KSKE 6 S 42/2012 - iSpis

Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/42/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200266 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200266.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu C.. K. R., R. X. X, L., právne zastúpeného Mgr. Marcelom Fandákom, advokátom so sídlom Zvonárska 8, Košice, proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu PZ v Košiciach, Krajskému dopravnému inšpektorátu, Kuzmányho 8, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-KE-KDI2-P-225/2011 z 12. 1. 2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a

Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobou podanou v lehote uvedenej v ustanovení § 250b ods. 2 O. s. p. sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-KE-KDI2-P-225/2011 z 12. 1. 2012, ktorým žalovaný ako miestne a vecne príslušný druhostupňový správny orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. ORPZ-KE-ODI1-P-973/2011 zo 4. 10. 2011 tak, že uvedené rozhodnutie podľa § 59 ods. 2s potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo 4. 10. 2011 v predmetnej priestupkovej veci bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa žalobca mal dopustiť tak, že dňa 27.7.2011 v čase o 20.40 hod. viedol v Košiciach na ulici Južná trieda od Námestia osloboditeľov v smere ku križovatke ulíc Južná trieda - Rastislavova - Jantárová osobné motorové vozidlo továrenskej značky Nissan evidenčného čísla KE-247 ED, pričom na uvedenej križovatke, ktorá v tom čase bola riadená trojcestným svetelným signalizačným zariadením sa otočil späť na ulicu Južná trieda a smeroval k Námestiu osloboditeľov, pričom na ulici Južná trieda pri odbočke k Raider Clubu bol zastavený hliadkou policajného zboru, ktorá v tom čase prichádzala k uvedenej križovatke po ulici Južná trieda v smere od mostov VSS, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) , § 22 ods. 4 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestných premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 22 ods. 2 písm. e) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov správny orgán prvého stupňa rozhodnutím zo 4. 10. 2011 uložil žalobcovi pokutu vo výške 60 € a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 €.

Správne orgány oboch stupňov v odôvodneniach rozhodnutí zo 4. 10. 2011 a 12. 1. 2012 konštatovali splnenie všetkých právnych podmienok pre vyvodenie právnej zodpovednosti za priestupok spáchaný žalobcom, pričom žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí z 12. 1. 2012 k obsahu včas podaného odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zo 4. 10. 2011 uviedol:

K tvrdeniam a námietkam, ktoré obvinený uviedol vo svojom odvolaní odvolací správny orgán uvádza nasledovné:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov je vodič povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia. Zo spisového materiálu je zrejmé, že C.. K. R. viedol vozidlo po Južnej triede v smere jazdy od OC Astória a následne sa vozidlom zaradil do ľavého jazdného pruhu, avšak po vojdení do križovatky sa vozidlom otočil smerom na Južnú triedu k OC Astória, čím nerešpektoval vodorovné dopravné značenie V9a vyznačujúce spôsob riadenia do jazdných pruhov v smere jazdy na ul. Jantárovú, prikazujúce mu vozidlom odbočiť na ul. Jantárovú.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 4 písm. b) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa vodič nesmie otáčať a nesmie cúvať na križovatke s riadenou premávkou; otáčať sa smie, ak to dovoľuje dopravná značka alebo dopravné zariadenie. Zo spisového materiálu nevyplýva možnosť otáčať sa na predmetnej križovatke.

K tvrdeniam uvedeným v odvolaní C.. K. R. odvolací správny orgán uvádza, že C.. K. R. mal možnosť vyjadriť sa ku skutku a k okolnostiam už v správe o výsledku objasňovania priestupku dňa 27.07. 2011, v ktorej sa vyjadril, cit.: Ako svedok odopieram právo vypovedať , čím sa C.. K. R. odvolal na ustanovenie § 56 ods. 2 druhá veta zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého podanie vysvetlenia je oprávnený odoprieť, ak by jemu alebo blízkej osobe spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. V záznamoch o podaní vysvetlenia sa príslušníci Policajného zboru, ktorí priestupok zistili vyjadrili, že C.. K. R. si predmetného priestupku bol vedomý, avšak následne uloženú blokovú pokutu 60 € odmietol uhradiť s vyjadrením, že si chce vyskúšať priestupkové konanie. Dňa 04. 10. 2011 C.. K. R. do zápisnice z ústneho pojednávania uviedol, že si nie je vedomý skutku a s odstupom času si už ani nepamätá ako to vlastne bolo. Okrem toho si myslí, že nemôže byť jeho vina vyslovená len na základe svedeckých výpovedí príslušníkov polície, pokiaľ neexistuje iný objektívny dôkaz ako je napr. videozáznam. K vyššie uvedeným vyjadreniam C.. K. R.E. považuje odvolací orgán za potrebné poukázať na ustanovenia § 34 ods. 4 a ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, podľa ktorých vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu a správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vychádzajúc z citovaných ustanovení, rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre svoje rozhodnutie si určuje vždy konajúci orgán. Berie ich do úvahy, pokiaľ môžu prispieť k objasneniu skutkového stavu veci a môžu mať vplyv na správnosť rozhodnutia. Na jednej strane v zmysle § 73 ods. 2 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky, na druhej strane správny orgán v zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov v súvislosti s ustanovením § 51 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov povinný zistiť presne úplne stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou správneho orgánu, ktorý pritom postupuje v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania v zmysle § 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Je vecou úvahy správneho orgánu, či navrhnutý dôkaz vykoná, ktorý je potrebný na potvrdenie alebo vyvrátenie rozhodujúcich skutočností a správne posúdenie celej veci, alebo či použije pre rozhodnutie iný podklad. C.. K. R. spochybňuje zmyslové vnímanie príslušníkov Policajného zboru, ktorí zistili priestupok, aj napriek tomu, že viedli služobné motorové vozidlo v jeho blízkosti. Odvolací správny orgán považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 8 ods. 1 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, podľa ktorého pri vykonávaní služobnej činnosti je príslušník Policajného zboru povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby

prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Taktiež považuje odvolací správny orgán za potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo dôvodné podozrenie z ich páchania. Keďže policajti, ktorí zistili priestupok nemali žiadny pomer k veci a k jeho osobe a v predmetnej veci vypovedali ako svedkovia pred prvostupňovým správnym orgánom o skutočnostiach, ktoré vnímali svojimi zmyslami.

Odvolací správny orgán venoval osobitnú pozornosť postupu správneho orgánu pri ukladaní sankcie za spáchaný priestupok. Prvostupňový správny orgán správne posúdil závažnosť priestupku v zmysle ustanovenia § 12 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa zákona SNR číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Sankcia bola uložená v súlade s ustanovením § 22 ods. 2 písm. e) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je možné v správnom konaní uložiť sankciu do 100 €. Správny orgán zobral do úvahy najmä spôsob spáchania priestupku, následky priestupku, okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný, kedy ide o subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závažnosť priestupku znižujú alebo zvyšujú, mieru zavinenia, pohnútky, ktoré môžu mať povahu priťažujúcu, ale aj poľahčujúcu a osobu páchateľa a jej postavenie sa počas objasňovania priestupku. Prihliadajúc na horeuvedené okolnosti ako aj okolnosti uvedené v § 12 ods. 1 citovaného zákona, ako aj na skutočnosť, že sankcia bola posudzovaná podľa druhu závažnosti priestupku, prvostupňový správny orgán sa vyrovnal so všetkými hľadiskami pre uloženie pokuty a preto považuje odvolací správny orgán druh a výmeru sankcie uloženej prvostupňovým správnym orgánom za primeranú a dostatočne odôvodnenú.

Po objektívnom preskúmaní predloženého spisového materiálu a po zhodnotení predložených dôkazov odvolací správny orgán dospel k záveru, že vykonané dokazovanie postačuje na spoľahlivé zistenie stavu veci a skutkové zistenia prvostupňového správne orgánu majú v tom oporu. Preskúmaný spisový materiál obsahuje dôležité skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že obvinený C.. K. R. svojim konaním porušil § 3 ods. 2 písm. b) a § 22 ods. 4, ods. b) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čím naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so základnými pravidlami konania a hodnotením dôkazov, ktoré je vecou správnej úvahy správneho orgánu a zabezpečil presné a úplné zistenie skutočného stavu veci.

II.

V žalobe zo 16. 3. 2012 žalobca tvrdil, že v postupe a rozhodnutí žalovaného správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu nastali také vady, ktoré mali vplyv na zákonnosť a ústavnosť postupu správnych orgánov a ich rozhodnutí, pričom rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, postupom a rozhodnutím správnych orgánov bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces a žalobcovi sa postupom správnych orgánov odňala možnosť pred nimi konať. Ďalej tvrdil, že žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa nedostatočne zistili skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal porušenie základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi a ohradil sa proti postupu príslušníkov PZ v jeho priestupkovej veci. Z obsahu žaloby vyplynuli nasledovné žalobné námietky proti preskúmavanému rozhodnutiu z 12. 1. 2012:

1. Porušenie práv žalobcu v postupe a rozhodovaní žalovaného tým, že sa dostatočne

nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí s podstatným tvrdením žalobcu, ktorým poukazoval na skutočnosť, že správny orgán prvého stupňa vychádzal výlučne z výpovede, resp. z opisu skutku

príslušníkmi policajného zboru, a že v konaní nebol predložený žiaden dôkaz objektívnej povahy, ktorým bolo možné preukázať naplnenie všetkých zákonných znakov priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

2. Nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia majúca za následok nepreskúmateľnosť

rozhodnutia.

3. Nezákonnosť postupu správnych orgánov v priestupkovej veci žalobcu spočívajúca v

tom, že správne orgány povinnosť uloženú zákonom (§ 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov) príslušníkmi Policajného zboru konštruovali ako právnu domnienku zákonnosti postupu príslušníkov Policajného zboru v danom prípade . Takéto závery správnych orgánov sú podľa názoru žalobcu neprípustné, keďže vo svojej podstate prenášajú dôkazné bremeno zo správneho orgánu na osobu podozrivú zo spáchania priestupku, čo je z hľadiska koncepcie, na ktorej je vybudované dokazovanie v správnom konaní neprípustné.

4. Nezákonnosť postupu správnych orgánov žalobca vzhliadol ďalej v tom, že správny

orgán vychádzal výlučne zo svedeckej výpovede, resp. z opisu skutku príslušníkmi PZ a vo veci nebol vykonaný žiaden dôkaz objektívnej povahy, napr. videozáznam. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti poukazuje na skutočnosť, že správne orgány nemôžu pri tomto type priestupku vychádzať len z tvrdení policajnej hliadky, ak o spáchaní priestupku žalobcom neexistujú žiadne iné dôkazy, než jej hlásenie o spáchaní priestupku, ak osoba obvinená zo spáchania priestupku tvrdí opak. Najvyšší súd uvádza, že je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok dôkazov, ktorými by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžo/173/2010) . V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na ustanovenia článku 1. a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky argumentujúc ústavnými interpretačnými pravidlami.

5. Námietky žalobcu k obsahu spôsobu vykonania výsluchu službukonajúcich policajtov

ako svedkov v preskúmavanej právnej veci žalobca tvrdil, že nebol upovedomený o výsluchu príslušníkov Policajného zboru v danej veci a nemal možnosť zistiť, akým spôsobom bol výsluch vedený zo strany správneho orgánu a zároveň, ak uvedení príslušníci vypovedali v procesnom postavení svedkov, tak žalobcovi bolo upreté právo klásť týmto svedkom otázky, prípadne konfrontovať ich tvrdenia so svojimi vlastnými. Daným postupom správnych orgánov bola podľa obsahu žaloby žalobcovi odňatá možnosť riadne konať pred správnym orgánom. Žalobca taktiež nebol oboznámený s obsahom administratívneho spisu pred vydaním rozhodnutia o priestupku.

6. Námietky žalobcu voči zneniu výrokovej časti prvostupňového správneho

rozhodnutia, keď v skutkovej vete rozhodnutia je uvedená aj formulácia, že vodič na mieste si nebol vedomý spáchania priestupku, a preto bola spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku. C.. K. R. týmto konaním porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) , § 22 ods. 4 písm. d) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím je uznaný vinným... .

7. Podľa názoru žalobcu je rovnako neprípustné, akým spôsobom správnym orgán

prvého stupňa hodnotil skutočnosti, na základe ktorých rozhodol o druhu a výmere sankcie, ktorú žalobcovi uložil, pričom žalovaný správny orgán v tomto smere nevykonal adekvátnu nápravu. Správny orgán prvého stupňa podľa názoru žalobcu hodnotil na jeho ťarchu to, že si nebol vedomý spáchania priestupku. Správny orgán prvého stupňa pri hodnotení skutočností odôvodňujúcich výšku pokuty, ako aj žalovaný pri posudzovaní daných otázok pochybili podľa názoru žalobcu v tom, že z odôvodnenia týchto rozhodnutí nie je možné zistiť, aké osobné a majetkové pomery žalobcu boli zistené. Z uvedených dôvodov je aj rozhodnutie o druhu a výmere sankcie rozhodnutím nezákonným.

8. Poukazujúca na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/08

z 26.2.2009 žalobca uviedol, že výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne súladného postupu. Rozhodnutia a postup správnych orgánov v danej priestupkovej veci podľa názoru žalobcu takými nie sú.

III.

Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení z 15. 5. 2012 k obsahu jednotlivých žalobných námietok uviedol:

K námietke C.. K. R. uvedenej v žalobe, že nie je možné prijať záver, že na usvedčenie z priestupku postačuje svedecká výpoveď príslušníkov PZ - ak by tomu tak bolo, neexistovala by žiadna účinná právna ochrana pred prípadným mylným vnímaním skutočnosti príslušníkmi PZ, či dokonca pred zneužívaním ich postavenia odvolací správny orgán uvádza, že v prípade, ak by svedecká výpoveď dvoch príslušníkov Policajného zboru nepostačovala na preukázanie žiadneho priestupku, mnohé ustanovenia zákona o priestupkoch (konkrétne niektoré skutkové podstaty) by boli právne neúčinné, nakoľko by neexistovala reálna možnosť ich preukázania. Poukazujeme na skutočnosť, že svedecká výpoveď príslušníkov Policajného zboru je mnohokrát jediným a napriek tomu dostatočným dôkazným prostriedkom pre preukázanie protiprávneho konania niekedy aj majúceho znaky trestného činu. V opačnom prípade by preukazovanie skutkov ako napr. marenie výkonu úradného rozhodnutia či odmietnutie vyšetrenia na alkohol bolo znemožnené len tvrdením obvineného, že sa skutok nestal. Súdna prax však svojou rozhodovacou činnosťou naznačuje, že takýto dôkazný prostriedok hoci aj bez iných podporných dôkazných prostriedkov postačuje pre meritórne rozhodnutie vo veci.

K námietke C.. K. R. uvedenej v žalobe, že správne orgány nemôžu pri tomto type priestupku vychádzať len z tvrdení príslušníkov Policajného zboru dávame do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.: 2 Sžo 79/2010 zo dňa 08.12.2010, v ktorom Najvyšší súd vyslovuje názor, cit.: Správne postupoval žalovaný, ak výpovede obidvoch policajtov považoval za hodnoverné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Presvedčivé je aj odôvodnenie jeho rozhodnutia a postupu v tom, že nepovažoval za potrebné k veci vypočuť osoby označené žalobcom, lebo sa jedná o osoby, ktoré boli posádkou motorového vozidla, ktorým bol spáchaný skutok, preto by ich výpovede nemohol vyhodnotiť ako dôveryhodné a prihliadať na ne... . Rozsudok, ktorý citoval žalobca vo svojej žalobe však poukazuje na nedostatočnosť zistenia skutkového stavu, ktorá spočíva v tom, že správne orgány žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadali s námietkou žalobcu, ktorou poukazoval na to, že v čase údajného spáchania priestupku bol pripútaný. Odvolací správny orgán má za to, že v rozhodnutí o odvolaní dostatočným spôsobom reagoval na námietky žalobcu a s týmito sa aj náležite vysporiadal.

K námietke C.. K. R. uvedenej v žalobe, že výpoveď poskytli príslušníci PZ, ktorí v úvodnej fáze priestupkového konania vystupujú ako orgán objasňujúci priestupok a orgán oprávnený o priestupku rozhodovať v blokovom konaní. Takéto postavenie príslušníka Policajného zboru (t.j. súčasne ako svedok a súčasne ako subjekt rozhodujúci o priestupku) zakladá konflikt ktorý, podľa názoru žalobcu vylučuje, aby bolo v priestupkovom konaní akýmkoľvek spôsobom prihliadané na výpoveď príslušníka Policajného zboru krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach uvádza, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore Policajný zbor odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj objasňuje a prejednáva. Taktiež poukazujeme na ustanovenie § 9 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého je policajt v službe povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Z vyššie uvedeného vyplýva, že príslušník Policajného zboru objasňuje priestupok ako zákonnú povinnosť, bezprostredne po zistení skutočností, ktorého spáchaniu priestupku nasvedčujú, pokiaľ je spáchanie priestupku konkrétnemu subjektu dostatočne preukázané, môže byť po splnení ďalších zákonných podmienok vec postúpená správnemu orgánu.

K námietke C.. K. R. uvedenej v žalobe, že nie je možné spáchať skutkovú podstatu , ako to vo výroku rozhodnutia uvádza prvostupňový správny orgán odvolací správny orgán uvádza, že taktiež považujeme túto formuláciu za nesprávnu, avšak na druhej strane táto chyba nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia a nie je dôvodom pre zmenu rozhodnutia. Odvolací správny orgán tým, že v rozhodnutí o odvolaní použil správnu formuláciu má za to, že tento nedostatok odstránil.

K námietke C.. K. R. uvedenej v žalobe, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sa nepodávajú žiadne skutočnosti, z ktorých správne orgány vychádzali. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí nie je možné zistiť, aké osobné a majetkové pomery žalobcu boli zistené a nepriznanie hodnotil prvostupňový správny orgán ako priťažujúcu okolnosť. Podľa žalobcu aj rozhodnutie o druhu a výmere sankcie nie je rozhodnutím zákonným. K vyššie uvedenej námietke uvádzame, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí o priestupku v časti odôvodnenia nepriznanie sa C.. K. R. k spáchanému priestupku nepovažoval za priťažujúcu okolnosť, ale len na to prihliadol. Taktiež prvostupňový správny orgán vzal do úvahy majetkové pomery C.. K. R., ktoré sú uvedené v úvode zápisnice z ústneho pojednávania. Keďže zápisnica z ústneho pojednávania tvorí súčasť spisového materiálu, teda je listinným dôkazom, správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia bral do úvahy aj skutočnosti v nej uvedené.

Na základe vyššie uvedených skutočností hodnotí žalovaný tvrdenia žalobcu v žalobe ako neopodstatnené a jeho obranu považuje za účelovú, v snahe vyhnúť sa postihu za spáchaný priestupok.

IV.

Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a obsah konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.) , oboznámil sa obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.) .

Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa musí obmedziť len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Napokon správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis (rozsudok NS SR sp.zn. 2 Sž-o-KS 92/2004, ZSP 78/2006) .

Pri hodnotení dôkazov ide o myšlienkovú činnosť správneho orgánu, v rámci ktorej je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a napokon hodnota ich pravdivosti (rozsudok NS SR sp.zn. 2 Sž-o-KS 126/2006, ZSP 46/2007) .

Ako to ďalej vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá z ústavnoprávneho hľadiska nadväzuje na ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR, činnosť Policajného zboru Slovenskej republiky je upravená zákonom a príslušníci Policajného zboru konajú v právnych medziach zákona, teda spôsobom, ako aj rozsahom kompetencií, ktoré im zákon zveruje. Policajt je pri výkone svojej právomoci viazaný Ústavou SR, zákonmi, ako aj právnymi normami nižšej právnej sily a tiež služobnou prísahou, pričom s porušením zákonných povinností a oprávnení policajta spájajú právne predpisy závažné právne dôsledky v oblasti personálnej a trestnoprávnej. Aj správny súd pri preskúmavaní rozhodnutí vydaných týmito orgánmi opiera svoje právne úvahy o dané východiskové právne hľadiská a bez zistenia konkrétnych skutočností, ktoré by nabúravali dôveryhodnosť a dôvodnosť postupu príslušníkov Policajného zboru, ako aj dôkazov nimi produkovaných, nemá žiaden dôvod pri hodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti znižovať dôkaznú váhu zdokumentovaných policajných zistení, úradných záznamov, výpovedí službukonajúcich policajtov a podobne.

Na konanie o priestupkoch podľa zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov sa okrem uvedeného zákona vzťahujú aj všeobecné predpisy o správnom konaní (§ 51 zákona č. 372/1990 Zb. v platnom znení) , t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 34 ods. 1 uvedeného zákona na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 citovaného zákona) .

Podľa § 34 ods. 5 uvedeného zákona správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku) .

V odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci podľa názoru súdu vecne a miestne príslušné policajné orgány vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotili skutkový stav veci a vyvodili z neho správne právne závery. V právnom kontexte obsahu vykonaného dokazovania súd rovnako ako správne orgány oboch stupňov považuje za kľúčové zistenie vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa o porušení dopravných predpisov žalobcom dňa 27.7.2011 vo večerných hodinách na križovatke ulíc Južná trieda - Rastislavova - Jantárová tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo 4. 10. 2011.

Pokiaľ ide o konkrétny obsah žalobných námietok uvedených v žalobe zo 16.3.2012, súd konštatuje, že sa plne stotožnil s obsahom vyjadrenia žalovaného správneho orgánu z 15.5.2012 k obsahu jednotlivých žalobných námietok (článok III. odôvodnenia tohto rozsudku) .

Vychádzajúc z obsahu citovaných zákonných ustanovení, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na obsah ktorej súd v preskúmavanej právnej veci poukazuje, súd podrobil právnej analýze obsah administratívneho konania a rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, pričom z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa považuje za dôležité poukázať predovšetkým na nasledovné skutočnosti:

Z obsahu správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy z 27.7.2011 vyplýva, že žalobca C.. K. R. k obsahu zadokumentovaných policajných zistení o priestupku v cestnej doprave

službukonajúcimi policajtmi uviedol: ako svedok odopieram právo vypovedať . Predmetné vysvetlenie je opatrené podpisom žalobcu. Dňa 27.9.2011 bolo žalobcovi doručené predvolanie na ústne pojednávanie v danej priestupkovej veci, ktoré sa konalo dňa 4.10.2011, a na ktorom žalobca po oboznámení sa s predmetom konania a zákonnom poučení ako podozrivý zo spáchania priestupku uviedol, že si nie je vedomý skutku a s odstupom času si už ani nepamätá, ako to vlastne bolo. Ďalej spochybnil možnosť uznania viny zo spáchania priestupku iba na základe svedeckých výpovedí príslušníkov polície, pokiaľ neexistuje iný objektívny dôkaz, ako je napr. videozáznam.

Žalobca teda v priebehu priestupkového konania ani v samotnej žalobe neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by z dôkazného hľadiska boli relevantným právnym dôvodom pre vykonanie ďalšieho dokazovania o priestupku, ku ktorému malo dôjsť dňa 27.7.2011 v čase o 20.40 hod. v Košiciach na ulici Južná trieda. V priestupkovom konaní teda neboli zistené žiadne iné skutočnosti týkajúce sa priestupku, zo spáchania ktorého bol žalobca podozrivým a následne uznaný vinným, než tie, ktoré vyplynuli z obsahu záznamov o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods. 2 priestupkového zákona spísaných 21. a 22. 9. 2011 s príslušníkmi policajného zboru M. R. a Ľ. T., t.j. službukonajúcimi príslušníkmi policajného zboru, ktorí dňa 27.7.2011 vozidlo žalobcu zastavili a následne ho legitimovali a spísali s ním správu o výsledku objasňovania priestupku. Je pritom nesporné, že žalobca a nie iná osoba bol dňa 27.7.2011 v čase okolo 20.40 hod. vodičom osobného motorového vozidla ev. č. KE - 247 ED, ktoré prešlo križovatkou Južná trieda - Rastislavova - Jantárová právne nedovolaným spôsobom. Ako to ďalej vyplýva z obsahu riadneho opravného prostriedku - odvolania žalobcu z 18. 11. 2011 proti prvostupňovému rozhodnutiu zo 4. 10. 2011, žalobca ani v tomto štádiu administratívneho konania, okrem spochybňovania dôkazného významu výpovedí a záznamov službukonajúcich príslušníkov policajného zboru neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce obvinenie z priestupku, ani dôkazné návrhy vo veci. Predovšetkým s prihliadnutím na pasivitu žalobcu v priebehu priestupkového konania vyplývajúcu z obsahu administratívneho spisu vo vzťahu k dôkaznému stavu veci, týkajúcemu sa skutku z 27.7.2011, súd nedospel k záveru, že pri prejednaní priestupku v preskúmavanej právnej veci bol z procesnoprávneho hľadiska narušený ústavno-právny princíp rovnosti zbraní , tak ako to vyplýva z obsahu žaloby. Žalobca pri prejednaní priestupku na ústnom pojednávaní napokon ani nežiadal priamu ústnu konfrontáciu s policajtmi, ktorí zadokumentovali ním spáchaný priestupok.

Vychádzajúc z hore uvedených skutočností súd aj k žalobcom uvádzaným súdnym rozhodnutiam (rozsudok NS SR č.k. 8Sžo/173/2010, Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 154/08 z 26.2.2009) súd uvádza, že vzhľadom na hore uvedené skutkové a právne dôvody považoval rozsah vykonaného dokazovania, hodnotenie dôkazov, ako aj obsah odôvodnenia administratívnych rozhodnutí oboch stupňov za súladné s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zhodne s vyjadrením žalovaného správneho orgánu z 15.5.2012 súd dáva do pozornosti v naznačenom smere, okrem iného aj rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Sžo 79/2010 z 8. 12. 2010, čas odôvodnenia ktorého je citovaná v bode III. odôvodnenia tohto rozsudku.

Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav veci súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie

musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.