodnil tým, že vytýkané porušenia zákona o účtovníctve nemali charakter úmyselného konania a ani v jednom prípade neznamenali zníženie daňového základu, ba vo viacerých prípadoch skôr naopak. Predloženie poznámok až v priebehu daňovej kontroly odôvodňuje tým, že správca dane v čase odovzdania daňového priznania a ani po uplynutí dvoch rokov nežiadal doplnenie daňového priznania o poznámky, čo možno kvalifikovať ako vzájomné nedorozumenie, ktoré nemalo nijaký vplyv na krátenie dane. Podobne aj dodatočné odovzdanie inventúrneho súpisu na ústnom pojednávaní dňa 17.07.2008, ako nedostatok nemá vplyv na krátenie dane. Vytýkané neúčtovanie PHM nákladov na motorové vozidlo, čo je bežný spôsob znižovania daňového základu, znamená pochybenie vo vlastný neprospech. Podobne možno charakterizovať aj ďalšie účtovné nedostatky, napr. v zásobách materiálu a pod. Za závažné porušenie ust. § 38 zákona o účtovníctve zo strany správcu dane možno považovať situáciu, keď tento ako základ majetku žalobcu zobral sumu 173 miliónov Sk a z neho vypočítal pokutu, pričom do tohto základu je započítaná spotrebná daň vo výške cca 70%, na ktorú si žalobca zobral úver od štátu. Reálna hodnota majetku žalobcu je podľa neho vo výške 15 miliónov Sk. Správca dane pri ukladaní pokuty nebral do úvahy, že ním zistené porušenia zákona o účtovníctve neboli zo strany žalobcu úmyselné, s cieľom bezdôvodne sa obohatiť. Výšku uloženej pokuty považuje za likvidačnú, nakoľko táto podľa neho predstavuje dvoj až trojnásobok ročného príjmu firmy a jej dôsledkom nebude náprava chybného stavu ale likvidácia firmy. Záverom uvádza, že výška marže, ktorá bola správcovi dane preukázaná, nedosahuje ani 1 % na takmer 80 % predávaného tovaru, čím poukazuje na skutočnosť, že v oblasti podnikania s tabakovými výrobkami sa dosahuje zisk len pri dosahovaní vysokého obratu, pričom toto ako aj zmeny v oblasti spotrebnej dane kladie vysoké nároky na evidenciu a účtovníctvo.

Pôvodný žalovaný sa k žalobe žalobcu písomne vyjadril podaním zo dňa 01.03.2010 a v ňom uviedol, že účtovná závierka je povinnou prílohou k daňovému priznaniu. Preto neodovzdanie všetkých troch súčastí účtovnej závierky (súvaha, výkaz ziskov a strát a poznámky) je jednoznačným nesplnením povinnosti žalobcu vyplývajúcej z § 1 ods. 6 Opatrenia MF SR č. 4455/2003-92. Konaním žalobcu, t. j. nepredložením poznámok spolu s podaným daňovým priznaním za rok 2006 došlo k porušeniu ust. § 4 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z. z. Dňa 17.07.2008 žalobca dodatočne predložil na ústnom pojednávaní neúplné inventúrne súpisy, ktoré správca dane viackrát požadoval pri začatí daňovej kontroly ako aj v jej priebehu. Žalobca týmto preukázateľne porušil ust. § 29, § 30 a § 8 ods. 1 cit. zákona, pretože jeho účtovníctvo sa stalo nepreukázateľným a nesprávnym, čo napokon aj sám potvrdil. Tvrdenie, že neúplné inventúrne súpisy nemajú vplyv na krátenie dane nie je pravdivé, nakoľko z nich nebolo možné overiť, či inventarizačné rozdiely k 31.12.2006 vznikli alebo nie a na základe nevyčíslených inventarizačných rozdielov správca dane nemohol ani upraviť základ dane. Za irelevantnú považuje námietku žalobcu, že vytýkané neúčtovanie PHM nákladov znamená pochybenie vo vlastný neprospech, pretože žalobca nesprávne spája povinnosť vznikajúcu na základe ustanovení zákona o účtovníctve s uplatňovaním ustanovení zákona o dani z príjmov. Vplyv nákladov a výnosov na základ dane z príjmov je z hľadiska vzniku povinnosti účtovania bezpredmetný, a preto nie je možné vziať do úvahy argumentáciu o veľkom množstve dokladov a nedaňovom charaktere predmetných účtovných prípadov. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadne výšky pokuty, ako aj námietku toho, že správca dane zobral za základ majetku sumu 173 mil., pôvodný žalovaný argumentuje tým, že správca dane pri uložení pokuty postupoval podľa § 38 ods. 2 cit. zákona, pričom vychádzal z celkovej sumy majetku žalobcu vo výške 173.297.000,- Sk, ktorý bol vykázaný v súvahe ako súčasti daňového priznania za kontrolované účtovné obdobie. Žalobca nesprávne účtoval v priebehu celého účtovaného obdobia z dôvodu neznalosti zákona o účtovníctve. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty pôvodný žalovaný bol toho názoru, že daňový úrad zohľadnil pri uložení pokuty aj argumenty žalobcu uvedené v odvolaní a uložil mu pokutu len do výšky 0,71% z celkovej sumy jeho majetku, pričom sám žalobca uviedol v súvahe sumu majetku 173.297.000,- Sk a z tejto správca dane pri určovaní výšky pokuty vychádzal. Za irelevantné považoval pôvodný žalovaný aj tvrdenia žalobcu, že výška marže bola preukázaná a na takmer 80 % predávaných tovarov nedosahuje ani 1 %, pretože sám žalobca predložil správcovi dane prehľad obchodnej marže za rok 2006 a tam uvedené údaje sa líšia od údajov uvedených v žalobe. Taktiež žalobcom v žalobe uvedená suma obratu je v rozpore s údajom uvedeným v daňovom priznaní, a to obrat vo výške 1.363.382.976,- Sk, pričom tento údaj nemožno považovať za nízky obrat. Záverom uvádza, že aj keď žalobca poveril vedením účtovníctva inú právnickú alebo fyzickú osobu, nezbavuje ho to zodpovednosti za jeho vedenie, za zostavenie a predloženie účtovnej závierky a za preukázateľnosť účtovníctva. Záverom svojho vyjadrenia navrhuje žalobu zamietnuť.

Rozsudkom zo dňa 03.06.2010 č. k. 6S/153/2009-61 Krajský súd v Košiciach v tejto veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu, ktorou tento napadol v záhlaví uvedené rozhodnutie pôvodného žalovaného zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. O odvolaní žalobcu proti tomuto rozsudku rozhodoval Najvyšší súd SR ako odvolací súd a tento uznesením sp. zn. 8Sžf/35/2010 zo dňa 03.02.2011 rozhodol, že predmetný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/153/2009-61 zo dňa 3. júna 2010 zrušuje a vec tomuto vracia na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia vychádzal odvolací súd z názoru, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/153/2009-61 zo dňa 3. júna 2010 vykazuje vady, na ktoré odvolací súd musel prihliadnuť a z tohto dôvodu, nie je možné ustáliť jeho vecnú správnosť. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom je práceneschopnosť účastníka konania, a preto ak prvostupňový súd napriek žiadosti o odročenie pojednávania prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka konania, odňal tomuto možnosť konať pred súdom, a teda realizovať tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Takýmto právom je aj právo účastníka konania, aby jeho vec súd prejednal v jeho prítomnosti. V prejednávanej veci boli splnené podmienky na odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa znemožnil žalobcovi zúčastniť sa pojednávania, na ktorom rozhodol o veci, čím zasiahol do jeho práva ako účastníka vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a súdne konanie tak trpí procesnou vadou.

Krajský súd v Košiciach v ďalšom konaní postupoval v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf/35/2010 zo dňa 03.02.2011 a rozsudkom č. k. 6S/153/2009-104 zo dňa 17.03.2011 žalobu zamietol a nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a na jeho základe Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací

súd, uznesením sp. zn. 8Sžf/26/2011 zo dňa 22.03.2012 rozhodol, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/153/2009-104 zo dňa 17. marca 2011 zrušuje a vec tomuto vracia na ďalšie konanie. Ako dôvod svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach nie je zrejmé, či tento rozsudok korešponduje so záverom Ústavného súdu vysloveným v jeho náleze II. ÚS 118/2009, teda či boli správne rozhodnutia vydané v súlade so zákonom. Najmä, ktorý daňový orgán, či Košice I alebo II, boli povinné na základe vykonanej kontroly vyrubiť sankciu. Ak teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne procesné i hmotné námietky žalobcu, zahrňujúce aj námietky vznesené na pojednávaní dňa 17.03.2011, spočívajúce v nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí, ktoré boli podrobnejšie opísané v odvolaní voči rozsudku, podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným postupom krajský súd porušil jeho právo na spravodlivý a riadny súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

V ďalšom priebehu konania súd opätovne preskúmal rozhodnutie žalovaného správneho orgánu na základe ust. § 244 a podľa ust. § 247 O.s.p., po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a pri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, a preto podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil, z ďalej uvedených dôvodov.

Z obsahu administratívnych spisov prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu vyplynulo, že oznámením Daňového úradu Košice II zo dňa 14.02.2008, doručeným žalobcovi dňa 27.02.2008 bol tomuto oznámený výkon daňovej kontroly dane z príjmov fyzických osôb - rok 2006 a dane z pridanej hodnoty - január - december 2006 so začiatkom dňa 03.03.2008. Oznámením zo dňa 14.10.2008, doručeným žalobcovi dňa 15.10.2008 a jeho vtedajšiemu zástupcovi K.. R. dňa 17.10.2008 týmto Daňový úrad Košice II oznámil, že vykonávaná kontrola sa rozšíri aj na dodržiavanie ustanovení zákona o účtovníctve, obdobie roku 2006. Výsledky zistení z uvedenej daňovej kontroly boli zhrnuté do protokolu č. 696/330/68599-253/2008/Far zo dňa 28.10.2008. Pokiaľ ide o výsledky kontroly týkajúce sa účtovníctva žalobcu, správca dane v protokole konštatoval, že jeho zistenia spochybňujú celkový obraz hospodárenia žalobcu a na základe zistených porušení zákona o účtovníctve môže daňový úrad uložiť pokutu podľa § 38 ods. 1, 2 zákona č. 431/2002 Z.z. Z protokolu zároveň vyplýva, že daňová kontrola bola vykonávaná v priestoroch žalobcu a v priestoroch Daňového úradu Košice I, poverenými pracovníkmi Daňového úradu Košice I, oddelenia kontroly veľkých daňových subjektov a medzinárodného zdaňovania. Rozhodnutím Daňového úradu Košice II č. 696/230/9116/09/Kre zo dňa 23.02.2009 bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 49 790,80 eur za porušenie ustanovení § 3, 4 ods. 1, 6, 7 ods. 1, 8 ods. 1, 17 ods. 3 zákona č. 431/2002, za kontrolované účtovné obdobie 2006. Na základe odvolania žalobcu potom pôvodný žalovaný - Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky prvostupňové správne rozhodnutie zmenil tak, že uloženú pokutu znížil o sumu 8 790,80 eur, t. j. na sumu 41 000 eur.

Podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy (druhá hlava piatej časti O.s.p., Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250i ods. 1 a 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený.

Podľa § 38 ods. 5 zákon č. 431/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2011, pri určení pokuty podľa odsekov 1, 2 a 6 prihliada daňový úrad hlavne na závažnosť, spôsob a dobu trvania protiprávneho konania, následky porušenia povinností a na okolnosti, pri ktorých k porušeniu povinnosti došlo, a na bezdôvodné obohatenie, ak sa porušením povinnosti získalo.

Daňová kontrola je chápaná ako základný akt správy daní a na daňové účely ňou treba rozumieť podrobné preskúmavanie účtovných prípadov, ako aj všetkých dokladov, ktoré sú potrebné na určenie daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti. Daňovú kontrolu vykonáva u daňového subjektu miestne príslušný správca dane. Daňový úrad ako správca dane je oprávnený vykonávať v účtovnej jednotke (žalobca je v zmysle § 1 ods. 1, písm. a/, bod 3 zákona č. 431/2002 Z.z., účtovnou jednotkou) kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Na vykonávanie tejto kontroly, na konanie o uložení pokuty, vrátane jej vymáhania a na opravné prostriedky proti rozhodnutiu o uložení pokuty sa primerane vzťahuje daňový poriadok.

Zo skutkového stavu obsiahnutého v administratívnom spise daňových orgánov vyplýva, že vo veci dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve žalobcom, formálne síce konal miestne príslušný daňový úrad, ktorý žalobcovi pokutu uložil (Daňový úrad Košice II) , avšak fakticky daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu (Daňového úradu Košice I) . Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009 vyslovil právny názor, že k porušeniu práva daňového subjektu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR môže dôjsť aj v procese daňovej kontroly v prípade, ak daňovú kontrolu realizuje iný ako miestne príslušný správca dane. Ústavný súd pritom za porušenie miestnej príslušnosti správcu dane považoval situáciu, ak sa v mene miestne príslušného správcu dane zúčastnili výkonu daňovej kontroly zamestnanci daňovej správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmene miestnej príslušnosti z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. V preskúmavanom prípade však daňové orgány postupovali spôsobom, ktorý je v priamom rozpore s ust. § 3 a § 4 zákona č. 511/1992 Zb., pretože tu nedošlo k delegovaniu miestnej príslušnosti správcu dane na výkon daňovej kontroly, čo vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR. V rozhodnutiach správnych orgánov prvého, ako aj druhého stupňa absentujú dôvody vysvetľujúce tento postup daňových orgánov.

Ak daňový orgán pristúpil k uloženiu pokuty ako sankcie za porušenie konkrétnych ustanovení zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, bol povinný pri tom prihliadnuť na závažnosť, spôsob a dobu trvania protiprávneho konania, následky porušenia povinností a na okolnosti, pri ktorých k porušeniu povinnosti došlo, a na bezdôvodné obohatenie, ak sa porušením povinnosti získalo. Z toho je potom zrejmé, že správny orgán, ktorý pokutu ukladá, je povinný s prihliadnutím na všetky uvedené kritériá, výšku uloženej

pokuty vo svojom rozhodnutí odôvodniť tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti o presvedčivosti tohto odôvodnenia. Daňový úrad Košice II, ktorý žalobcovi pokutu vo výške 49 790,80 eur uložil, v odôvodnení svojho rozhodnutia vypočítava, v ktorých konkrétnych prípadoch žalobca ako účtovná jednotka porušil príslušné ustanovenia zákona č. 431/2002 Z.z. Keďže však výrok tohto rozhodnutia spočíva výlučne v uložení pokuty, potom výške uloženej pokuty malo korešpondovať aj odôvodnenie rozhodnutia. To sa však podľa názoru súdu nestalo, pretože prvostupňový správny orgán len stroho konštatoval v závere svojho rozhodnutia uloženie pokuty vo výške 49 790,80 eur s poukázaním na ustanovenie § 38 ods. 5 zákona o účtovníctve.

Tieto pochybenia prvostupňového správneho orgánu nenapravil ani pôvodný žalovaný v rámci správneho odvolacieho konania.

Podľa § 250j ods.2 písm. d/ a e/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že :

- rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, čo do odôvodnenia výšky pokuty

- v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd v súlade so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov prvého a druhého stupňa, ako aj po preskúmaní administratívnych spisov vzťahujúcich sa na postup týchto orgánov dospel k právnemu záveru, že tak žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice II č 696/230/9116/09/Kre zo dňa 23.02.2009 nie sú dostatočným spôsobom odôvodnené a zároveň, že konanie, ktoré rozhodovaniu správnych orgánov predchádzalo, bolo postihnuté vadou, ktorá mohla ovplyvniť zákonnosť týchto rozhodnutí. Preto súd v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. zrušuje rozhodnutia Daňového úradu Košice II, ako aj pôvodného žalovaného a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 O.s.p.) .

Právny zástupca žalobcu vyčíslil trovy právneho zastupovania JUDr. Pavlom Záhorským nasledovne:

prijatie a preštudovanie prípadu 07.12.2009, vypracovanie a podanie žaloby zo 14.12.2009, stanovisko žalobcu zo 06.04.2010 k vyjadreniu žalovaného, odvolanie z 19.07.2010 voči rozsudku krajského súdu z 03.06.2010 č. k. 6S/153/2009-61, návrh z 29.12.2010 na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia adresovaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a účasť na súdnom pojednávaní dňa 17.03.2011 s tým, že JUDr. Pavol Záhorský nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Právny zástupca žalobcu JUDr. Eugen Kostovčík vyčíslil trovy právneho zastupovania za prípravu a prevzatie zastúpenia v odvolacom konaní 06.05.2011, písomné podanie na súd (odvolanie) 06.05.2011 a za účasť na pojednávaní dňa 24.05.2012. Súčasne si uplatnil režijný paušál za vykonané úkony a 20 %-tnú daň z pridanej hodnoty zo základu v sume 79,32 eur a náhradu hotových výdavkov za písomné podanie na súd 66,- eur (súdny poplatok za žalobu) a za písomné podanie na súd 66,- eur (súdny poplatok za odvolanie) . Celkom si uplatnil tarifnú odmenu a režijný paušál v sume 1.155,54 eur, daň z pridanej hodnoty v sume 79,32 eur a na súdnych poplatkoch 132,- eur, spolu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.366,86 eur.

Úspešnému žalobcovi, keďže tento si cestou svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote uplatnil trovy konania, súd priznal náhradu týchto trov, (§ 250k ods. 1 O.s.p.) pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 979,98 eur, ktoré pozostávajú z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 115,90 eur /prijatie a preštudovanie prípadu zo dňa 07.12.2009/, z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 115,90 eur /vypracovanie a podanie žaloby zo dňa 14.12.2009/, z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 120,23 eur /odvolanie proti rozsudku, zo dňa 19.07.2010/, z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 123,50 eur /účasť na pojednávaní konanom dňa 17.03.2011/, z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 123,50 eur /prevzatie zastúpenia novým právnym zástupcom zo dňa 06.05.2011/, z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 123,50 eur /vypracovanie odvolania proti rozsudku zo dňa 06.05.2011/, z hodnoty jedného úkonu právnej služby v zmysle § 11 ods. 4, veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje 127,16 eur /účasť na pojednávaní konanom dňa 24.05.2012/, zo sumy 50,97 eur /2 x 6,95 eur + 1 x 7,21 eur + 3 x 7,41 eur + 1 x 7,63 eur podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z./, čo predstavuje režijný paušál, z DPH vo výške 20% zo základu 396,61 eur, čo predstavuje sumu 79,32 eur (zástupca žalobcu JUDr. Kostovčík je platiteľom DPH) a zo sumy zaplateného súdneho poplatku za podanie žaloby a odvolania v zmysle § 15 písm. a/ cit. vyhlášky ako náhrady hotových výdavkov vo výške 132,- eur.

Súd po preskúmaní opodstatnenosti uplatnených trov nepriznal žalobcovi trovy konania v časti trov právneho zastúpenia, a to konkrétne za úkon - stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo dňa 06.04.2010, nakoľko súd v tomto prípade od žalobcu zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalovaného nežiadal, čiže sa jednalo o vlastnú iniciatívu žalobcu, ako aj za úkon - návrh na odklad vykonateľnosti žalovaného rozhodnutia zo dňa 29.12.2010, z dôvodu, že sa nejedná o úkon vo veci samej, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedenému návrhu nevyhovel.

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.